Čas ľadu a zimy 1

 

O dva roky neskôr, kdesi v Afrike...

Sirény zazneli uprostred noci, keď si Winter dopriavala ľahký spánok priamo v stane medikov, aby mala pod kontrolou zranené. Lilithine jednotky, ku ktorým sa pridala, práve oslobodzovali dediny v Kongu, ktoré ukrývali stovky mužov s vedomím o mágii krvi. Slová nedokázali popísať hrôzy, ktoré po nich armáda žien nachádzala – masové hroby, extrémne traumatizované ženy a dievčatká, odkrvených väzňov v špinavých celách a záznamy zo zverstiev, z ktorých bojovníčky pravidelne zvracali.

Prečo muži tak veľmi nenávidia ženy a ich slobodu?

Posledný boj však nebol zadarmo a než sa armáda pohne ďalej, založili si tábor, aby vyliečili všetky zranené. Winter strávila dva dni amputáciami, zašívaním, a naprávaním kostí.

Nikdy si nemyslela, že takto skončí. Na smrť vydesená. Na mieste, kde jej rapídne ubúda síl. Po útoku na jej palác bola taká slabá, že sa nedokázala premiestniť. Všetky jej komunikačné prostriedky zostali v ruinách a ona nemala síl ich hľadať. Krátko po odchode útočníkov sa zviezla na zem, a opretá o kus múru jej domova, a omdlela. Prebudila sa celá skrehnutá a zasnežená, takmer mŕtva.

Takmer.

Chlad je od počiatkov zdrojom jej sily, a tak ju tvrdé poveternostné podmienky pomaly dostávali do poriadku. Rany sa zacelili. Malátnosť sa stratila.

Ibaže to bolo pomalé. Veľmi pomalé. Nikdy nebola tak oslabená ako v ten deň. Chvíľu si želala umrieť. Potom si to rozmyslela. Napriek tomu, že ju nikto neprišiel skontrolovať a nikto jej nepomohol, tak ako obvykle sa postavila na vlastné nohy a oplakala palác, v ktorom sa cítila doma, v bezpečí.

Jej druh nie je práve spoločenský. Vládkyne ročných období sú a vždy boli obávané. Ich ohromná moc nad živlami desila každého po tisícky rokov. Smrteľníci aj nesmrteľní sa ich stránili a ozývali sa len keď zúfalo potrebovali pomoc.

Winter nemala priateľov, mala len spojencov. Strach z jej moci držal každého na uzde. Čo ak sa nahnevá a premení ich na ľad? Čo ak sa neovládne a zasneží polovicu planéty? Sila jej druhu je považovaná za nestálu. Nebezpečnú. Smrtiacu.

Pretože ženy sú emocionálne a nevedia sa kontrolovať, správne? Winter stratila vôľu komukoľvek vysvetľovať, že ak sa niekto dokáže kontrolovať, sú to ženy. Jej druh nerozbíja televízie, keď ich športový tím prehrá zápas. Jej druh nemrzačí opačné pohlavie, aby potlačil ich sexualitu. Jej druh nie je plný hnevu, keď veci nie sú podľa nich. Jej druh nezotročuje pre vlastné pohodlie.

Jej druh má organizovanú armádu a fungujúci štát, kde neexistujú bezdomovci, hladujúci, alebo živoriaci. A to sa Zem nachádza uprostred apokalypsy, kde ju drvia štyria Jazdci – Mor, Vojna, Hlad a Smrť.

Ale áno, ona je tu tá nestabilná.

Ani len armáda ju pôvodne nechcela, ale ako sa rozširovalo Lilithino pôsobenie, nedostatok medicínskeho personálu ich prinútil prehodnotiť toto rozhodnutie. Winter mala za posledných dvesto rokov tri tituly z medicíny a ovládala anatómiu nesmrteľných lepšie než mnohí liečitelia.

Nie každý tu poznal jej identitu. Sú generácie, ktoré ju ešte nevideli. Plus sa zúčastňovala len tých medzidruhových jednaní,  na ktoré bola vyslovene pozvaná, a tam sa stretla nanajvýš s panovníkmi nesmrteľných. Pre väčšinu tunajších bojovníčok je len Crystal, poľná chirurgička z dvora Stefana Ruského. Výzorovo by to neuhrala na nič iné – bledá pokožka, modré oči, vlasy tak svetlé, až sa javili biele.

