Démonova zlodejka 33

 

Lydia mala so Stefanom dlhú poradu po tom všetkom, čo sa na nesmrteľných nahrnulo. Napriek tomu, že bohyňa už Tajnú políciu nevedie, stále je ich najdôveryhodnejšou poradkyňou. Keď skončila, po zvyšok dňa sa zdržala v Moskve, než sa bude musieť vrátiť do podsvetia.

Vasily ju večer našiel v tichom, sviečkami osvetlenom salóniku s pohárikom vína. Pridal sa k nej a keď ju uistil, že je v poriadku a už mal svoje povinné psychologické sedenie s Erin Anglickou, zaviedol rozhovor na inú tému.

„Niežeby som chcel kecať do procesov Tajnej polície, ale naozaj si myslíš, že metóda losovania je vhodná na určenie toho, kto pôjde na prakticky samovražednú misiu? Obzvlášť, keď je do losovania zahrnutý aj samotný šéf?“ Hodil sa do kresla oproti nej.

Svetlovláska zamyslene zamrkala. „Prosím?“

Vasily vytiahol fľašu Vodky a napil sa priamo z nej. „Stefan so mnou letel hore, pretože medzi sebou Tajná polícia losovala a on prehral.“

Lydia nenápadne zdvihla kútik pier a pozrela naňho, akoby vedela niečo čo on nie. „To ti povedal? Že prehral?“

Kráľ prikývol a opomenul si všimnúť vševediacky záblesk v očiach Stefanovej bývalej šéfky.

Lydia si odpila z vína. Chvíľu bola ticho, ako hľadala správne slová a potajme sa dobre bavila. „Vasily, Tajná polícia dokázala fungovať po stovky rokov len vďaka tomu, že na misie nebol nikto posielaný nedobrovoľne.“

Rus sa zastavil s fľašou na polceste k perám. Čo mu to práve povedala?

Bohyňa sa priateľsky usmiala a pohladila ho po ramene. „Stefan nikdy nešiel tam, kam by sám nechcel.“ Ani len ona by ho k tomu nedokázala prinútiť. Ten upír je tvrdohlavý ako mulica.

Vasiymu sa zatriasla ruka, až musel odložiť milovanú fľašu. „Takže so mnou letel...“ nedokončil.

„Pretože sa tak rozhodol,“ dokončila zaňho.

Ticho okolo nich zhustlo, ako sa kráľovi v mozgu otáčali kolečká. Stefan sa nechal vystreliť do vesmíru sám od seba? „Prečo?“ nechápal.

Lydia odložila pohár a povzdychla si. „Myslím, že to vieš,“ odvetila pokojným, vyrovnaným hlasom. „Možno z rovnakého dôvodu, prečo si ty bol ochotný s krikom kritizovať svojich vládcov za to, že ho poslali na misiu, kde bol mučený.“

Zružovel. Sú to roky, čo bol jačať na veľkráľov za to, že Stefan bol takmer zabitý na Blízkom  východe. Bol však v tom, že o jeho malom výbuchu hnevu sa nikto nedozvedel.

Lydia sa zasmiala. „Možno vládnem peklu, ale stále s nimi komunikujem,“ upozornila ho.

Vasily uprel pohľad von z okna, aby jej nemusel čeliť. Radšej by žil s myšlienkou, že Stefan bol k ich výletu do vesmíru prinútený.

Lydia sa nad ním zľutovala a posadila sa na operadlo jeho kresla, aby ho mohla čiastočne objať. „Vieš, že je to v poriadku, však?“ povedala jemne, akoby prehovárala k vydesenému mačiatku. „Pre vás oboch.“

Upír zovrel pery. Nič nie je v poriadku a najmenej v poriadku sú oni dvaja – mentálne! „Som kráľ, Lydia,“ šepol.

„Si bytosť ako my všetci,“ opravila ho.

Neodpovedal. Len hľadel do neznáma a bojoval sám so sebou.

Bohyňa ho súcitne hladila po ramene. Toto by preňho nemal byť ťažký rozhovor. Vasily mal vyskočiť na nohy, preletieť palácom a nakričať na Stefana za jeho riskantný čin. Stefan sa mal tiež rozkričať, aby dal najavo, že samozrejme by išiel znovu a nenechal Vasilyho na náročnej misii samého.

Ibaže nič z toho sa neodohralo.

Kráľ nikdy nepôjde za špiónom, aby mu povedal, že vie o jeho malom klamstve. Namiesto toho si všetko nechá pre seba. A Stefan bude naďalej pokračovať vo svojej práci, jedným očkom strážiť Vasilyho a ich hádky budú pokračovať v neutrálnom duchu.

