Spútaní v čase 38

 

Brie v rukách zvierala časovú schránku, po kolená vo vlnách oceánu na pláži Atlantídy. Za ňou s napätím čakalo niekoľko vládcov nesmrteľných a zvyšní všetko sledovali vďaka dvom kvalitným kamerám, ktoré prenášali zábery do celého sveta na dvory.

Archanjeli s archdémonmi stáli v jednej skupinke stranou, aby nebudili vášne. Ani oni nevedeli, čo čakať.

Bohyňa pozrela na Noxa, z ktorého čerpala odvahu. Povzbudivo na ňu mrkol.

Zhlboka sa nadýchla a hodila oválny predmet do slanej vody, aby sa nabil. Rýchly chemický proces mu vrátil stratenú energiu a o chvíľu už celý svetielkoval, keď ho Brie znovu vylovila. Prístroj sa rozhučal a len čo bol položený na rovnú skalu v úrovni hrude, vysunuli sa z neho tenké káble, ktoré vytvorili kruh o veľkosti luxusného televízora a v jeho strede sa premietol obraz.

Obecenstvo zalapalo po dychu. Pred sebou mali mlado vyzerajúcu ženu atlantského pôvodu, s olivovou pokožkou, svetlými vlasmi a zelenými očami. Na sebe mala jednoduchú modrú uniformu.

„Tu je kapitánka Alia, veliteľka vlajkovej lode Nádej a pripojenej atlantskej flotily lodí Objaviteľ a Rovnosť. Podľa našich kalendárov sa píše atlantský rok stodvsadsaťtisíc sedemstotri. Toto je naše posledné vysielanie. Prekročili sme maximálny dosah vysielačov schopných posielať signál k nášmu domovu.“

Brie, samozrejme, jej slová prekladala z pôvodného atlantského jazyka, do modernej angličtiny.

„Drahí potomkovia, lúčime sa. Odišli sme z nášho domova s cieľom nájsť nový, spoznať krásy vesmíru a možno prísť na odpovede, ktoré nám jedna malá planétka nedá. Uvideli sme iné svety, pozorovali vznik hviezd, preleteli oblakmi plynu, pocítili silu gravitácie čiernych dier, opustili našu špirálovú galaxiu a zamierili ďalej. Na našich cestách sme privítali nové generácie, zlepšili technológie pohonu, založili výskumné laboratóriá a trénovali mágiu, ktorá nám bola daná. Dodnes so smútkom, ale aj istotou spomíname na našu modrú planétu, ktorá nám dala život a možnosť rozvíjať sa. V našich srdciach je viera, že tí, čo po nás zostali, vybudovali novú civilizáciu, zahodili staré predsudky, naučili sa spolupracovať a žiť v mieri, kde nikomu nechýba domov, pohodlie, strava a vzdelanie. Že sa spojili s novým, smrteľným druhom bytostí a predali im naše učenie, naše skúsenosti, zlepšili ich životy a stali sa súčasťou ich komunít. A že keď si vypočujú naše slová, naše správy z diaľok, ktoré zrejme považujú za nedosiahnuteľné, pochopia jedinečnosť života, ktorý nám bol daný, a našej schopnosti objavovať.

Potomkovia nesmrteľných - my sme vaši predkovia a vy ste naším odkazom. Spolu s nami nesieme našu kultúru, zvyky, tance, piesne, umenie a príbehy. Dobré aj zlé. Príbehy o ťažkých bojoch a trpkých víťazstvách. O prehrách a zisteniach, ktoré otriasli našou existenciou. O prvých mestách, ktoré si pamätáme. O mestách, ktoré sme objavili po našich predkoch. O ich odkazoch podobných tomuto. O ich bojoch a ceste ku hviezdam. O ich trasách a cestách do neznáma. Aj keď sa ani jeden z nich ešte nevrátil, jedno vieme určite - kdekoľvek sú, takisto si odniesli časť z toho, čo nás formovalo. A táto pamiatka v nás navždy zostane. V našich snoch veríme, že za mnoho rokov a mnoho generácií, sa vyslanci našich nových svetov vrátia tam, odkiaľ sme vzišli. Uvidia moria, ktoré sme brázdili. Hory, ktoré nám poskytli výzvu aj útočisko. Zelené lesy plné života. Pestrofarebné živočíchy. Spoznajú bytosti obývajúce tento svet a vymenia si všetky poznatky, ktoré nadobudli.“

Brie sa lámal hlas, ale Alia sa našťastie odmlčala, pretože aj jej oči sa zaplnili slzami.

