Spútaní v čase 31

 

Noemi nakráčala do Michelových kvetinových sadov a usadila sa na lavičku, akoby jej to tam patrilo. Kráľovská ochranka ju hneď obkľúčila a zavolala svojho vládcu. Ten sa podráždene dostavil do niekoľkých minút a poslal ich preč, zvyknutý na neželané návštevy od členov tejto rodiny.

Svetlovlasý archanjel v prestrojení za upíra, oblečený v čiernom roláku a džínsoch, nemohol pôsobiť viac nenápadne. Zapadal až pridobre.

„Tak čím si mi prišla znepríjemniť dnešný krásny deň, Noemi?“ pozdravil ju slušne.

Otrávene naňho pozrela, maskujúc svoju nervozitu. Toto stvorenie ju držalo v zajatí, ale zároveň liečilo. Chcela ho nenávidieť. Ibaže súdiac podľa farby očí, momentálne je pri moci dobrý Michel. A ona by si neželala nič iné, než aby existovala len táto jeho polovička. „Aj ja ťa rada vidím, Michel. Máš sa dobre? Žiadny atentát na teba spáchaný nebol?“

Sebavedome nadvihol kútik pier a odfrkol si. „Znieš takmer akoby si po tom túžila.“

„Ja? Nieeeeee. Prečo by som niečo také chcela?“ afektovane si priložila ruku na srdce.

„Akoby si si nepredstavovala môj pád z trónu namiesto rozprávky pred spaním.“ Michel si prekrížil ruky na hrudi, čím vynikli jeho svaly, ktoré na milisekundu prilákali Noeminu pozornosť.

„Z rozprávok som vyrástla už dávno. Všetky klamú,“ zamrmlala a ponaťahovala si svaly.

„Nehovor. Čo ťa v tom presvedčilo? Fakt že si nestretla víly a nenavštívila ťa sudička?“ Michel sa oprel o strom za ním a jeho oči tiež na chvíľu zablúdili k Noeminej odhalenej kľúčnej kosti.

„Fakt, že monštrá nikdy nie sú porazené,“ odpovedala temným hlasom a pozrela mu do očí, až mal pocit, že uvidela jeho dušu. Preľakol sa, či náhodou neuvidí všetku tú temnotu, ktorá ho pomaly zožiera zaživa. Jeho výpadky pamäte sa stávali čoraz častejšími. Jeho zlé ja už zase niečo plánuje. „Chodia medzi nami, trest ich minie a často vyhrávajú. Môjmu svetu nie je súdený šťastný koniec.“

To znelo depresívne ešte aj jemu. „Milé, že si to konečne pochopila.“

Noemin znechutený pohľad mu obrátil žalúdok. Táto žena ho nenávidí a to ešte nevidela jeho zlú polovičku. Každý ho nenávidí. Ešte aj Sam, ktorý mu ako jediný zostal verný. A možno Baal, ale ten má vlastné úmysly. Michel je preňho len spôsobom, ktorým dosiahne svoje ciele. Pridal by sa ku komukoľvek, kto bude hrať jeho hru. „Aké to je, byť jedným z tých monštier? Zápornou postavou kamkoľvek sa pohneš? Aké to je, vedieť že si len nevyhnutným zlom?“ opýtala sa kruto. Bez citu. Bez emócií. Bez eufemizmov.

Zamyslene si ju premeral. Čosi na nej je iné. Akási istota v jej tóne a uvoľnenosť v postoji. Vie niečo, čo on nie? Rád by nad tým uvažoval, ale už nejaký čas ho sprevádza migréna a nemal chuť ju zhoršiť premýšľaním. Noemi sa však nebál. Nie je preňho hrozbou, aj keď je z rodu, ktorý ho už raz porazil. Tentokrát je však sama so sestrou. Nikto iný nažive nie je. „Po čase ti to začne byť jedno,“ odpovedal po pravde.

Noemi nadvihla jedno obočie. „To je všetko?“ zasmiala sa.

