Spútaní v čase 40

 

Miroslava jemne zaklopala na Stefanove komnaty a po vyzvaní vošla do zatemnenej miestnosti, kde na pohovke sedel skrúšený špión, bledý a zničený. Vyzeral, že zostarol o celé storočia. Pred sebou mal na stolíku nedopité poháre krvi aj upírskej tekutiny, akoby mu nestálo za to udržiavať sa nažive.

Ubolene pozrel na budúcu kráľovnú. Hnedovlasá upírka naňho súcitne pozrela a tiež v smútku si k nemu prisadla. Na Stefanovej tvári uvidela zaschnuté slzy. Tento muž plakal pre jej mŕtveho kráľa.

Citlivo mu zovrela ruku, aby mu dodala trochu energie.

„Už je čas?“ zachrčal. Dnes prebehne na Najvyššom dvore vo Verone čítanie Vasilyho poslednej vôle a bude vyhlásený dátum korunovácie nového panovníka. Obaja sa musia zúčastniť.

Miroslava pokrútila hlavou. „Ešte máme viac než hodinu. Dvor ma ale o čosi poprosil, než k nim vyrazíme.“ Z vrecka vytiahla malý pamäťový disk. „Chcú, aby si poznal obsah Vasilyho závetu vopred. Zmenil ho pred pár rokmi a nahral pre teba video.“

Stafan k nej prekvapene obrátil hlavu. „Pre mňa? Čo mi nechal? Svoju zbierku plastových superhrdinov?“

Prvá žena sa smutne zasmiala. „Niečo na ten štýl. Smiem ti to pustiť?“

Prikývol. Nechcel priznať, že hoci len vidieť záznam a počuť Vasilyho hlas ho zalialo nádejou.

Miroslava zapojila disk do televízora v stene. „Nechám ťa tu osamote.“ A pobrala sa na odchod.

„Nechoď,“ poprosil ju Stefan šeptom.

Rozpačito sa k nemu otočila od dverí.

„Vieš, čo je na videu?“ opýtal sa jej.

Prikývla.

„Tak prosím, zostaň. Bol to tvoj kráľ.“ Ukázal na voľné miesto na pohovke vedľa seba.

Miroslava bojovala s nutkaním neposlúchnuť ho. Na druhej strane... Stefan nemá nikoho, o koho by sa oprel. Tá jediná osoba je mŕtva. S tichučkým povzdychom ho poslúchla a prisadla si do tmy k nemu. Vedela, že najbližšie minúty mu roztrhnú srdce.

Na obrazovke sa zjavila Vasilyho usmiata tvár na tróne, kde sotva sedával. Obklopovalo ho slnečné svetlo a vyzeral uvoľnene, oblečený v bielom roláku.

Stefan si ho takto predstavoval v nebi. Uvoľnený, jeho duša zbavená utrpenia.

„Ahoj Stefan,“ pozdravil ho bývalý kráľ. „Ak vidíš toto video, pravdepodobne už nie som medzi živými. Úprimne dúfam, že na tom nemáš podiel, inak toto bude veľmi trápny záber.“

Špión sa cez nové slzy usmial.

„Asi si sa práve dozvedel, že som prepísal svoj závet ohľadom určitých... náležitostí a chcem, aby si vedel prečo. V prvom rade, Miroslava nikdy nebude moja nasledovníčka a na trón nezasadne.“

Stefan v šoku zastavil video a pozrel na Miroslavu. Je pravidlom, že ak vládca nemá potomkov, moc prechádza na prvého muža, alebo prvú ženu, pokiaľ nie sú námietky z radov šľachticov.

„On ti to vysvetlí,“ šepla.

Video pokračovalo.

„Miroslava má v zmluve klauzulu, že hoci zastane rolu prvej ženy a bude za mňa kraľovať v obdobiach mojej indispozície, nikdy neprijme korunu. Najvyšší dvor o tomto kroku vie. Bolo to jej želanie, ktoré mienim plne rešpektovať.“

Ďalší nechápavý pohľad.

Miroslava sa pousmiala. „Ja nie som vládkyňa, Stefan. Rada pomáham z úzadia a doťahujem veci, ale načančaná stolička by ma unudila k smrti. Vládu nad Ruskom nechcem. Nikdy som ju nechcela. Preto mi Vasily dôveroval.“ Vedel, že ona nejde po moci a majetkoch.

