Spútaní v čase 35

 

Vasily so Stefanom sa plížili chodbami paláca v snahe nájsť nestráženú a nepoužívanú miestnosť. Ocitli sa až kdesi pri hosťovských komnatách a zavreli sa v jednej z nich. Vasily v momente zavolal Miroslave, aby zamerala jeho signál a okamžite poslala dvoch džinov.

„Áno, je mi jasné že nás vidíš uprostred oceánu. Je to dlhý príbeh,“ šepkal, zatiaľ čo Stefan cez škáru v dverách držal stráž. „Nie, nespadli sme sem. Nie, ani nás nikto neuniesol. Miroslava, nemám čas!“

Krátko na to sa pri nich zjavili dvaja zvedaví džinovia, ktorí ich vzali priamo na Najvyšší dvor upírov do Verony. Do trónnej siene práve vošli všetci desiati vládcovia, pretože Miroslava ich varovala, že sa niečo deje. A keď ide o Vasilyho so Stefanom, boli pripravení na najhoršie.

Dvojica upírov sa nevinne zazubila na svojich panovníkov.

Rebecca, vládkyňa jesene, si trela spánky a unavene si ich premerala. „Prosím, povedzte mi že ste nám len prišli oznámiť svoje zásnuby!“

Obaja na niekoľko sekúnd stuhli a vydesene na seba pozreli. „Ehm, prečo by sme niečo také mali... prečo niečo také očakávate?“ opýtal sa Vasily s predstieraným pokojom.

Rebecca mávla rukou. „Zabudnite na to. Tak do akého maléru ste sa dostali tentokrát?“

 

 

Po niekoľkých hodinách detailného vysvetľovania a presune do salónika, kde sa nadávalo ľahšie a bez zvedavých očí služobníctva, stáli vládcovia pred veľmi nepríjemným rozhodnutím a pohľadmi priam prepaľovali poslov nechcených správ.

„A to vám nenapadlo prísť za nami skôr? Napríklad keď ste umreli? Alebo sa dostali do kontaktu so zasranou atómovkou? Alebo, ja neviem, keď ste sa dozvedeli o samotnej Atlantíde?!“ karhala ich vlčica Lena ako malé deti.

„Aj tak by ste všetko zabudli,“ bránil sa Vasily.

Ďalšie zlostné pohľady.

Rebecca, tiež zasiahnutá silnými migrénami, mala na čele priložený chladiaci gél. „Veľmi by som ocenila, keby som už nemusela vidieť dvojmo. A máme vôbec o čom premýšľať? Bez našej pomoci sa nikam nedostanú.“

„Hovoríme tu o mágii, s ktorou bojujeme desiatky rokov,“ argumentovala Kathrine. „Lilithine jednotky sú pravidelne decimované.“

„A moja hlava ide vybuchnúť!“ pripomenula im vládkyňa jesene autoritatívne.

Mina ich umlčala zdvihnutím dlane. „Vráťte sa na Atlantídu,“ nariadila Vasilymu so Stefanom. „Nech nevedia, že ste nás vyhľadali. Ozveme sa vám, keď... prídeme nejakému záveru.“

Stefan po svojich vládcoch prešiel prosebným pohľadom. Z rozprávania vynechali správy o Michelovi. Nemohli si dovoliť konflikt aj medzi dvormi. Na ten príde až potom. Možno aj na nejakú formu spravodlivého súdu. „Mágia krvi je medzi nami. Nestratí sa. Je lepšie prijať realitu a pracovať s ňou, než potláčať čo máme pred očami.“

Ženy naňho sarkasticky zazreli pri tej poslednej vete.

„Čo?“ rozhodil rukami.

Angelica našpúlila pery. „Vodu káže, víno pije,“ odsekla a ukázala na dvere. „Choďte!“

Zmätení upíri sa nechali premiestniť späť na Atlantídu a znovu sa plížili chodbami do obývanej časti paláca. Pred poslednou zákrutou sa Stefan zastavil, zovrel Vasilyho ruku a stiahol ho do nenápadného výklenku. Kráľ sa našiel pritlačený k stene. Zmätene otvoril ústa, ale umlčali ho pery špióna, ktorý ho už niekoľko slučiek straší v snoch.

