Démonova zlodejka 19

 

Medzitým, Bajkonur, Kazachstan...

Miroslava upevnila posledné popruhy Vasilyho čierneho skafandra, na ktoré si nedosiahol. Stála za ním a dovolila si sekundu, keď sa jej obavy preliali do pohľadu. Bála sa o svojho kráľa, ale zároveň vedela, že ak majú mať šancu na záchranu, on je ten najpovolanejší. A ona ho v jeho neprítomnosti zastúpi na tróne. Len dúfala, že sa vráti v jednom kuse, pretože čo ako mala rada svoju prácu, ani za všetky peniaze sveta ho nechce nahradiť. Na to sa má príliš rada.

Kráľ sa zhlboka nadýchol a rozpustil si svetlé vlasy po ramená, aby ho gumička netlačila v tesnej helme odloženej na stolíku pred ním. Hangár, v ktorom sa nachádzali, bol desivo prázdny a pustý. Za jeho vrátami sa však nachádzala pripravená raketa, ktorú reálne museli na niekoľkých miestach pozliepať izolepou, aby držala.

„Budem v riadiacom stredisku, keby si ma potreboval,“ povedala jeho pravá ruka, a vzdialila sa. Vycítila, že Vasily potrebuje chvíľu osamote, aby sa zmieril s realitou, ktorá čoskoro nastane.

Upír stroho prikývol a počkal, až odíde. Hľadel na seba v zrkadle a naposledy kontroloval senzory a upevnenia v priliehavom kuse odevu, ktorý mu narýchlo zostrojila Cami, aby nemusel mať ťažkopádne ľudské kombinézy bez možnosti poriadneho pohybu.

Z modrých očí sa mu vykotúľali prvé slzy. A potom ďalšie. A ďalšie. Zabolelo ho v hrudi a so vzlykom sa musel posadiť na zem, aby sa vyplakal.

Posielajú ho na smrteľnú misiu. Nedali mu na výber a on nebol v postavení, aby odmietol. Len by si na pomoc privolali najvyšší dvor, jeho právoplatných vládcov. Ak sa čokoľvek pokazí, Vasily sa vyparí pri výbuchu. Ak asteroid nezničia, Zem pod ním sa zakalí a on nebude mať cestu späť. Umrie hladom, sledujúc skazu.

Ak by aj asteroid zničili, nemajú dosť času skonštruovať reálny návratový modul. Jediná cesta späť na Zem bude voľný pád.

Naozaj si myslia, že sa nebojí? Že nemá pud sebazáchovy? Vďaka svojej povesti technického génia si vyslúžil určitú povesť, ale vidia ho ešte ako žijúcu bytosť? Ako niekoho, kto má hodnotu aj bez hračiek a vynálezov, ktorými uľahčuje nesmrteľným život? Bude niekomu chýbať ako Vasily a nie ako kráľ?

Bude niekto plakať nad jeho hrobom tak ako on plače od strachu teraz? Uvedomí si niekto akému tlaku musel čeliť a nedať nič najavo? Bude v histórii zapísaný ako niekto, kto tak ako všetci ostatní bojoval s démonmi hrôzy?

Bojí sa oňho aspoň jedna osoba teraz? Alebo je len postrádateľný element? Pokúsi sa ho vôbec niekto zachrániť, ak by sa tá šanca naskytla?

Stojí niekomu za záchranu?

Vysilene si zotrel slzy a smrkol. Vždy chcel mať niekoho, pre koho by stál za boj, ale zatiaľ za boj stálo len jeho postavenie, kráľovstvo, alebo vynálezy.

Bola to smutná existencia.

Dovolil si posledný vzlyk a prinútil sa vstať, hoci netúžil po ničom inom, než utiecť a nikdy viac sa nevrátiť. Možno toto vykúpenie príde v podobe smrti.

Pozotieral si slzy a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol. Potom vzal zo stolíka helmu a dal sa na odchod.

Dvere hangáru sa v tej chvíli otvorili a dnu vkĺzol v rovnakej kombinéze oblečený Stefan. „Pripravený, súdruh?“ opýtal sa veselo a aj keď uvidel Vasilyho červené oči, nedal najavo žiadnu reakciu.

„A ty tu čo robíš v tomto mundúre?“ prekvapil sa Vasily.

Špión zamával vo vzduchu vlastnou helmou. „No čo asi? Idem tam hore s tebou. Snáď si nemyslíš, že si dosť kompetentný, aby si šiel sám?“

Kráľ nemal slov. Len neveriacky civel.

