Spútaní v čase 37

 

Stefan sedel opretý o spadnutý strom, napoly v delíriu. Nehovoril, nehýbal sa, nevypil ani kvapku krvi. Ktosi mu ju nakoniec pichol do žily, aby na mieste neomdlel.

Sotva to zaznamenal.

Miroslava si k nemu prisadla a smútila s ním. Upíri a iné bytosti z celého sveta podišli k pukline a v zármutku sa poklonili mŕtvemu kráľovi.

Z lesa sa začali vynárať červenookí mágovia, neistí. Nesmrteľní na nich hľadeli z podozrením, ale nepokúsili sa vyvolať roztržku. Najvyšší panovníci sa zhukli do skupinky, keď k nim podišiel zelenovlasý muž okolo ktorého sa vznášala autorita.

„Dobrý deň. Som Dain, kráľ Atlantídy,“ predstavil sa dôstojne. „A toto sú moji mágovia.“

Niekoľkosekundové napätie nakoniec prerušil Drew. „Andreas, kráľ upírov,“ povedal. „Moji poddaní a spojenci,“ ukázal okolo seba. „Máme na vás milión otázok.“

Dain sa usmial. „Radi ich zodpovieme. Prijmite naše pozvanie na Atlantídu, len čo...“ pozrel na puklinu. „Urobíte potrebné pre rozlúčku s Vasilym.“

 

 

Nox vzal Brie do Caminho mesta. Usadil ju na lavičku v kvetinovom sade a oprel ju o seba, aby sa vyplakala. Od smútku za Vasilym, ale aj úľavy, že je koniec. Koniec slučky. Koniec vojny.

Jeho krv je na vašich rukách! Tie slová sa mu dookola ozývali v hlave. Nikdy sa ich nezbaví. Tiež mu po lícach stiekli slzy a posmrkával spolu v Brie.

Postupne sa k nim popremiestňoval zvyšok rodiny, rovnako zničený. Fyzicky aj psychicky. Usadení v tráve a na lavičkách spomínali na upíra, ktorý si u nich vyslúžil obrovský rešpekt.

Slnko bolo vysoko na oblohe, keď sa pomaly vynárali zo šoku. Začali si o Vasilym vymieňať príbehy, spomínať na jeho kúsky a odvážne činy.

„Narodili sa pre seba,“ povedala Brie, keď si všetkých vypočula. Na tvári mala zaschnuté slzy a dôverne zvierala Noxovu dlaň. „On a Stefan. Videla som ich osudy. Mali vládnuť spolu. Mali prelomiť tabu. Mali zmeniť celé zákony a ich partnerstvo by časom ovplyvnilo aj ľudský svet. Rusko by bolo útočiskom celej komunity.“

Nerin sa vysmrkala. „Kvôli mne takmer umreli vo vesmíre.“

„Ja som Vasilyho napumpovala bielidlom,“ povedala Camael. „Smrť ho takmer zabil. Stratil sa v horách v Španielsku. Bol v prvej línii boja o Hypeboreu. A nikdy, ani jediný raz sa nesťažoval. Bol kráľ, ale šiel príkladom.“

Nastalo ďalšie ťaživé ticho.

„Nikdy im to nevykompenzujeme,“ predpovedala Brie. „Nesmrteľní v našich rukách zažili len boje, zrady a útoky.“

Amira si k nej prisadla a zovrela jej voľnú ruku. „Nie hneď. Prišli sme o ich dôveru, ale odteraz budeme pri nich stáť.“ Pozrela na ostatných. „Ako ich stvoritelia. Ako ich ochrancovia. Ako ich sprievodcovia. Dáme im nádej do budúcnosti. Im aj ľuďom. Nová civilizácia nesmie byť rozdelená.“

Brie prikyvovala. „Videla som možné budúcnosti. Ešte nie je nič vyhrané. Éra Jazdcov sa blíži ku koncu.“

Vyššie bytosti spozorneli. „Naozaj?“ nadchla sa Sophie.

Brie prikývla. „Zem sa uzdravuje. Budúcnosť nie je temná. Aj keď to potrvá tisícky rokov, nájdeme si k nesmrteľným znovu cestu.“

 

Samozrejme, pretnúť kontakty naplno nebolo možné. Vyššie bytosti urobili prvý ústretový krok tým, že prenechali rozhodnutie o Michaelovom a Baalovom osude nesmrteľným. Boli to dni náročných jednaní, ale po konzultácii s nebesiami a peklom padli rozsudky.

V medzinárodnej jednacej sieni v Rusku, kam boli po prvý raz prizvaní aj Atlanťania, sa Brie postavila na stupienok medzi stovkami vládcov usadených na balkónikoch a pozrela na tri postavy pred ňou.

Michael a Baal boli naďalej v bezvedomí, o čo sa postarala Cami, a Uriel sa nakoniec priznal k prvotnej spolupráci s Michaelom a vylíčil všetky činy, ktoré v jeho mene napáchal. Dobrovoľne predstúpil pred súd.

Zhlboka sa nadýchla. Cítila na sebe nepriateľské pohľady, ale naučila sa ich zvládať. Táto krivda sa nenapraví za deň, ani za rok. Možno ani za stovky rokov.