Nahý.

Ich bozk bol rýchly a drsný. Náhlivý. Ukrytý v tieňoch, tak ako čokoľvek, čo cítili. Keď sa od seba odtrhli, Stefan privrel oči a spojil im čelá. „To len keby už neprišli ďalšie slučky,“ odôvodnil svoje správanie.

Vasilyho bolelo v hrudi. Z akéhosi dôvodu mu bolo priam do plaču. V slučkách im bolo dobre. Pohodlne. Oni možno nezabudli, ale všetci okolo nich áno a to bolo oslobodzujúce. Na pár vzácnych dní boli ich rozhodnutia bez následkov.

Už viac nebudú.

Kráľ smutne prikývol. „Tie dni za to stáli,“ priznal.

„Každý jeden,“ súhlasil Stefan a ustúpil. Vyrovnane sa vrátili do siene, akoby sa ich svet práve netrieštil v základoch.

 

 

Brie si každý deň nechala odobrať krv a zvyšok času trávila s Noxom vo svojej svätyni. Spomínali na staré časy, odpočívali pri fontáne, užívali si výhľad na rozsiahle kopce a doliny kontinentu a počas noci si užívali jeden druhého v jej komnatách, srdcia opäť úplné. Zocelené.

Ako sa blížil čas ďalšieho výbuchu, nervozita stúpala ako medzi Atlanťanmi, tak medzi vyššími bytosťami. Nikto to nevyslovil nahlas, ale všetkým bolo jasné, že rozhodne nemajú dostatok krvi. Určite nie na udržanie väzenia a upokojenie sopky zároveň. To však neznamená, že nič neskúsia.

V posledný deň slučky, keď Vasily so Stefanom zase raz vyniesli a zneškodnili bombu, sedela v tráve na svojom stanovišti a pozorovala modrú oblohu. Takto ju našiel Nox a zviezol sa k nej. Výnimočne na sebe nemali nepraktické róby a obliekli sa do ľudských turistických handier. Na prvý pohľad vyzerali ako zamilovaná dvojica na túre.

„Nevyjde to,“ prorokovala pokojne, zmierená s ďalším neúspechom.

Nox sa s ňou nechcel hádať o očividnom. Aj on vedel, aká je situácia. Privinul ju k sebe a nadýchol sa sladkej vône Brieiných vlasov. „Aspoň budeme vedieť, čo nerobiť. Aj to je pokrok.“

Pobavene naňho pozrela, vďačná aj za tieto slová podpory. Pritúlila sa k nemu. „Začínam si myslieť, že vesmír sa na nás dobre baví.“

„Och, o tom niet pochýb. Priam sa otriasa smiechom. Jedna mrňavá planétka a ani o tú sa nevieme postarať,“ zamrmlal Nox sucho.

Zasmiala sa. „Som si istá, že si cení našu snahu.“

V to Nox dúfal. Skutočne by rád pochopil svojho stvoriteľa, ale zistil, že na to ešte nemá kapacitu. Možno jedného dňa. Za mnoho rokov. Miliárd rokov. „Keď sa oslobodíme...“ nadhodil opatrne, takmer nervózne. „... zostaneš pri mne?“

Brieine oči sa vpili do tých jeho. Dojalo ju, že sa na to pýta. Aj ako sa mu na konci tej vety zatriasol hlas. Pohladila ho po líci. „A kam by som šla?“

Obaja vedeli, že má kam ísť. Na Atlantídu. Medzi ľudí, aj keď anonymne. Alebo hoci aj na opustený ostrov. Nox ju pobozkal. „Postavím ti tisíc fontán,“ sľúbil jej.

