Spútaní v čase - Epilóg

 

Elegantná, trblietavá koruna s cennými kameňmi dosadla na Stefanovu sklonenú hlavu. Bývalý špión vzhliadol k Miroslave, ktorá ju z výdychom pustila zo svojich rúk, stojac na schodíku pod doteraz prázdnym trónom.

V sieni okolo nich stáli stovky šľachticov. Ruskí vojvodovia, z ktorých ani jeden nevyslovil nesúhlas s Vasilyho závetom, tvorili okolo svojho nového kráľa ochranný kruh, dôstojne rozostavení v slávnostných uniformách.

Stefan na sekundu privrel oči, v snahe spracovať čo sa práve stalo. Ľudský chlapec zo Severného Macedónska, ktorý umrel na besnotu, sa práve stal jedným z najmocnejších panovníkov nesmrteľných. On, ktorý stovky rokov strávil v tieňoch, nevidený, nepoznaný.

Nedôležitý.

Odhodlane vstal a otočil sa k publiku. Na sebe mal slávnostný odev a plášť so symbolmi ozubeného kolieska, brezy, a mečov zabodnutých v ľade. Ozubené koliesko pridal Vasily, aby symbolizovalo intelekt a inovácie. Zvyšné sa dedili od počiatkov.

Spomienka na Vasilyho bolela stále, rovnako pálčivo ako v deň keď ho naposledy videl. Obraz s jeho podobizňou bol na Stefanovu žiadosť vyvesený na stene vedľa trónu, prikrytý jemným čiernym závojom.

Miroslava odstúpila, ponechajúc Stefana pred trónom samotného. V očiach mala slzy. Odkašľala si, aby sa jej netriasol hlas. „Kráľ je mŕtvy. Nech žije kráľ!“ zvolala podľa tradície.

„Nech žije kráľ!“ zopakovali poddaní ako jeden.

Stefan klesol na trón a cítil sa ako votrelec. Musel si pripomenúť, prečo to robí. Pre Vasilyho. Zveril mu svoje kráľovstvo v nádeji, že ho povedie. Že ho nezničí. Že bude pokračovať v jeho odkaze.

Bohovia chráňte ho, splní jeho posledné želanie!

Len čo sa formálna situácia uvoľnila a začali oslavy, hostia, šľachtici aj poddaní sa roztrúsili medzi pripravené stoly s jedlom a alkoholom, alebo sa šli nadýchať vzduchu na nádvoria, Stefan zišiel z trónu a odložil nepohodlnú korunu do zabezpečenej vitríny.

„Vyzeráš ako vtáčik lapený v klietke,“ povedala Miroslava, ktorá sa pri ňom zjavila aj s fľašou vodky v ruke. „Ponúkla by som ti, ale vzhľadom k tomu, že si zdrogovaný ako gorila pri prevoze do zoo, to asi nie je najlepší nápad.“

Stefan sarkasticky nadvihol kútik pier. „Je niečo, čo nevieš?“ Bohužiaľ, mala pravdu. Ráno sa zase zobudil zo zlého sna o Vasilym, bol v strese a nezvládal jesť. Erin Anglická mu musela potajme pichnúť niečo na upokojenie, aby sa pri korunovácii nezložil.

Upírka cmukla. „Nie v tomto kráľovstve. Nechceš vedieť, aké orgie práve plánujú Alec s Rebeccou v spojení s Erin a Salvatorom.“ Zaksichtila sa. „Banda nadržaných upírov.“

Stefan zhrabol z najbližšieho stola rumový koláč a natlačil ho do seba. „Čo ty?“ nadhodil. „Konečne z teba opadli povinnosti kráľovnej. Nie si rada?“

„Nesmierne,“ súhlasila a odpila si.

