Čas ľadu a zimy 4

 

Winter rozobrala lekárničku, jednu z mnohých ktoré boli ukradnuté z tábora, nasadila si rukavice a stetoskop a priložila ho k mužovej hrudi. „Srdce mu bije ako šialené.“ Narovnala sa a na chvíľu zabudla, že by ho mala nenávidieť.

Thorn pozoroval každý jej pohyb, pripravený zasiahnuť. Keď sa dotkla rany a telo jeho druha sa otriaslo, doslova odskočila a uprela naňho vydesené modré oči. „On je po celý ten čas v bolestiach! Nie je v bezvedomí, je len slabý! To vám nenapadlo dať mu niečo aby netrpel?!“

Thorn neodpovedal.

Winter zhrabla z lekárničky injekciu a napustila do nej neznámu tekutinu. „Ako sa volá?“ ukázala na posteľ.

„Storm,“ ozvala sa žena, keď Thorn nereagoval. „Volá sa Storm.“

Winter sa posadila k jeho stehnám a pootvorila mu viečka. Oči mal podliate krvou. „Ahoj Storm. Nepoznáš ma a ani ja teba, ale viem že si po celé tie dva týždne pri vedomí,“ povedala jemne. „Len nevládzeš kričať.“

Thornovi po líci stiekla slza, ktorú si rýchlo zotrel.

„Dám ti niečo, čo pomôže. A keď sa zobudíš, bolesť bude preč,“ sľúbila, než mu do ruky pichla celý obsah striekačky. Stormovo telo sa okamžite uvoľnilo.

„M-my sme mysleli, že je to len horúčka. Keď neprehovoril, predpokladali sme, že...“ bránila sa žena.

Winter si zložila rukavice a šmarila nimi do pripravenej nádoby. Ak niečo nezvláda tolerovať, je to nedbalosť. „Máte tu aspoň jedného doktora?!“ okríkla ju.

Žena doslova nadskočila a ruky jej vyleteli vpred, akoby sa chcela brániť. V poslednej chvíli sa však ovládla a sklonila ich. „Nie.“

Winter zaškrípala zubami. „A ty si?“

„Hazel. Ja... som tu len pomocná sila,“ vysvetlila svoje postavenie. „Služobníctvo.“

„Rozoznáš pankreas od žalúdka?“

Jej zmätený výraz bol dostatočnou odpoveďou.

Winter sa obrátila na Thorna. „Potrebujem Juniper a sterilnú miestnosť.“

 

 

Juniper bola privedená do podivne prázdnej miestnosti, ktorej polovica bola oddelená umelohmotným závesom. Winter si práve obliekala jednorazové ochranné handry a dezinfikovala si ruky. Len čo ju zbadala, kývla akejsi žene, aby jej podala rovnaké pomôcky. „Prosím, povedz že máš aspoň základný tréning do poľných nemocníc,“ povedala zúfalo.

Juniper sa obzrela. Čo sa to deje? „Ehm, ako sestra áno.“ Všetky valkýry majú rovnaký výcvik nielen v boji, ale aj medicíne. Pre prípad keby museli zachraňovať sestru na bojisku.

„Dobre, to mi postačí. Mám tu pacienta v bezvedomí, rana po Mýtickej zbrani na pravom boku. Neviem prečo sa nezrastá, ale potrebujem ho otvoriť.“

Valkýra vážne prikývla a splietla si vlasy, aby si na ne mohla dať čiapku. Len čo obe prekročili hranicu závesu, na stoličke pred veľmi, veľmi zoslabnutým a bledým mužom uvidela ich únoscu. Tak ako ony bol celý zahalený, na tvári maska. Len jeho červené oči všetko pozorne sledovali.

„Toto má ďaleko od vhodného prostredia na operáciu, Winter,“ poznamenala očividné.

„Som si toho vedomá.“ Winter sa postavila k drevenému lôžku. „Thorn, vieš čítať arabské číslice?“ oslovila ich únoscu.

„Áno.“

Ukázala na malú obrazovku, ktorá zaznamenávala pacientove životné funkcie. „Ak ktorákoľvek hodnota klesne alebo vystúpi nad hranice, ktoré som ti sem napísala na lepiace papieriky, okamžite ma upozorníš! Nahlas.“

Strohé prikývnutie.

