Čas ľadu a zimy 7

 

Thorn trestal Winter za jej podrezaný jazyk vlastnou metódou. Nesmela vyjsť z miestnosti ani len na kontrolu Storma a o vychádzkach mohla len snívať.

Juniper prevzala rolu ošetrovateľky naplno a väčšinu času trávila v susedných komnatách. Nesťažovala sa, pretože sa aspoň nenudila ako Winter.

Keď ale aj na tretí deň Winter nesmela opustiť miestnosť, praskli jej nervy. „Fajn!“ povedala do ticha, keď Juniper podvečer odišla dohliadnuť na Storma, ktorého stále museli držať pod sedatívami. „Nechceš so mnou hovoriť? Nájdem si ťa po svojom!“ rozhodla.

Už zistila, že celé poschodie je plné krvavých symbolov, ktoré slúžia ako nástražné pasce a čiastočne tlmia jej moc.

Okná ale nikto nezačaroval. Thorn si asi myslel, že pobyt na siedmom poschodí nad priekopou plnou ostrých kameňov ju odradí, ale hlboko podcenil odhodlanie ženy, ktorá budila strach už len pohľadom a bojovala v prvých líniách proti ľuďom.

Vyskočila na širokú rímsu a odhadovala svoje možnosti. Okná boli na tejto strane rozložené nepravidelne. Pohľadom medzi nimi našla cestičku, zapamätala si ju a začala z dlaní po tejto trase vysielať ľadové kryštále. Tie sa spájali, až vytvorili kľukatú šmykľavku až k zelenému priestranstvu, kde sa s Thornom pohádali. Dala si záležať, aby ani z jedného okna nebolo vidieť jej malú cestu na slobodu.

Posadila sa na začiatok a ako malé dieťa pri prvom snehu sa s nadšením spustila. Do trávy dopadla hladko, s gráciou. Šmykľavku hneď rozpustila.

V tme nevidela najlepšie, ale dorastajúci mesiac bol našťastie plne viditeľný a čo-to osvetlil. Chcela sa vydať späť dovnútra v snahe nájsť Thorna, ale mihajúce svetlá od útesov upútali jej pozornosť. Prebehla k rozhľadni a uvidela ako od mora po ukrytom rebríku prichádzajú tmavé postavy. Za radom stromov ich už čakalo niekoľko členov Národa krvi vrátane Thorna. Najskôr vytiahli ťažké batohy, potom techniku a nakoniec pomohli na trávu aj piatim neznámym prichodiacim v ošúchanom oblečení.

Winter zarazilo, že sa medzi sebou bavia po anglicky. Thorn tak robil len pri nej s Juniper, inak sa so všetkými rozprával v ich rodnom jazyku. Čo najopatrnejšie pricupitala k väčšiemu stromu, aby lepšie počula. Vo svetle horiacich fakieľ uvidela ako Thorn každému podáva kusy látky na otretie tváre od morskej vody, ktorá ich stihla ošpliechať.

Odkiaľ prišli?

More pod nimi nie je vôbec pokojné a pod útesom nie je ani pláž. Snáď sa len tak nevynorili? A hlavne, odkiaľ by prišli?

„Ako je na tom Storm?“ opýtal sa hlas, ktorý Winter už niekde počula, ale nedokázala ho zaradiť.

„V bezvedomí, ale naberá farbu,“ odpovedal Thorn. „Doktorka sa oňho postarala dobre,“ dodal neochotne. „Vďaka za radu, mimochodom. Označovať liečiteľov červeným krížom je praktické. Nemuseli sme unášať celú jednotku.“

„A hlavne ju kŕmiť,“ dodal ktosi a celá skupinka sa zasmiala.

Winter prižmúrila oči. Takže Thorn nevedel, po kom ísť. Niekto mu povedal koho v dave hľadať.

„Ver mi, táto má v sebe oheň ako niekoľko armád dohromady,“ zašomral Thorn. „Sú všetky nesmrteľné tak papuľnaté?“

Opäť ten známy hlas, tentokrát podfarbený smiechom. „Varoval som ťa, že Lilith si pod seba neberie krehotinky.“ Muž si konečne zložil hrubú čiapku, spod ktorej vypadli pramene svetlých vlasov, a prešiel do svetla pochodne.

Winter v žilách zovrela krv. Och, toto nie je možné! Prečo jej nikdy nenapadlo, že Thorn toho vie až priveľa na to, že bol desiatky tisíc rokov prakticky v kóme? Samozrejme, že má u seba jedného z jej druhu! Zahodila opatrnosť a aj keď vedela, že asi zase skončí v temniciach, nazúrene vyšla z tieňov stromov priamo k svetlovlasému nesmrteľnému. Než sa ktokoľvek spamätal z toho, že ju vidí, vrazila mu z celej sily pod oko, až takmer spadol na zem.

Thornovi klesla sánka.

