Čas ľadu a zimy 6

 

„Aký máte systém moci?“ vyzvedala, len čo osameli, kráčajúc v ústrety útesu a potom po jeho línii na východ. Winterine modré šaty viali vo vetre. Národ krvi má aspoň dobrý vkus. Jemná tkanina bola sotva badateľná na pokožke a sukňovú časť mala len na okrasu, plne roztvorená na viacerých miestach, a pod ňou mala obtiahnuté čierne nohavice so šnurovacími topánkami.

„To nie je tvoj problém.“ Thorn s ňou držal pomalý krok.

Zagúľala očami. „Niekto vás viesť musí. Kráľ? Kráľovná? Cisár?“ zamyslela sa. „Prosím, povedz mi že neuctievate neexistujúceho sociopata na nebesiach.“

Tentokrát na ňu ironicky zazrel. „Nepleť si nás s ľuďmi tvojej generácie. Za mojich čias sotva zliezli zo stromov.“

„Ja som človek mojej generácie,“ ohradila sa.

Prekvapene si ju premeral. „Nenarodila si sa nesmrteľná?“

„Nie.“ Len mala šťastie, že za jej života umrela predošlá vládkyňa zimy a ona bola najbližšia pokrvná príbuzná. „A ty? Ste ako upíri? Môžete byť premenení?“

„Skutočne ti nedám do rúk odpovede, ktoré by mohli byť použité proti nám.“ Zastavili sa na malej rozhľadni, kde ktosi postavil provizórne zábradlie. More pod nimi divoko šumelo a vlny narážali o útes viac než dvadsať metrov pod nimi. Winter nechcela nič viac, než sa v tej ľadovej nádhere vykúpať. Chlad je zdrojom jej moci, jej magická nabíjačka, ako by to nazvala Rebecca.

Zacnelo sa jej za sestrou jeseňou. Potlačila slzy a otočila sa k Thornovi. „Atlanťania sa nezastavia, kým vás nevrátia do sopky. Nechcete s nimi aspoň vyjednávať?“ skúsila nový prístup.

Muž si odfrkol. „Nikdy! A rád by som ich videl, ako to chcú dosiahnuť. Naposledy mali len šťastie.“

„A teraz majú za spojencov všetky rasy nesmrteľných,“ informovala ho.

„To je pre nás bezpredmetné.“

Iste, pretože našli spôsob ako sa dostať do čias, keď žiadnych nepriateľov nemajú. „Čo teda chcete? Čo musíme urobiť, aby sme s vami boli v mieri?“ Možno toto je cesta. Niečo za niečo.

Thorn uprel pohľad svojich červených očí na šíre more. Niečo sa v nich mihlo. Winter ten záblesk spoznala. Podvedome sa usmiala. Pristúpila k nemu bližšie, ich telá sa takmer dotýkali. „Och, takže niečo chcete. Povedz, čo máme a vy nie? Čo by ste od nás chceli?“

Thornovi jej blízkosť nerobila dobre. Ani jej otázky a bohovia, tie vševediace modré oči! „To je medzi nami a Atlanťanmi.“

„Atlanťania chcú od vás primárne pokoj,“ zamrmlala nezúčastnene.

Bola to len chvíľa, počas ktorej Thorna zaliala zlosť a bolestivo Winter zovrel ramená, aby ňou zatriasol. Tak pokoj? Pokoj? Zaslúžia si nanajvýš tak večné zatratenie!

Winterine reflexy rýchlo zareagovali. Schmatla Thornove zápästia, vykrútila mu ich a vymanila sa z jeho zovretia. Chvíľu to vyzeralo na pästný súboj, kým ju k sebe neotočil chrbtom a nepritisol k hrudi, aby sa nemala ako brániť.

„Nebudem s tebou zápasiť, Winter,“ povedal čo najpokojnejšie priamo pri jej uchu.

Ten hlboký, zamatový hlas jej znel až kdesi v podbrušku a na sekundu sa pristihla, ako zatvára oči. Prinútila sa upokojiť. Chvíľu takto stáli, ošľahávaní vetrom, vo vynútenom objatí.

Nebolo to až také hrozné objatie.

Winter sa pomaly vymanila a znovu sa k nemu otočila. „Plánujete nás vymeniť za čokoľvek, čo po Atlanťanoch chcete? Alebo budete požadovať ich vodcov výmenou za nás?“ odhadovala.

Aké povrchné zmýšľanie. „Nie. A keďže nie ste Atlanťanky, naša vojna sa vás netýka.“

„Tak prečo ste nás opakovane napadali? Storm by nebol v tomto stave, keby ste neliezli do teritória vlkov a tigrov.“

Thorn sa znovu vydal pozdĺž útesu. Nedal jej odpoveď.

Winter k nemu dobehla. „Nikto z nás o vás ani nevedel. Nemáte dôvod ísť s nami do vojny. Alebo vám vadí naša samotná existencia? Čo je to, Thorn? Čo vás ženie vpred?“ skúšala ďalej, aj keď vedela že asi píli jeho posledný, osamotený nerv.

„A čo vás? Hm? Prečo držíte s Atlanťanmi?“ obrátil situáciu proti nej.