Stefan zagúľal očami. „No tak, súdruh. Budeš potrebovať pomoc a pár rúk navyše neuškodí.“

Vasily sa zamračil. „A zo všetkých možných kandidátov, vrátane cvičenej opice, si bol vybraný ty?“

„Nie, losovali sme a ja som prehral,“ odvetil Stefan sarkasticky a podišiel bližšie. Vzal Vasilymu z ruky helmu a chvíľu mu hľadel do očí, než mu ju citlivo nasadil. „Keby sa pýtali, povieme že nám to prišlo viac cool,“ zašepkal a tiež sa nasúkal do svojej, hoci jeho cieľom bolo len ukryť Vasilyho uplakané kukadlá.

 

 

Na ceste k rakete minuli len pár zasvätených. Miroslava sa na nich povzbudivo usmiala, Ash s Cami ich krátko objali a Sachiel so Sophie tiež. Posledná ich prišla podporiť Lydia, známa aj ako Persefona, Stefanova bývalá nadriadená a súčasná vládkyňa pekla. Nikto iný sa nezúčastnil. Nebolo komu dôverovať.

Nasúkať sa do modulu, ktorý doslova vŕzgal, dalo prácu, ale po hodine námahy boli obaja pripútaní, zásoby upevnené a malá obrazovka pred nimi sa rozsvietila.

„Palivová nádrž je plná, uzávery utesnené, detektory aktívne. Počasie nám dnes praje – štart by mal byť bezproblémový,“ hlásila Camael, ktorú videli vďaka nekvalitnej kamere rozmazane v riadiacej miestnosti.

„Hovorí tá, ktorá nesedí v socialistickej kraksni upevnenej lepiacou páskou,“ zavrčal Vasily a jeho hlas znel cez zabudovaný mikrofón plechovo.

„Šesťdesiat sekúnd do štartu,“ ozvala sa Lydia od susedného panelu.

Stefan a Vasily sa zhlboka nadýchli.

„Len čo sa dostanete na orbitu, musíte modul navigovať k ISS podľa radaru. Nepôjde spojiť s prechodovou komorou, ale nainštalovali sme vám magnetické aj mechanické háky, ktoré by vás so stanicou mali spojiť. Dvere si ale budete musieť otvoriť manuálne,“ inštruoval ich Ash.

Vasily privrel oči.

„Tridsať sekúnd.“

„Čo sa stalo s astronautmi, ktorí boli na ISS poslední? Nájdeme tam ich telá?“ napadlo Stefanovi odrazu.

Vasily pokrútil hlavou. „Nie. Keď vedeli, že umierajú, vyskočili do otvoreného priestoru. Chceli umrieť vo vesmíre.“ Vedel to, pretože odpočúval ich posledné vysielanie.

„Desať. Deväť.“

Celý stroj sa rozkýval, ako sa aktivovali motory.

„Osem. Sedem.“

„Nechcem dopadnúť ako Lajka, nechcem dopadnúť ako Lajka,“ prosil Vasily všetky mocnosti.

„Šesť. Päť.“

Stefan k nemu natiahol ruku v hrubej rukavici. Kráľ na ňu chvíľu hľadel. Prečo sa oni dvaja vždy musia ocitnúť v extrémnych situáciách spolu? Zastonal a dlaň mu zovrel. Ruka v ruke boli vystrelení do nebies.

 

Lydia si vydýchla, keď raketa prekonala kritickú líniu a bezpečne pokračovala správnym smerom. Nerobilo jej dobre, že tam museli kohokoľvek poslať, ale aké možnosti im zostávali?

„Už len dúfať, že sa tam nepozabíjajú,“ povzdychla si, keď si zložila sluchátka s mikrofónom a vysilene sa oprela v kresle.

Cami ju súcitne poplácala po ramene. Potom obrátili pozornosť na znepokojenú Miroslavu. „Zvládneš na chvíľu riadiť Ruské kráľovstvo?“

Hnedovláska si odfrkla. „Jednoduchšie než dohliadať na tých dvoch. Hlavne mi ich dostaňte bezpečne naspäť, áno?“

„Urobíme, čo môžeme,“ sľúbila jej Cami.

Lydii zabrnelo v hlave, čo znamenalo, že ju niekto volá. „Musím ísť. Zháňa ma Winter. Postaráte sa o ostatné?“

Ash mávol rukou. „Ozveme sa, keby sme potrebovali pomoc.“

Prikývla. Cestou hodila Miroslavu naspäť do Moskvy, potom nasledovala volanie do Nového Babylonu. Premiestnila sa do miestnosti, kde nervózne sedeli tri ženy. Všetky vstali, keď ju uvideli.