Nie je to celkom tak, že by tu Winter chcela byť. V teple a nepohodlí. Keď sa však konečne spamätala z útoku na svoj palác, bola tak vydesená, že sa premiestnila k Stefanovi a celé mesiace diskrétne strávila na intenzívnej terapii.

Pretože po prvý raz v živote bola porazená.

Po prvý raz jej moc nestačila.

Prvý raz prišla o kontrolu.

A zistila, že keby Národ krvi chcel... nezastaví ich v ničom, čo by jej chceli urobiť.

Odrazu pocítila strach, s ktorým žijú ľudské ženy – strach o svoje telo a dušu, pretože niet kam utiecť do bezpečia. Jej bezpečie bolo zničené bez námahy.

Samota ju začala desiť. Pretože tak ako naposledy... nikto by jej nepomohol. Nikto by ju nepočul kričať. Nikto by ani nevedel, čo sa jej stalo. Čo ak si po ňu znovu prídu?

So Stefanovou pomocou sa nechala najať Lilith ako medička na front do Afriky, čo najďalej od miesta, kde prišla o svoje ilúzie bezpečia. Odborníci ju varovali, že sa vyhýba svojej traume, ale momentálne nebola pripravená jej čeliť.

Chcela sa znovu cítiť pod kontrolou. Toto bola jej metóda.

Preto keď ju z ľahkého spánku prebudili sirény, ovládla ju veľmi zlá predtucha, že si ju osud znovu našiel. Vyletela z lôžka, zhrabla opasok so zbraňami a rýchlo si ho upevnila na telo. Okolo nej sa už ozývali pokriky a Lilithine strohé rozkazy.

Winter pribehla do poľnej nemocnice, kde už boli všetky pacientky čulé a nervózne. Ani jedna nebola v stave bojovať. Ostatné medičky a ošetrovateľky boli pripravené brániť svoje sestry do posledného dychu.

„Kto na nás útočí?!“ vyprskla Winter.

„Nevieme,“ pípla Neela Indická, čerstvá upírska kráľovná a Lilithina pravá ruka. „Zhasnite svetlá a aktivujte nástražné pasce! Tento stan nesmie byť napadnutý!“

Winter pozrela na ostatné ženy. Liečiteľky nemali výcvik v boji. Cítila, že sa boja. A z diaľky sa začal ozývať zvuk ťažkého boja. „Nechajte to na mňa!“

Rozbehla sa von zo stanu. Solárne lampy osvetľujúce tábor boli dosť silné na to, aby dobehla k stožiaru východne od nemocnice. Potiahla za zapečatený špagát a aktivovala mechanizmus. Z vrchnej časti stožiara sa vysunul atlantský kryštál a vypustil do okolia svoju ochrannú mágiu. Zaštítil stan a jeho najbližšie okolie. Problém je, že takáto silná mágia netrvá večne. Do rána opadne a jej pacientky zostanú bezbranné.

V západnej časti tábora sa zablyslo. Znovu. Výstrely striedala mágia. Winter sa rozbehla v ústrety chaosu. Nebola ani v polovici cesty, keď spoznala útočníkov, ktorí v organizovanej skupine postupovali vpred.

Vyschlo jej v krku.

V plášťoch zahalené postavy mali vystreté dlane a pred nimi komplikované symboly vytvorené z krvi, vznášajúce sa vo vzduchu ako štíty. Neprenikli nimi guľky, chladné zbrane a ani sily bosoriek, valkýr, alebo anjelov.

Národ krvi.

Čo chcú uprostred Afriky?

Winter od strachu zabudla, že by mala utiecť. To jej ide najlepšie – utekať. Nič nevysvetľovať. Spoliehať sa na seba.

Ibaže tentoraz nie je sama. Tentoraz sú tu bezbranné bojovníčky.

„Crystal, bráňte nemocnicu!“ prišiel rozkaz od Lilith, ktorá neochotne ustupovala pred hrozivými bytosťami, sama doráňaná.

Bolo nepochopiteľné, aký je Národ krvi odolný. Útočili na nich spojené sily všetkých rás dohromady a nikto nemal ani len skrivený vlások. Postupovali akoby sa nič nedialo.

