Démonova zlodejka 10

 

Bolo skoré ráno, prvé slnečné lúče opatrne osvetľovali obzor, a more ticho šumelo pod útesom, na ktorom stála osamotená dvojica uprostred podivne bolestivej rozlúčky vzhľadom ku krátkej dobe, ktorú spolu strávili. Kim zabalil dva generátory do relatívne malého batohu, ktorý pomohol Nerin pripevniť na chrbát. Opäť bola vo svojej bojovej rovnošate, vlasy v pevnom drdole, žezlo pripravené.

Kima bolelo v hrudi. Prečo to bolí? Nerin neumiera, len odchádza. Zdravá a plná sily. Otočil ju k sebe a pohladil ju po líci.

Bosorka smrkla. Ani jej sa nechcelo odísť, ale čakajú na ňu hladné deti a spiaca matka. Spoliehajú sa na ňu. Nemôže ich sklamať. „Budeš mi chýbať,“ povedala úprimne.

Démon im spojil čelá, aby si vychutnal posledné dotyky, ktoré mu osud umožnil. „Vrátiš sa niekedy?“ nádejal sa.

Rada by. Keby bola situácia iná, sľúbila by mu to. Ale vedela, že jej to nebude umožnené po stovky tisíc rokov. Minimálne. Neodpovedala mu. Namiesto toho ho sladko pobozkala a nenávidela sa za to, že je postavená pred túto dilemu.

„Ak by ste čokoľvek potrebovali...“

Pritlačila mu prst na pery. „My si poradíme. Ďakujem za všetko, čo si pre mňa – pre nás – urobil. Zachránil si tisícky nevinných životov.“

Iste. Nerin je pre svoj ľud spasiteľka. Plní poslanie. Nemôže ju tu sebecky držať. „Ako sa dostaneš... kamkoľvek kam máš namierené?“

Tajomne sa usmiala a zhodila žezlo na zem. Potom sa naň postavila a celé sa vznieslo niekoľko centimetrov nad skalu, až bola očami na jeho úrovni. Nezdalo sa, že by vôbec balansovala na tak úzkom kuse neznámeho materiálu. Mágia ju držala bezpečne vyrovnanú. Odviezla sa za zráz a zostala visieť nad morom.

Kim bol len rád, že má dosť moci na čokoľvek, čo potrebuje. Je zdravá. Viac si želať nemohol.

„Možno niekedy... v inom vesmíre sa znovu uvidíme,“ zašepkala, pretože tento svet a tento život im nie je súdený.

„Počkám si tam na teba,“ sľúbil jej.

Uslzene prikývla a pripravila sa na odlet. „Ja viem, že si za všetko čo si pre mňa urobil nič nepožadoval, ale predsa pre teba niečo mám. Informáciu. Aby si sa nemusel vyhýbať všetkým svojim súrodencom.“ Odlevitovala kúsok ďalej, aby mu nenapadlo ju chytiť, hoci pochybovala, že by sa k tomu uchýlil.

Kim sa zamračil. „Na čo narážaš?“

Zhlboka sa nadýchla. „Ten, kto vás zradil... a kto sa pokúsil vyzabíjať môj ľud za to, že sme sa o tom dozvedeli, bol archdémon Baal. Zbohom, archdémon Mammon. Bolo mi cťou.“ Naposledy smrkla, otočila žezlo a ako na surfe sa stratila v oblakoch, zanechajúc démona ustrnutého šokom z toho, čo sa dozvedel.

Nerin si rýchlo zotrela slzy a pod stabilným uhlom stúpala vyššie a vyššie, až prekonala oblaky a vzduch začal prudko rednúť, teplota klesať. Jej telo sa okamžite prispôsobilo, zastavilo niektoré procesy a umožnilo jej nestratiť vedomie.

Prekonala stratosféru a priletela až k modulu na hranici obežnej dráhy čakajúcemu na jej návrat. Stlačila ovládanie pretlakovej komory, ktorá sa otvorila a dovolila jej vstúpiť. Tam sa jej telo pomaly aklimatizovalo, ako sa podmienky začali meniť na známu teplotu a zmes plynov. Len čo bola pripravená, náprotivné dvere sa odsunuli a odrazu bola uzamknutá v pevnom objatí dvoch inžinierov, ktorí sem s ňou prileteli.