„Po mojej smrti ale musí byť zabezpečená, či už bude pokračovať vo svojej role prvej ženy, alebo nie. Dostane tri moje nehnuteľnosti podľa jej výberu a akýkoľvek menový ekvivalent ich hodnoty k tomu. Tiež má v Rusku slobodu pohybu, ale nesmie jej byť odopreté odísť na akýkoľvek iný dvor, kam si zaželá a kde bude prijatá. Pevne verím, že dohliadneš na korektnosť tohto želania.“

„Iste,“ odvetil do prázdna a usmial sa na ňu. Miroslava je ako jeho nevlastná sestra. Šiel by pre ňu do vojny. Celý dvor sa preňho stal akousi nesúvislou rodinou. Služobníctvo s ním vtipkovalo, nižšia šľachta s ním hrávala golf, a často bol s Vasilym pomáhať v regiónoch s evakuáciou, keď sa ľudské frakcie začali príliš hašteriť.

„Čo sa týka mojej vízie o Rusku, chcel som delegovať viac moci na miestnych vojvodov, aby sami spravovali svoje celky,“ pokračoval Vasily. „Moje kráľovstvo je veľké a príliš kultúrne rozmanité, aby som mohol všetkým kecať do existencie. Tiež by som rád obnovil zničené mestá po ľuďoch, aby sa jedného dňa mali kde vrátiť. Možno dokonca žiť s nami v mieri.“

Stefan smrkol. Prečo musel kráľ ako on umrieť? Jeho vízie a plány neboli ani zďaleka uskutočnené.

„Samozrejme, všetko musí byť pretvorené na využívanie obnoviteľných zdrojov. Moje tímy inžinierov na tom pracujú, preto nesmú byť rozpustené. Ak pre nich nebude miesto v Rusku, Najvyšší dvor mi garantuje ich presídlenie a pokračovanie v práci.“

Kto by už len vyhodil bandu super inteligentných inžinierov?

Vasily sa nadýchol a chvíľu len hľadel do kamery. „V mojom závete sa zároveň uvádza, koho som ustanovil za dediča ruskej koruny. Teba, Stefan. Prenechávam svoj trón tebe.“

Upír zabudol dýchať. Klesla mu sánka. Pretrel si oči.

Miroslava tie svoje privrela. Stálo ju všetko sebazaprenie po celé tie roky neprezradiť Stefanovi tieto okolnosti.

„Ja viem, asi si práve hovoríš, či som triezvy, alebo či mi nadobro nepreskočilo.“ Vasily sa uvoľnene naklonil vpred. „Ale nie je nikto, komu by som veril viac so svojimi ľuďmi, vynálezmi a plánmi. Stál si pri mne celé desaťročia. Aj keď si sa schovával v ústraní, pomohol si mi budovať niečo nové. Stál si pri mne v tých najhorších chvíľach. Čo ako utekáš pred svojím pôvodom, v tvojom vnútri sa nemení kým si. Nie si tým chlapčekom, ktorý umrel v chatrči na besnotu. Nie si bez domova, pretože chcem, aby si mal domov tam, kde som ho našiel ja. Aby si si zohnal huňatú mačku a huňatého psa, ktorí budú nechávať chlpy všade po nábytku. Aby si sa vždy mal kam vrátiť, kde budeš chránený a kde budú žiť tí, ktorí sa za teba postavia a ty sa postavíš za nich. V tej tvojej nepodarenej hlave si myslíš, že nepatríš do vládnucich vrstiev, ale opak je pravdou. Vedieš skupinu nesmrteľných, ktorí deň čo deň čelia tým najhorším nebezpečenstvám. Si ich oporou a hlasom nádeje. Veria ti a spoliehajú sa na teba. Bol si ich zachraňovať, dokončil si ich misie, nenechal si jediného z nich v štichu. To sú činy vodcu. Dobrého vodcu. Bol si ochotný obetovať život pre Sophie, keď ste boli pod útokom. Neodsúdil si Ellinor, keď to urobili ostatní. Rozbehol si sa v ústrety smrtiacemu vírusu, aby si zachránil dedinu plnú žien, ktoré si nepoznal. Dal si mi svoju krv, aby som bol rovnako silný ako ty.“ Už aj Vasily mal v očiach slzy. „Ak niekomu niekedy niekomu zverím dobro svojho ľudu do rúk, budeš to ty, Stefan, Vojvoda Grécky.“

Tentokrát zalapala po dychu Miroslava. „Vojvoda?“ zopakovala.

Stefan by jej to rád vysvetlil, ale prišiel o slová. Mozog mu stále spracovával fakt, že Vasily prenechal trón jemu. Zo všetkých možností, vrátane umelej inteligencie, si vybral jeho.

„Chápem, že si asi práve... v šoku. A uvažuješ nad tým, že by si utiekol niekam ďaleko.“

Áno, presne tam mierili jeho myšlienky.

„Samozrejme, nie si povinný toto moje želanie naplniť. Stále platí zákon, že na trón musí panovník zasadnúť dobrovoľne. Preto je rozhodnutie len na tebe. A nech bude akékoľvek... verím, že jedného dňa sa znovu uvidíme.“ Sladko sa usmial. „V ďalšom živote.“

Tá posledná veta Stefana zničila. V ďalšom živote. Tieto slová si povedali, keď boli v tom, že umrú na mori, slabí a bez krvi. Držali sa za ruky a lúčili sa, vediac že to, čo chcú, sa im v tomto živote nedostane. Ale možno v inom...

