Rozpoltení 31

 

Ten večer strávili v Caminom pôvodnom bytíku v dedine. Aj keď mala pre seba celé luxusné mesto, toto miesto navždy zostane v jej srdci. Tu zažila prvé šťastné chvíle s Ashom, aj keď ani nevedela že to naňho podvedome toľké roky čakala. Jej srdce vedelo, čo myseľ zabudla.

Po niekoľkých hodinách sladkých dotykov a tichých stonov vyšli uprostred noci na strechu, kde mali obyvateľky budovy malé posedenie na večerné klábosenie. O tomto čase už však všetky spali a oni mali celú strechu pre seba.

Cami, opretá o zábradlie, si užívala ľahký vetrík, ktorý jej rozvieval biele šaty. Ash sa postavil za ňu a zozadu ju dôverne objal. „Niečo ťa trápi,“ povedal.

Pousmiala sa. „Čo ma prezradilo?“

Pobozkal ju na krk. „Tvoje napäté svaly na chrbte. Čo to je, Cami? Myslel som si, že návšteva dediny ti pomôže.“

Pokrútila hlavou a otočila sa k nemu. „To nie je dedinou. Ak ti niečo poviem, odprisaháš mi, že to nikdy nikomu neprezradíš? Pretože momentálne na tom stojí zrejme prežitie celého ľudstva.“

Ash sa vážne zamračil. „Na svoj život.“

Cami sa zhlboka nadýchla a privrela oči, aby si usporiadala myšlienky. „Spomínaš si, ako si mi povedal, že ste ma našli vďaka špecifickému dizajnu, ktorý mi je vlastný?“

Prikývol.

Pozrela mu do očí. „A spomínaš si, ako vypadal stroj na vymazanie spomienok?“

Ash musel zapátrať v pamäti, ale podarilo mu hmlisto si ho vybaviť. „Áno. Viac-menej. Bol veľký, nestihol som si ho obzrieť zo všetkých uhlov.“

„Príde ti to ako môj dizajn?“

Sekunda. Presne toľko Ashovi trvalo pochopiť, čo mu tou otázkou naznačila. Na celú minútu onemel. „Ty si ten stroj nepostavila?“ šepol, akoby práve preberali sprisahanie.

Cami si zahryzla do pery. „Postavila. Ale nenavrhla. Neviem, ako sa ku mne dostali návrhy a s určitosťou viem, že som ich zničila, ale... nebol to môj stroj, Ash. Nikdy by mi ani len nenapadla myšlienka postaviť niečo na mazanie spomienok. Niekto... niekto mi tie návrhy dal. Alebo nechal. Alebo poslal. Niekto, kto ho zrejme už predtým postavil.“

Ash si prehrabol vlasy a musel sa začať prechádzať sem a tam po streche, aby sa spamätal. „To je zlé, to je veľmi zlé!“

„Ehm... to ešte nie je tá najhoršia časť,“ dodala Cami tichučko.

Zastavil sa. Vzal ju za obe ruky a jemne ju pohladil po zápästiach. „Camael? Čo ešte nevieme?“

Preglgla. „Ten stroj... mal iba zobrať spomienky. Nič viac. Nič menej.“

Klesla mu sánka. „N-nič viac?“

Pokrútila hlavou. „Bol určený len na spomienky.“

Ash sa hystericky rozosmial. „Počkaj, počkaj!“ Prehrabol si vlasy a ruky sa mu triasli. „My sme neprišli o moc?“

„Nie. Nikto z nás.“

„Ako teda...“

„Psychika. Už počas vojny sme o sebe pochybovali a ako sme zabudli a stratili časť svojej identity, v mojom prípade úplne... moc odišla tiež. Také sebanaplňujúce proroctvo. Preto ju dokázal Sachiel povolať, keď ju skutočne potreboval. A ty tiež. Tak ako ja.“

Ash vyzeral ako tesne pred výbuchom. „Chceš mi povedať, že osud všetkých ľudí visí na placebo efekte u maniaka, ktorého sme len-len že porazili?“ sykol vydesene.

