Elegantná,
trblietavá koruna s cennými kameňmi dosadla na Stefanovu sklonenú hlavu. Bývalý
špión vzhliadol k Miroslave, ktorá ju z výdychom pustila zo svojich
rúk, stojac na schodíku pod doteraz prázdnym trónom.
V sieni okolo
nich stáli stovky šľachticov. Ruskí vojvodovia, z ktorých ani jeden
nevyslovil nesúhlas s Vasilyho závetom, tvorili okolo svojho nového kráľa
ochranný kruh, dôstojne rozostavení v slávnostných uniformách.
Miroslava jemne
zaklopala na Stefanove komnaty a po vyzvaní vošla do zatemnenej miestnosti, kde
na pohovke sedel skrúšený špión, bledý a zničený. Vyzeral, že zostarol o celé
storočia. Pred sebou mal na stolíku nedopité poháre krvi aj upírskej tekutiny,
akoby mu nestálo za to udržiavať sa nažive.
Brie nahlas
vykríkla, ako sa jej vnútro stiahlo okolo Noxovej mužnosti. Výnimočne mala
kontrolu, sediac mu na bokoch, zatiaľ čo on ležal v ich novej, mäkkej
posteli s nebesami a užíval si výhľad na jej telo zaliate mesačným
svitom.
Brie v rukách
zvierala časovú schránku, po kolená vo vlnách oceánu na pláži Atlantídy. Za ňou
s napätím čakalo niekoľko vládcov nesmrteľných a zvyšní všetko sledovali vďaka
dvom kvalitným kamerám, ktoré prenášali zábery do celého sveta na dvory.
Archanjeli s
archdémonmi stáli v jednej skupinke stranou, aby nebudili vášne. Ani oni
nevedeli, čo čakať.
Stefan sedel
opretý o spadnutý strom, napoly v delíriu. Nehovoril, nehýbal sa,
nevypil ani kvapku krvi. Ktosi mu ju nakoniec pichol do žily, aby na mieste
neomdlel.
Sotva to
zaznamenal.
Mágovia vyčerpaním
padali na zem. Nesmrteľní so sebou priniesli veľké množstvo fyziologického
roztoku, na ktorom mnohí skončili. Niekoľko sáčkov obetovali zničeným Atlanťanom.
Vasily so Stefanom
sa plížili chodbami paláca v snahe nájsť nestráženú a nepoužívanú
miestnosť. Ocitli sa až kdesi pri hosťovských komnatách a zavreli sa
v jednej z nich. Vasily v momente zavolal Miroslave, aby
zamerala jeho signál a okamžite poslala dvoch džinov.
Vasily sa nasúkal
do protiradiačného obleku, zatiaľ čo do žily mal pichnutú ihlu s pomalým
prúdom krvi uzavretej v olovenej nádobe za pásom. Ani len oblek nie je
plnohodnotná ochrana v tomto prípade a krv zabezpečí, že zvládne
hodiny pobytu v tých prekliatych jaskyniach. Nasadil si dýchaciu masku
a pozrel na Stefana, ktorý bol v rovnakom mundúre vedľa neho. Naspäť
v Yellowstone.
Atlantída sa
predierala hektolitrami vody k zábleskom svetla na hladine. Brie odhodlane
stála na námestí, zatiaľ čo ostatné vyššie bytosti bojovali o stabilitu
okolo nej. Vdýchli si, až keď opäť pocítili slnečné lúče a vzduch.
Ohromene pozorovali roky spiace systémy, ktoré sa hneď pustili do pumpovania
vody a čistenia pôdy.
Brie ospalo
nadobudla vedomie a otvorila ťažké viečka. Našla sa v pohodlnej
posteli v slnkom zaliatych komnatách Caminho mesta, v čistej modrej
róbe, ktorú na ňu musel niekto privolať. Zastonala a posadila sa.
