Démonova zlodejka 29

 

Noemi zúrila. Napriek všetkému zabezpečeniu, tajnostiam a ukrývaniu boli odhalení. Kto je sakra ten maniak s krvavými krídlami? Bezpečne ukrytá v Luciferovom meste si lámala hlavu nad týmto problémom. Ten však nabral nové rozmery, keď sa v parku pod hlavnou vežou odrazu ozval dupot kopýt a v záhone kvetov sa zjavila osoba, ktorú mala dávno na mŕtvu.

„Melanie?!“ zvolala neveriacky.

Jazdkyňa na obrovskom koni, zahalená v čiernom oblečení a s vážnym výrazom v tvári zoskočila na zem. Naposledy sa videli pred desiatkami rokov, keď s Melanienou pomocou oslobodili jazdca Smrť. Ten ju hneď na to zabil za to, že tak urobili príliš neskoro.

Zdá sa, že ani len umieranie jej nebolo dopriate.

„Ahoj, Noemi,“ pozdravila ju Melanie obozretne. „Nie je ľahké zastihnúť ťa osamote.“

„Ako to, že žiješ?“ nedalo jej neopýtať sa.

Melanie sa smutne pousmiala. „Sama celkom neviem. Ale myslím, že sa mi stalo to čo Ellinor. Som protiklad k Smrti.“ A vydesená. Ten chlapík ju od hnevu zabil. Viac mu cesty skrížiť nechcela.

Noemi obdivne pískla. Melanie za života patrila k tajnému rádu, ktorý robil všetko pre to, aby sa Smrť nemusel prebudiť – bojovali za mier na Zemi, za lepšie podmienky, jednali proti vojnám a otroctvu, ale nestačilo to. Nakoniec prehrali a Smrť sa musel vrátiť, aby sa pripojil k ostatným Jazdcom apokalypsy a zvyšok... nuž, sa deje všade okolo nich.

„A Smrť... si je toho vedomý?“

Hnedovláska nadvihla jedno obočie.

Isteže nevie. Ani Noemi by sa mu neukázala po tom, čo sa stalo. „Prečo si ma teda vyhľadala? Potrebuješ ochranu?“

Jazdkyňa pokrútila hlavou. „Nateraz nie. Vieš niečo o tom, prečo odrazu vidím smrť u každého človeka a nech robím čo robím, nič to nezmení?“

Keďže tajomstvo je už aj tak vonku, Noemi jej všetko vyrozprávala. Melanie trpezlivo počúvala a tiež zúrila. Potom konečne prezradila, prečo je tu.

„Vkradla som sa na nebesia. Niekoľko duší mojich predkov z Rádu sa ešte nezačlenilo do reinkarnácie a vedela som ich vyspovedať. Noemi, Rád bol oklamaný. A Smrť tiež.“

„P-prosím?“ Zatiaľ vedia len to, že Smrť nenávidel svoju prácu a tak sa dal na spánok v nádeji, že ľudstvo sa samo napraví, aby im už nemusel brať životy. Preto založil Rád – aby ho včas prebudil, keď príde čas Jazdcov. Ibaže Rád chcel ľudí zachrániť a prebudenie odkladal. Ľudstvo zašlo priďaleko a apokalypsa ich zasiahla o to brutálnejšie.

„Smrť bol k spánku presvedčený. Nebol to jeho nápad. Ani len neprišiel s tým založiť Rád. Niekto ho k tomu presvedčil, vediac že ako ľudia nesplníme jeho prianie a neprebudíme ho keď máme. Boli sme stvorení na to, aby sme zlyhali. A myslím, že ten kto s týmto nápadom prišiel, je ten istý kto preklial tvoj a Amirin rod a pokúša sa vyhladiť ľudí. Nahnevaný a nepríčetný Smrť mu k tomu mal len pomôcť.“

Noemi pracoval mozog na stodvadsať percent. Jej predkovia sa postavili archanjelom a prinútili ich prisahať, že nikdy nevyužijú svoju moc a ani Jazdcov k útoku proti ľuďom. Preto ich nepriateľ musí používať tieto okľuky a nepriame metódy.

Nemohol proti ľuďom poštvať Jazdcov, tak ich rozdráždil.

Prečo jej to nenapadlo skôr?

