Démonova zlodejka 30

 

„Mám to!“ vykríkol Vasily, keď bol satelit konečne v dosahu. Bosorky ho odstrčili čo najďalej a o zvyšok pohybu sa postarali trysky po okrajoch.

Cami na povrchu si vydýchla. „Je nepoškodený?“

„Mal by byť. Nastavujem trajektóriu. Na mieste bude... o tridsaťdva hodín.“ Naklikal do počítača niekoľko príkazov a pridal sa k Stefanovi, ktorý cez okno pozoroval nadrozmernú záchodovú misu mieriť preč od Zeme.

„Vasily, ak to nevyjde, okamžite nasadnite do modulu a zamierte dolu,“ inštruovala ho Rebecca. „Džinovia sú pripravení vás vyzdvihnúť a dostať do bezpečia. Miroslava ide s rodinami na Hyperboreu. Moskvu zaštíti Joph s jej mestom, na ktoré sa evakuujú zvyšní upíri. Bude vás očakávať.“

Vasily prikývol a vypol mikrofón. „Čo ty?“ prehovoril na Stefana, hoci naňho nepozrel. Obaja civeli na laser cestujúci po obežnej dráhe. „Kam pôjdeš ty?“ Na Hyperboreu to nestihne, pretože je chránená a nedá sa na ňu premiestniť, len doplaviť. Zostávajú mu mestá alebo bunkre. A jeho rodina, hoci utajená, nie je v Rusku.

Špión zovrel pery. Zistil, že nevie kam chce ísť. Nikdy nemal domov, nie taký, do ktorého by sa chcel vrátiť. K svojej jedinej žijúcej príbuznej, Elene Gréckej, sa nikdy verejne neprihlásil, a ona naňho netlačila. Nechcel, aby sa svet dozvedel o ich minulosti. O chudobe, ktorú dreli a o okolnostiach, ktoré viedli k jeho nelegálnej premene na upíra.

Vasily to však vie. Vie, že umrel na besnotu ako nejaké zviera. V bolestiach a nepríčetný.

„Asi do jedného z miest,“ zamrmlal po chvíli.

Vasily privrel oči. Jednoduchosť, s akou vyslovil tú vetu, mu zovrela srdce. Stefan pôjde kamkoľvek, pretože nemá jediné miesto ktoré by bolo skutočne jeho. Kde by mal korene. Kde by si chcel vytvárať spomienky. Ani len nedostane šancu si zbaliť veci, ktoré má uňho v paláci – nebude na to čas. Ak vôbec vlastní niečo s emocionálnou hodnotou. „Tajná polícia asi dostane dlhú dovolenku, hm?“

Zrejme nie. Len bude musieť pracovať inak. Už nebudú rozbehaní po svete. A zostanú závislí na premiestňovaní. Tajné misie nebudú až tak tajné. „My si poradíme.“

Rus to nevydržal a otočil sa k nemu. „Zaslúžiš si domov, Stefan. Miesto, kam sa budeš môcť vrátiť, nech sa stane čokoľvek. Útočisko pred svetom.“

Také niečo mu je cudzie. „Len by to bolo jednou z vecí, ktorú mi niekto môže zobrať.“ Je lepšie nemať a nestratiť. Tak žil odkedy sa pamätá.

Vasily potlačil slzy. „Ale aj niečím, za čo bojovať.“

Stefan sa smutne pousmial a ponaťahoval si svaly. Už si na nedostatok gravitácie zvykol, ale zúfalo potreboval nejaké cvičenie. „Sú iní, ktorí ma potrebujú. Ja len bojujem na odlišnom fronte.“

Áno, v tieňoch a v tajnosti. Za kráľovstvá, ktoré nie sú jeho. Za rasy, ktoré ani len nevedia o jeho existencii. Za šľachticov, ktorí si ho sotva všimnú. „Nuž, nech sa rozhodneš akokoľvek, v mojich bunkroch a medzi mojím ľudom si vždy vítaný.“ Vasily sa odrazil od steny a zamieril do susednej komory, nakalibrovať ovládanie lasera.