V hrudi sa jej rozlialo teplo. „Jedna mi postačí. A občasná návšteva Atlantídy. Aby som mala najnovšie klebety.“

To jej mohol sľúbiť. Prstom jej prešiel po perách. „To si na správnom mieste. Moja rodina je prakticky banda klebetných báb, ktorá rada strká nos všade kam nepatrí. Vedela si, že o Vasilym so Stefanom sa vedú medzinárodné stávky?“

Neprekvapilo ju to. „Môžeme sa ešte pridať?“

Nox sa plesol po čele. „Myslím, že medzi nás krásne zapadáš.“

 

 

Brie sa postavila na svoje stanovište. Obzrela sa na archanjelov s archdémonmi, ktorí k nej vysielali povzbudivé pohľady. Len Vasily a Stefan sa tvárili... akosi previnilo. Nervózne jej zamávali.

Naprázdno preglgla a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchla. Bude to len chvíľa. Veľké buch, ďalšie zlyhanie a potom sa zobudí v Delfách. Sotva to zabolí.

Nastali prvé otrasy.

Zdvihla svoj symbol a spojila ho s okolitými.

Láva.

Prach.

Nechcela bojovať. Doslova jej bolo špatne z predstavy, že sa pokúša o nemožné s vedomím, že aj tak prehrá. Chcela utiecť. Odísť. Ale nebolo kam. Nasadila teda odvážny výraz a pokračovala v potláčaní sily, ktorá nemá obdobu. Cítila, ako sa aj ostatní mágovia namáhajú. Už teraz sú v polovici síl a to majú niekoľkonásobne viac krvi. Vďaka nej však dokázali poslať niekoľko symbolov aj pod povrch a lokalizovať ohniská najhoršej skazy.

A pomaly sa otvárajúce väzenie.

Pred očami sa jej zahmlelo. Blížil sa hlavný výbuch. Všetky symboly vysielali maximum mágie k stredu sopky. Láva sa však nekompromisne hrnula von. Malé potôčiky sa už predierali na povrch.

Brie vydala ubolený ston.

Potom čosi pocítila. Prítomnosť moci, sily s ktorou vedela pracovať.

Krv.

K jej symbolu smerovali kvapky krvi. Otočila sa a zalapala po dychu. Z úkrytu stromov sa vynorili desiatky, nie, stovky nesmrteľných! Každý si porezal dlaň alebo predlaktie a jej vyhladovaný symbol nasával potrebnú tekutinu ako kvet na vyprahnutej púšti.

Vyššie bytosti boli v rovnakom šoku ako ona. V tej chvíli si ruky porezali aj Vasily so Stefanom a pridali sa k svojim.

Brie pozrela nad seba. Krv prúdila zo všetkých smerov, aj okolo symbolov ostatných mágov. Nesmrteľní zaplavili celý park! Z očí sa jej vykotúľali slzy. Králi a kráľovné stáli vedľa poddaných, mladí po boku starých. Valkýry, upíri, vlkolaci, harpye, bohovia, vládkyne ročných období, tigre, džinovia, hyperborejská Garda, bosorky.

Táto masívna injekcia moci bola ako zásah bleskom. Brie na svojom poste upokojila tri otrasy a schladila lávu než vôbec vytryskla. Potom poslala všetku energiu k udržaniu hlavného výbuchu. Symboly v pravidelných intervaloch vysielali pod povrch silné vlny mágie a doslova zatláčali rozbúrené peklo. To sa aktívne bránilo. Láva chcela von. Nahromadený tlak tiež.

Väzenie sa otvorilo.

„Nieeee!“ zvrevala Brie porazene. Nie pri toľkej mágii! Viac jej nemajú! Viac krvi nemajú!

„Brie, čo sa deje?!“ vykríkol Nox.

„Nestačí to! Držíme výbuch, ale Národ krvi sa oslobodzuje!“

Cez vysielačku k nim prehovoril Dain: „Brie, neviem kto nám sem prišiel zachrániť zadky, ale ani s ich krvou si nevystačíme! Musíme pustiť sopku, než prídeme o väzenie!“

Brie v panike klesla na kolená. Zúrenie sopky nebolo ani v polovici. A nesmrteľní tiež nemajú nekonečné množstvo krvi.

