Čas ľadu a zimy 2

 

Lilith sa prechádzala napoly zničeným táborom a v duchu nadávala. Prečo cielili na jej armádu? Nebojuje predsa s Národom krvi, bojuje s následkami ich mágie, ktorú objavili ľudia.

Z poľnej nemocnice sa vynorila ustatá Neela a pridala sa k nej na ceste pomedzi stany. „Máme niekoľko zlomenín, ale poväčšine škrabance a modriny. Bez straty na životoch,“ zahlásila.

Vďaka bohom!

„Požiadaj Atlantídu o nové kryštále a daj im vedieť čo sa odohralo. Možno budú vedieť, prečo sme sa odrazu stali cieľom.“

Neela prikývla a odbehla.

„Videl niekto Juniper?!“ zakričala Lilith smerom k stanu valkýr.

Zúfalo krútili hlavami.

Ovládla ju zlá predtucha.

„Crystal je tiež preč,“ povedala mladá svetlovláska, ktorá sa k Lilith pridala pred pár rokmi a náramne jej pila krv. Biele kučery jej padali do tváre a Lilith by prisahala, že svietia ešte aj v tme. Bojovala sama so sebou, aby sa jej neopýtala koľko peroxidu mesačne použije. „A chýba nám polovica zásob z nemocnice.“

Lilith kráčala vpred, zatiaľ čo démonka doslova hopkala vedľa nej. Ako taký králik. „Ďakujem Polly,“ povedala slušne. „Nemáš náhodou držať stráž?“

„Práve mi skončila smena.“ Polly spomalila, keď uvidela že do tábora sa premiestnila Rebecca, kráľovná z najvyššieho dvora upírov a vládkyňa jesene. Oči mala červené a napuchnuté, tvár bledú. „To nie je dobré znamenie,“ šepla bojovníčka.

Nie, nie je. Lilith sa obrnila trpezlivosťou a podišla k zarmútenej vládkyni. „Rebecca? Čo sa stalo?“

Tmavovláska smrkla a pokúšala sa udržať si pevný postoj. „Stefan mi povedal, že Winter sa k vám inkognito pridala. Je to tak?“

Nemalo zmysel klamať. Lilith prikývla. „Včera na nás zaútočil Národ krvi. Prosím, povedz že Winter sa premiestnila niekam do bezpečia!“

Rebecca vzlykla a pokrútila hlavou. „Dnes ráno mňa a moje sestry povolala mágia k Winterinej dedičke. Zabili ju, Lilith. Svet má novú vládkyňu zimy.“

 

Winter s námahou otvorila ťažké viečka. Celé telo ju bolelo. Mentálne skontrolovala, či má všetky končatiny a orgány a pretočila sa na bok. Našla sa na tvrdej zemi kdesi v... kobke? Mučiarni? Malá miestnosť bez okna jej pripomínala podzemie hradov z čias stredoveku. Jednu stenu tvorili mreže a v malej cele boli v rohu dve poskladané deky. Osvetľovali ju dve fakle na vonkajšej stene a dodávali všetkému hnedastý nádych.

Posadila sa a trela si spánky. Mala pocit, akoby jej niekto do uší natlačil vatu. Necítila to, čo obvykle. Jej moc nezachytávala energie života ako bola zvyknutá. Všetko bolo utlmené. Dokonca hneď nedokázala ani zaradiť v ktorej časti sveta sa nachádza, čo nie je vôbec dobré. Vždy vie určiť pologule, kontinenty a šírky s dĺžkami len na základe pocitu a počasia.

Teraz ani len nevedela aké je za stenami počasie.

Kam ju to odvliekli?

Opatrne vstala. Stále mala na sebe maskáče, ale niekto jej vzal všetky zbrane. Sivá košeľa so symbolom červeného kríža ležala pri dekách. Chcela si ju obliecť, ale v kobke bolo prekvapivo teplo. Reflexívne si prstami prečesala svetlé vlasy a znovu ich stiahla do gumičky. Pritlačila sa k mreži a pred sebou uvidela ďalšiu kobku.

„Juniper!“ zvolala, keď v nej uvidela svoju spolubojovníčku sedieť opretú o stenu čo najbližšie k východu. „Si v poriadku? Nič ti neurobili?“

Červenovlasá valkýra na ňu uprela svoje teplé hnedé oči a zdalo sa, akoby bojovala o vnútorný pokoj. Žeby sa o ňu pokúšala klaustrofóbia? „Konečne si hore,“ vydýchla si. „Som celá. Ty?“

Winter sa tiež posadila čo najbližšie ku kamarátke. „Úprimne, na spanie na podlahe som pristará. Bolí ma celý chrbát,“ pokúsila sa odľahčiť situáciu.

