Démonova zlodejka 32

 

Nadišla tretia noc Vasilyho a Stefanovho pobytu v oceáne a obaja vedeli, že je posledná. Obloha sa vyčistila a ranné slnko im odoberie posledné sily, ktoré v nich zostávali. Obaja boli spálení, oči vyštípané a červené od soli. Napriek tomu sa naďalej držali za ruky, pretože aspoň nechceli umrieť osamote. Všetko ich bolelo.

„Vieš, ak by si sa napil, moja krv by ťa udržala nažive možno ďalšie dva dni,“ vyslovil nakoniec Stefan očividný fakt.

Vasily sa zamračil. Vážne mu ten blázon navrhol, aby ho vysal strávil v tomto mokrom pekle ďalšie dva dni a ešte k tomu sám? „Stefan, naozaj si nemôžeš myslieť, že by som sa znížil k tomu, aby som ťa využil ako krvnú banku,“ štekol.

„Prečo? Nie je dôvod, aby sme umreli obaja. Pri troche šťastia ťa more eventuálne niekam vyplaví. Chce to len čas.“

Vasilyho frustrovalo, že musia ležať a ani na seba nemôžu pozrieť bez toho, aby skončili pod hladinou. „Pretože nie si nádoba na krv a nenapijem sa od niekoho, kto je rovnako slabý ako ja!“ zdôraznil. Možno pomaly šalie, ale nejaké morálne zásady mu ešte zostali.

„Si kráľ, Vasily. Ty budeš upírom chýbať viac než ja,“ pokúšal sa ho presvedčiť Stefan. A možno aj seba. Nechcel umrieť, vážne nie. Ale ak má šancu zachrániť niekoho iného...

Vasily v sebe našiel dosť síl na to kopnúť svojho spoločníka do nohy. „Netáraj nezmysly! Je mi jedno aký komplex menejcennosti máš, hodnota tvojho života nie je o nič nižšia než moja a keby sme boli na pevnej zemi, ochotne ti to vtlčiem do tej nepodarenej makovice, ktorou premýšľaš!“

Stefan sa odmlčal. Nemôže ho vyslovene prinútiť napiť sa. S pohľadom upretým na hviezdy sa lúčil so životom. „Prečo nechceš bojovať o svoj život, Vasily?“

„Pretože ho nechcem mať na úkor tvojho,“ odpovedal kráľ pokojne, tiež stratený vo hviezdach.

Tak preto ho poddaní tak zbožňujú. A Najvyšší dvor tiež. Kráľ so srdcom a chrbtovou kosťou. Rusko bude jeho stratu niesť ťažko. Stefan, na druhej strane... bude chýbať iba Elene. Jeho sestra je jediná rodina, ktorá mu ostala. Pochyboval, že vôbec dostane hrob. Načo aj? Nebude telo, ktoré by pochovali.

„Aspoň budeme vedieť, že sme zachránili tento výhľad pre generácie po nás,“ zašepkal Vasily. „Uvidia hviezdy a slnko. Obláčiky. Dúhu.“

V tom mal pravdu. Vybojovali vojnu s mocným nepriateľom, aj keď mali pomoc. „Myslíš, že sa niekedy vrátia? Tí, ktorí nám pomohli?“

Vasily v to dúfal. „Jedného dňa áno. Možno nie hneď, ale verím že Camael ich nakoniec presvedčí. Alebo postaví nové lode.“

Ktoré oni dvaja neuvidia. Nikdy nespoznajú nové civilizácie. Ak sa aj reinkarnujú, nikdy nebudú vedieť kým boli. Čo dosiahli. Koľko sa naučili. „Budeš mi chýbať,“ priznal Stefan po ďalšej chvíli ticha. „Ty, aj všetky naše hádky.“

Vasily si musel prikryť ústa, aby nevzlykol. Tak veľmi nechcel umrieť. Mal pocit, že ešte nie je čas. Že sú veci, ktoré nestihol urobiť. Slová, ktoré nestihol vypovedať. „Keby bol svet iný... keby sme neboli kým sme...“

„Ja viem,“ povzdychol si Stefan. „Ja viem, Vasily. Možno v ďalšom živote.“ To už plakal aj on. Nič iné im neostávalo.