„Veľmi ma mrzí, drahí potomkovia, že toto je spôsob, akým sa dozvedáte o našej ceste. Bola to naša jediná možnosť. Jediná možnosť všetkých, ktorí kedy chceli náš domov opustiť. Zas a znovu. Musíte vedieť, že nikto z nás neodišiel v mieri. Utiekli sme, tak ako civilizácie pred nami. Utiekli sme pred zatrpknutými vyššími bytosťami, ktoré na rozdiel od nás nemohli opustiť planétu. Takisto sme utiekli pred našimi vlastnými, ktorí neverili v rovnosť, mier a vzájomnú pomoc. V slobodu rozhodnutí a slobodu jedinca. V lásku, ktorá si nevyberá. V identitu, ktorú si určíme sami. Tieto myšlienky sa nesmú šíriť. Zlo nesmie ísť ďalej. Preto sme odišli len tí, ktorí našli jednotu v komunite a nezištnosti. Ktorí sa vedeli deliť o zdroje, naslúchať a nevidieť nepriateľa v niekom, kto nežije, nevyzerá alebo nehovorí ako my.“

Ďalšie dlhé ticho, počas ktorého si Brie tisla ruku na svoje uzdravené srdce, ktoré sa rozbolelo pri tlmočených slovách.

„Ak ste našli plány na neznámy stroj, ktoré sme ukryli na kontinente Hyperborea, asi ste už čiastočne pochopili k čomu slúži. A že bol použitý. Aj my sme ho objavili po našich predkoch a oni po ich predkoch. Takto sa presúva z civilizácie na civilizáciu už nejaký čas. Aby sme uľavili mysli našich stvoriteľov, že ich dielo opustilo toto miesto a odišlo tam, kam sa túžia vrátiť oni. A aby sme zmiernili agresivitu a nenávisť tých, ktorých sme nechali za sebou. Aby zabudli na vojny a predsudky. Aby dostali aspoň šancu začať odznova. A cyklus sa zopakuje, tak ako sa opakuje už po milióny rokov. Nová civilizácia povstane, a keď nadíde jej čas odísť, spomienky budú vymazané a informácie o dobách minulých uschované, aby boli objavené až nadíde čas. Možno jedného dňa tieto kroky nebudú potrebné. Možno jedného dňa sa vyššie bytosti zmieria so svojím tvorstvom a povedú nový druh ku hviezdam, aby nasledoval nás. Aby videl krásy večnosti, ktoré sme mohli vidieť my. Ruka v ruke s nesmrteľnými ako my dajú vzniknúť harmónii a novému veku objavovania. Aby sme už nikdy nemuseli brať spomienky.“

Brie po lícach stekali slzy.

Alia sa trhane nadýchla. „Naposledy posielam naše koordináty a smer našej cesty. Blížime sa ku galaxii, ktorá bola určená ako finálny cieľ. Počas cesty prázdnotou sa ukladáme na spánok, aby sme neplytvali zdrojmi. Čaká nás posledný cyklus. Keď sa preberieme, budeme mimo dosahu domova, uprostred miesta, kde dúfame v usadenie a osídlenie vhodných svetov. Podľa senzorov vieme, že sa v galaxii nachádzajú tisícky planét vhodných pre udržanie života bytostí ako sme my. Lode zmeníme na pevné stanice a postavíme si prvé obydlia. Zasadíme vyšľachtené plodiny, zavedieme systémy získavania energií a ak objavíme iný inteligentný život, nadviažeme vzťahy. Podelíme sa o naše príbehy. A ak nikoho nenájdeme, budeme tými, ktorí dohliadnu na nové druhy.

Posledné zbohom. Kapitánka Alia z multigeneračnej lode Nádej, osemdesiateho dňa roku Atlantídy stodvsadsaťtisíc sedemstotri.“ Video skončilo a nahradil ho pevný obrázok vesmíru s bielou bodkou miesta, odkiaľ signál dorazil.

Brie všetkým dopriala čas na spamätanie. Otočila sa k šokovanému obecenstvu. Ticho prerývalo len šušťanie vĺn. „Toto boli naše teórie o dôvode existencie stroja na mazanie spomienok. Sme tu príliš dlho, my nesmrteľní. Naše civilizácie sa vyvíjajú rýchlo. Nedáva zmysel, aby za milióny rokov sme boli stále na tomto vývojovom stupni, pokiaľ nás niečo pravidelne nezastavovalo.“ Obviňujúco pozrela na archanjelov s archdémonmi. „Boli ste to vy. Nechceli ste, aby vaše stvorenia odišli tam, kam vy nemôžete. Závideli ste im. Odmietali ste ich pustiť. A tak prvá vlna, ktorá sa vyvinula dostatočne na medzihviezdne cesty, postavila stroj na vymazanie spomienok. Aby ste si ich nepamätali. A aby konzervatívne frakcie ich vlastnej civilizácie prišli o svoje extrémistické smerovanie.“