„Uhm,“ zamrmlala previnilo.

Ash zostal primrazený na mieste, ako spracovával túto informáciu. Po celý čas žil s tým, že moc mu vzal stroj. V skutočnosti len zabudol na miléniá jej užívania a akosi mu vypadlo všetko, čoho je schopný. Zvyšok si len nahováral.

„Ash? Potrebuješ niečo rozbiť?“ navrhla mu Cami po chvíli, keď nedokázala odhadnúť jeho výraz.

Démon sa desivo, neskutočne desivo usmial. „Ty, archanjel Camael, si nebezpečná ženská a ja som neskutočne rád, že si moja!“ Vzal jej tvár do dlaní a drsne ju pobozkal. „Zaslúžiš si medailu!“

Cami prekvapene zažmurkala. „Si... s tým v pohode?“

Rozosmial sa. „Nie. Absolútne. Ale toto je úplne nový level geniality a to ti nemôžem uprieť.“ Ďalší ohnivý bozk. „Toto sa ale nemôže nikto dozvedieť. Naši súrodenci musia prísť k svojej moci vlastnými silami, aby sa táto informácia nedostala kam nemá.“ Zdvihol ju a zatočil ňou vo vzduchu. „Ľúbim ťa, archanjel Camael, a myslím že budem až do skonania vesmíru!“ Koľko vymazaní asi už ich mysle prežili a napriek tomu sa stále našli? Existuje niečo silnejšie, než ich puto?

Cami po lícach stiekli slzy, keď ju znovu postavil. „Ja teba tiež, archdémon Asmodeus.“ Objala ho okolo krku. „A ani štyri tisícky rokov mi ten cit nevzali.“

Ash jej položil ruku na srdce ako v ten deň v púšti. „Odteraz bojujeme spoločne,“ sľúbil jej. „Aj keby sme to mali byť my proti všetkým. Hoci aj proti vesmíru samotnému.“

Cami sa na chvíľu preľakla, či ich vesmír za tieto slová nepotrestá, ale táto nepochopiteľná bytosť sa len spokojnosťou usmievala. Jeho drahé deti sa naučili bojovať za seba a hodnoty im vlastné. Ako kedysi povedal Amire s Luciferom: Je tým, čím boli oni, a jedného dňa budú oni tým, čím je on. Sú na dobrej ceste.

 

Stefan pridržiaval Vasilyho blond vlasy, zatiaľ čo upír zvracal. Krutá procedúra ho zničila a vyzeral ako na pokraji smrti. Pokožku mal sivú, oči podliate krvou, a celý sa triasol. Výživu mu museli pichnúť do žily, pretože jeho žalúdok odmietol spolupracovať.

Len čo Angelica s Dariom stiahli Silu Hada, zvládol to len do susednej miestnosti, kde sa nachádzalo zariadenie podobné toalete, len omnoho čistejšie a hygienickejšie, aby vyvrátil všetko, čo mu v tráviacom trakte zostalo. Voda v zariadení hneď všetko odplavila. Celá miestnosť mala veľkosť detskej izby a bola pokrytá materiálom podobným zelenému sklu. Na opačnom konci bolo zariadenie, ktoré sa tvárilo ako sprcha, ale Vasily by sa k nemu nevládal ani doplaziť. Na sebe mal len boxerky, do ktorých sa narýchlo obliekol, než sa dal na siahodlhý rozhovor s toaletou.

Stefan mu bez slov podal vreckovku a balenie mentolovej vody, aby sa aspoň zbavil pachute, ktorá v ňom len vyvolávala ďalšie dávenie.