Spomalila. Na toto mala jednoduché vysvetlenie. „Pretože sú ako my. Nesmrteľní.“

Thorn sa pobavene zasmial, ale bol to skôr smiech zlosyna než niekoho, kto v jej slovách našiel humor. „A my nie.“

Mala toho dosť. „Používate mágiu, ktorá nás stojí roky bojov a ľudí životy!“ rozhodila rukami uprostred zeleného priestranstva, ako sa vracali späť k hradu. „Usmrtili ste dve tretiny Atlanťanov pri poslednej vojne!“

„A opýtala si sa ich niekedy, koľko usmrtili oni nás?!“ okríkol ju rovnakým tónom. V očiach mal oheň. Zlosť. Nenávisť. „Boli sme to snáď my, kto naučil ľudí o mágii krvi?! Nepatrila ani len Atlanťanom!“

„Museli ju ovládnuť, ak chceli prežiť vaše nájazdy!“

Thorn bol rád, že sú sami a môžu na seba kričať. V hrade by si niečo také nedovolil. „Samozrejme. Určite k tomu nemali iný dôvod!“

„Aspoň sa navzájom nemrzačili!“ vyletelo z nej, než sa stihla zastaviť. „Povedz, uspíte aspoň svoje deti, než im vykucháte chrbát?!“

Thorna ovládla zúrivosť. Urobil krok jej smerom. „Čo si to povedala?“

Winter čosi napovedalo, aby utiekla. Ale k tomu nebola svojou predchodkyňou vychovaná. Je Winter. Je zima. Je mocná a pred bojom neuteká. Zdvihla bradu. „Aké to je? Nemôcť sa slobodne hýbať? Musieť chodiť vystretý ako pravítko? Vieš sa vôbec prehnúť?!“ Najskôr si myslela, že Storm je len jeden smutný prípad, ale keď vedela čo sledovať, zistila že nielen Hazel a stráže, ale aj Thorn sa pohybujú zvláštne. Otáčajú sa len celým telom a ruky zdvíhajú opatrne.

Aj oni majú rozrezaný chrbát. Musí to byť nejaký zvrátený rituál. Nevedela si to inak vysvetliť. Neexistuje šanca, aby každý člen vybranej populácie mal rovnaké symptómy, pokiaľ to nie je rituálna praktika.

Thornovi zamrzla krv v žilách. Neveriacky hľadel na svoju zajatkyňu. Kde prišla k tomuto záveru? „Tak my si mrzačíme deti?“ zopakoval nebezpečne pokojným hlasom.

„Ako by si to inak nazval? Posvätným rituálom?“ Znechutene skrivila pery. „Ste presne takí zvrátení, ako nám Atlanťania popísali.“

Thorn by ju mohol na mieste zabiť. Moci na to mal dosť. Krvi tiež. Nič by mu neurobilo väčšiu radosť. Nevedel, kde v sebe našiel tú silu a nepodľahol pokušeniu. Zdrapol Winter za golier šiat a priam ju odvliekol do komnát, kde ju šmaril dovnútra a prikázal strážam, aby ju nepúšťali von kým sa on neupokojí.

 

Keď sa Juniper vrátila zo svojej prechádzky s Hazel, zvedavo pozrela na trucujúcu Winter sediacu na posteli. „Tak čím si ho vytočila?“ opýtala sa priamo a zložila si teplý plášť.

Vládkyňa si odfrkla.

Juniper potlačila úsmev. Winter má s Thornom niečo spoločné – tvrdohlavosť. „Urobila si nemiestny komentár k jeho intímnemu vybaveniu?“ hádala.

Ticho.

„K vybaveniu celej jeho rasy?“ skúšala to valkýra ďalej.

Winter si vzdychla a pomrvila sa na posteli. „Možno som mu naznačila, že mrzačiť si deti nie je celkom v poriadku,“ precedila pomedzi zuby.

Juniper nadvihla obočie. „Čože si to urobila?“

„Povedala som mu, že viem o jazvách. A čo si o nich myslím.“ Pretrela si oči. „Takmer ma zabil od zúrivosti.“

Juniper krútila hlavou. „Nie, Winter. Čo si to urobila?“ Prisadla si k nej na posteľ.

„Som doktorka! Môžem si hovoriť čo chcem o nezdravých praktikách!“ ohradila sa vládkyňa,

Valkýra privrela oči. „Win, nemáš pocit, že tu niečo nesedí? Ak ich jazvy sú následkom použitia Mýtických zbraní, znamená to, že o nich museli mať pokročilé vedomosti.“

„A?“

„Nespoznali ani že Storm bol jednou z nich bodnutý. Ako mohli odrezávať krídla, keď nepoznajú nástroje zodpovedné za ich jazvy?“ pokúšala sa do kamarátky vtĺcť logiku.

Winter sa zasekol dych v hrdle. Na to nepomyslela! Zbledla ako stena.

Juniper vzala jej ruku do svojej. „Ak majú všetci do jedného rovnaký zákrok a nevedia o zbraniach... nevykonali ho na sebe sami.“

Winter sa obrátil žalúdok. Jediná rasa, s ktorou boli v minulosti v kontakte, ktorá o nich má záznamy, sú... „Atlanťania?“ šepla neveriacky.

Ani valkýre sa tá hypotéza nepáčila, ale inú nemali. „Rozhodne niekto, kto vedel čo robí a aké predmety použiť.“

Winter vyskočila na nohy, v očiach slzy zlosti a zúfalstva. „Ja som práve obvinila Thorna z...“

„Vojnového zločinu?“ dokončila Juniper sucho. „Pretože ak to Atlanťania vykonali počas vojny... na deťoch...“

Prečo im ale nepovedali pravdu? Kde vôbec pravda je? Alebo bol Národ krvi tak mocný, že nemali na výber? Boli až takí zúfalí?

„Nebesia, musím sa mu ospravedlniť!“ uvedomila si. „Niet divu, že bol vytočený.“

Juniper ju pohladila po ramene. „Nechaj mu čas na vychladnutie.“

Krásne Vianoce vám prajem holky, do všetkých kútov sveta :-) nezabúdajte odpočívať, nabrať energiu a doprajte si toľko sladkostí, koľko zvládnete!