Spútaní v čase 34

 

Vasily sa nasúkal do protiradiačného obleku, zatiaľ čo do žily mal pichnutú ihlu s pomalým prúdom krvi uzavretej v olovenej nádobe za pásom. Ani len oblek nie je plnohodnotná ochrana v tomto prípade a krv zabezpečí, že zvládne hodiny pobytu v tých prekliatych jaskyniach. Nasadil si dýchaciu masku a pozrel na Stefana, ktorý bol v rovnakom mundúre vedľa neho. Naspäť v Yellowstone.

„Poďme vyniesť jadrovú bombu!“ povedal špión s nezdravým entuziazmom.

Brie, stojaca kúsok od nich pri stole s ochrannými pomôckami, v zúfalstve zdvihla pohľad k oblohe. Táto veta nikdy nemala byť vyslovená. Ustarane si povzdychla. „Stále nesúhlasím s tým, aby sme vás takto využili,“ poznamenala.

Atlanťania, po zhodnotení všetkých premenných, prišli so záverom, že jadrová bomba rozhodne nebude nápomocná v upokojení výbuchu a musí preč. A nie je to práve ako sťahovanie skladacej skrine z Ikey.

„Je snáď medzi vami niekto, kto vie ako ovládať technológiu štiepenia jadra v detonačnom zariadení? Alebo ako ním bezpečne manipulovať?“ opýtal sa Vasily znudene.

Zovrela pery.

„Nemysli si, že sa nám chce na miesto, kde sme naposledy umreli,“ uistil ju Stefan. „Ak ale nechcete ísť s prosíkom za nesmrteľnými, sme vaša jediná šanca.“

„Trvám na tom, že je bezpečnejšie ju premiestniť priamo z miesta na nejaký opustený ostrov.“

Vasily si zapol Geigerov počítač v tvare menšieho mobilu, pripevnený na jeho pravom predlaktí. Hneď ich upozornil na zvýšené množstvo radiácie. „Samozrejme, použite mágiu rozkladajúcu samotné atómy, aby ich poskladala na inom mieste, na rozloženie rádioaktívneho materiálu ktorého jeden gram vyhodí do povetria celú metropolu. Čo by sa mohlo pokaziť?“ šomral otrávene. „Bomba musí byť odpojená, zneškodnená, rozobratá a jej výbušná zložka prenesená do bezpečnej vzdialenosti od ďalšej výbušnej zložky, na ktorej stojíme.“

Brie si oboch premerala. „Potrebujete dovolenku,“ uvedomila si.

„Pri našom šťastí až niekde na Marse.“ A Vasily sa bál, že aj tam by si ich našli problémy. Plus, odmieta vyletieť znovu do vesmíru bez umelej gravitácie.

„My si poradíme, Brie,“ povedal o niečo menej šialeným tónom Stefan. „Už sme vyhodili do povetria asteroid. Tentokrát sa ani nemusíme pokúšať o výbuch. To je ľahšie.“

Veselo jej zamávali a s batohmi na chrbte sa stratili v jaskyniach.

K rozrušenej Brie pristúpila Amira s pobaveným úsmevom. „Nesnaž sa ich pochopiť. Urobia všetko, len aby nemuseli čeliť jeden druhému. Toto je pre nich prakticky kardio tréning.“

Brie sa otočila k novej sestre a hrýzla si peru. „A ako dlho to ešte budú ťahať?“

Amira mykla plecami. „Zatiaľ to zvládajú storočie.“

„Prečo sú tak... prečo to robia?“ Brie sa neprítomne pohrávala s termoskou krvi pripravenej pre urgentnú kontamináciu. Tentoraz nenechá žiadneho upíra umrieť na otravu!

