Spútaní v čase 27

 

Vasilyho zo zlého sna prebralo hlasné vibrovanie mobilu. Ufrflane naslepo šmátral na nočnom stolíku, zazrel na volajúceho a priložil si zaradenie k uchu. „Lydia, neviem v akom si časovom pásme, ale tu je skoré ráno,“ zamrmlal rozospato.

„Aký je dátum?“ opýtala sa ho vládkyňa bez pozdravu.

„Hmm?“

„Dátum, hneď! Koľkého je?“

Upír neochotne zažmúril na obrazovku. „Trinásty október.“

„Nebesia!“ zvolala. „Je to pravda!“

„Čo?“

„Vracia sa u vás čas. Vasily, je po Vianociach. Si zaseknutý v desaťdňovej slučke!“

Kráľ v momente vystrelil do sedu. „Zopakuj to?!“

Lydia mu zhrnula ich posledný rozhovor a znepokojujúce zistenie o dátumoch, ktoré nesedia. „Volala som ti každý deň ráno, aby sme si overili či je to pravda. Dnes je pre teba zase trinásty.“

Vasily na seba súkal nohavice a zháňal sa po košeli. „Ako je to možné?“

„Neviem. Niečo sa deje a peklo nebolo zasiahnuté, pretože je čiastočne v inej dimenzii.“

Upír na seba hodil tenisky a s rozopnutou košeľou si dal šprint palácom k Stefanovým komnatám, kde ako obvykle vošiel bez klopania a svojho predstieraného úhlavného nepriateľa našiel tiež v posteli.

Bez oblečenia.

A prikrývky.

Nebol to najhorší výhľad.

Plus sa špiónovo telo pripravovalo na ranný pozdrav slnku.

Vasily sa na sekundu zastavil. Potom pokrútil hlavou, aby sa vrátil do reality. „Stefan, vstávaj! Máme problém!“

 

 

Brie z ľahkého spánku prebudil sladký bozk. Ospalo otvorila oči, uvelebená vo svojom kresle, a vzhliadla k Noxovi, ktorý si to zase raz vyšliapal k jej chrámu.

„Rýchlovka?“

Prikývla.

Archanjel ju s úsmevom nadvihol a posadil si ju obkročmo na boky, zatiaľ čo zaujal jej miesto v kresle. „Tentokrát si zajazdíš ty,“ zašepkal vzrušene a vyhrnul si róbu.

 

 

Znovu oblečení a upravení sa premiestnili pred Nový Babylon, nad ktorým sa vznášalo Camino mesto, a požiadali o vstup. Nox už našťastie zvládal meniť podobu a tak zo seba radšej urobil ženu, aby nevzbudil vášne. Nový Babylon bol založený ako útočisko žien a len vyvolení muži mali povolený vstup. Satelity naokolo na tom boli lepšie, ale ani zďaleka sa nepriblížili k pomeru jedna k jednej. Mužom sa nepáčila možnosť rovnosti, kde ich zastaralé patriarchálne zákony neochránia.

„Páni, už je to dlho čo som bol v tejto forme,“ zašepkal Nox, keď ich stráže viedli k radnici, aby požiadali o audienciu u Camael.

Brie nadvihla kútik pier. „A si v nej rovnako sexy ako vždy,“ poznamenala napoly nevinne.

Zelené oči zahoreli. „Chcela by si si vyskúšať aj túto stránku môjho ja?“

Horúco si ho premerala. „Rozhodne by bolo zaujímavé zistiť, či máš rovnakú výdrž aj s vagínou.“

Noxovo telo na jej slová zareagovalo viac než pozitívne. Objavili snáď nový fetiš?

Len čo boli zavedení do prázdnej miestnosti, kde sa nachádzala platforma schopná premiestniť vybraných priamo do mesta, vyskočili na ňu a za protestov stráží ju aktivovali, ako ich naučila Cami v predošlej slučke. Varovala ich, že na mestá sa bez pozvania nedá premiestniť a ich by rozhodne nepustila, keď ich nepozná. Museli teda použiť túto metódu.

