Démonova zlodejka 31

 

„A kruci!“ vykríkol Vasily, keď jeden z desiatok kusov skál tesne minul telo ISS a zničil polovicu solárnych panelov. Následkom tohto nárazu sa celá stanica rozhýbala a upíri nad ňou stratili kontrolu. „Von, von! Musíme von!“

Spolu so Stefanom sa horko-ťažko dostali do modulu, ale všetko bolo príliš nestabilné. Oddelili sa v poslednej chvíli, ibaže kinetika ich odhodila náhodným smerom.

„Cami! Cami!“ volal Stefan, zatiaľ čo sa pripútavali. „ISS sa rúti dolu!“

Vasily bojoval so silnou migrénou, ako nimi hádzalo, zatiaľ čo nekontrolovateľne padali atmosférou.

„Prosím? Čo sa stalo?“

„Zasiahla nás jedna zo skál. Modul je vychýlený. Budeš musieť vypočítať kde dopadneme a vyzdvihnúť si nás,“ inštruoval ju bledý Rus. Potom sa pristihol, že krváca z nosa a pred očami má červené bodky.

Stefan na tom nebol o nič lepšie. Zhlboka dýchal a snažil sa aspoň trochu ovládať tú prekliatu konzervu, ale konzerva nereagovala. Pokúšal sa zistiť prečo.

„Dobre ma počúvajte chlapci!“ ozvala sa Cami po pár minútach. „Mierite doprostred Pacifiku. Aktivujte padáky a mali by ste dopadnúť relatívne hladko. Modul má lokátor a je postavený, aby sa nepotopil. Neotvárajte dvere a počkajte na záchrannú misiu! Zvládnete to?“

Stefan naprázdno preglgol. „To bude trochu problém.“

„Prečo?“

Vydesene pozrel na Vasilyho. „Padáky na povrchu sú poškodené a plášť modulu horí.“

Rus vypustil niekoľko kvetnatých nadávok a pozrel na pípajúce prístroje. Nechcel to priznať nahlas, ale mal asi najväčší strach v živote. Takto umrieť nechce. Nie bez boja. Nie v konzerve. Nie bez zbrane.

Vysilene sa oprel na nepohodlnom sedadle. „Camael? Nejaké nápady?“

Ticho.

Modulom hrklo.

„Fajn!“ zvolal kráľ v rezignácii. „Neumriem v tejto kraksni! Camael, dúfam že máš lokátory aj v našich kombinézach, pretože sa o chvíľu katapultujeme!“ oznámil jej.

Stefan naňho pozrel ako na úplného šialenca.

Šialenec len siahol po batohu a jeden mu hodil. „Som si istý, že vieš ako na to.“

Áno, už skákal s padákom. Z lietadla. V kontrolovanom prostredí. So správnym vybavením. A už určite nie nad rozbúreným oceánom. „Toto je samovražda!“

Vasily sa len zazubil. „Aspoň nás zožerú ryby a neskončíme ugrilovaní.“ Na pravej strane svojho sedadla nahmatal červené tlačítko. „Tak v ďalšom živote, Stefan!“ A vyletel von.

Stefan sa rozkašľal od dymu, ktorý k nemu začal prenikať, a s uboleným výrazom sa katapultoval tiež.

Trvalo minúty, než sa obom podarilo nájsť kontrolu nad vlastnými telami a pretočiť sa do správnej polohy. Roztiahli padáky a už len mohli sledovať, ako sa blížia k tmavým vlnám pod nimi. Stefan sa mentálne pripravil na ľadové objatie, ale aj tak ho šokovalo. Prinútil sa sústrediť a zbavil sa popruhov, ktoré spolu s padákom hneď odniesli vlny.

Hlasné čľup vedľa neho naznačilo, že Vasily sa tiež prišiel vykúpať. Keď sa však dlho nevynáral, špión tušil problém. Zastavil si srdce a dýchanie, aby sa pomohol ponoriť, a šiel hľadať toho šialeného vládcu.

Vasilyho popruhy sa zasekli a nemohol sa zbaviť padáka, ktorý nasiakol vodou a sťahoval ho nižšie. Zúfalo s nimi bojoval, ale neúspešne. Vydesene zdvihol tvár k hladine a uvidel, ako k nemu pláva Stefan. Okamžite začal krútiť hlavou, aby to nerobil. Možno sú odolní, ale tlak vody ich eventuálne rozmliaždi. Nemusia umrieť obaja.