S ústami dokorán pozrela Melanie do očí. „Nebesia!“

„Potrebujem tvoju hlavu Noemi. Si medzi nesmrteľnými. Vieš o jeho histórii viac než ja, ale ja viem kde sa nachádzal v čase založenia Rádu. Už len potrebujeme zistiť, ktorí nesmrteľní sa v tejto oblasti mihli pred tristo rokmi a budeme mať jeho identitu!“

Noemi obrátila tvár k nebu. „Máme týždeň. Ak sa nám nepodarí asteroid zastaviť, všetky dôkazy budú preč.“

Jazdkyňa vyskočila na koňa a natiahla k Noemi dlaň. „Tak to aby sme si pohli!“

 

 

Nerin vyšla zo sprchy zahalená do jednej z Caminých rób – žltej s modrým lemom, a usmiala sa na Mammona, ktorý už sedel na posteli po tom, čo si dal rýchlu sprchu v komnatách vedľa. Vlasy mal stále vlhké a na rozdiel od nej mal na sebe len voľné nohavice a nič viac.

Nerinine oči automaticky zamierili k vypracovanej hrudi, než sa prinútila spamätať.

„Ako sa cítiš?“ bola jeho prvá otázka.

Unavene sa zviezla do kresla pred ním. „Podivne, ale nie zle. Toto všetko cítiš na každodennej báze?“

Prikývol. „Po čase sa naučíš to vytlačiť do pozadia.“

V to dúfala. Už však chápala, prečo toľkí bojovali za ľudí. Obklopovala ju ich energia. Aj keď bola vo veľkom temná a deštruktívna, pomedzi to sa objavovali silné majáky nádeje. Stále ju v sebe držia. Nádej v lepšiu budúcnosť. V rovnosť. Mier. Čistý svet. Čímsi ju to napĺňalo.

Mammon ju v obavách pozoroval. „Nerin, prisahám že som nevedel...“

Zastavila ho posunkom ruky. „Ak som správne pochopila Amirino a Sophieno rozprávanie, ani jeden z nás nemal nad mojou premenou kontrolu.“

„Kvôli mne nebudeš môcť opustiť Zem,“ povedal smutne. „Nevrátiš sa domov.“

Áno, z toho ju bolelo v srdci. Aj keby po ňu Niko s Leom prišli, ani k nim len nevyletí. Je spojená s ľuďmi. Naveky. Smrkla a potlačila slzy. „Ja viem. Ale možno... by som mohla mať nový domov tu?“

Nič iné by si ani neželal. Postaví jej hoci aj vlastný palác a vymaľuje ho pre ňu na modro-fialovo. Naučí sa jej reč. Nájde spôsob, ako sa spojiť s Európou, aby mohla komunikovať s blízkymi. Vstal a posadil sa na opierku vedľa nej. Spojil im ruky a pobozkal ju na zápästie. „Prisahám na všetko čo mi je sväté, ochránim ťa pred Baalom a nikdy, nikdy viac o tebe nebudem pochybovať. Vyhráme túto hlúpu vojnu a ukončíme apokalypsu. Budeš tu šťastná, Nerin.“

Šťastná tu už je, snáď to nevidí? Napriek prvotnej nedôvere jej jeho súrodenci prišli na pomoc v čase núdze. Bosorky v nej vidia vodkyňu. Lydia s Ellie sa postavili na jej stranu a je vítaná aj v Novom Babylone. Je doma. „Prečo si si ma vybral, archdémon Mammon?“ Vážne mu pozrela do očí.

Zružovel. Odkašľal si a uhol pohľadom. Nemal pocit, že si ju vybral. Skôr ju našiel. Tú, ktorá mu bola rovná. Čo nie je jednoduché pre bytosť ako on. Ibaže Nerin si získala jeho rešpekt. Dokonca ho prinútila uvidieť vlastné chyby a napriek tomu zostala po jeho boku. Išla z nej sila, ktorá jemu chýbala. „Pretože bez teba by som nebol úplný,“ odvetil po krátkej odmlke. „A k smrti ma desí predstava, že by si mi jedného dňa odišla, hoci by som sa ťa nikdy nepokúsil zastaviť.“

Nerin smrkla a dôverne sa oňho oprela. Okamžite ju voľnou rukou objal. „Nikdy som ťa nemala za monštrum. Vieš to, však?“

„Isteže áno. Inak by si vedľa mňa tak mierumilovne nespala,“ zasmial sa.

Pobavene k nemu vzhliadla. „Ďakujem. Že si po mňa vždy prišiel. Keď ma vylákal Baal. Do Nového Babylonu. Aj dnes.“ Niekto za ňu bojoval a ona už nemusela byť tá najsilnejšia. Nie je sama. Vďaka Mammonovi nie je sama.

