Spútaní v čase 24

 

Brie v tichu noci pozorovala ustupujúci mesiac cez okno svätyne a zvažovala svoju dôveru v Noxa a jeho novonadobudnuté svedomie. Cítila, že ani on stúlený za ňou nespí, len uvoľnene leží, ich dlane prepletené.

Otočila sa k nemu a hneď sa stratila v mierumilovných zelených očiach. Kedysi v tých očiach mier nebol, len nepokoj a agresivita.

Časy sa menia.

Oni dvaja tiež.

Je načase, aby sa dozvedel celú pravdu. „Nox?“ šepla do tmy.

„Hmm?“ Prehrabol jej rozstrapatené vlasy.

„Vieš ako si vždy nástojil, že nám bola daná mágia prírody a nemáme preto využívať tú krvavú?“

Archanjel spozornel. „Áno?“

Zhlboka sa nadýchla. „Mal si pravdu. Nikdy nám nebola vlastná. Naučili sme sa ju preto, že sme museli. Nie preto, že by sme chceli.“

Nox nechápavo zamrkal. „Museli?“ zopakoval a mal snahu nepreniesť svoje pochybnosti do tónu, ktorým to slovo vyslovil.

Brie mu zovrela dlaň. „V časoch posledného výbuchu Yellowstonu bola Atlantída v ťažkej vojne. Útočil na nás nepriateľ, ktorého nikto nepoznal. Nepatril k žiadnej známej rase a keď sme dostali audienciu u anjelov, tí o ničom nevedeli. Nemali tieto bytosti ani v záznamoch. To sa ešte nikdy nestalo. Vtedajší Atlanťania ich nazvali Národom krvi, alebo ľudom krvi. To oni túto mágiu praktikovali. A bola tak neskutočne silná... Nemali sme na výber, než sa ju naučiť, aby sme proti nim vôbec mali šancu. Vymreli celé rodové línie. Naše domovy pri riekach a jazerách padli, až zostal len kontinent. Na niekoľko stáročí sme sa vzdali a žili v okupácii, než sme sa potajme naučili pracovať s krvou. A nenávideli sme ju.“

Nox sa nadvihol na lakti. „Ona tu bola ďalšia rasa?“

„Nevieme, či vyslovene rasa. Neboli ako my ostatní. Niečo na nich bolo... iné. Ich správanie. Zvyky. Údajne aj výzor.“

„Ty si ešte nebola na svete?“

Brie pokrútila hlavou. „Toto viem len zo záznamov. Ja som sa narodila len pár storočí pred pádom Atlantídy. Moja babička umrela v poslednom boji s nimi a matka mi často rozprávala príbehy. Národ krvi sme porazili len vďaka kombinácii ich a našej vlastnej mágie. Vedeli sme, že vybuchne supervulkán a nasali sme jeho silu, aby sme nepriateľov doslova uväznili v sopke. Od vypätia vtedy umreli dve tretiny našich najlepších zaklínačov a mágov. Vediac, že sopka sa jedného dňa znovu prebudí, sme pochopili, že musíme naďalej praktikovať a zlepšovať naše schopnosti s krvou, aby sme im znovu mohli čeliť, keď príde čas. Ibaže sme nevedeli, či to postačí. Alebo či tu budeme. Preto sme to skúšali na ľudí, Nox. To bol náš dôvod. Naučiť ich brániť sa sile, ktorá tu drieme a ktorá s nimi nebude mať zľutovanie. Boli sme pripravení na miléniá výcviku a vzdelávania.“

Noxovi sa obrátil žalúdok. Keby ich vtedy nezastavil... Lilith by nemusela viesť vojská proti ľuďom, ktorí toto nedokončené učenie znovu objavili a prekrútili. Nebesia, oni dvaja vážne zlomili svet! „Prečo si mi to nepovedala?“ šepol, ale v hlase nemal obvinenie, len zvedavosť. A ľútosť.