Stefan prižmúril oči a nedbal na kráľove nemé príkazy. V hlbinách k nemu doplával a pridal ruku k dielu. Popruhy ale nie a nie pustiť. Vasily ho odstrkoval.

Odmietal sa vzdať. S menšou námahou sa pod vodou vyzliekol z kombinézy, aby dosiahol na nôž na stehne.

Vasily len gúľal očami. Len niekto ako Stefan by prepašoval zbraň do vesmíru. Konečne však bol oslobodený a obaja prestali klesať. Tiež sa zbavil ťažkej kombinézy a obaja zostali len v tielkach a spodnom prádle. S úľavou si pozreli do očí a pod vodou sa objali.

Odrazu bolo všetko mierumilovné. Tiché. Vznášali sa pod vlnami, osvetlení slabými lúčmi slnka, a boli nažive. Doráňaní a s modrinami, ale živí. Ďaleko od všetkého, od chaosu, od kohokoľvek živého. Stefan zvieral kráľa ako záchranné koleso a vyzeral, že ho nie je schopný pustiť. Vasilyho slzy našťastie odplavila voda.

Pomaly sa takto predrali nad hladinu a nechali sa unášať vlnami, ruky pevne spojené.

„Tvoj odhad?“ nadhodil Vasily.

Stefan zažmúril na slnko. „Dva dni ak nepríde obláčik.“ Krv nemali už nejaký čas a aj keď ich telá zvládnu more, vlny, chlad a vietor, slnečné žiarenie ich eventuálne skosí.

Výborne! Dva dni v mokrej pustatine. Vasily si odhrnul vlasy z tváre. „Čo nám podľa teba Miroslava napíše na náhrobky? Zachránili svet a zrejme umreli počas hádky v oceáne?“

Stefan sa pousmial. „Poslední astronauti, ktorí sa spoľahli na lepiacu pásku.“

„Somár a blbec, ktorí viseli zo stromu.“

„Myslím, že dievča využije všetku svoju kreativitu. Čo si jej musel platiť, aby nedala výpoveď?“

Vasily mykol plecami. „Má rada klebety a ja vyrábam prvotriednu špiónsku techniku. Bol to veľmi... symbiotický vzťah.“

Iste. Miroslava má zrejme našliapnuté na kariéru v Tajnej polícii. Rusko bude za Vasilym dlho smútiť. Čo aký je excentrický, je to ich milovaný vládca. Ten titul si zaslúžil, nezdedil ho.

Stefan, na druhej strane... zrejme nebude mať pohreb. Elena Grécka by totiž musela priveľa vysvetľovať a vedel, že k nemu má priveľký rešpekt na to, aby priznala okolnosti jeho smrti a premeny a bez toho sa k nemu prihlásiť nemôže.

Rozdiely medzi nimi dvoma sú astronomické a napriek tomu tu umierajú spoločne.

 

Camael, čo ako sa snažila, prišla o spojenie. Vedela určiť kde dopadli, ale to im nepomôže, keď ani nevie či sú pri vedomí, plávajú, na hladine, pod hladinou, či ich chytil prúd alebo nie.

Rebecca zatínala päste. „Kvôli vašej vojne mi umierajú poddaní!“ oborila sa na svojich stvoriteľov. „Aké máte ospravedlnenie, hm?! Je to pre vás dostatočná obeť? Však si nás môžete vytvoriť viac, nemám pravdu?!“ kričala. „Tí dvaja neboli nikto! Boli to bytosti s vlastným životom, príbehmi ktoré zostanú nevypovedané, s citmi a nádejami!“

Cami sa s ňou hádať nemohla. Pochybili. Oni všetci. Voči ľuďom, aj voči vlastným stvoreniam. „Odpusť, kráľovná Rebecca.“

Vládkyňa zovrela pery. „No ospravedlnenia ich späť neprivedú, však nie?“

Ticho.

Nerin po líci stiekla slza. Už zase sa cítila bezmocná. Tak veľmi chcela pomôcť, ale nevedela ako.