Juniper zaujala miesto naproti. Takže pre toto boli unesené. Národ krvi nemá medicínskych špecialistov. Okamžite sa cítila lepšie, keď chápala súvislosti. Precvičila si krčné svaly a podala Winter skalpel.

 

Thorn nechápavo hľadel na kus kovu v malej plastovej nádobe, ktorý Winter vytiahla zo Stormovej rany. „Pre toto sa nemohol začať liečiť. Kus dýky mu zostal v rane. Plus bola napustená jedom, ktorý zastavuje zrážanlivosť krvi, čo situáciu len zhoršilo,“ povedala Winter, keď opustila sterilné prostredie a zložila si masku. „Dala som mu ďalšiu dávku sedatív, aby sa čo najmenej hýbal a niekoľko dní by nemal vstať z postele.“

Thorna zaliala úľava.

„Neviem čím nahrádzate energiu z jedla, ale keďže určite za tie dva týždne nič nemal v ústach, pokračujte v... čomkoľvek čo ste praktikovali. Ale eventuálne musí dostať pevnú stravu. Proteíny. Veľa proteínov,“ pokračovala vládkyňa stoicky.

„Som si istý, že na to rada dohliadneš,“ oznámil jej nepriamo, že sloboda len tak skoro nepríde.

Winter si len chápavo povzdychla. „Môžeme aspoň dostať čisté oblečenie?“

Thorn privolal Hazel a povedal jej čosi v neznámom jazyku. Tá vyzvala obe zajatkyne, aby ju nasledovali, a obkolesená strážami ich odviedla do komnát susediacich so Stormovými.

„Tu budete bývať, aby ste mohli sledovať nášho... ehm, aby ste k Stormovi mali blízko,“ vysvetlila. „V skriniach sú šaty pre vás obe, kúpeľňa je za tamtými dverami aj so všetkým, čo by ste potrebovali.“ Ukázala pred seba. „Jedlo vám vždy niekto prinesie.“

Winter na ňu prižmúrila oči. Hazelina ruka sa zdala byť... niečo s ňou nebolo v poriadku. Nedokázala ju zdvihnúť dostatočne vysoko. Rozhodla sa ale neklásť otázky. Zatiaľ.

„Máte nejakého vodcu s ktorým by sme mohli vyjednávať, alebo nás tu jednoducho mienite držať zavreté?“ ozvala sa autoritatívne Juniper.

Hazel sklopila pohľad. „Thorn vám postačí. Ak chcete jednať o svojej situácii, pozvite si jeho.“

Juniper s Winter si vymenili pohľady. Hazel sa vyhla odpovedi, ale ani nepotvrdila, že Thorn by tu bol vodca. To znamená, že nie je na vrchole rebríčka.

„Ak by ste čokoľvek potrebovali, dajte vedieť strážam na chodbe. Dáme vám vedieť, keď budú vaše služby znovu potrebné.“ Hazel im slušne kývla a odporúčala sa.

Juniper sa posadila na posteľ – jedinú v miestnosti, ale našťastie dosť veľkú na to, aby sa na nej vyspali obe. „Čo si o tomto všetkom myslíš?“

Winter zamyslene prešla k oknu a prekrížila si ruky na hrudi. Z tejto strany mala výhľad na more pod strmým, hlbokým útesom, ktoré rozhodne nebolo pokojné.

Nemohlo byť.

Pripravovalo sa na úder. Na spánok. Na zmenu.

„Rozhodne vedia ako jednať s medicínskym personálom,“ povedala po chvíli. „A majú zúfalo úbohé vedomosti tohto smeru.“

Valkýra v rukách žmolila roh prikrývky. „Myslíš, že nás skutočne pustia? Až toto skončí? Až sa ten... Storm uzdraví?“

Kráľovná zimy jej nedokázala odpovedať. Rozhodne však vedela, že slobodné o chvíľu budú tak či tak, pretože toto miesto zmetie brutálna zmena počasia. „Nespoliehala by som sa na to. V prvom rade musíme zistiť, ako nás sem dostali a ako sa my dostaneme naspäť.“

„Sem? Ale kde je tu? Dokážeš to vycítiť?“

Winter mávla rukou. „Och, geograficky sme na juhovýchodnom pobreží Británie, Francúzsko je na dosah.“ Na to prišla len čo bola von z temníc. „Viac by nás malo trápiť kedy sme.“

Valkýra zažmurkala. „Kedy?“ zopakovala a nechcela, absolútne nechcela počuť vysvetlenie, pretože už ho tušila.