„Ty si to dokázala!“

„Tak veľmi sme sa o teba báli!“

„Ako sa cítiš?“

„Ublížili ti?“

„Si celá?“

Nerin ich so smiechom uistila, že jej nikdy nebolo lepšie a zložila si z chrbta batoh, aby im ukázala nie jeden, ale dva život zachraňujúce generátory. Šťastím boli bez seba. Uzavreli ich do bezpečnej debny a potom preskákali na kapitánsky mostík. Gravitácia v ich malej vesmírnej lodi bola omnoho nižšia než na Zemi, aby šetrili energiou a aby sa znovu aklimatizovali na ich pôvodný domov.

„Pripravená vrátiť sa, princezná?“ vyzval ju Leo nadšene, keď sa posadil do riadiaceho kresla, pripravený spustiť motory na odlepenie sa od zemskej gravitácie.

Nerin sa chystala s úsmevom prikývnuť, ale oči jej pristáli na prepise senzorov, kde blikala malá bodka. Smutne na ňu pozrela a na srdci pocítila ťažobu. Nebola schopná vydať príkaz na štart.

Keď bolo dlho ticho, Niko jej zovrel predlaktie a jemne ju pohladil. „Nerin?“

Naprázdno preglgla, neistá. Áno, dostala čo chcela. Jej ľud je zachránený. Ale čo s touto planétou? Čo s bosorkami, ktoré prišli o všetko? Čo s nesmrteľnými, ktorí nevedia aká zlá je situácia? A čo s ľuďmi, ktorí sa toho ešte toľko musia naučiť?

Skutočne je toho schopná? Odvrátiť sa od nich? Mať moc niekoho zachrániť a neurobiť to?

„Princezná?“ Leo vstal a zamával jej pred očami.

Nerin sa trhavo nadýchla. „Čaká ich záhuba,“ pípla vysokým hláskom.

Dvaja inžinieri si vymenili ustarané pohľady. Pred touto dilemou stáli už celé týždne, ale nemôžu zachrániť oboje – ľudí aj ich domov. Musia si vybrať jedno, pretože čas im viac nedovolí.

Nerin toho o ľuďoch veľa nevedela. Vlastne to, čo sa dozvedela, bolo viac než odstrašujúce. Ale tiež vie, že sú na začiatku veľmi dlhej cesty. Ešte môžu niečo dosiahnuť, niečo vybudovať. Niečo, čo nebude zahŕňať nadradzovanie sa nad inakosťou.

Ak ona a jej posádka nič neurobia, odsúdia aj nesmrteľných na státisícročné väzenie. Ako by to mohla urobiť, keď sama prišla z vesmíru? Keď videla jeho krásy aj krutosť? Keď dostala šancu ho aspoň pozorovať?

„Nerin, nemôžeme si dovoliť zostať,“ šepol Niko.

Nie, nemôžu.

Pred očami sa jej zjavil démon s trblietavými krídlami, ktorý ju ochránil pred napadaným kamením.

Šesť posledných bosoriek.

Baal, zradca.

Vojna, ktorá začala nanovo.

„My nie sme ako oni,“ povedala neprítomne. „Neodsúdime niekoho na živorenie, keď môžeme zasiahnuť. Nezavrieme oči pred utrpením.“

„Naše deti umrú hladom!“ prskol Leo.

Prikývla. Umrú. „A preto vy dvaja musíte ísť. Vráťte sa domov a zapojte generátory.“ V ruke zovrela žezlo.

Mužom klesli sánky.

„To nemôžeš myslieť vážne!“ zhrozil sa Leo po svojom výbuchu. „Zostaneš tu uväznená!“

Nerin prišla k ovládaniu a nahrala všetky informácie z hlavného systému do malého kovového zariadenia, ktoré si pripla na krk. „Len ak zlyhám.“

Niko ju otočil k sebe a vážne jej pozrel do očí. „Nebudeme sa po teba môcť vrátiť. Je ti to jasné? A niekde tam dolu je stále Baal.“

Áno, toho si bola vedomá. Ale mala pocit, že tentokrát to nie je ona, kto bude v nevýhode. Odhodlane sa narovnala. „Ja uspejem!“ vyhlásila. „A potom si po mňa budete môcť prísť, len čo sa dá všetko do poriadku.“

Muži zúfalo krútili hlavami. „To je šialené! Ja viem, že ťa ich osud mrzí, ale uvedomuješ si proti akej sile budeš stáť?“

Nerin sa sebavedome usmiala. „To je na tom to krásne. Ktokoľvek je nepriateľ, nevie aká sila sa sem práve vrátila.“ Vzala oboch mužov za ruku a pozrela im do očí. „Sme pre nich šanca, akú by inak nedostali. A možno sa jedného dňa budú naše civilizácie môcť znovu spojiť. A naše deti uvidia Zem. Oceány. Lesy. Slnko. Viete aké je nádherné? Teplé? Ako sa v jeho lúčoch lesknú vlny?“ Zasnene si povzdychla.