Tmavovlasá žena smutne pozrela na otvor do jaskýň. „Sú starí, Brie. Nie ako ty, ale ich vek sa blíži k tisícke. A po drvivú väčšinu ich životov žili v spoločnosti, kde by za čo i len náznaky náklonnosti jeden k druhému boli mučení, odsúdení, alebo zabití. Ty si pamätáš vek, keď homofóbia neexistovala. Oni sa do nej narodili.“

To bola strašná predstava. Brie sa v očiach objavili slzy. Atlantída ten koncept ani nepoznala. Partnerstvá existovali ako niečo pevné, čo zjednocovalo a obohacovalo jej ľud na osobnej úrovni. Bez ohľadu na pohlavia alebo počty zúčastnených. Nedokázala si predstaviť, prečo by ktokoľvek iný mal rozhodovať o správnosti a nesprávnosti zväzku dospelých a príčetných bytostí. „Niekedy zabúdam aký krutý svet v skutočnosti je. Delfy ma chránili.“

Amira ju súcitne pohladila po ramene. „Ten svet umiera v posledných smrteľných kŕčoch. Nový sa ešte len zrodí,“ povedala nádejne.

Brie sa na ňu vďačne usmiala a obe pozreli k čistinke, kde sa zhromaždili mágovia a zaklínači Atlantídy. Na veľké kusy papiera si kreslili plány a symboly, ktoré budú potrebovať. „Už aby táto slučka skončila,“ zaželala si.

 

 

Vasily odpojil posledný kábel od kontrolného počítača v jaskyni. Na chvíľu ustrnul, ale žiadne bum sa neodohralo. Vydýchol si. V obleku mu bolo nepríjemne a radiácia mu aj tak pomaly prenikala na pokožku. Krv našťastie pomáhala.

„Sme si istí, že je to bezpečné?“ zaznel Stefanov tlmený hlas cez masku.

„Je to atómová bomba. Isteže to nie je bezpečné,“ odvetil Vasily jednoducho. „Ale uspal som všetky procesy a systémy vnútri vyzerajú byť stabilné.“

„Tak stabilné. Rádioaktívny materiál. Stabilný. Naša latka je skutočne stanovená nízko, keď toto je pre nás definícia stability,“ odfrkol si špión.

„Stojíme na supersopke, ktorá o pár dní vybuchne. Keď sa na to pozrieš zo správnej perspektívy, toto je tá najstabilnejšia vec široko-ďaleko.“ Vasily podišiel k štíhlej hlavici dlhej ako jeho posteľ a dotkol sa prednej časti. Skúšobne ju nadvihol a nebezpečný predmet sa pomaly odlepil od stojana.

Stefan sa porazene nadýchol. „Myslíš, že naši anjeli strážni sa práve plesli po čele, v druhej ruke Vodka?“ Postavil sa k opačnému koncu a tiež ju nadvihol.

„Milé od teba, predpokladať že by nám nebesia poslali anjelov strážnych,“ zasmial sa Vasily a urobil krok vpred. Stefan sa prispôsobil jeho pomalému a opatrnému tempu a s bombou v rukách sa vydali na spiatočnú cestu jaskyňami. Zákruty brali takmer s posvätnou opatrnosťou a keď v jednej chvíli ťažký kov cinkol o stenu pri náraze, obaja nadskočili.

Na polceste sa zastavili, aby chytili dych – viac od stresu, než od vypätia. Plus im už začínala brnieť pokožka.

„Poznáš rozprávku o Patovi a Matovi?“ ozval sa Stefan, keď sa znovu dali do pohybu.

Vasily zagúľal očami. „Som z Východného bloku. Isteže poznám Pata a Mata. Prečo?“

„Pretože tak sa momentálne cítim. Ako blázon, ktorý so svojím pochybným kamarátom robí tú najstupídnejšiu vec pod slnkom a nikto normálny a triezvy by sa na podobnú činnosť nedal.“

Vasily potlačil smiech. Konečne uvideli svetlo od východu jaskyne. „Vieš, rád by som ti oponoval, ale sám vidím tú paralelu,“ pripustil a opäť spomalil do zákruty.

„A? Budeme s tým niečo robiť?“

„Predtým, alebo po tom, čo rozoberieme atómovku?“

„Niet divu, že nám nebesia neposlali anjelov,“ uvedomil si Stefan ponuro.

Konečne sa dostali na otvorené priestranstvo a akoby niesli sťatú vianočnú jedličku, odložili bombu na pripravený podstavec, kde už čakali Nox s Luciferom pripravení vytvoriť okolo stroja štít.

Trvalo im až do nasledujúceho rána bombu zneškodniť, ale po niekoľkých litroch krvi, obrovskom množstve nadávok a pár hádkach sa konečne zviezli do trávy a zbavili sa ochranných handier.

