Spútaní v čase 33

 

Atlantída sa predierala hektolitrami vody k zábleskom svetla na hladine. Brie odhodlane stála na námestí, zatiaľ čo ostatné vyššie bytosti bojovali o stabilitu okolo nej. Vdýchli si, až keď opäť pocítili slnečné lúče a vzduch. Ohromene pozorovali roky spiace systémy, ktoré sa hneď pustili do pumpovania vody a čistenia pôdy.

Atlantída pre nich bola novinkou vo všetkých ohľadoch. Architektúra mesta okolo nich nebola podobná ani pozemskej, Hyperborejskej alebo anjelskej. Stĺpy mali na sebe farebné ornamenty, nápisy boli v neznámom jazyku, budovy sa týčili do výšky v nepravidelných tvaroch a takmer všetky boli prepojené mostami alebo chodbami. Všade, kam oko dovidelo, boli fontány alebo jazierka. Cesty a chodníky neboli z asfaltu alebo kameňa, ale z hladkého, tmavého materiálu.

Kryštále a ich motívy boli hlavnou dominantou dekoratívnych prvkov naokolo.

Tak ako naposledy, na námestie začali prúdiť zvedaví Atlanťania. Súdiac podľa ich pohľadov a šuškania si pamätali predošlé vynorenie. Brie im zamávala, aby ich upokojila.

Kráľ Dain zišiel po schodoch posledný a priateľsky sa usmial. Brie ho krátko objala, potom ukázala na nových hostí. „Vaše Veličenstvo, toto sú archdémoni Lucifer, Amira, Belphegor, Leviathan, Abaddon, Ashmedai, Mammon a Nerin. A archanjeli Sachiel, Sophie, Jophiel, Camael a Noemi. Ehm... Noxa už poznáte.“

Dain, vládca každou bunkou svojho tela, si zachoval neutrálny výraz a na privítanie všetkým kývol hlavou.

Vyššie bytosti chvíľu váhali, ale nakoniec zahodili vlastnú ctižiadostivosť a ako jeden sa poklonili, vrátane Noxa.

Brie sa nebadane pousmiala nad tým gestom. Vďaka bohom, na Zemi pôsobí silná mágia, ktorá v prípadoch dlhého spánku, kliatby alebo iných prečkávaní vedomia, pošle do myslí prebudených bytostí základné vedomosti o svete a súčasných jazykoch, vďaka ktorej si všetci mohli rozumieť.

Dain podišiel k Noxovi a pokynul aj ostatným, aby vstali. „Archanjel Nox, vitaj v našom domove,“ povedal dôstojne.

Nox mal problém pozrieť mu do červených očí. Chcel ustúpiť, ale kráľ mu to nedovolil. Zovrel mu predlaktie.

„Brie nám všetko povedala. Tvoje činy sú odpustené. Boli už pred mnohými érami. Inak by sme tu neboli.“

Nox konečne zdvihol pohľad. Brie sa postavila k jeho boku ako morálna podpora. „Z hĺbky svojej duše sa ospravedlňujem, Veličenstvo,“ šepol.

Dain prikývol. „Snáď naša kapitulácia uľavila tvojmu svedomiu. Vedeli sme, že by sa ti žilo ťažko s činmi, ktoré si plánoval.“

Arhanjel pootvoril pery. „V-vy ste to urobili... pre mňa?“

Brie ho pohladila po chrbte. Vtedy tomu nerozumela. Dnes áno. Dnes pochopila, prečo si Dain zaslúži svoju korunu.

„Si bytosť nekonečna. To veľmi dlhá doba na to, aby si žil s vedomím na zničenie akejkoľvek civilizácie. V tej dobe by si nás ale nikdy nepochopil. Potreboval si čas. My tiež.“ Dainov hlas bol mierumilovný, citlivý. Povzbudivo sa usmial.

Camael sa konečne odvážila k nim priblížiť. „Sme vyššie bytosti, ale najväčšiu morálnu lekciu nám dali naše vlastné stvorenia,“ povedala trochu sklamane.