Winter zvierala päste aj pery, keď sa cieľ jej hnevu spamätával a previnilo na ňu pozrel. Neboli to však oči, ktoré si pamätala. Ich svetlú farbu nahradil karmínový odtieň krvi.

Je jedným z nich.

„Za toto ti zlámem všetky kosti, Vasily Ruský!“ povedala hlbokým hlasom, ktorý u nej ani Thorn ešte nepočul.

Stráže ju hneď zdrapli a vykrútili jej ruky za chrbát, zatiaľ čo sa snažila kopancami splniť svoju hrozbu na mužovi, ktorého celý jej svet oplakal, pochoval, a na ktorého spomína dodnes.

Vasily si trel líce a pozrel na Thorna. „Pre všetko na svete, ty si uniesol ju?“ ukázal na Winter.

„Mala na ramene kríž!“ bránil sa Thorn, nerozumejúc plne situácii. „Ako si sa sem vôbec dostala?“ obrátil pozornosť k nej.

Vasily sa plesol po čele. „Winter, čo si robila u Lilith?“

Znovu sa ho pokúsila kopnúť a stráže mali čo robiť, aby ju udržali. „A čo robíš ty nažive, hm?!“

Vasily si prehrabol mierne strapaté vlasy. „Pustite ju,“ poprosil stráže. „Dlhujem jej vysvetlenie.“

 

 

Thorn zvedavo pozoroval dvoch nesmrteľných, ktorí stáli oproti sebe ako tesne pred smrtiacim zápasom. Urýchlene ich zaviedol do bývalej zbrojnice prerobenej na spoločenskú miestnosť, v tejto nočnej hodine blažene prázdnu. Trochu sa obával o nábytok, ale aspoň v dohľade neboli žiadne zbrane.

Vasily sa zhlboka nadýchol. Dúfal, že nikoho z predošlého života neuvidí. Nie pre to, že by sa necítil ako jeden z nich. Len nechcel čeliť tomu, čo po ňom ostalo. Nechcel vedieť, čo sa v jeho svete deje. Doslova túžil mať hlavu strčenú v piesku ešte pár rokov.

„Tak kedy si sa rozhodol prezliecť kabát?“ prehodila Winter nonšalantne. „Už ťa nebavilo mať svoju starú moc?“

Urazene na ňu pozrel. „Tak to nie je.“

„Prosím, tak mi vysvetli ako to je. Bol si unesený? Si zajatec ako ja?“ Odrazu jej čosi došlo. „Technológie. Solárne lampy. To všetko majú vďaka tebe, nemám pravdu?“

Zaksichtil sa.

To bola dostatočná odpoveď. Jej nenávisť sa len znásobila.

Vasily sa posadil na jeden z mnohých stolov po obvode miestnosti. „Spomínaš si ako som spadol do tej pukliny s lávou?“

Či si pamätá? Stálo ju nemalú silu to spracovať. Stroho prikývla.

„Spálila ma takmer na kosť.“

„Našli sme tvoje ostatky,“ povedala nezúčastnene.

Prikývol. „Ja viem. Thorn mi... povedal čo všetko chýbalo, keď ma... v poslednej chvíli zachránili.“

Zachránili? Pochybovačne pozrela na svojho väzniteľa.

„Puklina bola priamym východom z väzenia,“ potvrdil Thorn. „Videli sme ho spadnúť a horieť.“

Vasily sa otriasol. V očiach sa mu zjavila panika, ktorú rýchlo potlačil. „Spomínaš si na Hviezdne vojny?“ skúsil to inou cestou.

Winter nadvihla obočie.

„Ako skončil Anakin? Asi tak som vyzeral.“

Prišlo jej zle. „Celkom dobre si sa zregeneroval,“ zhodnotila.

„Nie ja. Keď ma odtiahli, bol som len obhorené telo. Neviem ako sa mojej duši podarilo neopustiť ho. Winter, Thorn a jeho ľud ma zachránili vďaka mágii krvi. Dva roky bez prestania ju do mňa pumpovali, hojili ranu po rane, doslova mi vypestovali nové končatiny, oči, kožu,“ vykreslil jej, čo sa stalo po tom osudnom páde, keď ho archanjel Michael zmietol z bojiska.

Thorn na sebe nedal znať žiadnu emóciu. Pravdou je, že Vasily bol prvá vec, ktorú uvideli keď takmer naslepo blúdili jaskyňami v snahe nájsť cestu von. K východu ich prilákal krik hrôzy a bolesti. On, Storm a asi desiatka ďalších boli slabí, ale čosi v nich im nedovolilo sa len prizerať. Sami sa spálili, ale s pomocou krvi vytiahli Vasilyho preč z prúdu lávy a zastavili jeho umieranie. V tých jaskyniach strávili niekoľko dní, pretože nevedeli kam ísť kým láva neschladne. Hladní, zmätení a slabí robili všetko pre to, aby ho udržali nažive. Potom, s Vasilyho telom v náručí, prvý raz vyšli na slnko. Utiekli čo najďalej od toho strašného miesta a celé mesiace nerobili nič iné, než putovali ďalej a ďalej, aby ich Atlanťania nenašli.