Povzdychla si. „Možno svet ľudí predsa len prenikol do toho nášho a zničil čo mohlo byť.“

 

Noemi zavítala do Nového Babylonu, kde sa ubytovala v malej miestnosti pre hostí a potajme tam prepašovala Melanie. Obe boli unavené, pod očami kruhy, sprchu si dali konečne po niekoľkých dňoch, a usadené za miniatúrnym stolom posiatym zápismi a historickými dokumentmi tupo hľadeli na do neznáma.

„Môže to byť len zhoda náhod,“ nadhodila Melanie. „Nedávalo by to zmysel.“ Výsledky ich pátrania totiž priniesli veľmi protichodné možnosti na to, kto by mohol stáť za všetkým čo sa posledné roky dialo na Zemi.

Melanie si trela unavené oči. Nie je to zhoda náhod. Až také šťastie by nemali. „Potrebujeme dôkaz. Priamy dôkaz.“ Aby si mohli byť isté, než spustia lavínu. Nemôžu si dovoliť obviniť nesprávneho.

Noemi nadvihla obočie. „Aký? Prísť k nemu a medzi rečou sa opýtať: Hej, nemáš náhodou potrebu zbaviť sa ľudí vo svojom voľnom čase?“

„Rozhodne by nám to uľahčilo prácu,“ zamrmlala Melanie.

Noemi si frustrovane prehrabla tmavé vlasy. „Ak ho aj odhalíme, čo potom? Zabiť ho nejde, vymazať spomienky tiež nie a naveky s ním bojovať nemôžeme.“

To je ďalšia vec, ktorú musia vyriešiť. Čo s ním? Kam ho dajú? Melanie im určite nepomôže – sama sa skrýva pred Smrťou, aby ju nenašiel. A ani len sila Jazdcov neskrotí archanjela. „Camael musí znovu postaviť stroj,“ rozhodla nakoniec. „Je to jediné riešenie.“

„Camael si nepamätá ako ho postavila a plány ani neboli jej,“ zastonala Noemi.

Melanie vyvalila oči. „Prosím?“

Noemi sa nadýchla. Nemá zmysel viac pred Mel čokoľvek tajiť, hlavne keď už vedie že určite nepatrí k zradcom. „Cami tie plány niekto dal, alebo ich našla. Ale nebola to ona, kto stroj navrhol.“

Jazdkyňu striaslo. Kto, ak nie inžinierka staviteľka archanjelskych miest mohol navrhnúť niečo tak komplexné ako stroj na vymazanie spomienok? „No tak to aby sa rýchlo rozpamätala, pretože ho nemôžeme nechať po svete behať ďalšie roky. Teraz prišiel s asteroidom. Čo asi vymyslí nabudúce?“

Noemi sa obávala, že to čoskoro zistia. „Najskôr dôkaz, potom obvinenie. Stále to môže byť len pekelná zhoda náhod.“

A v tomto bode v to obe dúfali...

 

 Vasily sa konečne dostal k časovej schránke, po tom čo mu pol dňa najvyšší dvor hučal do uší, aby ju nepoškodil, neriskoval a nezničil. Nikto nechcel, aby sa dostala do rúk archanjelom a archdémonom, ibaže to znamenalo, že nesmrteľní musia sami prísť na to, ako s ňou narábať. Už pochopili, že ide o technológiu a nie mechanické zariadenie. Upír ju napojil ako na svoje, tak aj na hyperborejské senzory a snímače, ale nedarilo sa mu dostať k správe, ktorá sa vnútri ukrývala.

Keď sa mu konečne podarilo pochopiť zložitý systém a aktivovať ho, prišlo ďalšie sklamanie. Desiatky nastúpených vládcov v jeho trónnej sieni s prinesenými prístrojmi a káblami čakali, až uvidia video, alebo si aspoň vypočujú čísi hlas z reproduktorov, ale Vasily musel uznať porážku.

„Je vybitá,“ povedal s výdychom smútku. „Schránka je na nule a ja neviem čo za energiu by ju nabila. Neodvážim sa zapojiť ju do zástrčky.“ Elektrina by mohla poškodiť čokoľvek čo sa nachádza vnútri. „Je to rozhodne pamäťové zariadenie podobné našim, ale nepoužíva žiadnu mne známu energiu.“

Rebecca frustrovane zastonala. „Takže nikdy nezistíme, čo v nej je?“

„Nie, pokiaľ sa nenájde niekto, kto túto technológiu pozná.“

„Myslíš tým zaniknutú civilizáciu, o ktorej sme doteraz nevedeli,“ opravil ho Stefan.

Rus sa zhlboka nadýchol, aby sa upokojil. Boli tak blízko... mohli sa toľké dozvedieť... A skončia na vybitej baterke. „Ja na niečo prídem, len to chce čas,“ sľúbil.

