Spútaní v čase 39

 

Brie nahlas vykríkla, ako sa jej vnútro stiahlo okolo Noxovej mužnosti. Výnimočne mala kontrolu, sediac mu na bokoch, zatiaľ čo on ležal v ich novej, mäkkej posteli s nebesami a užíval si výhľad na jej telo zaliate mesačným svitom.

Bývalá bohyňa sa unavene zviezla k nemu a nechala sa prikryť. Privinula sa k Noxovej hrudi a lapala dych, zatiaľ čo ju archanjel nežne pohládzal po vlasoch.

Niekedy mal pocit, akoby posledných desať tisíc rokov ani neubehlo. Akoby vojna na nebesiach a s Atlantídou neprebehla. Akoby ich vzájomná nenávisť bola len dávnym snom.

Brie mu priložila dlaň na miesto, kde kedysi zívala škaredá, hlboká rana. Odkiaľ kedysi cítil len chlad a nezúčastnenosť. Dnes sa mu odtiaľ rozlievalo iba teplo.

Od odsúdenia ich troch súrodencov ubehol mesiac a informácie do miest na nebesiach prúdili sporadicky. Nebesia komunikovali len aby informovali o Michaelovej situácii. Po prebratí ho presvedčili, že je bývalý človek, ktorý umrel príliš skoro v snahe pomáhať iným a za odmenu je z neho anjel strážny. Vymysleli preňho úplne novú identitu, s falošným osudom a záznamom, keby náhodou pochyboval. Už aj dostal nového zverenca, ktorého sprevádza.

Uriel sa začlenil medzi služobníctvo Najvyššieho dvora a zdal sa byť prekvapivo aklimatizovaný.

Baal opäť prevzal vládu nad peklom. Lydia pravidelne chodila k svojim súrodencom na návštevu. Zdá sa, že svoju rolu celkom pochopil – jeho spomienky sa vymazali až k poslednej dobe ľadovej. Podľa jej slov ale nie je tak veľmi... napätý. Akoby sa zmieril s osudom. Akoby stroj trochu uľavil aj jeho nenaplnenej láske ku kapitánke Alii. Lydia sa však odmietla vrátiť na trón k nemu. Zamaskovala sa ako jedna z bezduchých bytostí pekla, ktoré pomáhajú s trestaním jeho návštevníkov a na Baala dohliada z diaľky.

Brie jej to nezazlievala. Len sa bála, či je to dlhodobé riešenie. Lydia k Baalovi niečo cítila. Kedysi. Bude ona schopná zabudnúť?

Keď sa archanjeli a archdémoni pred pár dňami stretli na slávnostnej večeri u Amiry a Lucifera, aby oslávili koniec vojny, uvedomili si že stále nie sú v plnom počte.

Nikto nevedel kam sa podel Rafael. A nikto ani nemal dostatočné spomienky. Noemi sa snažila čo-to zistiť, ale aj jej pohyb po Zemi bol obmedzený kvôli jej spojeniu s Michaelom. Zvládla však zvrátiť jeho kliatbu a konečne oslobodila rod Jakuba z pekla.

„Dnes bol Vasilyho pohreb,“ povedal Nox do ticha po chvíli.

Brie posmutnela. „Abaddonovi sa podarilo prešmyknúť dolu nepozorovane. Vraj to bol dojemný obrad. Dokonca ani nepochovali prázdnu rakvu – dokázali nájsť zopár Vasilyho ostatkov zatavených v láve.“

Nox ju k sebe pevnejšie privinul. Nedokázal si predstaviť, že by o ňu prišiel. Čokoľvek práve cíti Stefan, akúkoľvek nenávisť voči jeho druhu, je plne opodstatnená. On sám by bol ochotný spáliť svet na popol, keby mu niekto vzal Brie.

„Kam sa podľa teba podel Národ krvi?“ zmenil tému, aby sa znovu nerozplakali.