Juniper sa pousmiala. Ruky mala zložené pod prsiami, akoby chcela objať samu seba. Tiež bola v maskáčových nohaviciach a na rozdiel od Winter v čiernom tričku. Vlasy si už stihla znovu spliesť do pevného copu. „Kde podľa teba sme?“ Jej hlas sa odrážal od nahrubo opracovaných stien.

„Netuším,“ priznala Winter. „Skúšala si sa dostať von?“

„Mreže sú plné mágie. Ani len ruku nevystrčím.“

Winter ich skúsila zmraziť, ale ani sa len na nich neusadila kondenzácia. Národ krvi je extrémne silný. Porazene zaklonila hlavu. „Prečo nás podľa teba uniesli?“

„Napadá mi jeden strašný dôvod za druhým,“ odfrkla si Juniper.

„Aspoň nás nezabili,“ snažila sa myslieť pozitívne Winter.

Juniper zovrela pery. „Sú horšie osudy ako smrť,“ šepla.

Winter striaslo. Áno, sú. A prosila mocnosti, aby ich nemuseli okúsiť. „Moje sestry sa nezastavia, kým nás nenájdu. A Valhalla tiež nie.“ O tom nepochybovala. „Musíme len vydržať.“

 

 

Thorn potichu sedel za rohom v temniciach a počúval rozhovor oboch žien. Bol trpezlivý. Chcel vedieť, aké budú ich reakcie a predpoklady. Ich obavy. To je jeho munícia. Čoho sa boja? Čím ich oslabí a prinúti k poslušnosti?

Pohodlne sa uvelebil na drevenej stoličke a odpil si z čaše na stolíku vedľa. Už pochopil, že jedna zo žien je mocná. Nie každý ovláda sily chladu. Vlastne ešte nepočul o nikom s podobnou mocou. Svetlovláska je tá, ktorú potrebuje. Na tú si dá pozor.

Tá druhá – Juniper – je len záloha. A nástroj. Blondínke na nej očividne záleží. Nedovolí, aby sa jej niečo stalo. To je prvá dôležitá informácia.

„Mám úplne prázdny žalúdok. Myslíš, že nám prinesú aspoň nejaké jedlo?“ uvažovala svetlovláska, ktorej meno sa ešte nedozvedel. Mala melodický hlas, ale akosi... chladný. Nedokázal to inak pomenovať.

„Nie som si istá, či zjem niečo, čoho obsah nepoznám,“ odpovedala Juniper. Jej hlas bol odlišný. Sebaistý, ale tiež podfarbený čímsi, čo nedokázal presne pomenovať. Akousi emóciou mimo jeho chápania.

„Keby nás chceli mŕtve, nenamáhajú sa s otravou,“ teoretizovala blondínka. „Niečo od nás chcú.“

Chytré dievča.

„Otázne je, prečo práve od nás? Uniesť mohli kohokoľvek, ale oni sa predrali celým táborom. Čím sme výnimočné?“

Ničím konkrétnym. Thorn ich nepoznal. Len vedel čo hľadať a keď to našiel, tábor opustil. Zahryzol do chlebovej placky s kúskom šťavnatej zeleniny, ktorú si priniesol než vymenil stráže. Potichu prežúval. Ženy bojovali ako levice. Nebude ľahké ich skrotiť.

„Držíme pozíciu moci medzi nesmrteľnými. Možno dúfajú vo výkupné?“

Thorn potlačil smiech. Ich politickí spojenci mu nemôžu byť viac ukradnutí. Je ale zaujímavé vedieť, že obe sú z vyšších kruhov. Na bojisku tak nevyzerali. Splývali s ostatnými. Bojovali s nimi. Neskrývali sa za živé štíty. Na to si bude musieť dať pozor. Očividne disponujú silnými morálnymi zásadami. Alebo sú šialené. Tú možnosť ešte nevylúčil.

„To nemajú odkiaľ vedieť.“

Blondínka si povzdychla. „Tiež nemali odkiaľ vedieť že nás nájdu uprostred Afriky.“

„Pravda.“

Thorn dúfal, že tento detail nebudú rozoberať. Čo je na tej blondínke tak podivné? A kto ublížil Juniper? Thorn zachytil jej nevyrovnanú energiu aj keď bola v bezvedomí. Jeho ľud to pocíti tiež. Ako dobre sa tie ženy navzájom poznajú?

Nastalo krátke ticho. Na to, že sú obe podľa všetkého z vyššie postavených vrstiev, sa ani jedna ešte nesťažovala na ich ubytovanie. Ako dlho im to vydrží?

Nadišlo ráno. Thorn si vypočul pár nezáživných rozhovorov, ale nič čo by mu pomohlo. Vyšiel z temníc a pobral pripravené podnosy s jednoduchým jedlom a nádobami s vodou. Nie je dôvod na vyhladovanie ich nových hostí.