„Ich slnečné dni sa blížia ku koncu,“ vrátil ju Niko do reality. „Naozaj si myslíš, že porazíš niečo také obrovské ako moc archanjela?“

„Áno. Pretože stále nie sú pri plnej sile a prišli o spomienky. Prosím, nepokúšajte sa ma zastaviť.“ Obzrela sa. „Ja nie som ako moja matka. Ona je vládkyňa mierových časov.“ Preto vedela kedy sa nechať uspať, aby neplytvala zdrojmi a nechala Nerin prebrať vedenie. Princezná konečne pochopila jej činy. V živote si musíme vyberať boje, na ktoré sme stavaní. A ona bude tá, ktorá prelomí tisícročné odlúčenie dvoch svetov!

Obaja inžinieri si zotierali slzy. Vedeli, že ju nezastavia.

„Je ti jasné, že my musíme ísť, však?“ šepol Leo. „Kvôli generátorom.“

So smrknutím prikývla. Drvivo ich objala. „Budete mi chýbať. Občas hoďte očkom na Zem, dobre?“

Sľúbili jej to a po siahodlhej rozlúčke mohli len pozorovať, ako sa ich milovaná princezná vracia naspäť na modrú planétu, zatiaľ čo ich loď sa uberala opačným smerom.

 

 

Nerin odhodlane letela atmosférou, prekonala líniu oblakov a zastavila sa vysoko nad Filipínami. Srdce jej búšilo v hrudi, ale nie strachom. Áno, bála sa o svoj život, ktorý je odteraz spätý s týmto neznámym svetom, ale zároveň vedela, že konečne má možnosť byť viac než len princezničkou v paláci.

Možno nemala Mammonovi povedať, čo mu povedala. Zaksichtila sa a vedela, že ju čaká veľmi, veľmi dlhé vysvetľovanie.

Zlietla nižšie a po línii vody sa dostala naspäť k ostrovu, k miestu kde sa s démonom rozlúčila. Tentokrát útes osvetľovali lúče zapadajúceho slnka a k jej prekvapeniu tam Mammon stále bol, usadený na skale, krídla roztiahnuté.

Len čo ju spozoroval, vstal, a Nerin sa čosi stalo so žalúdkom. Je normálne, že sa k nemu tak veľmi chce vrátiť? Pomaly priletela bližšie a zoskočila zo žezla.

Pohľady sa im stretli.

Démon a bosorka.

Neodolala a prudko ho pobozkala, akoby sa nevideli celé roky a nie len pár hodín.

Mammon zastonal a zovrel ju v náručí. Už si myslel, že nikdy nepocíti jej jemné pery a nezačuje jej melodický hlas, ktorým ho tak rada podpichovala. Ale nebesia, má mu čo vysvetľovať!

Nerin sa odtiahla až keď prišla o dych a sladko sa usmiala.

„Je všetko v poriadku? Stalo sa niečo?“ boli jeho prvé slová, než sa pustí do zložitejšieho výsluchu.

Bosorka na chvíľu privrela oči. Keď ich otvorila, mala v nich čosi... desivé. „Kedysi si bojoval za ľudí, archdémon Mammon. Máš ešte v sebe rovnaké odhodlanie?“

Nadvihol obočie. Kam tým mieri?

„Dúfam že áno. Pretože k Zemi sa blíži asteroid, ktorý odoláva akejkoľvek gravitácii a ak sem spadne, spôsobí rovnakú katastrofu ako pri vyhynutí dinosaurov. Vyhubí väčšinu života a na stovky tisíc rokov zastrie slnko.“

A práve keď si myslel, že ho už nemá čím prekvapiť... Nechápavo pokrútil hlavou. „P-prosím?“

Nerin nepovedala nič, len mu dopriala čas všetko spracovať.

Mammon pochopil, že nežartuje. „Ako si na niečo také vôbec prišla?“

Nevinne sa usmiala. „Ja a moja posádka sme okolo neho preleteli na ceste sem.“

Démonove oči priam vyliezali z jamiek. „Ty? Posádka? Preleteli? Na ceste sem?“

Pomaly prikývla.

Mammon si prehrabol vlasy. „Odkiaľ, pre všetko na svete?“

Nerin si zahryzla do pery. „Pamätáš sa ako som ti svojho času povedala, že som z Európy? Nuž... nemala som na mysli kontinent.“