Čas ľadu a zimy 3

 

Thorn sedel na stráži celé dva dni a okrem pravidelného postrkovania jedla popod mreže s nimi nemal žiadnu interakciu. Podcenil však svojho nepriateľa. Keď ženy pochopili, že rozumná reč s ním nebude, začali klebetiť. Dozvedel sa snáď o všetkých aférach ich spojencov a napriek svojej vôli, aj niektoré intímne parametre členov kráľovských dvorov.

Po klebetách nasledovalo recitovanie básní. Thorn prišiel k záveru, že akýsi pán Shakespeare mal byť rozhodne ohodnotený na svoju mentálnu spôsobilosť.

Poslednou kvapkou bol štvrtý deň, keď sa pustili do spevu. Mal pocit, že už nejako pochopili, že ich počúva. Nevedel, čo to posledného pol dňa opakujú za nôtu, pretože vyrozumel len jediné: ééééé Macarena!

Možno mal uniesť niekoho iného. Menej... trafeného.

Vzdal svoj boj a vstal. Takto to nepôjde. Staré dobré vydieranie zaberie najlepšie. Vošiel do temníc a otvoril celu blondínky. Tá bola taká prekvapená, že konečne sklapla a jeho uši pocítili blažené ticho.

Zdrapol ju za rameno a ťahal preč.

„Hej, hej, kam ideme?! Čo so mnou mieniš robiť?“

Neodpovedal. Zavrel sa s ňou v cele so skutočnými, hrubými dverami, aby ich nikto nepočul, a priviazal ju k pripravenej stoličke. Chvíľu sebou trhala, než to vzdala.

Bojovná bytosť. Odvážna. Mnohí by sa v jej situácii zložili. Nasľubovali mu čokoľvek, len aby ich nechal žiť.

Buď je hlúpa, alebo si len hlúpo myslí, že je mocnejšia než on. Rád by jej predviedol opak, ale na to nemajú čas.

„Na oblečení si mala symbol kríža,“ začal bez úvodu. „Znamená to, že si medicínsky personál?“

Winter jeho hlboký hlas rozvibroval vnútro. Na chvíľu bola v šoku, že konečne prehovoril. „Ale. Takže máš hlasivky! To mi je nečakané!“

Thorn prosil vyššie sily o trpezlivosť. „Položil som otázku.“

„Tiež si ma uniesol a držal v nepohodlnej cele,“ dodala. Takto zviazaná a prakticky bezmocná mala strach. Obrovský. Ale vedela, že v momente keď sa poddá, bude to pre ňu horšie. A zatiaľ jej fyzicky neublížil. Súdiac podľa toho, čo sa pýtal, ho viac zaujíma jej status než čokoľvek iné.

„Chceš sa baviť o metódach väzenia? Ja som bol desiatky tisíc rokov zakliaty v sopke.“ Sklonil sa k nej a jednou rukou sa oprel o operadlo jej stoličky. Winter sa odtiahla, pretože narušil jej osobný priestor. Opäť pocítila vôňu borovice, ktorá z neho sálala. Chodí snáď do lesa objímať stromy?

„A ja som neviedla vojnu proti nevinným Atlanťanom,“ opáčila sebavedome.

Odfrkol si, potom sa stiahol. Čierne vlasy po plecia mu padli do čela a on si ich automaticky odhrnul. Mierne sa vlnili a dodávali mu trochu divoký výzor. „Tvoje meno je Winter? Tak ťa oslovovala tá druhá.“

Zháčila sa. Zabudli na jej krytie ako Crystal. Potom sa ale zamyslela. Žeby pán borovica nevedel s kým má tú česť? Aj napriek tomu, že pocítil jej moc? Rozhodla sa mu nedať viac informácií, než je nutné. „A ty si?“

„Môžeš ma volať Thorn.“

„Potešenie nie je na mojej strane. Tak čo odo mňa chceš?“

Chvíľu ju prepaľoval intenzívnym pohľadom. „Tak si liečiteľka, alebo nie?“

Vzdychla. „Doktorka, správny výraz je doktorka. Medicínsky titul. Chirurgička.“

Stroho prikývol, akoby si práve do hlavy ukladal novú informáciu. „Tvoja civilizácia má takú vec... Ženevská konvencia? O tom, že medicínsky personál má byť chránený?“

