Čas ľadu a zimy 5

 

Thorn sedel na posteli pri Stormovi, ktorý sa konečne netriasol. Rana mu stále pulzovala, ale aspoň nekrvácala. Doktorka urobila dobrú prácu.

Hazel si k nemu prisadla a nastriekala na ranu dezinfekciu podľa inštrukcií. „Tá doktorka je... odlišná,“ povedala zamyslene. „Stlmila jeho bolesť. Akoby jej vadilo, že trpí, aj keď to nemohla vidieť.“

Thorn to tiež považoval za neprirodzené. „V jej svete je to bežné.“

„Ale voči nepriateľom?“

„Možno aj to je bežné. Povedala mi, že zložila prísahu podľa ktorej nesmie ublížiť.“ A jej odhodlaný výraz ho v tom utvrdil. Nevedel prečo jej uveril aj keď bola spútaná na stoličke, ale len čo jej pozrel do tých chladných, modrých očí, vedel že násilia sa od nej nedočká. Nie pre to, že je prečíslená, ale pre to, že ho nechce páchať.

Hazel prelepila ranu a Storma prikryla. Bol nezdravo vychudnutý, ale to napravia. Nejako. „Čo tá druhá? Juniper? Je... nie je v poriadku. Nepomôžeme jej? Ako akt vďaky?“

Thorn ju jemne pohladil po ramene. Nebola by to Hazel, aby ako prvé nemyslela na úľavu od bolesti, ktorú tak jasne vidí. „Myslím, že by neocenila keby sme s ňou o tom začali diskutovať. Jej bolesť je veľmi ťažko liečiteľná.“

Mladá žena posmutnela. „Snáď keď sa vráti k svojim, bude jej lepšie.“ Vstala a na malý stolík rozložila všetky pomôcky, ktoré Winter zbalila do krabičky prvej pomoci. „Podarilo sa ti zistiť, čo sú to antibiotiká?“

Thorn pokrútil hlavou. „Nie, skupina na susednej pevnine je stále mimo dosah.“ A bohužiaľ, ich jediný zdroj informácií o Winterinom svete tiež. Vstal. „Po západe slnka ich sem priveď, aby Storma skontrolovali.“

 

Winter s Juniper poslušne naklusali do susedných komnát, kde späť na lôžku našli bledého muža, stále v bezvedomí. Thorn sa výnimočne nezúčastnil. Hazel obe pozorovala ostrým pohľadom a Winter si bola plne vedomá, že do sekundy by na ne vypustila mágiu krvi, keby sa o čokoľvek pokúsili. Spoznala to podľa pohybov jej prstov, ktoré držala v polohe akú využívali Atlanťania keď trénovali boj.

Juniper si toho bola vedomá tiež.

„Stále má horúčku,“ oznámila valkýra.

Toho sa Winter obávala. Mýtická zbraň, ktorú naňho použili, bola určite Jordanina. Musela ju napustiť prvotriednymi jedmi. Stormove oči sa pod viečkami aktívne hýbali, ale k vedomiu neprišiel.

„Hazel? Vieme mu dať studený zábal?“ otočila sa k ostražitej žene. „A otvoriť okná?“

Po náročnej snahe sa im čiastočne podarilo uspieť. Winter však nebola spokojná. Jediná sa netriasla, keď teplota v miestnosti klesla pod desať stupňov. Na človeka by tento postup nezabral, ale nesmrteľní majú iné reakcie.

Rozhodla sa noc prečkať pri pacientovi a Juniper ju odmietla opustiť. To znamenalo, že Hazel zostala tiež. Obliekla si tri ďalšie vrstvy a zakryla sa dekou v kresle čo najďalej od okna.

Juniper sa tiež zakuklila na opačnom konci postele, opretá o stĺp v polosede. Winter si jediná užívala chlad a s vyloženými nohami zadriemala v kresle pri okne.

Juniper nezažmúrila ani oka. Masa oblečenia ju tlačila, bránila jej v pohybe a dráždila pokožku. Chvíľu sa jej chcelo plakať od nepohodlia. Potom nejaký čas naprázdno dávila, keď dlaňou prešla po obzvlášť nepríjemnom kuse plášťa, v ktorom bola zabalená. Dych sa jej zrýchlil a musela si recitovať úryvky zo svojich obľúbených kníh, aby sa upokojila. Niekedy zabúdala, nakoľko boli jej sestry tolerantné a ako vo Valhalle spohodlnela.