Brie si povzdychla. „Nox, začínala u vás vojna na nebesiach. Už vtedy ste sa rozdeľovali. A ostatní nesmrteľní boli v otvorenej rasovej vojne. My sme sa jej vyhli len pre to, že sme už nebývali na Hyperborey. Národ krvi mal dosť moci na to, aby aliancia s nimi niekomu dopriala veľmi nebezpečné víťazstvo. To sme nemohli dovoliť. Obzvlášť, keď sme o nich vedeli tak málo.“

Noxa znovu zabolelo pri srdci. Atlanťania zo seba urobili štít, aby ochránili bojujúce rasy, a zaplatili za to cenu najvyššiu. „Vôbec si na taký druh nepamätám.“

Brie sa pousmiala a pohladila ho po líci. „Ako si už pochopil, spomienky vám boli odobraté viac než raz.“

„Boli ste to vy?“

„Netuším. Rozhodne to nebolo za mojej generácie a ani za generácií, ktoré žili so mnou.“

„Prečo ste teda mali ten stroj?“

Bohyňa si zahryzla do pery. „My nevieme,“ priznala neochotne.

Nox sa posadil. „Neviete?“

Pokrútila hlavou. „Aj my máme... diery v histórii.“

Och, nádhera! Takže tu sa mohli odohrávať život a osud meniace udalosti a nikto si nič nepamätá, pretože niekto niekedy použil stroj na vymazanie spomienok nevedno prečo. „Späť k tomu... Národu krvi. Je k nemu nejaký ekvivalent v ľudskom folklóre?“

„Nie. Naozaj nevieme, kde sa tu vzali. Prvý raz boli objavení na mieste, ktoré sú dnes Britské ostrovy. Krátko na to začala vojna.“

Nox si pretrel tvár. „Takže ja som sa vás snažil zastaviť v snahe zachrániť ľudí pred monštrami, ktoré ste za cenu vlastných počtov uväznili pomocou mágie, ktorú ste nikdy nechceli a za ktorú som vás odsúdil. A nič z toho som nemohol vedieť, pretože mám zdegenerovanú a rozhádanú rodinu, ktorá ešte k tomu stvorila bytosti, ktoré šli proti sebe v rasovej vojne. Chápem to správne?“

Brie sa nevinne zazubila. „V podstate áno.“

Archanjel mal chuť sa prefackať. Ako to mohli dotiahnuť až sem? Prehrabol si vlasy a časť z neho chcela naspäť do slučky, ale bez toho, aby si čokoľvek pamätal. V nevedomosti je blaženosť. „Takže tvoje zapálenie ohľadom zastavenia výbuchu...“

„Pramení z iných pohnútok, než to tvoje,“ pripustila. „Ľudia výbuch prežijú. Máloktorí, ale prežijú. Rádioaktívny materiál asi nie, to priznávam. Ale výbuch áno. Ak sa však oslobodí Národ krvi...“ nechcela dokončiť.

„Koľko má členov? Ten národ?“

Brie mykla plecami. „Podľa našich záznamov okolo desať tisíc, plus mínus.“

„A oni sú už sedemdesiat tisíc rokov zavretí v sopke? Niekde v podzemí? Ako?“

„V hlbokom spánku. Nedokázali sme ich zabiť, na to boli prisilní. Ale vedeli sme ich takpovediac uspať, dostať do stáze. Kómy. Nazvi si to ako chceš. Nevedia o sebe, alebo o svete. Pre nich čas neplynie. Energia sopky ich v tomto stave udržuje.“

Nox si trel spánky. Tieto informácie sú desivé na niekoľkých úrovniach - od pôvodu mágie krvi, cez neznámu rasu, ktorú zrejme archanjeli s archdémonmi ani nestvorili, až po fakt, že jediný druh schopný ich zastaviť, umrel na Atlantíde.

Jeho rukou.

Pretože je idiot!

Od hnevu na seba samého vstal, a prehodil cez seba róbu. Prešiel k oknu a vzhliadol k mesiacu. Tento istý mesiac spoločne pozorovali pred celými vekmi. Bol svedkom ich pádu. Nox ho mohol pozorovať, ale nevstúpi naň kým sa ľudia nevyberú na svoju prvú cestu k jeho kolonizácii.