Rebecca si odfrkla. „Spakujte sa z našich kráľovstiev! Nechceme nad nimi vaše mestá. Nechceme vás na našich jednaniach. Nechceme vás v našej politike. Nechceme viac počuť o vašich sračkách a problémoch. Nechceme, aby ste nás kontaktovali. Amira, Sophie a Nerin sú jediné, ktoré k nám budú pustené ako diplomatická spojka. Vypadnite! Svojich si zachránime sami!“ A odmiestnila sa.

Nerin zúfalo pozrela na Mammona. Ten len privrel oči. „Je to ich právo. Privolali sme na nich dosť nešťastia.“

 

Dvaja upíri ležali na vlnách, ruky pevne spojené, oči upreté na blažene zastretú oblohu. Slabli každou hodinou. „Ľutuješ niečo? Vo svojom živote?“ opýtal sa Vasily po hodinách ticha.

Stefan sa zamyslel. Prišiel čas na spovede na smrteľnej posteli? Tie ich však nikto nevypočuje. „Myslím, že viac ľutujem veci, ktoré som neurobil, než to čo som vykonal.“

„Ako napríklad?“ vyzvedal kráľ.

Mnohé. Veci, ktoré sa ani neodvážil vysloviť nahlas. O ktorých nechcel ani dúfať, aby nebol sklamaný. „Nevyskúšal som si, aké to je mať domov,“ zaspomínal na ich ťažký rozhovor tam hore. „Máš pravdu, chcel by som mať miesto, kam sa môžem vracať a odpočívať. Kde budú moji blízki. Kde budem mať v chladničke schované svoje obľúbené maškrty. Steny vymaľované podľa seba. A koberce. Mám rád koberce. Huňaté, mäkké. Vždy som chcel mať mačku a psa. Tiež huňaté.“

Vasilyho akosi pobavila predstava veľkého zlého Stefana ako sa mazná s pradúcou mačkou a kefuje chlpatého psa. Obával sa však, že aj keď prežijú, Stefan sa len vráti na staré chodníčky. Do ústrania. Pozorovateľ, špión. Bez domova. Bez identity.

„Čo ty, súdruh? Nejaké výčitky?“ obrátil Stefan otázku proti kráľovi.

Vasily si povzdychol. „Možno som nemal tráviť toľko času za počítačmi a v trónnej sieni. Na dovolenke som nebol od pádu Berlínskeho múru. O vzťahoch nemohla byť ani reč.“

„Možno by pomohlo, keby si nepredstieral, že si gay,“ rypol si Stefan. Vasily mal svojho času po krk snahy európskych princezien a aj vlastných poddaných dostať ho pred oltár. Bol ideálom úspechu – bohatý, vplyvný, kráľ, milovaný Najvyšším dvorom, podporovaný šľachtou. A tak si vymyslel lož, ktorá všetky slečny odplašila.

Upír sa pousmial. „Možno som to v tej dobe celkom nedomyslel,“ pripustil.

„My sme toho nedomysleli dosť,“ zašomral Stefan. „Navyše si im až tak neklamal – kopeš za oba tímy.“

Vasily naňho prekvapene pozrel.

Špión zagúľal očami. „Ale no tak. Som tajný agent. Videl som tvoju internetovú históriu. Plus viem o všetkých orgiách, ktoré si tak rád usporiadaval v stredoveku. Nebol si vyberavý.“

Kráľ ani nemal slov. Je vôbec nejaká časť jeho života, ktorú tento nepodarený upír neinfiltroval? „Chcem vôbec vedieť, ako si sa o nich dozvedel?“

Stefan sa nevinne zaškeril. „Ani nie.“

„Neskutočné!“

„Chceš vedieť ešte niečo šialenejšie?“

„Á, spovede na smrteľnej posteli?“ odfrkol si Vasily.