Obloha na východe začala modrať s prichádzajúcim slnkom. Dvaja vyčerpaní upíri sa prisunuli bližšie k sebe, ruky pevne spojené.

Než ich však zasiahli prvé lúče, čosi sa zmenilo. Vasily sa pomrvil. „Nemáš pocit, že sa ochladilo?“ Prisahal by, že teplota vody klesla takmer na nulu.

Odrazu oblohu zastreli husté mraky a začalo... snežiť? Necelú minútu na to sa zablyslo a nad nimi sa zjavili dve mocné ženy, vznášajúce sa nad vodou.

„Rebecca! Winter!“ zvolal Stefan cez ubolené hrdlo.

Winter mávla rukou a voda sa sčerila. Pod nimi sa vytvorila ľadová kryha, ktorá vystúpala na hladinu a zdvihla aj dvoch vyčerpaných upírov, ktorí sa vysilene postavili na drsný ľad. Vymenili si šťastné pohľady.

„Našli nás!“ vykríkol Vasily a krátko objal Stefana. „Budeme žiť!“

Vládkyne zimy a jesene sa hladko zniesli na kryhu k nim a hneď im do rúk pchali termosky s hyperborejskou tekutinou, aby sa napili. Obaja ich prakticky exli a hneď sa cítili lepšie.

„Ste v poriadku? Máte zranenia?“ kontrolovala hneď Rebecca a bez váhania ich začala prehmatávať.

„Nič nám nie je,“ povedal Stefan a nechal sa ňou podoprieť. „Ako ste nás našli?“

Rebecca mu odhrnula vlasy z tváre. „Cez vašu krv. Lydia mala vzorku tej tvojej a Miroslava vyhrabala ampulku tej Vasilyho. Len nám chvíľu trvalo zamerať vás na vode,“ vysvetlila. Presne takto svojho času našla princeznú Abigail a upíra Helia. Chcelo to neskutočné sústredenie a množstvo nebezpečnej mágie, ale s Winterinou pomocou vyhrali preteky s časom. „Poďme odtiaľto! Ostatné si môžeme povedať neskôr.“ Zovrela Stefana a premiestnila sa s ním priamo na ošetrovňu na Najvyšší dvor, kde si ho prevzali doktori. Sekundu na to bol na lôžko doručený aj Vasily. Okamžite dostali infúzie krvi a hyperborejskej tekutiny. Z oblečenia museli byť vystrihaní a pokožku im natreli čímsi hojivým.

Rebecca si konečne vydýchla. Jej poddaní sú naspäť doma.

„Čakajú ich neľahké správy,“ povedala Winter, keď sa vzdialili, aby im dopriali súkromie.

„Tie počkajú do zajtra. Zaslúžia si deň na zotavenie,“ rozhodla Rebecca. „Ďakujem za pomoc.“

Winter len mávla rukou. „Nemáš za čo. Idem zistiť, aké zlé to je na ostatných dvoroch.“ A zmizla.

Rebecca sa oprela o stenu a pretrela si tvár. Nespala celé tri dni a všetko na ňu začínalo doliehať. Pozrela na dvoch zoslabnutých upírov, ktorí frflali na ošetrovateľov, že ich držia v posteliach a odmietajú ich pustiť, hoci by sotva zvládli stáť na nohách. Dávala im tak dve hodiny, než sa znova začnú hašteriť.

 

Cami pravidelne posielala správy k Venuši aj Marsu, ale nedostala jedinú odpoveď. Ani jedna z frakcií, ktorá ich zachránila, so Zemou nechcela komunikovať. Zrejme sa naďalej boja a bol to pre nich veľký risk vôbec vyjsť z úkrytov.