Pred sebou našla
nervózneho Noxa, sediaceho po jej boku, ktorý jej hneď pomohol a podal jej
pohár vody.
Noemi nakráčala do
Michelových kvetinových sadov a usadila sa na lavičku, akoby jej to tam
patrilo. Kráľovská ochranka ju hneď obkľúčila a zavolala svojho vládcu. Ten
sa podráždene dostavil do niekoľkých minút a poslal ich preč, zvyknutý na neželané
návštevy od členov tejto rodiny.
O šesť slučiek
neskôr...
Porazení. Presne tak
sa cítili, keď sa čas znovu vrátil a oni neboli ani o krôčik bližšie
k upokojeniu sopky. Znovu s znovu sa vracali do Yellowstonu, skúšali
ovládnuť geologické procesy, schladiť magmu, potlačiť celý výbuch, upchať
kráter... Nič nezaberalo.
Pretvárka skončila.
Michelove oči zmenili farbu na absolútnu čierňavu bez beľma. Kruto sa zaškeril.
„Naozaj si myslíš, že bol dobrý nápad ma takto konfrontovať? Prakticky bez
svedkov, dcéra Jakuba?“
Noemin úškrn
konkuroval tomu jeho. „A kto tvrdí, že som sama?“
Noemi do Caminho
mesta premiestnila Amira a čiastočne jej naznačila, prečo bola povolaná.
Zvedavá žena hneď pristúpila k stolu, kde jej Camael, Lucifer a Ashmedai
vysvetlili situáciu.
Ohromená a mierne
vykoľajená sa zviezla na stoličku a trela si oči.
„Ty si vedela, kto
to je, nemám pravdu?“ šepla Amira, zvierajúc sestrinu dlaň.
Vasilyho zo zlého
sna prebralo hlasné vibrovanie mobilu. Ufrflane naslepo šmátral na nočnom
stolíku, zazrel na volajúceho a priložil si zaradenie k uchu. „Lydia, neviem v
akom si časovom pásme, ale tu je skoré ráno,“ zamrmlal rozospato.
Detailnejšie
vysvetlenie bolo náročné stráviť. Keď Brie s Noxom skončili, obaja so
sklopenými pohľadmi museli priznať všetky svoje činy. Ostatní archanjeli a
archdémoni sediaci s nimi pri okrúhlom stole mali sánky na zemi. Zabudli ešte
aj na svoje migrény.
O ďalšiu slučku
neskôr...
Vasily si
neprítomne škrabal pokožku, zatiaľ čo popíjal hyperborejskú tekutinu spolu s
raňajkami. Pred očami mal neurčité, desivé výjavy zo svojich snov, ktoré
nedokázal pomenovať.
Mal pocit, akoby
sa niečo stalo a on si to nepamätá. Ale mal by. Bolo to dôležité. Niekomu niečo
hrozí. Niekde. Útok? Katastrofa? Vojna?
Brie v tichu noci
pozorovala ustupujúci mesiac cez okno svätyne a zvažovala svoju dôveru v Noxa a
jeho novonadobudnuté svedomie. Cítila, že ani on stúlený za ňou nespí, len
uvoľnene leží, ich dlane prepletené.
Otočila sa k nemu
a hneď sa stratila v mierumilovných zelených očiach. Kedysi v tých očiach mier
nebol, len nepokoj a agresivita.
Nox bez zaklopania
vošiel do Brieinej kúpeľne a uprel na ňu pohľad, ktorý ju primrazil
uprostred pohybu pod otvorenou sprchou v rohu miestnosti. Poznala ten
pohľad. Obvykle znamenal, že deň na to bude veľmi, veľmi vyčerpaná.
O ďalšiu slučku
neskôr...
Brie v sebe nemala
energiu vstať zo svojho plážového kresla. Bola vyčerpaná. Psychicky. Na dne.
Koľkokrát sa už
vrátil čas?
Stratila prehľad.