Kráľ sa k nej otočil. „Pretože sme rovnakí, archanjel Camael. To, kým sme my, ste kedysi boli vy, a kým ste vy, budeme jedného dňa my,“ zopakoval čosi, čo pred mnohými rokmi povedal samotný vesmír. „Učíme sa spoločne.“

Nox sklonil hlavu. „Ďakujem, Veličenstvo. Atlantída bude naveky pod mojou ochranou,“ zaprisahal sa.

Dain mu očami poďakoval a pustil ho. „Dovoľte nám vrátiť sa do našich domovov a objať sa s rodinami. Večer preberieme... situáciu.“ Kývol mágom a zaklínačom, aby začali povolávať svojich druhov z celého kontinentu. „Bude to dlhá porada.“

 

Brie ruka v ruke s Noxom stála pred svojou dávnou svätyňou, vzdušnou budovou na malom vŕšku obklopenou teraz prázdnymi záhradami a sadmi. Farebná strecha odrážala slnečné svetlo a vysielala dúhové odlesky na celé okolie.

„Akoby neubehol ani deň,“ šepol Nox.

Brie mu zovrela dlaň. „Istým spôsobom neubehol. Pretože sme nežili. Len prežívali,“ pomenovala ich úbohú existenciu za posledné miléniá.

Prežívali. Čakali na vykúpenie z väzenia, ktoré na seba privolali. Dúfali v lepšie zajtrajšky. Ale nevedeli, ako by mohli vyzerať. Rozhodne si ich nepredstavovali takto – v časovej slučke, uprostred apokalypsy.

Nox vykročil prvý a spoločne vstúpili do Brienej svätyne, kde veselo cvrlikala voda zo známej fontány. Ešte nebola plne vyčistená, ale turbína už fungovala. Prešli popri nej na balkón s výhľadom na malé nádvorie, ktoré bolo kedysi plné lavičiek pod oblúkmi popínavých kvetín.

Brie sa nadýchla vlhkého morského vzduchu a pocítila, ako ju Nox zozadu objal. Oprela sa oňho v krátkom pocite déja-vu. Takto začínali. Keď bolo ešte všetko... krásne. Keď si navzájom klamali.

Noxa na chvíľu prepadol neznámy strach, že by o Brie mohol prísť. Potom ho však upokojila myšlienka, že je viac než nesmrteľná. Neumrie mu v náručí. A je na ňom urobiť aj nemožné, aby ho nikdy viac neopustila. Pretože si nedokázal predstaviť žiť naveky s vedomím, že nebude po jeho boku.

Pomaly, veľmi nápadne, prešiel dlaňou po Brieinom krku, hrudi, brušku a zastavil sa na stehne, kde začal ťahať nahor lem jej róby.

Brie pocítila na hladkej pokožke svojich nôh teplé slnečné lúče a absolútne úmyselne sa obtrela pozadím o Noxov rozkrok. Keď ho našla v požadovanom stave, privrela oči a zaklonila hlavu. „Vracajú sa ti spomienky?“ zamrmlala zvodne.

Nox ju pobozkal na krk. „Hmm... tento balkón by mohol rozprávať príbehy, ak sa nemýlim.“ Vkĺzol rukou pod jej sukne a odhrnul jemnú látku nohavičiek, ktorých existenciu v duchu preklial.

Brie zalapala po dychu, keď v sebe pocítila jeden, potom dva prsty, ktoré presne vedeli kam zamieriť. Celé jej telo sa otriaslo, ako ju zaliala vlna vzrušenia. Musela sa oprieť o zábradlie, čím len uľahčila prístup Noxovi a jeho viac než opodstatnenému sebavedomiu v tejto situácii. Jeho pery nikdy neopustili citlivú pokožku krku a husté červené vlasy jej padli do tváre, aby mu uvoľnili priestor.