Brie mykla plecami. Aj keď nesmrteľní prehľadali celý park, neuvideli nikoho neznámeho a aj keď sa Atlantída pripravovala na útok, žiadny zatiaľ neprišiel. Národ krvi akoby sa vyparil. „Zbiera sily. Museli byť veľmi slabí. Vedeli, že útek je pre nich nateraz jediná možnosť. Plus sa prebudili do odlišného sveta, ktorý musia spoznať aby vedeli čo robiť a nerobiť. Apokalypsa je niečo, čo ani oni nezažili.“

To nebola upokojujúca myšlienka. Národ krvi nie je hlúpy, o tom sa presvedčili. Ani Atlanťania nebrali ich oslobodenie na ľahkú váhu. Teraz ale aspoň majú istotu pevného spojenectva s mocnými bytosťami.

„Ak udrie, prídeme nesmrteľným na pomoc,“ vyhlásil Nox.

Brie sa nadvihla na lakti a pohladila ho po líci. Prstom mu prešla po perách. O tých perách snívala tisícky rokov, aj keď nechcela. Zamilovane sa naňho usmiala. „Ak nás o pomoc požiadajú. Potrebujú si vydýchnuť od našich záležitostí. Doprajme im čas.“

Nox neochotne prikývol a hravo jej do prsta zahryzol. „Už som ti povedal, že si tá najdokonalejšia bytosť a druhá polovica mojej duše?“

Sladko ho pobozkala. „Dnes ešte nie.“

Archanjel ju pošteklil a so smiechom sa pregúľal ponad ňu. Bozkami si našiel cestičku od Brieinho líca až ku kľúčnej kosti a naspäť, spokojný s takmer nečujnými stonmi, ktoré z nej vylúdil. „Čaká nás spolu takmer večnosť, je ti to jasné?“ pozrel jej do očí. „Neskončíme kým neskončí vesmír samotný.“

To bola časová osa, ktorú si sotva dokázala predstaviť. Zaborila ruku do Noxových hebkých vlasov. „Jedného dňa mi ukážeš ako ho vidíš ty. Keď sa vrátime tam hore,“ ukázala na hviezdy za oknami. „Musíme toho veľa prebádať. Večnosť mi na to príde fajn. Nemusíme sa ponáhľať.“

Nox im preplietol prsty. „Vezmem ťa ku hviezdam,“ sľúbil jej. „Čoskoro.“

Brie zaiskrili oči a voľnou rukou zamierila po pevných svaloch až k jeho opäť pripravenej mužnosti. „O tom nepochybujem. Robíš to na pravidelnej báze,“ zasmiala sa zvodne.

Archanjel roztiahol krídla a potvrdil jej slová.

 

Carys, spoluvládkyňa nebies, vošla do trónnej siene kedysi patriacej archanjelom a dala si záležať, aby za sebou zavrela dvere. Traja nastúpení anjeli previnilo sklopili pohľady a vyzerali, že by šli radšej zalievať Yellowstonské jaskyne betónom.

„Práve som odmietla siedmu žiadosť o kontakt s Vasilyho dušou,“ povedala s hrozivým pokojom. „Dvory z celého sveta ma prosia, aby som mu dopriala posledný rozhovor so Stefanom. Už ma otravovali aj vládkyne ročných období a nikto nechce odporovať vládkyniam ročných období. Ako dlho mi podľa vás vydrží klamať, že sa nejakým zázrakom okamžite reinkarnoval a ja záhadne netuším kam?“

Anjeli pozerali všade len nie na ňu. Julius, sediaci na tróne, sa tváril ešte nazúrenejšie než jeho manželka.

„Mrzí nás to,“ odvážil sa jeden z nich prehovoriť. „Prehľadávame okolie parku dňom aj nocou. Máme tam nasadené celé oddelenie anjelov smrti.“

Carys zatla päste. „Aké ťažké môže byť nájsť mŕtveho ducha?“ rozčuľovala sa.