Nad ránom sa Storm pohol a začal vydávať srdcervúce zvuky ako ranené šteniatko.

Lieky na bolesť odzneli.

Preplazila sa k nemu, kontrolujúc teplotu a pokožku okolo rany. Zovrela mu dlaň. „Storm? Vnímaš ma?“ zašepkala.

Stisol jej ruku.

„Si v bolestiach. Môžem ti podať lieky, ale zase upadneš do bezvedomia. Chceš ich?“ pokračovala. „Jedno stisnutie áno, dve nie.“

Chvíľu sa nič nedialo, akoby muž pred ňou uvažoval. Akoby sa rozhodoval, či radšej neprijme bolesť, len aby aspoň vedel čo sa okolo neho deje.

„Pomôže ti to uzdraviť sa. Už nekrvácaš a tvoja rana je zašitá,“ šepkala mu do ucha.

Jedno stisnutie.

Okamžite siahla po striekačke a pichla mu sedatíva. Bolestivé zvuky prestali a jeho telo sa uvoľnilo. Juniper mu odmerala teplotu a keď chcela vymeniť prepotený vankúš za nový, opatrne nadvihla jeho telo a prstami zavadila o čosi drsné na jeho chrbte.

Zvedavo sa sklonila a pootočila ho.

Takmer neudržala zhrozený výkrik. Stormov chrbát bol kruto zjazvený. Do bodu, keď jazvy museli obmedzovať jeho pohyb.

„Hej, Winter,“ sykla smerom k spiacej kamarátke, aby neprebudila Hazel.

Vládkyňou ani nehlo.

Juniper po nej hodila vankúš.

Winter vyskočila na nohy a zháčila sa, keď uvidela ako si Juniper tisne prst na ústa, aby bola ticho.

„Toto musíš vidieť,“ šepkala.

Winter vyliezla na posteľ, aby sa lepšie prizrela vo svetle slabej nočnej lampičky. Klesla jej sánka. Oči sa jej naplnili slzami pre muža, ktorý jej zničil domov.

„Čo mohlo spôsobiť také poškodenie?“ premýšľala Juniper, keď ho znovu ukladali na vankúš.

Winter mala pery zovreté do tenkej linky. Bolo jej trochu divné, keď jej Thorn nedovolil pripraviť Storma na operáciu, ale brala to len ako nedôveru. Tiež jej zakázal zúčastniť sa akýchkoľvek prenosov jeho tela. Vždy ho videla len na chrbte, dokonca aj keď nariadila zotrieť mu z pokožky pot.

Nechceli, aby videla jazvy. Pozrela na Hazel, schúlenú v kresle. „Mýtické zbrane,“ odpovedala takmer nečujne.

Juniper nevydržala svoje nepohodlie a zbavila sa plášťa. Radšej zamrzne. „Na chrbte? Čo to bolo, Mýtická kosačka?“

Tak to vyzeralo, ale Winter už tieto jazvy videla. V nových učebniciach nesmrteľných, ktoré spísala Erin Anglická. „Nie. Nôž.“ Zovrela päste. Chcela Storma nenávidieť. Kvôli nemu omdlela na Severnom póle, kvôli nemu nemá domov, kvôli nemu má nočné mory! Vzal jej istotu! „Niekto mu odrezal krídla.“

Juniper vyvalila oči. Národ krvi mal krídla? Prečo im to Atlanťania nepovedali? „Ten nôž musel byť extrémne tupý.“ Aj ona pozná jazvy, ale nie až takto rozsiahle.

„Nie, bol ostrý.“ Winter odstúpila od postele a pokúšala sa nájsť zmysel tohto všetkého. „Ale niekto ho použil, keď bol Storm dieťa. Tri-štyri roky.“

Valkýra zabudla žmurkať. Zvraštila čelo. „Dieťa?“ zopakovala.

Winter si pretrela tvár. „Deti nesmrteľných sú počas svojich prvých rokov, než prestanú starnúť, menej odolné. Jazvy sa hoja odlišne,“ vysvetlila jej. „A zostávajú jasnejšie, hlbšie.“

„Kto by chcel zmrzačiť dieťa?“ nechápala Juniper.