Svetlovlasá žena sa otočila od okna a zatiahla červený záves. „Nie sme v našich časoch. Neviem ako sa im to podarilo, ale dostali nás do ďalekej minulosti, alebo ešte horšie – ďalekej budúcnosti,“ vyhlásila sebaisto.

Juniper podvedome zadržala dych. „Vesmír nám vyslovene zakázal cestovať v čase! Čo si myslia, že robia?“ šepla, akoby sa bála, že ich niekto počuje.

„Neprídu mi ako niekto, komu jeho príkazy niečo hovoria,“ zamrmlala Winter.

„Ako vieš, že sme cestovali? Cítiš čas? Ako keď sme boli v slučke? Máš migrény?“

Winter pokrútila hlavou. „Nie. Sú tu iné náznaky, ktoré ako vládkyňa zimy cítim.“ Posadila sa do kresla pod susedným oknom.

„Aké?“

„V prvom rade, na Zemi nežije jediný človek. Ich životná energia je preč. Preto som v temniciach bola tak otupená. Mala som vo zvyku cítiť ich všade naokolo. Ako keby som žila v úli. Teraz... nič. Nie sú tu. Nežije jediný človek.“

Juniper sa preľakla.

Winter však ešte neskončila. „Čo je ale horšie, nesmrteľní sú preč tiež. Národ krvi sú jediné inteligentné živé bytosti, ktoré cítim. A dlho nebudú, pretože sme na začiatku doby ľadovej, ktorá sa bude len rapídne zhoršovať. Teda v týchto oblastiach. Zvyšok Zeme je na tom opačne, doslova horí pod extrémnymi teplotami.“ Aj keď sa snažila mať pokojný hlas, pokoj bolo to posledné, čo cítila. Nechcela Juniper strašiť, preto jej zamlčala fakt, že to vyzerá, že táto klimatická zmena je umelo vyvolaná.

A ona naozaj nechcela vedieť kým.

Juniper od nervozity vstala. Zovrela stĺp postele. Oči mala plné neistoty. Tak ako Winter, aj ona mala rada veci pod kontrolou. Vládla valkýram. Teraz je sama, v neznámych časoch, na umierajúcej Zemi. Bez svojich drahých sestier. „M-myslíš, že sme v budúcnosti a Michael... že nejako vyhral? A zbavil sa ľudí?“ vyhabkala.

Archanjel Michael, zdroj ich ťažkostí za posledné storočie, bol porazený. Zbavený moci. Túžil po konci ľudstva, aby jeho energia viac nedržala vyššie bytosti na tejto malej planéte. Aby sa mohli vrátiť do vesmíru. „Úprimne dúfam, že nie.“ Ale ruku do ohňa by za to nedala.

„A-ale len tak by asi nezmizli. Niečo sa muselo stať. A nesmrteľní? Kam by sa asi podeli? Čo nebesia? A archanjeli? Archdémoni?“ vychrlila valkýra záplavu otázok.

Winter vstala a objala ju, pretože videla ako ňou tieto informácie otriasli. „Prídeme na to,“ sľúbila jej. „Hej, hlavu hore. Ide doba ľadová a ty si tu s vládkyňou zimy.“ Žmurkla na ňu „Nie je sa čoho obávať.“

„Nedokážeš to zastaviť?“ napadlo Juniper, keď a odtiahla.

Winter sa ironicky pousmiala. „Bohužiaľ bez Summer som v tomto prípade bezmocná.“ Pretože niekto, nevedela ako, vyvolal masívne globálne oteplenie. A paradoxne, ľadová doba je priamym následkom. „Jedno po druhom,“ zmenila tému. „Dáme si sprchu, konečne si oblečieme čisté handry a potom uvidíme aké máme možnosti úteku.“