Stefan zaprskal, keď ho ošpliechala vyššia vlna. Obaja mali v rukách kŕče, ako sa jeden druhého držali. Prúd ich unášal náhodným smerom. Zotrel si tvár a potlačil pocit hladu, ktorý ním už nejaký čas lomcoval. „Prvýkrát sme sa stretli v tisícšesťstodruhom.“

Tentokrát sa Vasily takmer utopil, ako k nemu prudko otočil hlavu a zabudol, že plávajú v tekutine. Rozkašľal sa. „Ako?“ Stefan nebol práve osoba, ktorá sa dá zabudnúť. Vasily si jasne pamätal, že sa prvýkrát uvideli na bále na Najvyššom dvore v tisícosemstosedemdesiatom. Stefan predstieral, že je jedným zo sluhov, aby mohol špehovať vtedajšieho kráľa Číny. Vasily ho prekukol do hodiny a večer skončil tým, že sa obaja predierali tajnými chodbami pod palácom, naháňajúc podozrivého aj s ukradnutými šperkami a magickými predmetmi.

Stefan privrel oči pred slnkom, ktoré na chvíľu vykuklo spoza oblakov. Pokožka mu mierne sčervenela. Nezostáva im veľa času. „Bolo to počas hladomoru. Tajná polícia ešte neexistovala a ja som sa živil ako žoldnier. Nejaký ľudský šľachtic si ma najal, aby som vyšpehoval, prečo má akýsi jeho nepriateľ zásoby jedla a jeho služobníctvo prosperuje, keď všetci ostatní umierajú. A tak som sa prezliekol za chudáka a šiel do Moskvy, kde som sa usadil blízko jeho usadlosti a žobral. Nikto si nevšíma žobrákov. Bolo to dokonalé krytie.“

Vasilymu prišlo fyzicky špatne pri pomyslení, že Stefan musel žobrať, hoci len naoko. Pevnejšie mu zovrel ruku.

„Strávil som tam sotva dva dni, keď ku mne na sklonku dňa ktosi pristúpil,“ pokračoval Stefan. „Očakával som, že ma niekto vyhodí, alebo odvedie do väzenia. Namiesto toho sa táto osoba ku mne sklonila, v odporne luxusnom a teplom oblečení. Akoby sme si boli rovní. Nevedel, že som upír – maskoval som svoj pach. Položil predo mňa chlieb, teplý čaj, vodu, kabát, nové topánky, niekoľko buchiet a mešec s mincami. Nechcel som k nemu zdvihnúť tvár, ale mal tie najmodrejšie oči, aké som kedy videl, a na pár sekúnd som neodolal. Strnulo sa na mňa usmial a povedal-“

„Zahrej sa, kamarát. Naplň si žalúdok. Zajtra prinesiem viac,“ skočil mu do reči Vasily dojato. Z očí sa mu vykotúľali slzy. Pamätal si ho. Toho bezdomovca a žobráka. Bol na stretnutí v neďalekej budove a po ceste späť do paláca začul, ako sa niekto sťažuje na otrhanca na rohu. Keďže mal dobrú náladu, urobil si obchádzku, aby to skontroloval. Len čo ho uvidel, prišlo mu ho ľúto. Bol v nevhodnom oblečení, vychudnutý, zarastený, tvár špinavá, v ruke popraskaná nádoba na mince. Prázdna. Okamžite sa zvrtol, aby mohol z paláca priniesť niekoľko drobností. Položil ich pred neho a sľúbil mu viac. „Ale keď som sa deň na to vrátil, už tam nebol. Hľadal som ho vo väzeniach po celej Moskve, až som pochopil, že ho zrejme skolila choroba alebo hlad. To si bol ty?“

Stefana pichlo pri srdci. Vasily sa poňho vrátil? „Musel som odísť. Ty si bol ten, koho som mal špehovať. Tvoj nepriateľ ťa chcel odstrániť. Tak som mu dal mylné informácie o tom, kde sa zdržiavaš.“

Vasily mal oči ako loptičky. Asi týždeň na to sa vyhol atentátu, ktorý sa odohral o dve hodiny skôr, než by dorazil na určené miesto. Stefan ho zachránil? „Prečo si ma nezapredal? Sotva si vedel kto som.“

Špión, stratený v spomienkach, nadvihol kútik pier. „Pretože on chudobným bral, aby naplnil vlastný žalúdok. Ty si mi doniesol chlieb a kabát.“

Vasily smrkol. Čo by sa stalo, keby sa vtedy neminuli? Keby vzal Stefana k sebe do paláca? „Zdá sa, že naše osudy boli vždy prepletené, hm?“

„Už to tak vyzerá,“ pritakal Stefan.