„Volali ste ma?“ zamračila sa. Dnes nedostane dobré správy, cítila to.

Winter, svetlovlasá vládkyňa zimy, ju vzala za obe ruky. „Lydia, ďakujem že si prišla. Poď sa posadiť.“ Viedla ju ku kreslu.

„Ale nie, do akého maléru ste sa zase dostali?“ Pozrela na Nerin. „Hej, nie si ty tá mimozemšťanka, čo nás varovala? Nemáš byť pod ochranou Mammona?“

Nerin sa zaksichtila.

„Už je pod našou ochranou,“ precedila pomedzi zuby Casey, ktorá vyzerala, že práve vyšla spod sprchy. Na sebe mala zelené sárí, narýchlo zohnané od miestnych žien.

„My ti musíme niečo povedať,“ začala Winter a pomaly, trpezlivo jej zreferovala dianie posledných hodín.

Lydii klesla sánka.

Potom jej v očiach zahorela nenávisť.

Ku koncu vyzerala, že zvažuje vraždu.

„Ten podlý, impotentný, nevďačný, sebecký kretén!“ zvrieskla, že to počuli až na námestí. „Utrhnem mu ten nenásytný penis aj s príslušenstvom a napchám mu ho do zadku!“

Nerin bola mierne znepokojená jej výberom slov, ale dúfala, že je to len pozemský spôsob ventilovania sa. Opatrne prešla k Lydii a jemne ju vzala za ruku. Súcitne jej pozrela do očí. Nemohla nič povedať, pretože by jej nerozumela, ale medzi ženami preblesklo tiché pochopenie.

Lydia sa zhlboka nadýchla. „Ďakujem, že si nám objasnila túto záhadu, Nerin,“ povedala už o niečo pokojnejšie. „A že konečne chápem jeho nenávisť ku mne.“

„Nenávisť?“ zopakovala Casey. „Povedala si, že ti nikdy neublížil.“

Lydia si zotrela slzy trpkosti a smrkla. „Nikdy na mňa nevztiahol ruku. Ale vždy mi dával najavo, že som na príťaž.“

„Prečo ťa teda u seba uväznil?“ prskla Winter.

„To som nikdy nepochopila. Niečo odo mňa chcel a ja som nevedela čo, len že to nedostal. Myslím, že potreboval aby som otehotnela. Aby sa narodil niekto schopný riadiť peklo, pretože ja som to nemohla byť a tak ma presvedčil, že ani ja nemôžem odísť. A ja som mu verila.“

Pretože bola naivná.

A zamilovaná.

Dúfala, že ho dokáže zmeniť.

„Možno to bolo kvôli kontrole,“ nadhodila Casey. „Prišiel o lásku, pretože ju nedokázal kontrolovať. Preto potreboval kontrolovať teba.“

„To by naňho tak sedelo,“ zašomrala Lydia. „Aká škoda, že nakoniec dokázal, čo chcel. Urobil zo mňa archdémona. Mám moc rovnú tej jeho.“ Ešte s ňou nevie plne pracovať, ale smeruje k tomu. Aby sa mu mohla postaviť a vykrútiť mu krk!

Winter zovrela pery. Mala podozrenie, že Lydia je jednou z nich, pretože ako vládkyňa zimy cítila jej moc, ale nebola si istá.

„Ty si nový archdémon?“ prekvapila sa Casey. Vedela, že akýmsi procesom sa ktokoľvek môže stať akýmsi protipólom súčasných archanjelov a archdémonov a teda ich jedinou slabinou. Jedinou bytosťou schopnou ich zastaviť a zabiť. Stalo sa to Amire aj Sophie, keď sa dostali do krížku s Luciferom a Sachielom.

Lydia smutne prikývla. „Cami ma na to upozornila. Do pekla smú vstúpiť len bytosti ako oni a keďže ja som bola narodená a nie stvorená... existovalo len jediné vysvetlenie.“ A bolelo. Veľmi. Nielen ju, ale aj jej drahú dcéru Ellie, ktorá sa s ňou delí o povinnosti vládkyne pekla. Jedna musí byť vždy dolu, pretože to miesto potrebuje vládcu. Hádes, teda Baal, o nej až donedávna nevedel, a Ellie zdieľa matkinu nenávisť voči jeho osobe.

Casey ju sestersky objala. Winter tiež. Lydia pozrela na neistú Nerin, s ktorou sa ani poriadne nezoznámili, ale pokynula jej, aby sa k nim pridala. A tak sa všetky štyri ženy objali vo vzájomnej podpore.