„Čo ostatné rádioaktívne predmety?“ zisťovala Cami.

„Nemá zmysel nimi teraz manipulovať. Škodu už narobili,“ vysvetlil jej Vasily. „Vrátime sa po ne až všetko skončí a jaskyne zalejeme betónom. Vyčistiť vodu a pôdu bude náročnejšie.“

Archanjel sa k nim posadil a podal obom štedrú porciu sendvičov za dobre odvedenú prácu. „Ďakujeme. Neviem, čo by sme si bez vás počali,“ povedala úprimne. „Máte to u nás.“

Vasily na ňu kútikom oka pozrel. „Čo takto vzorec na umelú gravitáciu?“

Cami zovrela pery. Nechcela sa deliť o technológiu, ktorá predčí súčasný vývojový stupeň nesmrteľných zo strachu, že by ju nepochopili a zneužili. Plus už čo-to pozabúdala od čias, keď stavala medziplanetárne lode. Ak však niekto jej prácu pochopí, bude to muž, ktorý strávil stáročia zahrabaný vo výpočtoch a laboratóriách. „Dám ti prvotné výpočty. Na zvyšok musíš prísť sám,“ navrhla.

Nuž, darovaný kôň... Prikývol a zahryzol do sendviča.

 

 

Opäť nadišiel deň výbuchu. Atlanťania sa rozmiestnili po celom parku a nakreslili do pôdy symboly vlastnou krvou. Brie sa k nim pridala. Kráľ Dain tiež priložil ruku k dielu. Dohromady na výbuch čakalo viac než tisíc krvavých mágov.

Archanjeli s archdémonmi stáli pri Cami, zvedaví na celý proces a plní nádeje, že toto bude ich posledná slučka. Dvoch všetečných upírov mali medzi sebou, aby okolo nich vytvorili ochranný štít, keď príde k najhoršiemu. Vasily podvedome zvieral Stefanovu ruku.

Nastal prvý otras.

Brie sa zhlboka nadýchla a tak ako ostatní, aktivovala svoj symbol. Víriaca krv sa zdvihla do vzduchu a začala z nej vychádzať extrémne silná mágia. Symboly ostatných mágov vystúpili tiež, spájajúc sa do kupoly.

Vyššie bytosti sa zaštítili.

Ďalší otras a prvý výbuch lávy. Nastala reťazová reakcia, ale prekvapivo omnoho pomalšia než čo si pamätali. Neprítomnosť bomby bola veľmi nápomocná.

Brie zdvihla ruky nad hlavu a rozšírila svoj symbol na veľkosť plaveckého bazéna. Držala svoju sekciu parku pod kontrolou, ale Nox videl že zatína zuby od vypätia.

Otrasy sa zhoršovali.

Láva ďalej prúdila.

Potom prišla hlavná erupcia. Celé okolie zmietla nekontrolovateľná tlaková vlna, ktorú sťažka zachytili Atlanťania a držali ju na uzde. Ich symboly nad celým parkom sa prepájali vo výške, blokujúc stĺpy prachu vo vzduchu a tok lávy na povrchu.

Noxovi sa rozbúchalo srdce. Nezvládnu to. Odpojil sa od súrodencov a prešiel k Brie, aby posilnil jej štít. Postavil sa za ňu, pripravený ju zachytiť keby nezvládla stáť na nohách. Keď začul tiché vzlyky, vydesene jej odhrnul vlasy, aby zhodnotil ubolený výraz ktorý zakrývali.

Brie bola na pokraji síl. „Je prisilný,“ povedala s plačom zúfalstva. „Neudržíme ho. Väzenie našich nepriateľov sa otvorilo a ani naň len nedosiahneme.“

Symboly sa pod tiahou rozpadali, ako mágovia doslova omdlievali a skončili zasiahnutí lávou. Odvšadiaľ zneli výkriky bolesti a agónie.

Brie tiež klesla na popraskanú zem a sotva zvládala dýchať. Z nosa jej tiekla krv. Pretočila sa na chrbát, aby pozrela na zhrozeného Noxa. „Ani len my nepomôžeme,“ povedala, než stratila vedomie.