Stefan sa rozplakal ako malé dieťa. Vasilyho posledné slová boli vyznaním, nie rozlúčkou. Niečím, čo si nemohli povedať priamo. Pretože boli príliš odlišní a svet... svet bol krutý voči inakosti.

Video skončilo a Miroslava uzavrela špióna v medveďom objatí. Nežne ho tíšila a pohládzala mu neupravené vlasy. Plakala s ním. Vasilymu slúžila stáročia a bol pre ňu jedinou rodinou, ktorú mala. Tiež nevedela, čo si bez neho počne, ale jej srdce aspoň nebolo zlomené ako to Stefanovo. Rozdrvené na prach. Vedela to ona, vedel to celý dvor, vedeli to aj ich vládcovia. Vedel to každý, kto mal oči.

Len títo dvaja somári si to nepriznali a teraz je už neskoro. Príliš neskoro.

Keď nadišiel čas odísť do Verony, obaja sa s červenými očami nechali pomocou džina premiestniť do salónika v paláci najvyšších kráľov. Tam už na nich čakala kráľovná Rebecca, oblečená v čiernych šatách. Uslzene ich oboch objala. Potom pozrela na Stefana, ktorý vyzeral ako zbité šteniatko.

„Oboznámila ťa Miroslava s... faktami?“ začala opatrne.

So smrknutím prikývol.

„Si pripravený si vypočuť Vasilyho poslednú vôľu pred obecenstvom šľachticov z celého sveta?“

Stiahlo mu žalúdok. Šľachta. Panovníci. Prišlo mu špatne. „Rebecca, ak odmietnem... čo sa stane, ak by som neprijal...“ nedokázal tú vetu ani dokončiť.

Vládkyňa jesene ho súcitne pohladila po líci. „Nič. Svet sa nezrúti. Rusko nepadne. Vyhlásia sa demokratické voľby a Miroslava bude vládnuť až do nástupu nového kráľa alebo kráľovnej. Máš slobodu voľby, Stefan. Vždy ju mať budeš.“

Stále mal žalúdok na vode. Vedel, že najvyšší dvor za ním stáť bude. Aj pár krajín, kde pôsobil. Ale čo ak všetko pokašle? Čo ak ekonomicky zruinuje kráľovstvo?

„Nebudeš sám,“ povedala Rebecca, akoby čítala jeho myšlienky. „Pri tebe budú stáť radcovia, odborníci, a v neposlednom rade my. Kraľovanie nie je záležitosť jedinca, ale armády správnych bytostí na správnom mieste.“ Povzbudivo sa usmiala.

 

 

Hodinu na to sa začali zhromažďovať v trónnej sieni upíri a iné rasy z celého sveta. Usadzovali sa na malé ostrovčeky stoličiek podľa štátov a symbolicky zapaľovali sviečky na Vasilyho pamiatku.

Služobníctvo pri dverách vždy hlásilo, ktorá delegácia práve dorazila, aby tí, ktorí sa nepoznajú, si mohli zaradiť tváre k menám.

„Miroslava, dočasná kráľovná Ruska, prvá žena zosnulého Vasilyho Ruského!“ zaznel hlas, ktorý sa niesol obrovskou sieňou.

Ako sa očakávalo, bola privítaná slovami úprimnej sústrasti a každý si s ňou podal ruku, alebo s ňou prehodil pár slov, než sa usadila k svojmu stolu, kde stála Vasilyho fotka previazaná smútočnou páskou.

„Stefan, vojvoda Grécky!“ prišlo ďalšie oznámenie a celá miestnosť stíchla, len Miroslava sa spokojne usmiala.

Mohutný špión sa postavil do dverí a po prvý raz v živote mal na sebe oči z celého sveta. Zvedavé. Nechápavé. Šokované. So zdvihnutou bradou vošiel dovnútra a sotva urobil pár krokov, z davu sa vyšmykla dojatá Elena, ktorá sa mu hodila okolo krku. „Drahý braček, tak rada ťa vidím!“ povedala dosť nahlas, aby ju všetci počuli.

Stefan ju pevne objal, pretože sa bál, že sa mu podlomia nohy.

„Si v poriadku?“ zašepkala Elena, tentokrát potichu.

Krátko prikývol. Stále mal červené oči, ale už zvládal držať svoj plač na uzde. Kývol Miroslave, ktorá mu zamávala, a nechal sa odviesť ku gréckemu stolu, kde ho rovnako srdečne privítal Elenin manžel, potvrdzujúc Stefanove postavenie na jeho dvore.