V prijímacej sieni sa Nox vrátil k svojej mužskej verzii a obaja sa strhli, keď uvideli, že všetky vyššie bytosti sú v nej už nastúpené a trochu rozpačito hľadia na dvoch upírov, ktorí rozhodne nie sú tam, kde by v tomto čase byť mali.

Miestnosť stíchla, len čo sa v nej zjavili nevítaní hostia.

„Ale nie, niečo sa stalo!“ zvolala Brie.

Vasily na ňu prižmúril oči. „Kto ste vy?“

Obaja si vymenili neisté pohľady. „My sme tí, ktorí vás opakovane unášali a spôsobili vašu smrť radiáciou,“ priznal Nox.

Vasily sa k nim otočil, očividne vytočený. „Kedy? Kde?“

Na to nemali jednoduchú odpoveď.

„Prišli ste na to, že ste v slučke, nemám pravdu?“ tipla si Brie.

Kráľ ruských upírov sa otočil k davu. „Vidíte? Hovorím vám, čas sa opakuje! Ako to, že o ničom neviete?!“

 

 

Zase to isté vysvetľovanie. Ten istý príbeh. Tie isté pohľady. Tie isté dohadovačky ohľadom Brieinej nebezpečnej mágie.

„My sme umreli na otravu radiáciou?!“ zvolal Vasily.

„Skôr... ste sa rozložili od radiácie,“ opravil ho Nox, za čo si vyslúžil hnevlivé pohľady.

Brie sa zhlboka nadýchla. „Vďaka vám vieme, čo nás čaká v sopke. A vďaka Noemi, ktorú by sme mali čo najskôr vytiahnuť z Vatikánu, poznáme identitu zradcov.“

Camael krútila hlavou. „Tušili sme, že sa Baal pridá k svojmu bývalému kamarátovi, ale že to bude práve...“ pretrela si oči. „Verili sme im. Bojovali na našej strane.“

Stefan mal stále svoje pochybnosti. „A overili ste si to? Nejakým iným spôsobom, než fotkami?“

„Nedostali sme sa k tomu,“ pripustil Nox.

„Ak by sme ich aj konfrontovali, o ďalšiu slučku to opäť bude len naše slovo, bez dôkazov,“ dodala Brie. „Nikto z vás si nebude nič pamätať.“

Vasily sa zamyslel. „Možno nie.“ Vstal a oprel sa o okrúhly stôl, pri ktorom sa všetci krčili na nepohodlných stoličkách. „Peklo. Peklo je pre vás cesta von.“

„Ako?“ vyzvedala Amira.

„Lydia prežívala čas lineárne. Slučka ju nezasiahla, čas plynul normálne. A do pekla smú vstúpiť len mŕtve duše, alebo vyššie bytosti. To znamená, že ak sa na konci slučky premiestnite dolu a vyčkáte, neprídete o spomienky,“ teoretizoval upír.

„Ako je to možné? Že peklo zostalo nedotknuté, ale nebesia sú tiež v slučke?“ napadlo Sophie. „Inak by nás tiež upozornili.“

„Pretože peklo sme stvorili mimo našej reality,“ uvedomil si Sachiel. „Zatiaľ čo nebesia sú len fázovo posunuté, ale stále prepojené s ľudským svetom.“

„Toto by mohlo fungovať,“ pripustil Lucifer.

„Nerada kazím vaše plány, ale v pekle sú stále moji príbuzní,“ schladila všetkých Amira. „A náš drahý braček, neviem ktorý z nich, musí kliatbu odvolať, než s ním čokoľvek urobíme.“

„Ale... ako ho chceme vôbec zastaviť?“ nadhodila Sophie opatrne.