A kvôli nemu je Brie rovnako uväznená na mieste, kde má len spomienky na domov, ktorý odplavil čas. Dlhuje jej pravdu. Trhol sebou, keď za sebou pocítil teplo jej tela a objali ho štíhle, jemné ruky.

Otočil sa k nej a jemne ju pobozkal. Na krku sa jej hojili cucfleky po niekoľkých uhryznutiach, ktoré zrejme prehnal. Ani raz však neprotestovala.

Brie ho pohladila po líci, oblečená v ľahkej košieľke. Tma skryla aj jej červené oči, ktoré sa Nox naučil zbožňovať. „Si archanjel,“ povedal šeptom, akoby nechcel narušiť pokoj tejto chvíle. „Si archanjel ako ja, preto si ťa so mnou zmýlili.“

Brie zamyslene naklonila hlavu. „Myslela som, že vás je konečný počet. A že ste... boli stvorení. Ja som sa narodila.“

Povzdychol si. „Vasily mi prezradil, že vesmír tu robí poriadky už pár rokov. Každý z nás má údajne protisilu, ktorá nás dokáže eliminovať. Niečo ako antihmota k našej hmote. Jediná možnosť ako umrieť, ale za cenu smrti aj druhej strany.“

Bohyňa nerozumela. Potichu čakala na vysvetlenie.

Nox jej prstom prešiel po perách. „Spôsobujeme si to sami. Naša moc sa znásobí v tom, koho vidíme ako seberovného. Kto sa postaví našej sile, kto sa nás nezľakne. Amira je protisilou k Luciferovi, Sophie k Sachielovi a tak ďalej. Keď si mi vtedy pri vodopáde povedala, že si moja skaza, mala si pravdu. Len my dvaja sa dokážeme navzájom zničiť. Preto si prežila sťatie. Ako sme spolu bojovali... nikdy za celú svoju existenciu som nezažil seberovnejšieho protivníka.“ Spojil im čelá. „Stala si sa tým, čím som ja, a teraz si tu so mnou väzňom.“

Brie dlho nič nepovedala. Len si spájala súvislosti. Všetka tá moc, ktorá sa v nej po boji objavila... energia, s ktorou nevedela pracovať... Nakoniec predsa len nepredstierala, že je archanjelom. Bola ním. Archanjel Gabriel. Dlaňou nahmatala Noxovu ranu na hrudi. „A po celý ten čas sme boli prepojení rovnakou bolesťou,“ zašepkala rovnako ticho, zmierlivo.

Prikývol.

Smrkla. „Takže... som večná? Zaniknem až spolu s vesmírom?“

„Ak sa do seba znovu nepustíme,“ dodal sucho Nox.

Pritisla sa k nemu, akoby potrebovala oporu, ale on vedel, že je to najsilnejšia žena, aká mu kedy skrížila cesty, a nepotrebuje nikoho. Ani len jeho. „Nie. Nepustíme, pretože sme sa poučili. Nie sme nepriatelia. Vojny sú ľudský vynález a viac sa k nim neznížime. Nebudeme sa zabíjať pre inakosť. Stačilo!“

Mala pravdu. Bohovia, táto žena je chytrejšia než on! Mocne ju objal a pobozkal ju do hebkých vlasov. „Mrzí ma, že som ťa k sebe pripútal. A zničil tvoj domov. A urobil z teba niekoho, kým nie si. Všetko ma tak veľmi mrzí, Brie.“

Bohyňa ho pohladila po chrbte. „Nepovedali sme si, že viny už stačilo? Začneme odznovu, tak ako sme plánovali. Už sme sa navzájom prizabili aj zachránili. Vybudujeme lepšiu budúcnosť, dobre?“

Dojato súhlasil. V tomto objatí strávili dlhé minúty, než im zaschli slzy. Potom sa vrátili do teplej postele, kde ich obostrel prvý mierumilovný spánok za mnoho rokov.