Spútaní v čase 22

 

O ďalšiu slučku neskôr...

 

Brie v sebe nemala energiu vstať zo svojho plážového kresla. Bola vyčerpaná. Psychicky. Na dne.

Koľkokrát sa už vrátil čas?

Stratila prehľad.

Všetko ide dookola a oni zatiaľ nedosiahli nič okrem smrti dvoch upírov, veľkého množstva obviňovania a objavenia zasranej atómovej bomby!

Prečo by sa mali ešte snažiť?

Všetko bude rovnaké. Vasily so Stefanom na nič nové neprídu. Ich nepriateľ zostane anonymný. Atlantída sa nevynorí.

Bohyňa frustrovane zrevala a prikryla si oči predlaktím v snahe upadnúť do spánku, kde by aspoň na chvíľu zabudla na hrôzy, ktoré na seba sama privolala.

„Takže toto bol tvoj domov po vojne,“ ozvalo sa vedľa nej po nejakom čase.

Brie zazrela na Noxa, ktorý vyšiel až do jej chrámu. Obvykle sa stretávali na pláži. Uvedomila si, že nikdy nevidel odkiaľ prišla. Pozorovala ho, ako sa zvedavo rozhliada. „Netrpela som nedostatkom,“ uistila ho. Jej chrám bol majestátny, vzdušný, s niekoľkými sadmi a plný technológií z čias ľudí.

Archanjel zovrel pery. Možno netrpela hmotným nedostatkom, ale bola tu sama. Po tisícky rokov. „Objal ťa niekto za ten čas aspoň raz?“ opýtal sa s tým jeho nechutným pokojom.

Odfrkla si. To bola dostatočná odpoveď.

Nox si prisadol na kreslo pri jej boku a vzal jej ruku do svojej. „A keď si plakala? Od samoty? Ani vtedy?“

Mizerný Nox, len on môže vedieť že plakala samotou. Pozná ju pridobre. Po líci jej stiekla slza. Ďalšia bezslovná odpoveď.

Nox im preplietol prsty. „Nemohla si si ísť ani zaplávať do mora?“ Je predsa bytosťou vody. Patrí do morí a oceánov.

Tichý povzdych. Trhaný.

Anjel sa k nej sklonil, až sa im miešal dych a Brie mohla vidieť hlboko do jeho zelených očí. Chvíľu takto zostali, než slzy vyschli. Potom vzal jej tvár do dlaní a jemne ju pobozkal. Tak ako kedysi.

Brie si pritisla ruku na ubolené srdce. Noxa trápil jej stav. Nox vedel, čo cítila. Čím si prechádzala. Pretože ju poznal a ten kúsok ich duší, ktoré si k sebe našli cestu, sa nezmenil. Začínala mať pocit, že ten kúsok bola jediná vec, ktorá im umožnila sa plne nezblázniť. Možno dúfali, že sa ešte uvidia. Istým spôsobom Brie za Noxom nikdy netrúchlila, lebo vedela, že je nažive. Že si ešte nepovedali posledné slovo.

Keď sa od seba neochotne odtrhli, čelá spojené, smutne sa nadýchla. „Zase do Ruska?“ hádala ich ďalší postup.

Nox sa sprisahanecky usmial a pokrútil hlavou. „Nie, drahá Brie. Nejdeme ani do Ruska, ani do Yellowstonu, ani do Vatikánu. My dvaja si berieme dovolenku.“

Neveriacky naňho zamrkala. Je to tu. Nadobro mu preskočilo! „Ehm, Nox? Máme tu sopku, ktorá sa chystá vybuchnúť,“ pripomenula mu dôvod, prečo sa vôbec stretli.

Archanjel vstal a narovnal sa. „Áno. A vybuchne ešte mnohokrát. Ak niečo máme, Brie, tak je to čas. A práve teraz si vyberáme odmenu za naše odpracované hodiny.“ Podal jej ruku.

Trochu váhavo sa nechala vytiahnuť na nohy.

Nox na nič nečakal a rozbehol sa k moru. Ruka v ruke zbehli po schodoch, cez piesok a nízky porast, až vysmiati skončili vo vlnách. Brie sa nechala oviať príjemným vetríkom, zatiaľ čo Nox sa zbavil róby a zostal len vo veľmi úspornom spodnom prádle. Pevné svaly a hladká pokožka prilákali bohyninu pozornosť, až naprázdno preglgla. Poznala každý centimeter tej dokonalosti. Detailne.