„Uvoľni sa, rybička,“ prišiel nežný príkaz. „A skús na nič nemyslieť. Len na mňa a...“ prstami urobil pohyb, ktorý z nej vylúdil nebezpečne hlasný ston. „... na toto krásne, vlhké miesto, ktoré ma nikdy neprestane fascinovať.“

Brie naprázdno preglgla. Akoby pri Noxovi niekedy dokázala myslieť. Obzvlášť, keď sa jej telo opäť vzdávalo kontroly v prospech slasti, ktorá bola vždy jej odmenou.

Nox vyhrnul sukne ľahkej róby a odhalil Brieino plné, lákavé pozadie, z ktorého strhol poslednú bariéru príliš nevinných nohavičiek. Pohladil obe pevné polky a pritisol sa k nim. Presne takto chcel stráviť večnosť. V objatí jej tela. Keď sa vlhké vnútro okolo jeho prstov začalo chvieť v predzvesti vrcholu, stiahol sa.

Brie v proteste zafučala.

Pootočil jej tvár, aby ju mohol sladko pobozkať. „Pripravená?“ šepol jej na pery.

Okamžite prikývla. Pevnejšie sa zaprela o zábradlie a neudržala ďalší ston, keď do nej jedným presným pohybom prenikol. Na chvíľu zabudla dýchať.

Nox sa chvíľu nehýbal, bojujúc o kontrolu. Hladil Brie po stehnách a občas zavadil prstom o klitoris, len aby ju udržal v napätí. „Koľkokrát sme tu takto stáli, drahá Brie?“ rozhodol sa potrápiť aj jej myseľ. „S Atlanťanmi prechádzajúcimi sa po nádvorí. Nikdy si nič nevšimli, pretože si ako dobré dievčatko zvládla byť potichu, dokonca sa na nich usmiať a zamávať im keď vzhliadli, akoby som ani nebol až po koreň ponorený v týchto hebkých záhyboch.“ Dlaňou prikryl miesto, kde boli spojení.

Brie celá očervenela. Vďaka bohom, že dnes je svätyňa prázdna, pretože rozhodne vyšla z cviku. „Nox...“ zakňučala ako zvedavé šteniatko.

Ďalší bozk na krk, potom na líce a pery. „Dokonca aj keď si dosiahla orgazmus, udržala si si nevinný výraz. Teda pri prvom. Občas aj pri druhom. Tretí už bol aj na teba veľa, ak sa nemýlim. To som ťa nenápadne musel odtiahnuť dovnútra, aby si mohla chytiť dych.“

Bohyňa sa roztriasla. Nox sa v nej ešte ani nepohol a ona už bola na pokraji. „Niežeby ťa to zastavilo,“ dodala, stratená v spomienkach.

Archanjel sa diabolsky usmial. „A sťažovala si sa snáď, keď sme pokračovali v spálni?“

Isteže nie! A nikdy sa nebude. Opätovala jeho úsmev vlastným úškrnom a pohľadom ho vyzvala k činom.

Nox rozpohyboval boky a okolím sa niesli zvuky pravidelného prirážania. Brie sa snažila byť potichu, ale nakoniec to vzdala a svätyňou zazneli aj jej potešené vzlyky. Nox našiel jej dlaň a preplietol im prsty. Doprial jej pomalý, intenzívny vrchol, ktorý trval takmer celú minútu, než sám prišiel o kontrolu a zaplavil jej vnútro.

Obaja ťažko dýchali, uvoľnení od napätia, ktoré ich sužovalo. „Myslím, že na naše niekdajšie hrátky na balkóne som už stará,“ povedala Brie po chvíli.

Nox sa naplno zasmial, zdvihol ju do náručia a odniesol do postele, kde jej názorne ukázal, že stará určite nie je.

 

Keď o niekoľko hodín ležali medzi prikrývkami v Brieinej ozdobnej, vysokej posteli, v miestnosti s výhľadom na more, Nox ju pobozkal do dlane a ako bola uvelebená na bruchu s odhaleným chrbtom, prstami jej prešiel po chrbtici. Na pokožke mala niekoľko cucflekov, na ktoré bol patrične hrdý. „Skúšala si niekedy roztiahnuť krídla?“ opýtal sa v tichu.