Prekvapene pootvorila pery. Niekto tu študoval. „Je to ľudská záležitosť a ja nie som človek. To si už asi postrehol.“

Mykol plecami. „Používate rovnaké pravidlá?“

Skutočne nevedela, čo si o tejto situácii myslieť. A odkiaľ sa dozvedel o niečom tak starom, ako Ženevská konvencia? Ľudská civilizácia padla a s ňou prakticky všetko historické povedomie. Je to cez sto rokov. Knižnice vzplanuli. Knihy zhoreli. „Snažíme sa. Znamená to, že mi neublížiš?“

„Áno,“ povedal po chvíli. „Ak budeš spolupracovať. A tvoja kamarátka je moja poistka.“

Ach, klasika. Juniper je pre nich fackovací panák. Zaistí, že Winter sa nebude brániť, ak ju nechce vidieť trpieť. A hoci nie sú najlepšie kamarátky, nikdy by nedovolila, aby jej skrivili čo i len vlások na hlave.

„Tak čo odo mňa chceš?“ opýtala sa porazene. „Niekto je zranený?“ Nemá zmysel viesť ďalšie hádky.

Thorn uhol pohľadom, aby nevidela obavu v jeho tvári. „Jeden z našich ľudí. Má bodnutie po divnej zbrani, rana sa nezacelila a neprestáva krvácať,“ vymenoval.

„A... vy nemáte nikoho, kto by ho vedel ošetriť? Na toto stačí aj stredoškolák s lekárničkou.“

Thorn váhal, o koľko informácií sa podeliť. „V tomto stave je dva týždne.“

Winter klesla sánka. „Dva týždne s otvorenou ranou? A pacient stále žije?“

„Len vďaka našej mágii. Niečo nám bráni v jeho liečení.“

To už znelo povedome. Chvíľu premýšľala. „Ak mu pomôžem, pustíš nás? Živé a zdravé?“

„V momente keď bude v poriadku, chodiť a hovoriť a jesť, máš moje slovo že vás vrátim na miesto odkiaľ sme vás uniesli. Bez ujmy.“

Winter k nemu zdvihla pohľad plný pochybností. „A veriť ti mám pretože...“

Znovu sa k nej sklonil. „Nemáš celkom na výber. Inak tvoja kamarátka nedostane viac jedla.“

Nenávidela ho. Nenávidela bezmocnosť, ktorej ju vystavil. „Fajn,“ povedala s hnevom v hlase. „Vezmi ma k nemu.“

Thorn sa neponáhľal ju rozviazať. Sklonil sa ešte bližšie, ich tváre pár centimetrov od seba. „Opovážiš sa jeho stav zhoršiť a uisťujem ťa, že tvoj život skončí pomaly a bolestivo.“ V hlase nemal kúska citu.

Winter sa striasla a naprázdno preglgla. „Som doktorka. Než sme vypustení do sveta, skladáme prísahu podľa ktorej nemáme ubližovať. Nikdy. Nikomu. Bez ohľadu na to, koho liečime. Ja svoju prísahu beriem vážne.“ Pevne mu pozrela do červených očí. „Neublížim nikomu, kto sa nevie ani len brániť.“

Niečo v jej hlase ho muselo presvedčiť. Tiež vyzeral, že podobné slová ešte nikdy nepočul. Začal ju rozväzovať. „Po celom hrade sú rozmiestnené stráže. Ak sa pokúsiš o útek, nezaváhajú využiť akúkoľvek metódu, aby ťa zastavili.“

Takže naozaj sú v hrade. To znamená, že ju vzali niekam do Európy. Ostatné oblasti majú diametrálne odlišnú architektúru. „Budem poslušná,“ povedala s toľkým sarkazmom, koľko v sebe mala.