„Vždy, drahá bosorka,“ zaprisahal sa a pobozkal ju do vlasov. „Ale toto spojenie nie je jednostranné. Niečo v tebe ho tiež muselo spustiť.“ Nadvihol obočie. „Je niečo, čo by si mi chcela povedať?“

Po lícach jej stiekli slzy. Čo si to kedysi sľúbila? Že než aby mala zlomené srdce, radšej sa nikdy nezamiluje? Spomienky na jej trúchliacu matku mala vpálené v mysli. Kráľovná jej však často pripomínala, že láska nie je niečo, čo si môže vybrať. Keď príde, všetci sú bezmocní. Vzlykla. „Ja už nechcem byť sama,“ priznala uplakane. „Prosím, prosím, nedovoľ to. Nechcem byť bez teba, Mammon.“

Jej drobné telo sa mu otriasalo v náručí. Mal pocit, že už na Európe bola z nejakého dôvodu izolovaná. Jemne jej masíroval šiju, aby ju upokojil. Doprial jej čas na vyplakanie. „Nebudeš sama,“ uistil ju. „Nebudeš sama, pretože ťa nikdy viac neopustím. Si len moja, Nerin. Našiel som si ťa na skalách, vyliečil, naháňal chodbami, pripútal v podzemí a získal vďaka tebe späť svoju moc. Som Chamtivosť. O to, čo je cenné, sa nedelím!“

Ani nevedel, koľko to pre ňu znamenalo. Je cenná, hoci nevie, že je princezná. Preňho je len bosorka. A teraz... teraz je aj archdémonka.

Mammon jej doprial čas na upokojenie. Opatrne ju odniesol do postele, kde ju vzal do náručia a objímal, šepkajúc jej samé nezmysly, aby počula jeho hlas. Keď sa konečne upokojila a zotrela si slzy, s nosom zaboreným do jeho hrude vyslovila ťažkú otázku. „Čo teraz s nami bude?“

Prstom ju hladil na líci. „Teraz odpálime asteroid, nájdeme zradcu a všetko napravíme. A ty sa nasťahuješ ku mne do mesta, odkiaľ budeme spolu vládnuť.“

Opatrne naňho pozrela. „Ty a ja?“

„Ty a ja.“ Preplietol im prsty. „Naveky.“

„Chceš ma... naveky? Aj keď ti neustále do všetkého kecám?“

Zasmial sa a zľahka ju pobozkal. „Miláčik, chcem ťa preto, že mi do všetkého kecáš,“ opravil ju. „A môj démon by ocenil, keby si čas od času nosila nejaké drahé šperky.“

Oči jej zaiskrili. „Iba šperky?“

„Hmm... iba šperky... a nič viac,“ zapriadol jej do ucha. „Keď toto skončí, dostaneš náhrdelníky. A prstene. Och, a mám niekoľko krásnych jemných reťazí, ktoré idú okolo hrude a dolu až k...“

Pohoršene mu pritisla ruku na ústa. „Niektoré veci by nemali byť vyslovené nahlas.“

Veselo ju pobozkal do dlane. „Ešte ťa musím trochu pokaziť,“ zhodnotil.

Akoby nebola skazená už dosť. Ležia v posteli po jednom z najnáročnejších dní jej života a jej myšlienky sa uberajú smerom, ktorým by sa nemali. „Tvoji súrodenci vedia, čo sa medzi nami stalo, však? Mimo mojej premeny.“

„Ó áno,“ potvrdil sucho. „Myslím, že to vedeli ešte skôr, než my dvaja. A mali z toho dobrú zábavu.“

Očervenela.

„To nič, drahá. Náš vzťah aspoň neskončil ako jedno z posledných vysielaní v televízii. A ani sme sa predtým nenazývali súrodencami. Och, a ani sme neodštartovali apokalypsu. Myslím, že sme na tom najlepšie z nich všetkých.“

Sarkasticky naňho pozrela. „Priletela som sem z vesmíru a šla ti ukradnúť generátor,“ pripomenula mu.

„Drobnosti.“

Bezradne vzdychla. „Čas znovu čeliť svetu?“ Pozrela na dvere.

Mammon sa nad ňu prehupol a pobozkal ju na krk. „Až o chvíľu.“ A stiahol z nej jemnú róbu.