Camael vystúpila z davu a prešla k obrazovke. Dlhé minúty ju pozorovala. „Brie? Ten rok... rok ktorý spomenula. Vieš ho preniesť na  náš letopočet?“

Brie urobila rýchle výpočty. „Je to stopäťdesiat tisíc rokov dozadu. Alia mala zelené oči. Mágia krvi jej ešte ani nebola známa.“

Cami si zotrela slzy. „Opustili Mliečnu cestu, prešli cez Andromedu, Trojuholníkovú galaxiu, vymanili sa z gravitačných síl Laniakey, prekonali stenu Herkules-Corona Borealis a ich cieľom je... Veterníková galaxia. Dvadsať jedna miliónov svetelných rokov od nás. Pri tejto rýchlosti, ak sa uložili na spánok pred toľkými rokmi... sú tam. Sú v cieli.“ Otočila sa k davu, potom k svojim druhom. „Naše stvorenia uvideli vesmír. Sú niekde tam hore. Založili základne, mestá, možno obývali celé planéty. Uvideli náš domov. Milióny našich stvorení sa vydali všetkými smermi.“

„A my sme... pozostatky neprispôsobivých radikálov,“ dodal najvyšší kráľ Alec.

„Ktorí dostali novú šancu a to zabralo,“ povedala Brie pevne. „Po prvý raz možno za celú históriu od vyhnania prvých generácií sa všetci dozvedeli pravdu o predošlých civilizáciách. O dôvode existencie toho pekelného stroja. Môžeme prosím ukončiť tento cyklus?“ veľavýznamne pozrela na svoju novú rodinu. „Ľudia sú tu doma. Ale to neznamená, že nemôžu dosiahnuť ku hviezdam. Ak ich povedieme, ak ich naučíme všetko čo naše stvorenia objavili, budeme ich sprevádzať. A tiež konečne odídeme zo Zeme. Tam kam pôjdu oni, energia pritiahne nás. Ale na to musíme konečne prestať zakladať choré náboženstvá na našej existencii a silách. Videli ste čo dokázali. Za dve tisícky rokov prešli od papyrusov k ceste na Mesiac. Kde by asi boli za ďalšie dve tisícky? Možno keby sa nehádali o tom kto je nadradený a kto má väčšie právo na život na slobodu? Koho imaginárny kamarát na oblohe je lepší? Koho farba pokožky je tá správna? Koho láska má právo existovať a všetky ostatné budú trestané?“ Smutne pozrela na bledého Stefana. „Sme tu zavretí pol miliardy rokov. Nehovorte mi, že len čo skončí apokalypsa, ďalšie štyri tisícky sú problémom. A nie je to tak, že by nemali kam ísť. Nesmrteľní už teraz terraformujú najbližšie celestiálne objekty. Nesmrteľní sa vyvinuli viac než my. Pre všetko na svete, prestaňme ich spomaľovať!“

Jej improvizovaný príhovor zanechal dlhé ticho. Vyššie bytosti nemali čo povedať, pretože nebolo slov, ktoré by čokoľvek napravili. Nie po tom, čo sa dozvedeli že za celú históriu inteligentných bytostí Zeme boli oni tými zlosynmi.

Brie prešla k Dainovi. „V schránke sú tisícky správ z ciest flotily. Vieš ako ich odtiaľ vytiahnuť? Preložím ich len čo mi ich pošleš.“

Kráľ krátko prikývol.

„Daj si záležať, aby sa dostali ku všetkým vedcom, astronómom a inžinierom. Možno v nich budú útržky informácií o pohone, neznámych miestach vo vesmíre, nových fyzikálnych zákonoch...“

„Ja viem. Dohliadnem na to, Brie,“ sľúbil jej, uvedomujúc si dôležitosť dát, ktoré sa im dostali do rúk. „Je čas, aby ste odišli. Ešte nie je čas na dlhšie rozhovory.“

Brie smutne prešla k Noxovi a nechala sa premiestniť do jeho mesta, ktoré len pred pár dňami povolal. Jediná Lydia sa ešte pár sekúnd zdržala, obrázok krásnej Atlanťanky vpálený do jej mysle.

„Takže toto je žena, pre ktorú si bol ochotný zničiť svet, Baal,“ zašomrala. Aj keď by mala cítiť hnev, v srdci mala len odpornú žiarlivosť. Pre ňu by Baal nerozbil ani tanier.

A to bola veľmi skľučujúca myšlienka.