 

 

Winter vyskočila na nohy v momente, keď uvidela vysokého, čiernovlasého muža so štíhlou postavou a červenými dúhovkami. Kráčal k nim so sebavedomím, ktoré jej nepridalo na pokoji duše. Juniper sa pozviechala tiež a obe ho prepálili pohľadmi.

Muž nevyslovil jediné slovo. Podstrčil popod mreže podnosy a dal sa na odchod.

„Hej, nejaké vysvetlenie?“ zvolala Winter autoritatívne. „Alebo, ja neviem, pozdrav? Kto si a čo od nás chceš?“

Muž sa zastavil a otočil.

Premerala si ho. Na sebe mal čierne splývavé oblečenie a krvavočervený kabát, ktorý vyzeral trochu ako rovnošata. Pod ním mu na páse visela ozdobná dýka a nenápadný nôž. Z vysokých čižiem vytŕčala ďalšia rukoväť.

Čosi v jeho postoji ju podráždilo. To sebavedomie. Absolútna kontrola nad situáciou. Tiež by rada vedela, čím ho kŕmia, pretože by prisahala, že má takmer dva metre a aj keď stála vzpriamene, oči mala na úrovni jeho ramien.

Prišiel až k jej cele a bez váhania jej pozrel do očí. Nič viac. Len držal jej pohľad. Červené dúhovky sa mu leskli vo svetle ohňa. Ostro rezaná tvár s olivovou pokožkou sa ani nehla. Winter na chvíľu uvažovala, či sa niekedy v živote usmial. Alebo zamračil. Čokoľvek. Len aby sa presvedčila, že nie je socha privedená k životu. Odhodlane však jeho pohľad opätovala. Je snáď nejaká vládkyňa zimy! Trasú sa pred ňou národy. Tento tu ju nezloží!

„Rozumieš reči môjho kmeňa?“ kričala pomaly a nahlas, akoby hovorila s nahluchlým dedkom.

Bez odpovede.

Bez reakcie.

„Si inteligentná bytosť?“ pokračovala arogantne.

Žmurknutie. To je všetko, na čo sa zmohol.

Keď bolo jasné, že z neho hláska nedostane, len mávla rukou a pozrela na podnos. Nebola to žiadna hostina, ale nemala v pláne požadovať tri chody, predjedlo a šampanské s dezertom.

Muž odišiel a Winter s Juniper opäť osameli. Winter sa posadila k svojmu podnosu a bez väčších ceremónii začala prežúvať jednoduchý chlieb so zeleninou.

Juniper chvíľu hľadela na svoju porciu, akoby sa jej protivila. Potom sa ale zhlboka nadýchla, vybrala z placky jej obsah, rozložila si ho na podnos a až potom začala jesť, z každého kúsok.

„Bojíš sa snáď, že by nám tam zapiekli žiletku?“ vyzvedala Winter len napoly seriózne.

Juniper zružovela, ale pokrútila hlavou. „Je to len zvyk.“

Podivný zvyk.

Keďže ani jedna z nich nepatrí k rase, ktorá by plne ovládala svoje telesné procesy ako napríklad upíri, boli nútené preskúmať výklenok ktorý mal byť zrejme toaletou. Winter sa bála najhoršieho, ale zistila, že pod podivne čistým sedátkom tečie voda, ktorá všetko odplaví, a keď odtiahla zo steny malú zátku, ukázalo sa že ďalší prúd je zavedený priamo do cely a odteká rovnakým smerom. Medzi dekami objavila tuhú kocku mydla a aj keď to nebola práve hotel Ritz, zvládla si dať rýchlu sprchu.

Juniper očista trvala niekoľkonásobne dlhšie, a keď sa vrátila k prednej časti cely, prsty sa jej triasli. Vyzerala, akoby práve musela absolvovať extrémne invazívnu gynekologickú prehliadku.

„Juni, je ti niečo?“ naliehala Winter. „Nevyzeráš byť vo svojej koži.“

Valkýra si pretrela unavené oči. „Len som... nie som zvyknutá na takéto situácie. Mám rada pohodlie svojich komnát.“

To bola chabá výhovorka. Juniper počas bojov nemala problém žiť v stane po boku svojich sestier, spať na primitívnom lôžku a jesť čo bolo práve k dispozícii. „Ublížili ti? Máš bolesti?“

„Prisahám, že nie, Winter.“ Úprimne sa usmiala. „Uveríš mi, ak ti poviem že mi len chýba rutina?“

To sa dalo pochopiť. „Tiež by som ocenila trochu iné ubytovanie a, však vieš, slobodu.“

Valkýra sa zasmiala.

„Ako dlho nás tu mienia držať?“ uvažovala Winter.