Nemohla im to mať za zlé. Upokojoval ju aspoň fakt, že civilizácie na týchto dvoch telesách spolu musia komunikovať, inak by neboli tak koordinovaní v celej tej akcii s laserom.

„Ak s nami nechcete hovoriť, je to v poriadku,“ posielala im posledný odkaz. „Budeme čakať. Hoci aj tisícročia. Prajeme vám prosperitu a bezpečie. Ak by ste čokoľvek potrebovali, môj prijímač zostane neustále zapnutý. Verím, že jedného dňa sa stretneme.“

Nerin jej povzbudivo stisla rameno. „Príde čas, Camael. Sľubujem.“

Archanjel len smutne prikývol a odpojil všetky prístroje. Prijímač si musí zapojiť vo svojom meste, pretože dostala rázny príkaz opustiť Francúzsko. Obe ženy zišli z Eiffelovky, pod ktorou už čakali nastúpené oddiely upírskych vojakov pod vedením Michela, aby dohliadli na odchod všetkých vyšších bytostí.

Kráľ k nim namrzene pristúpil. Výnimočne bol v maskáčoch a viditeľne ozbrojený. Sachielovo mesto už plávalo preč z jeho územia. Keďže archanjeli a archdémoni neboli nikde vítaní, obrie kolosy sa presúvali nad moria a oceány. Len Camino mesto nad Novým Babylonom dostalo výnimku.

„Je všetko bezpečné?“ opýtal sa neutrálne. Nerobilo mu radosť mať ich za nepriateľky, ale bol verný svojim. Aspoň v činoch.

Cami prikývla. „Veža je odpojená a satelity ti nechávam keby si ju znovu potreboval.“ Odmlčala sa, akoby váhala nad ďalšími slovami. „Michel, kedykoľvek ma budeš potrebovať, som tu na jedno zavolanie.“

„Ja viem.“ Obzrel sa na svoje jednotky. Boli tu len na okrasu. Vedeli, že boj nenastane. „Ale nateraz sa naše cesty musia rozísť.“ Pozrel na Nerin. „Ty si, samozrejme, vítaná. Obzvlášť medzi bosorkami.“

Oči sa jej zaplnili slzami. Je toho toľko, čo chce svoje sestry naučiť... Vedela však, že každý jej pohyb, každý jej čin budú monitorované a hodnotené. Pretože je jednou z archdémonov. A to sa nezmení. „Nájdem spôsob, ako medzi nami znovu nastoliť mier, Veličenstvo,“ sľúbila mu.

Michel zovrel pery. „V to dúfam,“ zašepkal takmer nečujne. „Musíte ísť. Nemôžem vás objať na rozlúčku. Choďte. Na nejaký čas sa nevracajte, áno?“

Nerin sa cítila previnilo. To ona všetko spôsobila. Ale mala na výber? Mal ktokoľvek z nich na výber? Vojna na nebesiach ani zďaleka nekončí. Baal je aktívny, jeho komplic práve prišiel o možnosť vyhladiť život na Zemi a otázky ohľadom ich minulosti sa len kopia. Bála sa, čo ich všetkých čaká.

Nebola žiadna ďalšia rozlúčka. Ani si len nepodali ruky. Camael sa premiestnila do svojho mesta a Nerin späť do toho Mammonovho nad Filipínami. Aj on sa musel premiestniť ďalej na more, aby neiritoval miestnu kráľovskú rodinu. Nezazlieval im to.

Démon už na ňu čakal a pevne ju objal. Cítil jej nepokoj. Vrátila sa na svoju pôvodnú domovinu, len aby z nej bola znovu vyhnaná. A už sa ani nemôže vrátiť na Európu, pretože je tak ako on pripútaná k Zemi kým sú tu ľudia. „Ako sa cítiš?“ bola jeho prvá otázka.