Nox nemusel byť prorok, aby vedel čo za výhľad svojej najdrahšej poskytuje, a bol rád, že ani čas neodplavil jej záujem. Ešte aj jeho rana pomaly bledla. Nikdy sa nevrátila do pôvodného stavu spolu so slučkou. Pokynul jej prstom, aby prišla bližšie.

Omámene poslúchla. Asi jej celkom nepracovali mozgové závity, pretože o pár sekúnd si uvedomila, že Nox jej roztrhol biele šaty a odhodil ich do vĺn. Zostala len v ľahkej podprsenke a nohavičkách. Začala pred ním cúvať a on ju nasledoval, až ich zmietla vlna a obaja skončili pod hladinou.

Už dávno sa necítila tak živo. Odplávala viac do hlbín a obklopená morskou flórou si počkala na Noxa. Pod vodou sa objali a takto zostali dlhé minúty, keďže ani jeden z nich nepotreboval reálne dýchať.

Nox s úľavou pozoroval nadšenú Brie, ako si pláva medzi rybami, pohládza rastlinstvo na dne a postupuje ďalej a ďalej do mora. Nasledoval ju a znovu ju vzal za ruku. Po nejakom čase sa jej nohy automaticky zmenili na pestrofarebnú plutvu a na hrudi sa jej zjavili jemné šupiny spevňujúce poprsie. Aj jej jazva sa zmenila. Bola menšia. Slabšia. Plytkejšia.

Vynorili sa až pri západe slnka, v Maroku na kamenistej pláži. Brie sa príjemne unavená posadila na balvan pod nenápadným previsom, opäť so správnym počtom končatín.

Nox sa zvalil vedľa nej a žmýkal si vodu z vlasov.

„Ďakujem,“ povedala úprimne. „Toto som potrebovala.“

Archanjel prikývol a pritiahol ju bližšie k sebe. Brie sa oňho dôverne oprela a spoločne pozorovali zapadajúce slnko za šušťania vĺn.

Bohyňa k nemu nenápadne obrátila pohľad svojich červených očí a akýsi vnútorný strach ju prinútil zovrieť mu dlaň o niečo pevnejšie, než bolo zvykom.

Nox na ňu pozrel. Z tváre jej vyčítal obavu. „Brie?“

Brie smrkla a pomenovala svoj strach: „Keď toto skončí, budeme tam kde sme začali, však? Znovu medzi nami bude stáť moja mágia a tvoj odpor k nej. Nikdy sa znovu neocitneme na rovnakej strane.“

Anjel naprázdno preglgol. Istým spôsobom sa desil doby, keď absolvujú svoju poslednú slučku. Tu ich aspoň niečo spája. Môžu ignorovať svet. Čo bude, až sa v ňom znovu ocitnú natrvalo? „Nechcem s tebou bojovať, Brie. Nikdy viac,“ rozhodol sa pre pravdu. Pohladil jej líce. „Tá predstava mi je odpornejšia než akákoľvek mágia. Prosím. Nebojujme. Vráťme sa k tomu, čo sme mali.“ Obkročmo si ju posadil na stehná, aby sa jej mohol dotýkať viac než rukami. Potreboval cítiť jej telo pri svojom.

Brie by si nič viac neželala, ale ako sa môžu vrátiť k niečomu, čo je dávno mŕtve? „To sa nikdy nevráti, Nox. Môžeme len vybudovať niečo nové. A nikdy viac nezopakovať históriu.“ Citlivo mu prstami prešla po rane na hrudi. Ani ona mu už nechcela viac ubližovať. Raz stačilo. Dostala svoju pomstu.

Ale ako vybudujú niečo na mágii, ktorá je tak temná? Ktorá ubližuje? Zotročuje? Zabíja?

Smutne pozrel na jedinú ženu, ktorá kedy pohla jeho srdcom. Prečo musia byť nepriateľmi?