Kráľ sa unavene posadil k stene vedľa Stefana a privrel oči. Takto mizerne sa za celý svoj život necítil. Mal pocit, že mu zvnútra horia orgány. Do žily mal pichnuté dva sáčky hyperborejskej tekutiny, ktoré viseli na stojane pri Stefanovi. Dva ďalšie mal v pohotovosti.

„Prečo si ešte tu?“ dostal zo seba cez čerstvo dorastajúce hlasivky. „Určite sú príjemnejšie povinnosti, než ma sledovať zvracať.“

Špión naňho smutne pozrel. „Nikto by nemal byť v takejto situácii sám.“ Želal si, aby on nebol keď umieral, ale všetci sa ho báli a preto bol v prázdnej miestnosti pripútaný o posteľ sám. Nikto ho nedržal za ruku, nikto ho neprišiel upokojiť. Nikto neuľavil jeho duši.

Vasily naňho uprel desivo vpadnuté oči. „Som si istý, že toto je situácia, keď by každý mal byť sám.“ Aspoň by nikto nevidel tú nechutnú scénu.

Stefan pokrútil hlavou. „Sám vieš, že je to lož.“

Je. Vasily nikdy nebol šťastnejší, že ho má pri sebe. Desil sa možnosti, že by sa nezvládal ani len zdvihnúť. Že by bolesť bola taká strašná, až by mu vzala schopnosť hovoriť. A že by dokázal len ležať na chladnej zemi a prosiť o smrť.

„Nemusíš sa báť, súdruh. Tvoj terajší stav je naším tajomstvom. V očiach tvojich poddaných budeš vždy ten silný kráľ, ktorého poznajú.“

Ibaže on ním nie je. Nie je neporaziteľný. A práve mu to bolo bolestivo pripomenuté. Schúlil sa do klbka, pretože mu začala byť zima. Stefan cez neho prehodil pripravenú deku a keď sa Vasilymu zahmlelo pred očami, oprel ho o seba, aby nespadol.

Po ďalšom maratóne dávenia zúfalo potreboval sprchu, aby sa mohol cítiť čisto. Stefan mu pomohol do rohu, kde na nich zo stropu spustil kvapky podivnej vody, zrejme zmiešanej s mydlom alebo niečím podobným, pretože voňala po kvetinách. Kráľ však bol prislabý a nakoniec skončili sediac na zemi a kvapky vody ich pomaly zmáčali. Ústa si vypláchol trikrát, než sa konečne zbavil tej odpornej pachute vyzvracaného bielidla.

„Mali by sme sa prestať pliesť do záležitostí archanjelov,“ nadhodil Vasily, keď lapil dych. „A Jazdcov apokalypsy.“

Stefan sa zasmial. „Prečo mám pocit, že niečo také nám nebude dopriate?“

„Pretože radi strkáme nosy do cudzích vecí,“ odpovedal Vasily sucho.

Špión naňho unavene pozrel. „A budeme v tom ochotne pokračovať. Vedel si, že Caden tajne randí s Theresou, Brianovou a Caseynou dcérou?“ pokúsil sa ho rozptýliť. Theresa je čerstvo dospelá dcéra bývalého upírskeho kráľa a jeho manželky bosorky, ktorú si strážia ako oko v hlave. Ako im mohlo nenapadnúť, že jej kamarát z detstva nezostane navždy kamarátom?

Vasily sa zazubil. „Pred pár mesiacmi som ich načapal na rande v Moskve. Kaden ich vždy premiestňuje čo najďalej od Londýna, aby ich nikto nespoznal. Skutočne nás obaja podceňujú.“

„Nepochybne. Rád by som Theresu eventuálne naverboval k Tajnej polícii. Má dobré predpoklady.“

Vasily zagúľal očami. „Nie je nás, čo strkáme nosy do cudzích vecí, dosť?“

Stefan mykol plecami. „Nechceš snáď najnovšie klebety z britského dvora?“

„Na to mám Elenu. Chodí k nim každý mesiac na návštevu a vždy mi všetko referuje.“ Vasily takmer zabudol na fakt, že je v sprche s utajeným šľachticom. „Plánuješ niekedy priznať svoj pôvod a pridať sa ku gréckemu dvoru?“ opýtal sa vážne.