 

 

Nová slučka, nové vynorenie Atlantídy. Nová porada v trónnej sieni s demotivovaným Dainom a desiatkou najsilnejších krvavých mágov.

Nox v kúte zvieral Brie v pevnom objatí, zničený z predstavy, že toto celé budú musieť zopakovať. Že ju znovu vezme do smrtiaceho výbuchu. Že ju uvidí omdlievať námahou v boji, ktorý sa nedá vyhrať.

Brie vycítila jeho myšlienky a jemne ho pohladila po tvári. Povzbudivo sa usmiala. „Ja sa nebojím,“ povedala pevne. „Je to len trochu vypätia. Niečo ako maratón. Nenávidíš každú minútu, ale na konci to bude ten najkrajší pocit. Keď uvidíme nový úsvit, Nox. Nad obzorom vysvieti slnko nového dňa. A my odídeme po svojom. Slobodní.“

S bolesťou v hrudi, na ktorú si začal zvykať, pobozkal svoju bohyňu na čelo. Cítil všetko. Ako bol pri ich prvom stretnutí otupený, tak je teraz plný emócií a všetky sa točia okolo nezlomnej bytosti pred ním. Jemne jej rozhalil prednú časť modrastej róby. Na hrudi nemala ani len náznak rany, ktorú kedysi ukrývala. Bola to jediná vec, ktorá sa so slučkami neobnovovala. Jediný dôkaz plynutia času.

Brie pozrela na svoju čistú pokožku a pritlačila dlaň Noxovi na hruď. „Aj tvoja zmizla. Myslím, že sme sa navzájom... vyliečili.“

„Zachránili,“ dodal odhodlane a vrátil róbu do pôvodného stavu. „Zo strašných hĺbok ničoty a prázdnoty.“

A to sa kedysi chceli pozabíjať. Zničiť. Nakoniec sa jeden druhému stali vykúpením. Brie ho krátko pobozkala a preplietla im prsty. „Nájdeme cestu, Nox. Sme blízko. Už len pár slučiek,“ sľúbila mu.

Dain na opačnom konci siene si odkašľal, aby upútal pozornosť hostí. Krátka porada s mágmi priniesla výsledky.

„Tak? Kde bol zádrhel?“ naliehala Cami. „Slabá mágia? Priveľký výbuch? Vieme pomôcť?“

Dain si prehrabol zelené vlasy. „Ani jedno. Výbuch bol extrémne silný, to áno. A ako sme sa obávali, väzenie Národa krvi sa otvorilo. To sú dva odlišné boje, ktoré nezvládneme. Nie v tomto... stave.“

Brie privrela oči, lebo vedela čo príde.

Lucifer sa nechápavo zamračil. „Akom stave?“

„Bez zásob krvi,“ odvetila Brie, pretože predpokladala, že bude ľahšie keď si to vypočujú od nej. „Použili sme maximum našej vlastnej, ale bola to sotva desatina toho, čo potrebujeme.“

Noxovi zovrelo žalúdok. Krv. Potrebujú krv. „Koľko vám chýba?“

„Hektolitre,“ odpovedala pravdivo. „Požadované množstvo je ale závislé na veku darcu. Čím staršia bytosť, tým mocnejšia krv a menšia potreba kvantity.“

Lucifer okamžite nastavil svoje predlaktie. „Vezmite si našu. Sme starí takmer ako vesmír.“

Brie sa zaksichtila a smutne naňho pozrela. „Vy nemáte krv. Ste energia a vaša podoba je len umelá schránka. Nenarodili ste sa. Nežijete. Nie podľa štandardov našej mágie. Jedine Amira, Noemi, Sophie, ja a možno Lydia by sme mohli byť darkyňami a to ani zďaleka nepostačí.“

Dain prikyvoval, aby potvrdil jej slová. „Je to tak. Môžeme si v najbližších dňoch skúsiť odoberať vlastnú krv, plus pomôžu aj moji poddaní, ale či to zaberie... zistíme pri ďalšom výbuchu.“

Vasily so Stefanom, opretí o stenu pri vstupe, len bezradne krútili hlavami. Špión sa naklonil ku kráľovi. „Ideme žalovať?“

„Ideme žalovať,“ potvrdil Vasily.