Prišiel masívny otras a otvorili sa dve pukliny, cez ktoré sa pomaly vyvalila láva. Neboli však väčšie než priemerný potôčik a láva pomaly chladla. Okolie sa zahrialo.

„Držte sopku!“ okríkla kráľa Camael, zatiaľ čo pohľadom hľadala u svojich druhov pomoc.

Nikto však nemal žiadny spásonosný nápad.

„Nemôžeme! Prví členovia Národa krvi sa prebúdzajú!“

„Prichádzajú dve nové vlny výbuchu!“ kričala cez zdvihnutý vietor Brie. Pozviechala sa na nohy, odmietajúc prehratý boj.

„Ak sopka vybuchne, čas sa znovu vráti!“ pripomenula im Camael.

„Nemáme viac moci! Toto je naše maximum, pokiaľ nemáte v rukáve ďalšiu masu nesmrteľných!“ odkričal jej naliehavo Dain.

Cami prebehla pohľadom po zúčastnených. Nevidela koľko ich je pri zvyšných mágoch, ale súdiac podľa rôznorodého rozloženia sa sem dostavil prakticky každý zdravý dospelý nesmrteľný. „Kráľ Dain?“ povedala zničene do vysielačky. „Toto je všetko. Toto je maximum dostupnej krvi.“

Brie začínala prichádzať o sily. Cítila, ako sa uvoľňujú posledné putá dávneho väzenia.

Nastalo niekoľko nekonečných sekúnd zhrozeného ticha. „Musíme pustiť väzenie,“ uvedomila si bohyňa porazene. „Nikdy nezastavíme oboje.“

Nox jej vydesene pozrel do očí. S týmto nepočítali. Nikdy im nenapadlo, že si budú musieť vybrať.

Brie pozrela na nesmrteľných. Bledli každou minútou. O chvíľu budú na hranici straty krvi. Niektorí už sedeli na zemi a opierali sa o stromy a skaly.

Nebesia, čo teraz?

Camael prišla aj s vysielačkou k Brie. Zapla frekvenciu, aby ju počuli všetci mágovia. „Počúvajte ma! Toto nie je koniec. Ak zastavíme sopku, dostaneme ďalšiu šancu bojovať. Dostaneme čas! Ďalšie dni, týždne, celé roky! Ak si vyberiete väzenie, na Zemi nebude čo zachraňovať, za čo bojovať! Nesmrteľní nám neprišli pomôcť, aby uvideli svet umierať! Pustite Národ krvi!“

Brie sa obrátil žalúdok. Skupina bytostí, ktorá má na svedomí bezpočet jej predkov, sa opäť vráti medzi živých. Atlantída dostane nového nepriateľa. Ani len Nox ju neochráni pred absolútnou silou prvých praktikantov mágie krvi.

Archanjel k nej pristúpil a zovrel jej rameno. „Brie. Ja viem, že je to pre teba nemožná voľba. Ale kedysi Atlantída bojovala sama. Už nie je sama. Ak sa k vám aj nesmrteľní obrátia chrbtom, máte nás.“

Vzlykla. Boje mali predsa skončiť. Mal nastať mier. Mier na jej milovanom domove. Prečo im to vesmír robí?

„Uvoľnite väzenie,“ prišiel nakoniec príkaz od samotného Daina. V hlase mal kapituláciu. „Zastavte výbuch. Národ krvi sme už raz porazili. Zvládneme to znovu. Sme ľud vody. Sme odolní. Sme jednotní. Na rozdiel od nich máme okrem krvi aj kryštále a naše technológie. Nevzdáme sa! Nepadneme!“

Camael si vydýchla.

Brie smrkla, ale poslúchla. Uvoľnila svoje zovretie okolo miesta spánku Národa krvi a plne sa sústredila na výbuch. Zem na niekoľkých miestach praskla a odhalila potoky lávy. Otrasy však ustávali. Tlak pod povrchom povoľoval.

Brie zistila, že ju Nox musí podopierať, aby od vypätia nespadla. Posledná vlna bola potlačená a sopka sa upokojila. Žiadne škody mimo parku však neprišli.

Symboly slabli a rozpadali sa.