Stefan nadobudol zhrozený výraz. „Prečo by som takú hlúposť robil?“

Vasilyho oči nadobudli smutný výraz. „Pretože nemôžeš byť navždy schovaný v tieňoch, Stefan.“

Špión pokrútil hlavou a pretrel si tvár. „Je to jediná vec, ktorú poznám a ktorá ma udržala nažive.“

Vasilyho pichlo pri srdci. Stefan musel ukrývať kým je, pretože pre takých ako on nebolo v spoločnosti miesto. „Časy sa menia.“ Obzvlášť pre nesmrteľných. Portugalský trón zdedia dve kráľovné a na ten nórsky čoskoro zasadne ďalší kráľ.

„To nevymaže stáročia skúseností s opačným prístupom,“ zamrmlal Stefan.

Rusovi bolo neskutočne zle, ale napriek tomu postrehol podtón v špiónovom hlase. „Stefan?“

Upír si odhrnul mokré pramene vlasov z čela. „Párkrát som sa ocitol na šibenici medzi ľuďmi.“ Ako upír prežil, ale to neznamená, že nezažil strašnú bolesť.

Vasilymu na čele navrela žila. „Kedy? Kde?“

„Dávno. Elena na to prišla a urobila s nimi krátky proces.“ Falošne sa usmial. „Ak ma chceš ľutovať, súdruh, nie je potreba. Len som ti chcel pripomenúť, že naše životy sú veľmi odlišné. Teba chránilo tvoje postavenie. Ja som našiel ochranu u Tajnej polície.“

Vasily privrel oči a nastavil tvár prúdu vody. „A napriek tomu obaja sedíme v tejto sprche po tom, čo sme takmer niekoľkokrát umreli.“

Áno. Zmáčaní a zúbožení po veľmi náročných dňoch. Po veľmi náročných rokoch. Po doslovnom konci sveta. A obaja vedeli, že všetko len začína. Vojna na nebesiach potrebuje víťaza a oni sa do nej zaplietli.

„Vieš čo si myslím, Stefan?“ ozval sa po niekoľkých minútach ticha Vasily unavene.

„Že by si mal ísť na terapiu a prestať hrať na nervy Miroslave?“ hádal špión.

Vasily naňho uprel znudený pohľad. „Nie. Myslím, že jedného dňa ťa dobehne osud a ty sa ocitneš na tróne. Neviem ako, neviem na ktorom, ale nájdeš sa všetkým na očiach a už viac nebudeš len anonymný upír bez minulosti.“

Stefan sa rozosmial. „A budem jazdiť na jednorožcovi?“ doplnil. Nedokázal si predstaviť jediný scenár, ktorý by ho dostal na akýkoľvek trón. To už je viac pravdepodobnejšie, že sa ožení s nejakou slečnou s Eleninho dvora.

Vasily ho plesol po ramene, ale nemal v sebe silu aby to vôbec bolelo. „Myslím to vážne. Nevšimol si si, ako v poslednom čase nesmrteľných dobieha karma tým najpodivnejším spôsobom? Prečo si myslíš, že na teba nebesia zabudli? Som si istý, že Carys s Juliusom sa hore smejú nad tvojou zložkou.“

V skutočnosti sa smejú nad oboma ich zložkami, ale to je príbeh na iný deň.

„Myslím, že momentálne majú dosť problémov s inými jedincami. Ale dobre, predstierajme, že verím tvojej predpovedi. Možno jedného dňa zo mňa bude kráľ.“ Stále mu to znelo groteskne, ale aspoň zvládal Vasilyho rozptyľovať a to mu stačilo. „A buď si istý, že ako prvú vec ti preberiem Miroslavu ako prvú ženu. U mňa jej bude lepšie.“