„Čakala si nejaké filozofické vysvetlenie?“

Vstala a privoňala si k ruži vedľa lavičky. Cítila sa lepšie, keď mohla byť na nohách a v prípade potreby ich vziať na ramená. „Možno. Žiješ s vedomím, že si najmenej obľúbený šľachtic svojho druhu a jediné, čo ťa drží na tróne je vplyv a moc, ktorú si si nahromadil. Povedz, nezávidíš takému Salvatorovi Anglickému, ktorý je zbožňovaný ešte aj za hranicami svojho kráľovstva? Ktorý zaspáva s vedomím, že ak vypukne vojna, každý jeden člen jeho dvora a každý spojenec, ktorému poskytol domov, sa postaví na jeho obranu? Zatiaľ čo ty si pre svojich poddaných pohodlný len kým im poskytuješ čo potrebujú?“

Falošný upír zaškrípal zubami, ale nedal na sebe znať hnev. „Merala si sem cestu len aby si ma porovnávala s inými kráľmi? Alebo snáď čakáš, že stratím kontrolu?“

Otočila sa k nemu od ruží, ktoré nežne pohládzala. „A mal si ju vôbec niekedy?“ zasiahla ďalšie citlivé miesto.

Dlho ju len prepaľoval pohľadom, aby ukázal svoju dominanciu, ale pri tejto žene nemal žiadnu. Mal pocit, že má nad ním navrch v každom ohľade mimo fyzickej sily. A púšťať sa do toho druhu boja bolo pod jeho úroveň. Dosť že ju mal celý rok zavretú v jednom zo svojich palácov na Blízkom Východe a čo ako sa jeho zlé ja vzpieralo, našiel spôsob ako ju zachrániť. Ani len vtedy sa jej bojovný duch nestratil. Čelila mu, hoci ho ani nevidela. „Mám jej dosť na to, aby som ťa nevykopol zo svojho územia vždy, keď mi sem prinesieš problémy.“

Ďalšie pohladenie okvetných lístkov. Noemine prsty sa nežne dotkli voňavej nádhery, akoby to bola krehká živá bytosť. Michel cítil, ako si to rastlinky užívajú. Ich energia sa naťahovala k všetečnej žene a splývala s jej vlastnou. Iritovalo ho to.

Preňho podobná neha nikdy neexistovala.

Okúsil by ju, keby sa premenil na záhon ruží?

„Minule si sem dotiahla prekliatu mincu,“ pripomenul jej.

Znudene mávla rukou. „No tak vám pár dní krvácali oči. Bosorky ju odkliali ako nič. Mimochodom, správal si sa ako ľudský chlap s nádchou. Niečo máš s nimi predsa len spoločné.“

To ho už urazilo. Zahrotili sa mu nechty a musel sa sústrediť, aby sa pred ňou nepremenil. „Neprirovnávaj ma k tým červom!“

Oči jej zaiskrili. „Ale? Udrela som na citlivú strunu? Bojíš sa, že by si mohol byť ako oni?“

„Tak hlboko neklesnem,“ odsekol.

Noemi opustila kvetinky a postavila sa pred neho. Bez strachu. Bez kúska sebazáchovy. Potreboval jej naznačiť s kým má dočinenia. Chcel ju varovať pred tým, kto sa skrýva za podobou upírskeho kráľa. Túžil ju odplašiť. Nič z toho však neurobil. Len ju pozoroval, ako dráždi jeho temnú polovičku, ktorá sa prebúdzala. „Už sa stalo, Michel. Veľmi dávno. Nebyť nesmrteľnosti, už dávno by si žil ako utečenec niekde v Argentíne pod falošným menom, zatiaľ čo v Haagu by sa po tebe zháňal Medzinárodný Súdny Dvor.“

Doslova ním trhlo. Kedysi ju urazil veľmi podobným spôsobom, len ju zaradil do inej skupiny obyvateľstva. Asi si zaslúžil prirovnanie, ktoré práve zaznelo. To neznamená, že ho prijal. „To odvoláš!“

„A prečo?“ Nevinne sa usmiala. „Nemáš snáď v sebe rovnakú nenávisť?“

Stálo ho všetko premáhanie neroztiahnuť krídla a nezhodiť ju z nôh. „Na rozdiel od tej smrteľnej rasy s krátkou expiračnou dobou, ja aspoň nekonám na základe sračiek, ktoré mi nahovorí niekto iný v knihách, ktoré mali byť použité ako palivo za chladných zimných večerov.“