Už chápala, prečo boli Atlanťania tak vydesení, keď ich tri mesiace obliehali, než mesto dobyli, zničili pár budov a odišli. Spolu s najsilnejšími kryštálmi a cennými artefaktmi. Sú ako roboty. Bez citov. Bez váhania. Bez milosti.

Čo ako by na nich najradšej vypustila svoju silu, naokolo bolo priveľa bojovníčok z jej vlastných radov a boli by zasiahnuté. Winter neuznáva kolaterálne straty. Preto s nechuťou ustúpila, ale namiesto k nemocnici sa rozbehla k ďalšiemu stožiaru, aby na ňom aktivovala inteligentné míny. Stefan túto technológiu vyvinul len nedávno a už im pomohla bezpočetne krát. Detonačné zariadenia rozoznajú bytosti nad sebou a aktivujú sa len pri energii, ktorú nemajú v pamäti.

Lampy okolo stožiara boli zničené, preto tápala v tme. Nahmatala skrinku a snažila sa otvoriť zámok s číselným kódom. Ruky sa jej triasli strachom. Armáda bezcitných bytostí si to mierila priamo k nemocnici.

„Nie, nie, nie,“ prosila šeptom.

„Crystal, za tebou!“ vykríkol odrazu ktosi a ona sa otočila práve včas, aby uvidela ako z tieňov vyšla ďalšia postava v plášti a namierila si to priamo k nej.

Skríkla a začala cúvať. Postava ju dobehla a Winter v poslednej chvíli siahla po dýke a neznámeho útočníka porezala na ruke, ktorá sa k nej načahovala.

Nevydal ani hláska, len sa na chvíľu stiahol. V tme mu ani len nevidela do tváre. Niežeby chcela. Pobrala sa na útek, ale bol rýchlejší. Dobehol ju a zdrapol ju za rameno, až skončila na zemi s uboleným pozadím. Postavil sa nad ňu ako boh pomsty a ignoroval krv prúdiacu z rany na jeho predlaktí.

„Hej, nájdi si niekoho rovnocenného!“ ozvalo sa spoza neho za zvuku mávania krídel. Vládkyňa Valhally Juniper pristála v prašnej zemi s mečom v ruke a skúsene sa ním zahnala. Útočník sa musel otočiť, čo dalo Winter šancu sa nenápadne odplaziť, ale ďaleko sa nedostala, pretože tri ďalšie bytosti sa odpojili od skupinky a obkľúčili Juniper. Zrazili ju na kolená a Winter skončila v ďalšom drvivom zovretí, vytiahnutá na nohy. Ktosi ju zozadu pridržal a aj keď sa bránila, nemala šancu sa vymaniť. Panika ju začala oberať o kontrolu, čo skutočne nebola dobrá správa. Ak sa neovládne, zmrazí polovicu kontinentu.

Bytosť s porezanou rukou k nej pristúpila a naklonila sa bližšie. Na tvári cítila jej dych. A z nejakého dôvodu, vôňu borovice. Prečo musí nepriateľ voňať ako vianočný stromček?

Zaznel neznámy jazyk, ktorý ani len nedokázala zaradiť. Zistila, že bytosť pred ňou je muž s hlbokým hlasom. Na čosi prikývol a Winter bola odtiahnutá preč z tábora. Za sebou počula protestujúcu Juniper, ktorú zrejme unášali tiež. Bez ohľadu na to ako sa bránili a kričali, pomoc neprišla.

Winter toho mala akurát dosť. Povolala silu ľadu a doslova zmrazila ruky svojho väzniteľa. Ten vykríkol a odskočil, ale nezdal sa byť zranený.

Odhodlane namierila dlane na ich vodcu so zraneným predlaktím a vyslala k nemu silu zimy v snahe obaliť ho do snehu.

Muž si urýchlene vytvoril štít z vlastnej krvi a hravo odrazil všetko, čo poslala jeho smerom. Ani sa len nezapotil! Zvedavo však naklonil hlavu, keď v hrôze cúvla, uvedomujúc si vlastnú bezmocnosť. Urobil krok vpred. Potom zase prikývol a ktosi k Winter vyslal kúzlo na omráčenie, pretože celý svet sa ponoril do temnoty.