Thorn sa nenápadne pousmial. Uvoľnil jej ruky a keď vstala, znovu jej ich za chrbtom zviazal a tak ju viedol von z temníc. Brie na sebe cítila teplo jeho tela, a nebola si istá, či ju to stresuje alebo upokojuje. Len čo vystúpili do otvoreného priestoru zarasteného trávou s vychodenými chodníčkami, nadýchla sa čerstvého vzduchu a jej zmysly sa trochu vyčistili. Potom jej napovedali niekoľko znepokojujúcich udalostí, ktoré ju trochu zmiatli. Toto podnebie by nemalo mať súčasné podmienky. Keďže ju však nechcú pre jej kariéru rosničky, nepovedala nič a nechala sa viesť do útrob impozantného hradu postaveného kdesi na pobreží, pretože cítila vôňu mora. Vyzeral dosť ošarpane, ale niektoré časti boli očividne nedávno zrenovované.

„Kde sa rana nachádza?“ vyzvedala, aby nemrhali časom.

„Na pravom boku pod rebrami.“

„A po celý ten čas krváca?“

„Áno. Posielame k nemu mágiu našej vlastnej krvi, ale nepomáha to. Len mu bránime umrieť.“

To znelo ako strašný osud. „Kde k rane prišiel?“ Odpoveď už však tušila.

Thorn sa na chvíľu odmlčal. „Počas boja s niekým od vás.“

Winter si v hlave prebehla všetky informácie, ktoré mala o pohybe Národa krvi. Naposledy bol videný v Kanade, teda niekoľko jeho členov. Ak narazil na vlkov alebo tigrov a Jordana bola práve na návšteve, určite mala Mýtickú zbraň a napustila ju jedom. Mýtické zbrane sú jediné predmety schopné reálne zraniť nesmrteľných a nie je ich až tak veľa.

Konečne dorazili k cieľu svojej cesty a Thorn ju vpustil do rozľahlých komnát najvyššieho poschodia. V priestrannej spálni, ktorej dominovala posteľ s nebesami, ležalo bledé a vychudnuté telo bytosti, ktorú okamžite spoznala a krv jej stuhla v žilách.

Útočník, ktorý jej zničil palác! Aj keď vyzeral ako na prahu smrti, spoznala tú tvár a dlhé svetlé vlasy.

Neublížiť, Winter. Prisahala si, musela si pripomenúť.

Zničil môj krásny palác!

Sípavo sa nadýchla. Okolo postele stáli tri ďalšie bytosti a vysielali k pacientovi prúdy krvi a mágie. Jedna z nich – čiernovlasá žena krehkej postavy, sedela po jeho boku a zmývala mu pot z čela.

Winter sa obzrela. Miestnosť vyzerala byť podivne moderná – s kobercami, závesmi, dreveným nábytkom a krbom. Na steny niekto pripevnil zvláštne tvarované LED žiarovky a pomedzi ne sa ťahali popínavé rastliny z kvetináčov na zemi.

Jej väznitelia nosili neobvyklé oblečenie – obtiahnuté tmavé spodné vrstvy prekryté voľnými plášťami s ozdobnými prvkami. Žena mala jednoduché zelené šaty, ktoré vyzerali byť rovnako delikátne ako ona.

Všetci na Winter upreli nepriateľské červené oči.

Zháčila sa, ale bojovne zdvihla bradu. „Smiem ho prehliadnuť?“

Thorn prikývol a rozviazal jej ruky. Kývol dvom mužom, aby si šli po svojom, a žena ustúpila.

Winter sa dala do práce. Prezrela si škaredú a zapálenú ranu po širokej čepeli, ktorou niekto očividne ešte aj otočil, aby urobil čo najviac škody. Muž na posteli sa triasol a vyzeral, že schudol minimálne dvadsať kíl. „Zjedol od boja niečo? Dostal tekutiny?“

„Na to nedokáže byť dostatočne dlho pri vedomí.“

Zhrozene sa otočila k Thornovi. „On existuje len na mágii krvi?!“

Prikývol, akoby neexistovalo nič jednoduchšie.

Winter na chvíľu nemala slová. Ako toto stvorenie zachráni, keď aj podľa štandardov nesmrteľných má byť dávno mŕtve?