Neskôr si túto záchranu odôvodnili ako nutnosť – kto iný by im dal nevyhnutné informácie o svete, do ktorého precitli? Bol jeden medzi mnohými, mohli ho prinútiť. Taký bol plán.

„Prebral som sa o dva roky neskôr, Winter,“ pokračoval Vasily. „Ale to množstvo mágie krvi mi bude navždy prúdiť v žilách,“ vysvetlil farbu svojich očí.

Pristúpila k nemu bližšie, stále plná hnevu. „Nezastavil si ich v útoku na naše dŕžavy. Na môj palác. Na Atlantídu.“

Bývalý kráľ Ruska previnilo uhol pohľadom.

Srdce jej vynechalo úder. „Nie, ty si im pomohol,“ uvedomila si. „Preto vedeli kam ísť, čo čakať.“ Preto jej domov padol.

Znechutene zasyčala a znovu odstúpila.

„Tvoj palác?“ zopakoval Thorn, usadený na stoličke oproti nim.

Fľochla po ňom pohľadom. „Áno, môj palác. Môj domov, moje útočisko. A ten útok neviedol nik iný, než Storm. Takže ak niekedy budeš pochybovať o mojej integrite, pamätaj na to, že som mala všetky dôvody ho nenávidieť a urobiť jeden malý pohyb skalpelom a dostať svoju pomstu, no neurobila som to. Pretože sa nemal ako brániť!“

Vasily si trel spánky. Toto je chaos. Čistý chaos. „Thorn, Winter sa ti asi ešte nepredstavila. Je to vládkyňa zimy. Jedna zo štyroch kráľovien ročných období,“ ozrejmil mu.

Čiernovlasý muž vstal zo stoličky, akoby ho popálila. „Ty si tá ktorú Storm videl na Severnom póle?“

„A nechal zmrznúť bez strechy nad hlavou, áno. Chceš počuť ešte jeden vtip?“ Otočila sa k upírovi. „Vasily? Ozrejmíš svojmu kamarátovi kto je Juniper, moja spoluzajatkyňa?“ Škodoradostne sa usmiala.

Vasily sa chcel prepadnúť pod zem. „Vodkyňa valkýr. Uniesol si kráľovnú Valhally. Vážne, Thorn, si pre svoj ľud chodiaci problém!“

Tak holky, dnes oslavujem svoj tridsiaty obeh okolo Slnka na našej malej, nebezpečne prehriatej planéte :-) Nikdy som si nemyslela, že sa tohto veku so svojimi depresiami a démonmi dožijem a úprimne - ani som si na takýto dlhý čas nerobila plány. Takže ak má niektorá z vás nejaký návod na dospelosť, podeľte sa prosím v komentároch :D pretože ja absolútne neviem čo robím a neviem ako dlho mi vydrží improvizácia :D

Prípadne ak by ste mali poruke nejakého nesmrteľného upíra, ktorý by sa zastavil, zahryzol a vyriešil moje bolesti kĺbov, veľmi by som to ocenila ;-)

Každopádne vám všetkým prajem všetko dobré do nového roka, málo problémov, veľa spánku, tučné bankové účty a plné chladničky :-)

A ako darček, malá ukážka čo nás čaká a neminie ak sa zdržíte do ďalšej poviedky:

Opäť skončili usadení na zemi, jeden vedľa druhého. Tentoraz bolo na Stefanovi hučať do Vasilyho, aby bojoval. „Ja nebudem ťahať tvoju mŕtvolu do paláca, len aby som vysvetlil kde som k nej prišiel,“ frflal nespokojne.

Vasily začínal chápať jeho túžbu umrieť. Tá kliatba si skutočne vyberala svoju daň. Mal pocit, akoby jeho končatiny vážili snáď tonu. „Najvyšší dvor by si určite pomyslel, že si ma držal v zajatí len aby si sa dostal k trónu,“ vtipkoval.

„A je to pri nás dvoch tak ťažko uveriteľné?“ zamyslel sa Stefan.

............

Hodinu na to už cez tmavé cesty mierili k nálezisku. Stefan sedel za volantom a autom hrkalo na prašnom, neupravenom povrchu uprostred lesov.

„Strom, strom, pre všetkých bohov strom!“ kričal Vasily, kŕčovito sa držiac dverí. „Jazdíš ako šialenec!“

Stefan podráždene vyceril zuby. „Ak chceš, rád ťa vysadím a choď pešo!“

„A som si istý, že by som dorazil skôr než ty s touto mašinou!“

„Len pokiaľ ťa po ceste omylom neprejdem!“

„Prosím! Uži si vysvetľovanie situácie Najvyššiemu dvoru!“

Stefan prudko zabočil, až ženy zasyčali. „Myslíš po tom, čo im vysvetlím že ich poddaní padajú do kómy? Som si istý, že za tebou budú plakať.“