Stefan očami prebehol po hosťoch. Viacerí mu kývli na pozdrav keď išli okolo, ale dopriali mu priestor. „Počas celého toho zhonu a jednania so šľachtou som sotva mal čas si pohovoriť s tebou. Ani neviem, či chceš pokračovať vo svojej role prvej ženy.“

Miroslava sa naňho priateľsky usmiala. „Bolo by mi cťou byť tvojou pravou rukou, Stefan. Si dobrý upír a bude z teba dobrý kráľ.“ Nadýchla sa. „Ale ako prvá žena sa vzdávam svojho postu. Bola som dobrá pre Vasilyho, pretože ma mal ako protiklad k svojej povahe. A ty potrebuješ niekoho iného. Prvú ženu alebo muža, ktorí ti budú oponovať, ale zároveň by za teba položili život. Ty a ja sme na to príliš rovnakí,“ vysvetlila mu trpezlivo.

Stefan posmutnel. Chápal však jej postoj. „Zostaneš aspoň na dvore?“

Vyzývavo sa usmiala. „Ak si ma tu ponecháš... ale chcem tvoju bývalú pozíciu,“ prekvapila ho. „Chcem do Tajnej polície.“

Stefan zamrkal. Takúto žiadosť nečakal.

„Ale no tak, viem že si ma chcel naverbovať, ale Vasily by to nikdy nedovolil. A ja by som ho nikdy neopustila. Chcem ti naďalej pomáhať, len viac zo zákulisia. Umožníš mi to?“ prosila.

Nuž, odvahu aj schopnosti má. Kto je on, aby jej bránil? „Ak Najvyšší dvor bude súhlasiť, máš moju podporu.“

Miroslava sa rozžiarila a krátko ho objala. „Naše príbehy ešte nekončia, Stefan. Kedykoľvek budeš potrebovať chvíľku na vyplakanie... alebo len rozhovor... som tu pre teba,“ sľúbila mu.

Je jasné, prečo si ju Vasily vybral. Miroslavina lojalita siahala na osobnú úroveň. Zaželal jej všetko dobré a zamiešal sa do davu svojho nového ľudu.

 

Mina, najvyššia kráľovná upírov, bývalý človek a majiteľka silných prorockých schopností, spala v náručí svojho manžela Justina a sny ju odviedli na miesto, ktoré predtým nevidela.

Ocitla sa v slnkom zaliatom parku, obklopená rozbehanými deťmi a rodičmi na lavičkách. Vysoké stromy poskytovali príjemný tieň a vo vzduchu sa niesla vôňa bazy.

Zvedavo sa obzrela.

„Ahoj,“ pozdravil ju ktosi.

Okamžite sa otočila za hlasom. Pred sebou uvidela usmiatu Winter, vládkyňu zimy, vo voľných modrých šatách, jej svetlé vlasy rozviate vetrom. „W-Winter? Som v...“

„Máš vidinu budúcnosti. Veľmi presnú,“ potvrdila vládkyňa.

„Ako to, že so mnou hovoríš?“ Vidina je niečo ako sledovať film. Nevidená. Bez interakcie.

Winter sa usmiala. „Dostala som povolenie od vesmíru, nemusíš sa báť. Žiadne pravidlá sme neporušili.“

Mina sa znovu obzrela. „O čo ide? Čo mám vedieť?“

Winter ju vzala k brehu malého jazierka, kde niekoľko detí kŕmilo káčatká. „My nesmrteľní sa radi vyhlasujeme za morálne vyzretých. Akoby sme zvládli všetky úskalia, ktoré ľudia nie. A pritom nás čaká to najťažšie, ktorému sme sa vyhýbali,“ povedala veľmi všeobecne. „A ak sa vydáme ich cestou, skončíme rovnako. Vo vojnách a nerovnosti.“

Mina nechápavo nadvihla obočie. „Mohla by si byť presnejšia?“

Winter do vody hodila niekoľko kamienkov. „Kiež by to šlo. Nesmiem ti povedať priveľa, inak sa veci neudejú tak ako sa musia. Mnohí by prišli o životy.“

Mina sa objala rukami. „Nehovor mi, že nás čaká ďalšia vojna,“ zastonala.