Stefan za ním smutne hľadel. „Vždy hosť, nikdy nie obyvateľ,“ šepol do ticha.

 

 

Nadišiel onen osudný deň. Na Caminej pristávacej ploche boli rozložené teleskopy, ktorými už bolo asteroid vidieť. Nesmrteľní sa do posledného evakuovali a mestá archanjelov praskali vo švíkoch, tak ako Hyperborea.

Nerin s Mammonom ruka v ruke sledovali obrazovky. Z ostatných miest sa pripojili ich vládcovia, ktorí všetko premietali pre nesmrteľných, a zvyšní prenos pozerali z bunkrov.

„Satelit je na pozícii,“ hlásil Vasily. „Otváram priezory.“

Laser sa aktivoval, sklá zachytili slnečné žiarenie a zrkadlá ho sústredili do konkrétneho bodu v strede smrtiacej skaly. Vasily ho ovládal a otáčal prístrojom, aby vždy mieril na letiaci asteroid.

„Funguje to. Teplota objektu stúpa,“ potvrdil im Stefan.

Cami si ešte nevydýchla. Môže potrvať dni, než sa zahreje dostatočne a ani to negarantuje jeho rozpad. Buď je hornina príliš silná, alebo jednoducho... alebo to nestihnú. „Koľko do dopadu?“

Vasily skontroloval odpočet. „Štyridsať hodín, než vstúpi do atmosféry.“

Málo, tak málo!

Boli to tie najdlhšie hodiny, aké Nerin kedy zažila. Striedavo sedela a kráčala popred obrazovky, neustále sledujúc čísla. Asteroid sa zahrieval a objavovali sa na ňom prvé praskliny, ale podľa Cami sa mali objaviť oveľa skôr.

Dvadsať hodín.

„Stefan pripravuje modul na návrat,“ hlásil Vasily. Inými slovami – nečakáme, že to uhráme. Sme pripravení na útek. „Navediem stanicu do cesty asteroidu, možno ho to trochu spomalí.“

Rebecca, jediná vyslankyňa dvora, päsťami od nervozity drvila všetko, čo jej prišlo pod ruku. „Je mi jedno ako toto skončí, ale láskavo nájdite svojho nenormálneho súrodenca a vyriešte si to!“ prikázala im. „Pretože toto sa nikdy nemalo stať!“

Nerin k nej podišla a v porozumení ju pohladila po ramene. Rebecca vďačne prikývla.

Cami robila komplikované výpočty, až odrazu odhodila tabuľu s číslami a tá sa rozbila pri náraze. Bezmocne zrevala. Ash ju objal. „Nestihnú to. Asteroid sa zahrieva príliš pomaly.“

Nerin stiahlo hrdlo. „Si si istá?“

„Neexistuje jediná rovnica, ktorá by nám pomohla. Bude v atmosfére skôr, než sa rozpadne a vtedy budeme musieť laser odkloniť, aby nás nezasiahol.“ Zotrela si slzy. „Prehrali sme.“

Nerin zúfalo krútila hlavou. „Musí existovať nejaká možnosť! Mágia.“

Ibaže neexistovala. Nie keď ich nepriateľ vytvoril štít.

„Chlapci, do modulu! Hneď!“ zavelila Rebecca. „Sme pripravení vás vyzdvihnúť.“

Vasily so Stefanom si to ani neuvedomili, ale držali sa za ruky a tak nejako stále dúfali v zázrak. „Možno ešte chvíľu...“ začal Stefan.

„Nie. Chcem vás nažive a bezpečne dolu. Urobili ste, čo ste mohli. Prosím, vráťte sa domov.“

Stefan strnulo prikývol. Obaja už boli v kombinézach, pripravení na všetko.