„Zatiaľ viem len o ľuďoch a obvykle sa sústredia na pohlavné orgány.“ Winter zhlboka dýchala. „Ktokoľvek to urobil, mal prax a cieľ. Pokožku rozrezal tak, aby sa zrástla pod nesprávnym uhlom.“ Smrkla. Bolo jej špatne. „Ten muž strávil celý svoj život v bolestiach.“

 

Keď sa Thorn ráno vrátil, dve zajatkyne našiel schúlené v rohu miestnosti, pod očami tmavé kruhy, tváre bledé. Hazel sedela na posteli, kontrolujúc Stormovu teplotu a ranu. Vyzeral o niečo pokojnejšie, dokonca sa mu vrátil aj kúsok farby.

„Prečo je tu zima ako za polárnym kruhom?“ bola jeho prvá otázka.

Hazel vstala a pohodila vlasmi, ktoré jej padli do čela. „Stormova horúčka sa zhoršovala, nemali sme na výber. Už klesla.“ Odniesla staré obväzy a prepotené prikrývky.

Winter naňho uprela zvedavý pohľad. Akoby vedela čosi, čo on nie, a to ho znepokojilo. Narovnal sa. „Po celú noc ste boli tu?“

Prikývla.

Kývol k dverám. „Choďte sa vyspať. Hazel vám prinesie jedlo.“

Poslúchli ho, ale ich pohľady sa mu nepáčili. Vyspovedal Hazel, no nepovedala mu nič neobvyklé. Napriek tomu mal pocit, že jeho problémy ešte neskončili.

 

Po krátkom spánku Thorn obe vyzdvihol a k ich prekvapeniu ich vzal do malej jedálne, kde už na neveľkom stole čakal pripravený obed. Winter sa hladne pustila do svojho taniera, zatiaľ čo Juniper starostlivo oddeľovala jednotlivé ingrediencie od seba, až potom ich zjedla.

„Niežeby som sa chcela sťažovať, ale dúfam že týmto neplánujete kŕmiť svojho chorého kamaráta,“ povedala Winter s plnými ústami, zatiaľ čo Thorn stál pri stene a držal stráž.

Okamžite ju prevŕtali červené oči. „Máš niečo proti našej strave?“ opýtal sa urazene.

„Nie je v nej mäso a Storm potrebuje proteíny.“

„O to je postarané, nemusíš sa báť,“ odsekol.

Odmietala sa vzdať. Ak má byť jej práca zbytočná len pre to, že chlapík nemal dostatok červených krviniek, začne byť nepríjemná! „Ak chcete, naučím vás loviť zver. Viem že ste v sopke spali extrémne dlho. Možno ani nespoznáte čo je vhodné na opekanie. Existovali v tvojich časoch kurčatá?“

Thornovi trhlo svalom na čeľusti. „Nepriviedol som ťa sem, aby si kritizovala našu stravu.“

„Myslím, že správny výraz je uniesol. Uniesol si nás. Nepriviedol,“ opravila ho sucho. „A tiež by ti nezaškodilo pár fašírok.“ Očami prebehla po jeho tele. Thorn bol vysoký, ale mal postavu atletického bežca, nie vzpierača. Na rozdiel od nej, ktorá sa naučila mať rada svoje bruško a oblé pozadie. Oboje považovala za privilégium, pretože jej nikdy nechýbalo jedlo.

Thorna doslova naplo a musel sa zhlboka nadýchnuť. Nevyjadril sa k jej komentáru.

Winter pokrútila hlavou nad jeho tvrdohlavosťou a zazrela na Juniperin tanier, kde ležali nedotknuté kúsky tekvíc. Valkýra ich odstrčila na úplný okraj a hltavo zjedla všetko ostatné.

„Môžeme sa aspoň prejsť po vonku?“ vyjednávala ďalej vládkyňa. „Držíš nás tu zavreté ako také potkany. Dostaneme aspoň vychádzky?“

„Aby ste zistili ktorou cestou utiecť?“ čítal jej myšlienky.

Winter zaškrípala zubami. Utiecť kam? „Myslíš skočiť z útesu, alebo sa rozbehnúť do divočiny na severe? Pol hodiny, Thorn. Som si istá, že to nám zariadiť dokážeš.“

Dokáže, ale naozaj nechcel. Ak mu však znovu mienia píliť nervy Macarenou, radšej ustúpi prvý. „Fajn. Ale jedna zostane pri Stormovi keby sa čokoľvek stalo.“

Súhlasili. Juniper sa ponúkla prvá držať stráž pri pacientovi, zatiaľ čo Thorn odviedol Winter cez nádvorie na otvorený trávnatý priestor pri útese, ktorý bol obohnaný hradbami. Súdiac podľa vychodených cestičiek tu pravidelne čosi organizovali, aby sa stretla väčšina poddaných.