Brie zamyslene otvorila oči z driemot. „Ja mám krídla?“

Prikývol. „Každý z nás ich má, aj partnerky. Amira ma na to upozornila.“

Brie si nedokázala predstaviť, že by mala krídla. Ako by ich ovládala? Cítila by ich ako ďalší pár rúk? „Nie som si istá, či ich chcem,“ pripustila.

Nox ju zľahka pobozkal na rameno. „Nemusíš ich používať. Ani neviem prečo sa nám vyvinuli. Asi sme sa v počiatkoch nevedeli dobre premiestňovať,“ odhadoval. „Ale nezaškodí vedieť čo s nimi. Skús to. Privolaj ich na seba.“

Brie sa obzrela po miestnosti. Bola dosť veľká na krídla – to si overili už dávno. Noxove krídla boli pravidelne súčasťou ich... fyzických aktivít. „Ako si mám privolať krídla?“

Archanjel naznačil miesta pri jej lopatkách. „Odtiaľto sa vysunú. Neprivolávaš ich ako oblečenie alebo mágiu. Sú v tebe. Len ich... roztiahni. Ako keby si chcela vkĺznuť rukami do rukávov, ak to dáva zmysel.“

Nedávalo. Napriek tomu to skúsila. Predstavila si krídla na svojom chrbte, majestátne ako tie Noxove.

Nič sa nestalo.

Znovu.

Ani náznak.

„Myslím, že to nepôjde,“ prorokovala.

Nox sa záhadne usmial. „Dôveruješ mi?“

Podozrievavo si ho premerala. Prečo ju tá otázka znepokojila? „Ehm... v akom zmysle?“

Nox ju k sebe pritisol a premiestnil ich... kamsi do oblakov? Brie si s hrôzou uvedomila čo urobil a chcela ho okríknuť, ale to už padala z výšky do vĺn oceánu pri Atlantíde. Zvrieskla na plné hrdlo a mávala okolo seba rukami. „Nenávidím ťa, Nox!“

Archanjel mával krídlami nad ňou a pomaly sa vzďaľoval. Lepšie povedané, ona sa vzďaľovala. A mierila do vody. Niežeby jej pobyt vo vode mohol nejako ublížiť, ale padať len tak z výšky malého lietadla jej nerobilo dobre na psychiku a ani na žalúdok.

Panika nakoniec ale pomohla. Asi v polovici svojej nedobrovoľnej cesty sa v nej čosi uvoľnilo a závan mágie jej obalil celé telo. Sekundu na to už mávala krídlami, akoby ich mala od počiatkov. Šokovane spomalila svoj pád a obzrela sa.

Nox priletel k nej, na tvári spokojný úsmev.

Prepálila ho pohľadom. „Och, za toto budeš pripútaný k posteli celú noc a ani jeden orgazmus ti nedoprajem!“ vyslovila nahnevaný rozsudok. „A prečo sme sem museli ísť nahí?!“

Nox si bez hanby premeral jej odhalené telo. „Myslím, že to bolo jedno z najlepších rozhodnutí. Netušíš, čo všetko sa dá robiť počas letu....“

Brie k nemu priletela a pritisla mu ruku na ústa. „Niektoré veci nechcem počuť.“ Aspoň nie hneď. Pozdejšie určite.

Nox ju pohladil po vlasoch, potom zhodnotil jej krídla, ktoré plne reprezentovali Briein pôvod a rasu. Boli z ľahkých, lesklých, takmer priesvitných šupín ladiacich s jej chvostom. Dodávali jej takmer nepochopiteľnú krásu.

Bohyňa sa spustila takmer k hladine a počkala, až sa k nej Nox pridá. Potom obaja so smiechom spadli do vĺn a dali si ďalšiu rýchlovku.