Noemi urobila krok bližšie a vážne narušila jeho osobný priestor, až chcel cúvnuť, ale strom ho zastavil. Čo je na tejto žene jedinečné, že ho dokáže vydesiť? „Možno,“ zašepkala, v tóne zvláštna naliehavosť. „Ale chceš niečo vedieť, Veličenstvo?“ Odvážne mu položila ruku na srdce. Mal pocit, že ho zasiahol blesk a ešte aj jeho zlé ja sa otriaslo. „Sledovať utrpenie, zúfalstvo a smrť tých, ktorých nenávidíš môže byť uspokojujúce. Vieš čo ešte môže byť uspokojujúce? Dať jedlo dieťaťu, ktoré za nič nemôže a malo len to nešťastie narodiť sa nesprávnej rase, v nesprávnom čase alebo na nesprávnom mieste. Vidieť ho naplniť si žalúdok a ísť sa hrať. Alebo uzdraviť umierajúcu doktorku, ktorá môže zachrániť stovky, ak nie tisícky ďalších duší. Dať strechu nad hlavou uzimenej rodine, ktorá tri dni nejedla. Dobro pokúša a myslím, že to vieš. Cítiš, ale odmietaš si to priznať.“

Zažmurkal. Takto blízko ju nechcel mať. Nevedel prečo, ale necítil sa... pod kontrolou. Akoby tomuto momentu vládla ona. A ešte k tomu aj mala pravdu! „A prečo by som to robil? Aby z dieťaťa vyrástol vojak, ktorý bude brať, zabíjať a znásilňovať? Aby doktorka liečila len tých, ktorí si to môžu dovoliť? Aby rodičia namiesto výchovy svoje deti traumatizovali než vôbec vyletia z hniezda? Aby ich naučili klaňať sa psychopatom na oblohe? Nevážiť si tých, ktorí nevyzerajú alebo sa nevyjadrujú ako oni?“ oponoval kruto a tiež pravdivo.

Noemi zafučala ako býk. „Mám len jednu otázku, Michel. Čo keby si mal moc vybudovať svet, kde chlapci nebudú učení, že násilie je jediná cesta, kde tí, ktorí vedia pomáhať, to nebudú musieť robiť pre peniaze aby sami prežili a kde rodiny budú poznať istotu, bezpečie a lásku a nebudú nútení obracať sa na psychopatov na oblohe a nenávidieť sami seba za to, že nemajú ani len na jedlo, lebo sa nemodlili dostatočne?“

Na chvíľu prišiel o slová. Noemina tvár bola kúsok od tej jeho a ešte aj tá temnota v ňom chcela pred jej očami utiecť.

Noemi pomaly odstúpila. Odkašľala si a obzrela sa. „Ľudia sú odrazom podmienok, do ktorých sa narodili. Aj týraný pes pozná len agresivitu. Ľudia žili celé tisícročia v tom, že sa narodili a za svoju existenciu, za svoje prežitie museli platiť. Za to, že sa zdržiavali na pôde, ktorá patrí všetkým. Za jedlo, bez ktorého by umreli. Za vodu, ktorej je viac než dosť pre každú živú bytosť. A nemali kam utiecť. Niekedy aj za ten útek museli zaplatiť. Za bezpečie, Michel. Povedz, ako by z takých podmienok mohol vzniknúť mier? Keď musíš platiť za prežívanie?“

Nechápavo na ňu zazeral. „Prečo mi toto všetko hovoríš?“

Noemi si prehrabla hebké tmavé vlasy a zhlboka sa nadýchla sladkej vône kvetín. Len niekto ako Michel dokáže mať rozkvitnutý sad ešte aj v októbri. Uvažovala, koľko mágie vyžaduje údržba jeho pozemkov. „Pretože možno keby nemuseli tráviť svoje životy snahou naplniť svoje základné potreby, už by dávno vyleteli ku hviezdam,“ povedala a otočila sa na odchod. „A archanjeli s archdémonmi by sa mohli roztrúsiť kamkoľvek, kde ľudská rasa zakotví.“

Po prvý raz za mnoho rokov zostal ešte aj zlý Michel v pomykove.

Dostal sa do tohto väzenia svojpomocne?