Brie pochopila výraz v jeho očiach. Posmutnela, ale už sa naučila, že v jej živote nie je nič na stálo. Preto sa musia tešiť z prítomnosti, ktorá im bola daná. Horkosladko sa na Noxa usmiala a preplietla im prsty. „Máme dnešok. A zajtrajšok. A mnoho ďalších dní. Nemyslime na ostatné, dobre? Nájdime mier v prítomnosti.“

Ale to nestačí. Nikdy mu to stačiť nebude. To vedel okamžite. Musí nájsť spôsob, ako Brie oslobodiť od mágie krvi. Nech ho to stojí čokoľvek, urobí to! Nateraz však súhlasil a premiestnil ich späť do jej chrámu, kde ju poslal do sprchy, zatiaľ čo sondoval, či tu nemá aspoň trochu ovocia, alebo ideálne alkohol.

To, že má nečakanú návštevu, si uvedomil až keď vošiel do kuchyne a našiel tam stáť svetlovlasú ženu v modrých šatách s čierno-čiernymi očami bez beľma. Znudene naňho pozrela. „Až takto malomyseľného som ťa nestvoril, archanjel Nox,“ povedal neutrálny hlas podfarbený večnosťou.

Noxa striaslo.

Vesmír.

Nehovoril s ním už... vlastne ani nevedel kedy naposledy boli v kontakte. „Ehm... zdravím?“

Telo vládkyne zimy sa strnulo pohlo, aby si prekrížilo ruky na hrudi. „Koľko slučiek vás ešte mám pozorovať s tými srdcervúcimi pohľadmi a stupídnymi dôvodmi pre odlúčenie? Drahé nebesia, trvalo generácie poslať ti do cesty niekoho tak dokonalého ako je Brie a ty máš stále hlavu v minulosti!“

Nox sa celkom nechcel hádať so svojím stvoriteľom, ale mal svoje otázky. „Prečo si ju nechal nažive? Neverím, že si taký krutý, aby si trval na zachovaní krutých praktík, keď ona bola posledná s vedomosťami o mágii krvi.“

Vesmír gúľal očami. Bolo to desivé. „Krutosť nie je vlastná žiadnej mágii, pán inteligentný. Len jej praktikantom. A pre tvoju informáciu, nechal som ju nažive, pretože ju potrebuješ. Ty, aj celá planéta. Inak by som do nej nikdy nevpustil tvoju silu.“

Noxovi stiahlo hrdlo. „Ty chceš, aby sme použili mágiu krvi?“

„Nie, chcem aby ste proti nej prestali bojovať. Ľudí ju musíte odnaučiť, to áno, ale je to len sila, ktorá existuje a vždy bude. A áno, ak chceš niekedy zastaviť sopku, bude to chcieť krv. Veľa krvi.“

Noxa táto bytosť začala vytáčať. „A prečo ju nezastavíš ty, hm? Robíš si tu z nás bábky a pritom sa dobre bavíš?“

Vesmír sa zhlboka nadýchol. „Už si skúšal v rukách udržať zrniečko piesku? Len jedno. Nič viac. A na tom zrniečku si vybrať jeden bod, s ktorým chceš hovoriť? Nie. Pretože je to náročné. Moja konverzácia s vami ma stojí obrovské úsilie. Viem radiť, ale nie som boh. Som sila, energia a pozorovateľ. Vy ste moje deti, moji nasledovníci. Veľmi nablblí nasledovníci, ale zlepšujete sa.“

Nox našpúlil pery. „Začínam to brať osobne.“

„Výborne!“ posadnutá žena rozhodila rukami. „Moja návšteva nebola zbytočná!“ Vesmír urobil krok vpred a Noxa stálo všetko sebazapieranie neustúpiť od strachu. „Prestaň zo seba robiť obeť, zbav sa nenávisti, vypočuj si Brie a skús trochu zapojiť logiku, pretože vaša nevedomosť mi naozaj lezie na nervy. Naozaj ti nenapadá jediný dôvod, prečo existuje stroj na mazanie spomienok? Ani jeden? Napríklad spojený s tebou a tvojimi súrodencami?“

Skutočne mu nič neprichádzalo na rozum.

Vesmír asi vzdával boj s jeho hlúposťou. Mávol rukou. „Proste až toto všetko skončí, popros Brie aby sa pozrela na časovú schránku od Nerin.“ Pobral sa na odchod. „A láskavo sa staraj o svoju polovičku a jej schopnosti!“ Žena aj vesmír zmizli.

Nox ale nebol o nič chytrejší.