Nerin po lícach stekali slzy, tak ako všetkým. Modrá obloha bude preč. Moria. Oceány. Zvieratá. Kvetinky. Prišla sem, dostalo sa jej záblesku krásy Zeme a teraz o všetko príde. „Takto to nemôže skončiť,“ prosila mocnosti, ale nevedela ktoré, keď ona má byť tou najmocnejšou.

Tak prečo nevie odpáliť nejaký hlúpy asteroid?!

Vasily zadal do počítačov posledné príkazy, aby vysielali čo najdlhšie, a aby sa ISS nakoniec zrazila s tou odpornou skalou. Keď poňho Stefan prišiel a podával mu batoh, čosi ho zastavilo. Pozrel na radary a potom na údaje z teleskopu. „Čo sa to...“

Ešte aj Stefanovi klesla sánka. „Je to...?“

Vasily preletel k teleskopu.

„Čo sa deje?“ Nerin zabudla dýchať. Čo sa ešte môže pokaziť?

„Chlapi? Hovorte s nami!“ hučala do nich Rebecca, keď nenachádzali slová.

Vasily si pretrel tvár. „Z Merkúra, Venuše a Marsu práve vzlietli neznáme plavidlá. Pohybujú sa desaťpercentnou rýchlosťou svetla.“

Nerin sa rozbúchalo srdce. Ďalšie lode! Vzala Mammona za ruku. „Vieš, čo to znamená?“

Prikývol. Jej ľud nie je jediný.

„Čosi vyhadzujú z lodí... a letia opačným smerom,“ hlásil zmätene Stefan.

Camael sa vrátila k obrazovkám. „Všetky tri planéty sú momentálne na svojich obežných dráhach v našej blízkosti.“ A teda nie na opačnej strane Slnka.

„Čo to robia?“ nechápal Stefan.

Vasily sa hystericky rozosmial. „Zrkadlá! Vyhodili do vesmíru zrkadlá a vysielajú k nim silné lúče. Aby mali uhol priamo k nám!“

Nerin si s Mammonom vymenila neveriacky pohľad. „Odkiaľ to vedia?“

Cami sa usmiala. „Pretože som im poslala správu na rozlúčku.“ Nadšene objala Nerin. „Mala si pravdu, pozorujú nás. A prišli nám na pomoc! Len im chvíľu trvalo pochopiť, čo robíme!“

Vasily mal oči prilepené k teleskopu. „Ich lúče prechádzajú laserom! Dokázali to!“

Stefan preplával k počítačom. „Asteroid sa zahrieva a... nebesia, Camael! Rozpadol sa! Na stovky malých častí!“

Nerin nadskočila radosťou. „Sú dosť malé, aby zhoreli?“

Cami rýchlo robila ďalšie výpočty podľa správ od upírov nad nimi. „Áno! Áno, bude to len intenzívny meteorický roj!“ Otočila sa k dvojici. „Je po všetkom. Zem je zachránená.“

Z bunkrov, miest aj Hyperborey sa ozývali nadšené výkriky a jasot. Ešte aj Stefan s Vasilym sa nadšene objali, obaja v slzách.

Camael aktivovala vysielač. „Ďakujeme! Ďakujeme za záchranu!“ povedala v starom jazyku. „Opatrujte sa a prosím, príďte nás navštíviť!“

Bez odpovede.

Mammon zdvihol Nerin a zatočil ňou vo vzduchu. Uvoľnene sa smiala a vášnivo ho pobozkala. „Zachránila si nás. Zachránila si ľud Európy aj ľud Zeme!“

Hrdosť v jeho očiach jej dodala energiu. Má ju za hrdinku, aj keď jediné čo urobila, boli nezištné rozhodnutia. Neodvrátila sa, keď mohla odísť domov. A vďaka tomu našla nový. Len čo ju pustil, skončila v objatí Camael a nakoniec Asmodea s Rebeccou. Mestom sa niesli ovácie a oblohu prežiarili slabučké záblesky horiacich kusov skál.