„Nie nevyhnutne,“ upokojila ju Winter. „Ale skúška áno. Jedna z najväčších, aké ľudia nezvládli.“

„Nepomáhaš mi, Winter,“ zavrčala Mina.

„Ja viem,“ pripustila vládkyňa. „Všetko to začne dávať zmysel za nejaký čas, neboj.“

„A asi mi nepovieš presný dátum, hm?“

Smiech. Uvoľnený, bezstarostný. „Nie. Ale dám ti radu. Kolumbus nebol hrdina. Nebol objaviteľ. Nebol spasiteľ. Vzal, čo mu nepatrilo a priviedol zlodejov na miesto, ktoré nebolo ich. Nebuďme Kolombom. Nevyberme sa cestou ľudí.“

Mina rozhodila rukami. „A čo by sme asi tak kolonizovali? Mesiac?“

Ďalší zvonivý smiech. „Možno naším osudom nie je práve cesta ku hviezdam,“ povedala Winter a žmurkla na kráľovnú. „Ale Mesiac je v poriadku. Nebrali by sme ho nikomu. Je prázdny. Je rozdiel medzi osídlením a kolonizáciou.“

Upírka začínala dostávať bolesti hlavy. „Winter. Buď mi povedz niečo presné, alebo ma pošli späť!“

„Fajn, fajn.“ Vládkyňa sa k nej otočila. „Až k tomu príde, pamätaj len na jedno – zem, pre ktorú sme ochotní zabiť, nie je naša. Zem, pre ktorú sme ochotní umrieť, je.“

Mina sa zamyslela. „Objavíme snáď nový kontinent?“ hádala. „S domorodým obyvateľstvom?“

Winter pobavene zovrela pery a sklonila sa, aby pohladila malé káčatko v tráve. Poľahky ho zdvihla a maznala sa s ním ako s mačkou. „Nie.“

„Už zase nedávaš zmysel.“

„Daj tomu čas. Myslím, že aj bez mojej rady by nesmrteľní išli správnou cestou, ale nechcem nechávať nič na náhodu. Príde čas, keď niekto bude potrebovať našu pomoc. Neber to ako pozvanie k vnúteniu našich zvykov niekomu, kto má svoje.“

Mina si Winter dlho premeriavala. Čosi na nej bolo iné. Akoby z nej opadol chlad. Vyzerala viac prístupne. Menej hrozivo. „Privolala si ma sem, aby si ma varovala pred hrozbami kolonializmu?“

Winter luskla prstami. „Vedela som, že si chytrá! A teraz malá odmena než pôjdeš.“ Ukázala k ihrisku s kŕdľom detí. „Vidíš tamten čiernovlasý postrach, ktorý zahrabáva do piesku sladkosti na ťažké časy?“

Mina pohľadom pristála na asi sedemročnom chlapčekovi s chumáčom kučeravých vlasov a všetečným úsmevom na perách.

„Tak ten je tvoj. A vraj nemal najmenšiu hlavu, takže až sa ťa doktori opýtajú, či chceš niečo na bolesť, odpoveď je áno, chceš,“ oznámila jej Winter pobavene.

Mine sa do očí nahrnuli slzy dojatia.

Winter ju poplácala po ramene. „Čo nemáš zabudnúť?“

Mine chvíľu trvalo nájsť slová. Potom si uvedomila, že je stále vo vidine a nie v realite. „Zem, pre ktorú sme ochotní zabiť, nie je naša, zem pre ktorú sme ochotní umrieť, je,“ zopakovala.

„Správne. Pamätaj na to, keď dve z nás vládkyň umrú.“

Mina vyvalila oči, ale nedostala šancu na dlhší rozhovor. Vrátila sa do prítomnosti a s tlčúcim srdcom si zapísala všetko, čo videla.

Pamätaj na to, keď dve z nás vládkyň umrú. Jej jediný časový indikátor. Ktoré vládkyne ale zaplatia životmi?