„Prisahám, toto sa nám ešte nikdy nestalo.“

Carys potlačila nadávku, ktorá sa jej hrnula na jazyk. „A ani sa to nikdy nestane, inak z vášho oddelenia urobím záchodovú upratovaciu čatu! Nikto na svete sa nesmie dozvedieť, že sme stratili Vasilyho dušu, je vám to jasné?!“

 

Ellinor, Jazdkyňa apokalypsy a opačná sila proti Hladu, docválala na svojom nadprirodzenom koni do neveľkej úžiny hlboko v Alpách. Slnko bolo zatiahnuté hustými oblakmi a začínalo sa stmievať.

Bývalá upírka zoskočila zo sedla a žmúrila do šera. Divoká a opäť človekom nedotknutá príroda poskytovala dokonalý úkryt komukoľvek, kto sa do týchto končín vydal.

Po chvíli ticha sa spoza vysokého stromu vynorila známa postava v tmavom oblečení s prenikavými sivými očami a hnedými vlasmi stiahnutými v pevnom cope.

„Melanie,“ oslovila ju Ellinor opatrne.

Druhá Jazdkyňa, o ktorej svet nevedel a ktorá voči nemu zatrpkla po tom, čo jej rod strávil stáročia snahou ho zachrániť, krátko kývla hlavou na pozdrav. Jej kôň odfrkoval neďaleko. „Nikto ťa nesledoval?“

„Jazdci nemajú dôvod sa mi držať pri sukniach.“

„Nehovorím o Jazdcoch. Nesmrteľní?“

Ellinor pokrútila hlavou. „Vyhýbam sa im posledné týždne,“ pripustila a oprela sa o balvan za sebou.

„Takže aj ty to cítiš,“ uvedomila si Melanie, jej hlas podfarbený obavou.

„My všetci,“ pritakala Ellinor a prehrabla si svetlé vlasy. „Nesmrteľní sú späť na našom radare.“ Doteraz sa im sila Jazdcov vyhýbala, pretože skúšky ktoré ľudia nezvládli, oni dokázali prekonať.

Melanie na sebe nedala znať žiadnu emóciu. „Čo to znamená? Urobili niečo nesprávne?“

„Zatiaľ nie. Preberali sme to s ostatnými Jazdcami a vyzerá to, že stoja na rázcestí. Podľa toho ako sa rozhodnú, buď spadnú do rovnakej kategórie ako ľudia, alebo sa nám zase stratia,“ prezradila jej Ellinor ich dohady.

Melanie vôbec nebola spokojná s tým vysvetlením. Svet nesmrteľných je jej záchranným kolesom ak sa Smrť niekedy dozvie, že prežila jeho smrtiaci útok a aktívne proti nemu vysiela svoje sily. „Myslela som, že ukončením vojny na nebesiach sa veci majú zlepšiť.“

„My tiež.“ Ellinor si ju opatrne premerala. Melanie v žiadnom slova zmysle nie je jej priateľka, maximálne tak nespoľahlivý spojenec. „Ešte stále nechceš vyjsť na verejnosť?“

Melanie striaslo. „Aby sa za mnou zase pustil Smrť? Nie ďakujem, jeden boj s ním mi stačil.“

„Jedného dňa zistí, že existuješ,“ prorokovala Ellinor.

„A ten deň bude za mnoho, mnoho rokov. Každopádne, čo urobíme s nesmrteľnými? Oznámime im to? Že sú zase ohrození?“

Ellinor krútila hlavou nad Melanienou tvrdohlavosťou. „Zatiaľ nie. Majú dosť starostí. Boli sme s Hladom za vyššími bytosťami a tiež hlasovali za to, aby sme nešírili paniku. Trochu sa cítia vinní, že za to môže Národ krvi.“

Melanie sa zamračila. „Za to, že sú opäť na našom radare? Akú to môže mať súvislosť?“

„Kiež by som vedela...“ vzdychla si Jazdkyňa.