Nastalo ticho. Nikto nevedel, čo robiť keď sa dostanú do posledného boja s tvorcom všetkých ich problémov.

Brie naprázdno preglgla. „Znovu postavíme stroj,“ rozhodla. „A vymažeme mu spomienky, tak ako sme to mali urobiť pred rokmi.“ Pozrela na Noxa. „Môžeme to urobiť v pekle. Aby sme mali viac času.“

Camael sa striasla. „Brie, naposledy to bola absolútna katastrofa,“ šepla. „Nemôžem to urobiť znovu.“

Brie sa k nej otočila. „Je to naša jediná možnosť. Tentokrát nezlyháme. Pretože tentokrát ti pomôžem nakalibrovať stroj tak, aby fungoval len na kryštále. To znamená, že vymaže spomienky, tomu, kto sa ho bude dotýkať.“ Pozrela na Jophiel a Belphegor. „Máte ešte tie svoje?“

Obe prikývli.

„A ja mám tretí a štvrtý,“ dodal Ashmedai.

Camael krútila hlavou. „Tá vec nám vzala životy. Minulosť. Skúsenosti. Tisícky rokov.“

„Viedli sme vojnu, Cami,“ pripomenul jej Nox jemným hlasom. „Zlyhali sme v našich povinnostiach a toto bol ešte veľmi slabý trest. A úprimne, nemáme žiadnu inú možnosť. Nič nás neporazí. Nič nás nezabije. Sme veční.“

A prvý raz to ľutovali.

Ďalšie ťaživé ticho.

„Ale ako zastavíme sopku? Oboje musíme zvládnuť v jednej slučke,“ povedala Jophiel.

Ďalšia otázka bez odpovede.

Brie zovrelo srdce. „Jedno po druhom. Začnime so strojom a Vasily, ty a Stefan pošlite dron do jaskýň, aby ste videli čo všetko v nich je a začali plánovať extrakciu. Bomba aj ostatné veci musia preč za každých okolností. Všetko o deväť dní dajte odniesť do pekla, aby ste dookola nemuseli opakovať tie isté kroky.“

Upreli sa na ňu zvedavé pohľady. Bojovo zdvihla bradu. „Máte snáď lepšie nápady? Ja som túto šarádu absolvovala častejšie než je zdravé. Ak nikto z vás nepríde s niečím lepším, buď ma poslúchnete, alebo toto stretnutie budeme opakovať znovu a znovu!“

Lucifer sa nenápadne pousmial. „Slečna má plán a my migrény. Skúsil by som to.“

Camael porazene sklopila pohľad. „Dostaňte Noemi do bezpečia a ja budem potrebovať veľké množstvo železa, medi a uhlíku.“

 

 

Brie sa vymotala z Noxovho objatia a potichu precupitala na balkón, kde na seba hodila jednoduché šaty. Uistila sa, že stále spí po ich niekoľkohodinovom posteľovom tréningu, a postavila sa na rímsu. Cítila nepokoj, ale aj nadšenie. Nepokoj nad tým, že možno robí osudovú chybu, ale nadšenie z toho, že by nemusela. Že by sa veci mohli napraviť.

Nerada sa premiestňovala, pretože ju nikto nenaučil ako to správne robiť, ale potrebovala sa dostať k vode. Privrela oči a o chvíľu sa už čľapkala vo vlnách Stredozemného mora. Privolala si chvost a šupiny a začala plávať. Klesajúc hlbšie a hlbšie sa dostala až do Atlantiku, za Španielsko a Afriku. Tam zamierila nadol, odolávajúc tlaku akoby ani neexistoval. Keď pohaslo aj posledné svetlo z povrchu, z krvi vytvorila malú svetelnú guľu, ktorá ju sprevádzala až na dno, kde sa hravo postavila späť na nohy, chvost zase raz preč. Prúdy jej rozvievali vlasy aj šaty, ako pomaly kráčala vpred.

Atlantída.