Rebecca ho pohladila po ramene. „Máš ho koľko potrebuješ. Nie je to Svätý grál, prežijeme aj bez tejto informácie.“

Áno, ale čo ak je správa vnútri varovaním? Alebo návodom, ako poraziť Baala? Koľko by sa ešte mohli dozvedieť o sebe, ich skutočnej histórii a hlavne, o civilizácii o ktorej nikdy nepočuli? Nie je to zvláštne? Že tu bol niekto pred nimi? Prečo si nespomínajú?

„A tí tam hore?“ ukázal nad seba. „Čo s nimi urobíme?“

To nebola ľahká otázka. Nateraz s nimi prerušili kontakty, aby sa sami mohli vysporiadať s novými faktami, ale čo ako sa im to nepáči, nesmrteľní sú prepojení so svojimi stvoriteľmi. A to znamená – aj s ich problémami.

„Počkáme,“ povedala Rebecca. „Momentálne majú viac problémov než my a musia sa ich naučiť riešiť sami. Nateraz budeme pokračovať v našich životoch ako doposiaľ. A dúfať, že ich neznámy kamarát sa stiahne, keď vie koľkí proti nemu stoja.“

Vasily mal podozrenie, že ho len rozdráždili.

 

 

Bola noc, keď Mammon s Nerin ležali schúlení v jeho posteli, zamotaní do prikrývok, pevne v objatí. Cez presklenú stenu v tichu pozorovali hviezdy a tenký kosák mesiaca.

„Vo všetkom tom zmätku posledných mesiacov som sa ťa zabudol opýtať – odkiaľ si vedela ako poraziť ľudí aj s ich pokrivenou mágiou? Vtedy v Indii?“ napadlo démonovi.

Nerin tiež takmer zabudla. Striaslo ju, pretože keby si mala vybrať, radšej sa znovu popasuje s Baalom, než znovu s tým dymovým monštrom. „Nevedela. Tú mágiu nepoznám, ale viem o nej z našich legiend.“

Mammon spozornel. Niekto tu vie o čo ide? „Čo o nej hovoria?“

Pritisla sa k nemu bližšie, akoby zo strachu. „Mágia krvi, alebo krvavá mágia. Najčernejšia zo všetkých.“

„Prečo?“

Privrela oči, spomínajúc na staré učenia. „Pretože len v krvi živých je mocná energia. Musíš im ju zobrať, kým im bije srdce. A táto energia sa takmer vyrovná vašej, teda našej, moci. Využíva silu samotného života.“

A niet nad ľudí, aby nezačali využívať sily, ktorým sotva rozumejú. Bolo mu z toho smutno. „Kde sa ale zjavila? Kto ju praktikoval?“ Nesmrteľní určite nie – boli orientovaní na prírodu. Len upíri mali čo dočinenia s krvou a aj tú mali len ako potravu.

Nerin sa zamyslela. „Prvýkrát sa objavila u... ako im hovoríte? Homo Sapiens. V Afrike, než sa rozšírili po planéte. Pred tisíckami rokov. Ale máme podozrenie, že ju nezávisle na Sapiens praktikovali aj... tamtí... bieli predkovia ľudí?“

„Neandertálci,“ pomohol jej.

„Áno. Problém je, že obe skupiny sa stretli až omnoho neskôr. Niekto ich ju musel naučiť. Niekto, kto už vtedy zvládal prekonávať vzdialenosti medzi kontinentmi. Pretože ak som správne pochopila, Neandertálci žili v Európe.“

Kto do pekla bol vtedy v tak významnom postavení? Nesmrteľní boli na Hyperborey, alebo živorili na Blízkom východe. Prípadne slúžili v mestách. Pohybovali sa síce hore-dole, ale túto mágiu neovládali. Inak by s ňou v dnešných časoch toľko nezápasili. A archanjeli s archdémonmi ani len nemajú krv, sú z čistej energie.

„Myslíš, že ju ľudia objavili len tak náhodne?“

Pokrútila hlavou. „Takí inteligentní nie sú. Nie, niekto tu bol. A ukázal im ju. A oni ju pokrivili ešte viac, pretože nevedia čo znamená.“

Tentokrát striaslo Mammona. Niekto naučil ľudí krvavej mágii. Mohla to byť tá istá osoba, ktorá vymazala nesmrteľným pamäť? Majú ešte ďalšieho nepriateľa? „Vy túto mágiu neovládate?“

„V žiadnom prípade! A ani nechceme. Je nám odporná. Ale legendy hovoria, že každý kto ju používa, nesie jej znak – sčervenajú mu dúhovky. Či je to pravda, to neviem. “

Mammon mal pocit, že si to v dohľadnej dobe overia. Len dúfal, že tí, ktorí ju praktikovali, sú dávno preč. Úplne mu stačí, že musia bojovať s pozostatkami ich mágie. Nechce spoznať skutočných praktikantov.

Ale ako to už býva, samozrejme že ich spozná. Osobne. Čoskoro.