Vzdychla. „Rozhodne nie ako víťaz,“ priznala.

Vzal jej tvár do dlaní. „Vyhrali sme bitku a vyhráme aj vojnu. Ešte nie je koniec,“ sľúbil jej.

Verila mu. Odvrátili samotný asteroid. Čo by snáď ešte ich nepriateľ mohol vytiahnuť? Vie, že prehráva. A ona má možnosť vycvičiť novú generáciu bosoriek a prinavrátiť im moc, ktorú im vzala história. To jej nateraz postačí. „Čo budeme robiť?“

Mammon sa usmial a vzal ju za ruku. „Konečne si vydýchneme. Vyskúšaš všetko jedlo, ktoré si na Európe nemala, a každý deň sa budeme kúpať v mori.“ Pomaly ju viedol po pristávacej ploche do svojich komnát.

To neznelo najhoršie. Nasledovala ho a kochala sa nádherou jeho mesta. Ovieval ich ľahký vánok a zo sadov pod nimi k nim prenikala vôňa kvetín.

„Mrzí ma, že sa nemôžeš vrátiť,“ povedal po chvíli Mammon, keď sa zastavili pred priehľadnými dverami. V očiach mal úprimnosť, ale aj ľútosť. „Nikdy som ťa tu nechcel držať proti tvojej vôli. Nájdem spôsob, ako by som ťa znovu spojil s rodinou.“

Nerin sa postavila na špičky a objala ho okolo krku. „Vďaka tebe mám rodinu aj tu. Nie som sama, Mammon. A príde čas, keď sa Európania odvážia naspäť. Ja si na nich počkám.“ Usmiala sa.

„Aj keď to znamená, že zostaneš navždy uväznená na Zemi?“

Zamyslene naklonila hlavu. „Prečo by som tu zostala uväznená? Zem čoskoro opustíme a pôjdeme ďalej.“

Mammon urobil nepríjemnú grimasu. „Nerin, asi si nepochopila, ale sme zviazaní s-“

Pritisla mu prst na pery. „Vám vážne nedošlo, prečo vás vesmír poslal k ľuďom?“

Archdémon zaváhal.

Nerin zagúľala svetlými očami. „Nie ste väzňami. Ste sprievodcami. Idete tam, kam idú vaši zverenci. Príde čas, keď civilizácia znovu povstane a spojí sa s nesmrteľnými v celej sústave. A my ich budeme nasledovať. A možno, jedného dňa, poletia aj ďalej. Osídlia iné miesta. Zem je len štartovací bod.“

Mammon pootvoril pery. Takto sa nad tým nikdy nezamyslel. Prečo? Nie je to logické? Isteže budú naďalej spriaznení s ľuďmi. Ale kto ľuďom bráni v ceste do neznáma? Jediné, na čo potrebujú dohliadnuť je, aby s nimi neodišli aj ich nebezpečné presvedčenia a názory.

Nerin ho pobozkala. „Naučíme ich mieru. Čo ty na to?“

Mammon v duchu ďakoval celému vesmíru za to, že mu poslal túto jedinečnú dušu, ktorá ešte aj bytosti ako on zvláda učiť novým veciam. Pritiahol ju k sebe a nežne ju hladil po modrých vlasoch. „Vďaka mocnostiam, že som ťa v ten deň našiel na tých skalách.“

Bosorka, teda teraz už archdémonka, v jeho objatí privrela oči. Prišla sem hladná, slabá, chorá a zúfalá. Teraz je vďaka tým, ktorých mala za monštrá, silná, pri plnom zdraví a má moc odolať akýmkoľvek nepriateľom. Jej ľud je zachránený a len čo Cami postaví novú loď, pošle im viac zásob. Istým spôsobom sa všetkým dostalo šťastného konca. Rozhodla sa to tak brať.