Tvar svojho domova spoznala hneď - vysoké veže, kanály, domčeky, vŕšok na ktorom mala svoju svätyňu. Dostala sa až do stredu hlavného mesta, na námestie pod palácom. Všetko vyzeralo strašidelne, ale pre ňu to bolo to najkrajšie miesto na svete. Ostrou dýkou si porezala dlaň a keď sa voda sfarbila natmavo jej krvou, vytvorila z nej komplikovaný symbol pripomínajúci kvet, ktorý vyšľachtili len na tomto kontinente.

Symbol klesol do prachu pod ňou a šiel hlbšie, až sa vpil do dlaždíc námestia.

Vodou okolo nej otriasla masívna energia. Všetko sa pohlo, ako sa kontinent začal oslobodzovať zo zovretia prachu, kamenia a rias. Vytrhol sa z reliéfu a napriek extrémnemu tlaku zamieril nahor. Brie pevne stála oboma nohami na námestí a užívala si tú majestátnosť. Vrátilo sa svetlo a po niekoľkých hodinách uvidela hladinu. S úsmevom sa vynorila spolu s Atlantídou, ktorá sa v hukote rozbúrených vĺn po tisíckach rokov vrátila na povrch, zaliala slnkom.

Brie sa zvonivo rozosmiala.

Silné pumpy začali tryskom vypúšťať vodu z budov a dolín. Aktivovali sa filtre sladkej vody a chemické procesy čistili pôdu od soli. Dlho neaktívne kryštále na vysokých stožiaroch nasávali energiu okolo seba, aby mohli znovu zásobovať svetelné a tepelné zdroje.

Kým všetko toto prebiehalo, Brie vietor usušil vlasy a v tom momente sa aktivovali posledné systémy. Desiatky tisíc sarkofágov sa otvorili, aby vrátili život ich bezduchým obyvateľom čakajúcim na tento moment.

Na námestie začali prúdiť zvedaví, zoslabnutí, ale šťastní Atlanťania vo svojich farebných róbach s motívmi mora. Na rozdiel od ostatných nesmrteľných a ľudí, ich vlasy takisto hrali všetkými farbami dúhy. Pokožkou sa líšili tak ako ľudia, len jej nikdy neprikladali žiadnu dôležitosť.

Posledný sa prebral kráľ Dain, ktorý zostúpil z paláca s nadšeným mávaním na svojich poddaných, ktorí mu veselo mávali späť. Podišiel až k Brie a hneď ju objal.

Takmer sa rozplakala, keď pocítila jeho dotyk. Pevne ho zovrela.

„Sme znovu nažive,“ boli jeho prvé slová, keď sa odtiahol. „A v bezpečí.“

Stiahlo jej hrdlo. „Vaše Veličenstvo, ospravedlňujem sa,“ začala.

Vládca nadvihol obočie. „Za čo? Brie, čo sa stalo?“

S ľútosťou pozrela na svoj ľud. „Prebudila som vás, pretože svet potrebuje vašu pomoc. Naši nepriatelia sa čoskoro oslobodia zo sopky a svet je uprostred apokalypsy. Nesmrteľní proti nim nemajú šancu.“

To vyvolalo na okolí smrteľné ticho. Tí, čo začuli ich rozhovor, začali šepkať dozadu a správy sa šírili ako požiar. Spomedzi civilného obyvateľstva sa vynorili mágovia so znepokojenými výrazmi.

Dain jej zovrel zápästia, akoby ju chcel presvedčiť, aby odvolala toto tvrdenie. „Tak dlho sme spali? Až do ďalšieho výbuchu?“

Pokrútila hlavou. „Nie. Sme uprostred vojny na nebesiach. Archanjeli sa pokúšajú prebudiť sopku, pretože nevedia čo sa v nej ukrýva. Veličenstvo...“ pozrela naňho, potom na ľud vody okolo nich. „Bez nás umrú pod nadvládou Národa krvi.“