„Archanjel Michael, svoj trest na dobu neurčitú si odslúžiš ako radový anjel na nebesiach pod dohľadom Carys a Juliusa. Život po živote budeš naprávať zlo ktoré si napáchal a slúžiť ľuďom v ich snahe byť lepšími.“ Aj keď ju nemohol počuť, jej slová boli viac pre pokoj nesmrteľných. Aby vedeli, že spravodlivosť bude vykonaná. „Zo svojho predošlého života si pamätať nebudeš nič a tvoja identita je odteraz Michael, bývalý človek premenený na anjela.“

Na pódium sa dostavil Julius, aby nehybného archanjela zdvihol a prebral pod svoju kontrolu.

Brie pozrela na ďalšieho hriešnika. „Archdémon Baal Zevuv, ty budeš vrátený naspäť do pekla ako jeho vládca. Spravodlivosť budeš vykonávať trestaním duší za ich činy v ľudskom svete a tvoje spomienky na možnosť cesty von sa stratia. Dohľad nad tvojím trestom preberie Persefona, ďalej známa ako Lydia, žena ktorú si k sebe pripútal klamstvami a manipuláciou. Zároveň ti nezostane jediná spomienka na dcéru Ellie, ktorá je týmto prepustená z podsvetia.“

Lydia vystúpila vpred, aby odtiahla svojho nevďačného manžela. K tomuto trestu sa sama ponúkla. Potrebovala svoju pomstu a nesmrteľní tiež. Zároveň chcela svojej dcére dopriať slobodu. Ellie sa o ňu nikdy neprosila, ale ako matka videla úľavu v jej očiach, keď jej oznámila svoje plány.

„Lydia sa s pekla a do pekla bude pohybovať slobodne, ale bez oznámenia nevstúpi na územie nesmrteľných, ako bolo dohodnuté,“ dodala Brie s ťažkým srdcom.

Brie smutne pozrela na balkónik, kde mal sedieť ruský kráľ. Namiesto Vasilyho tam čakala bledá Miroslava, ktorá dočasne vedie Rusko, než sa vysporiadajú dedičské záležitosti.

„Archanjel Uriel,“ predniesla posledné meno. Obvinený vstal, zmierený s osudom. Brie mala pocit, že trest viac potrebuje pre pokoj vlastnej duše, než čokoľvek iné. Aby splatil dlh vytvorený činmi, keď bol zaslepený Michaelovou víziou slobody. „Na tvoju žiadosť ti budú vymazané spomienky. Budeš poslaný do sveta ľudí pod dohľadom nebies a Najvyššieho dvora.“

Archanjel prikývol. Zovrel v dlani kryštál a Camael naposledy spustila stroj, ktorý nemal nikdy existovať.

Uriel v mdlobách spadol na zem a bol odnesený najvyšším kráľom Nerom.

„Stroj na vymazanie spomienok bude podľa dohody zničený a ja prisahám na vlastnú krv, že nikomu živému nezverím plány na jeho konštrukciu.“

Cami stisla tlačítko na ovládači a stroj sa kontrolovane rozpadol vďaka malým rozbuškám po jeho obvode.

Brie opustila stupienok. Potom sa ale zastavila a rozhodla sa o posledný pokus drobného uzmierenia. Pozrela na nesmrteľných. „Viem, že máte časovú schránku, ktorú Nerinin ľud strážil,“ začala. „Podľa jej popisu usudzujem, že je to atlantská technológia a budem ju vedieť aktivovať. Dovoľte mi odhaliť správu, ktorá sa v nej nachádza.“

Erin Anglická sa oprela o zábradlie svojho balkónika. „Správa v nej nie je určená vyšším bytostiam. Povedz nám ako ju aktivovať a to je všetko!“

Brie si zahryzla do pery. Zachytila Dainov pohľad. Atlantída sa k nej vyslovene neotočila chrbtom, ale vybrali si radšej spojenectvo s nesmrteľnými a teda jej museli odobrať status bohyne a členky ich spoločnosti. Nezazlievala im to. Urobila by to isté. Napriek tomu bola presvedčená, že robí správnu vec. Ak sú legendy pravdivé... vyššie bytosti potrebujú poznať pravdu. Aj Dain to vedel. Obaja tušili, čo by mohlo byť obsahom schránky, pretože o nej mali staré záznamy. „Aktivácia vám nepomôže. Odkaz v nej je extrémne starý. V jazyku mojich predkov,“ argumentovala.

„Som si istá, že Atlantída má svojich lingvistov,“ odsekla Erin.

Brie zdvihla bradu. „Má, pozeráte sa na ňu. V našej civilizácii sú strážcami jazyka bohovia a moja matka bola posledná svojej línie. Jej vedomosti sú už len moje.“

Mocná upírka zlostne vycerila zuby.

Brie privrela oči v kapitulácii. „Nechcem vás vydierať k tomu, aby ste mi dali schránku. Prosím, nastavte kamery, prizvite každého. Správa v nej je hlavne pre vás. Ale mám poslednú šancu dať aj svojmu druhu vysvetlenie určitých udalostí. Nevzdám sa jej. Ak chcete poznať obsah schránky, bude to len za prítomnosti vyšších bytostí.“

Najvyšší dvor sa medzi sebou potichu radil. Dvor vlkolakov im čosi cez miestnosť naznačil. Anjeli zostali neutrálni.

„Fajn,“ súhlasila nakoniec Rebecca, vládkyňa jesene, ktorá by Brie najradšej pohľadom usmrtila. „Čo potrebuješ k aktivácii schránky?“

„Nič. O týždeň ju prineste na Atlantídu a uvidíme sa na južnom pobreží pri majáku. Potom sa vám naveky stratíme z očí.“