Čas ľadu a zimy 8

 

Zatiaľ čo Winter, Thorn a Vasily na seba jačali, Juniper balila lekársky kufrík v Stormových komnatách. Posledný nechala vonku tlakomer. Nasadila mu ho na rameno a urobila posledné meranie. Keď ho stiahla naspäť, vyrovnane zašomrala: „Viem že si pri vedomí. Nemusíš predstierať.“

Červené oči svetlovlasého muža sa prvý raz otvorili a upreli na ňu. Než sa Juniper spamätala, schytil ju za ruku, stiahol k sebe na posteľ a pretočil ich tak, že ležala pod ním.

Valkýru zaliala chvíľková panika, ale tá sa rýchlo stratila. Storm možno bol pri zmysloch, ale nie pri sile. Jeho dlhé, snehovobiele vlasy ich prikryli ako jemný závoj. Nerozhodne si ju premeriaval. „To ty si držala moju ruku, keď som bol v bolestiach.“ Nebola to otázka. Juniper sa naučila držať jeho dlaň vo svojej, aby jej stiskom naznačil kedy potrebuje ďalšiu injekciu. Inak komunikovať nevedel. „Kto si?“

Prižmúrila naňho hnedé oči. „Za prvé, som niekto koho prinútili priviesť ťa k životu a kto sa hrabal v tvojich vnútornostiach. Za druhé, volám ja Juniper. Za tretie, radím ti zo mňa zliezť, pretože moje koleno je jeden malý pohyb od úplne nového druhu bolesti, ktorý rozhodne zažiť nechceš,“ povedala na jeden dych.

Storm pozrel medzi ich telá. Juniperino koleno skončilo medzi jeho rozkročenými nohami. Je nutné dodať, že na sebe nemal kúska oblečenia. Pozrel naspäť do tých teplých hnedých očí a zdalo sa, že z nich niečo vyčítal, pretože sa nadvihol aby na sebe Juniper necítila jeho váhu.

Nerada to priznávala, ale uľavilo sa jej.

Storm sa pomaly posadil a do lona si stiahol vankúš. Pretrel si tvár a pozrel na svoj bok. „Čo do pekla sa odohralo? Nie si jedna z nás.“

Juniper ocenila, že je ochotný viesť rozhovor namiesto štekania príkazov ako jeho čiernovlasý kamarát. Zošmykla sa z postele a podala mu zrkadlo, aby sa príliš nenamáhal, a odlepila mu z kože bandáže. „Chvíľu to bude nepríjemné, ale zahojí sa. Zostane ti jazva podobná...“ odmlčala sa. Nechcela hovoriť o jeho chrbte, ale nemôže ani predstierať, že nevidela hrôzu, ktorá musí bolieť deň po dni. „Tým, ktoré už máš,“ dokončia.

Storm si ju premeral. Bola vysoká, očividne trénovaná v boji, a energia, ktorá z nej k nemu prehovárala, mala tragickú príchuť. „Povedala si, že ťa prinútili pomôcť mi. Kto? Ako?“ zmenil tému.

„Uniesli ma. Spolu s ďalšou medičkou. Bolo nám sľúbené, že ak ťa vyliečime, dostaneme slobodu.“

Storm si frustrovane stisol koreň nosa. „Thorn niekedy nepozná hranice,“ posťažoval sa do prázdna. „Ublížil vám?“

Juniper prekvapene naklonila hlavu. Títo dvaja by nemohli byť odlišnejší. Táto otázka však ďalej nalomila jej vieru v príbehy Atlanťanov o Národe krvi. „Nie,“ odpovedala po pravde. „Ale rady by sme šli domov.“

„Iste.“ Vstal a omotal si prikrývku okolo bokov. Juniper musela vzhliadnuť, pretože bol o viac než hlavu vyšší než ona. Vyzeral trochu... étericky, s tými snehovými vlasmi a ostrými črtami. „Neviem či to pomôže, ale v jeho mene vám ďakujem za pomoc a máš moje slovo, že budete navrátené do...“ nech chcel povedať čokoľvek, zastavil sa. „Odkiaľ ste prišli.“

Do svojej doby? Juniper na sebe nedala znať, že chápala nevypovedané. Pochybovačne pozorovala, ako sa oblieka do jednoduchej róby podobnej županu. „Tak kde je môj nepodarený brat?“ opýtal sa po chvíli, keď našiel mäkké topánky.

Juniperino obočie vystrelilo až k línii vlasov. „Ten šialenec je tvoj brat?!“ zvolala.

Storm nadvihol kútik pier. Pozrel na ňu takmer súcitne. „Ja viem, podedil všetku horkokrvnosť.“

Ona by to nazvala inak, ale nechcela sa hádať. Cúvla, keď sa k nej Storm priblížil a zastavila ju až stena. Otriasla sa, keď jeho teplú dlaň pocítila na líci a jeho dych na svojej tvári. Stormov pohľad bol neobvykle intenzívny a ona sa bez zbrane cítila ako bez ruky.

„Trpíš,“ povedal jednoducho. „Mrzí ma to.“

Zamrkala. „Ehm, som v poriadku,“ opravila ho, pretože skutočne sa nemala najhoršie.

Storm pokrútil hlavou. „Si silná, ale nie v poriadku.“ Odstúpil.

Čo je toto za divnú konverzáciu? „Som v prvom rade tvoja nepriateľka,“ povedala viac pre svoj pokoj duše, než pre čokoľvek iné.

„Ale? Nemám pocit, že si na to dosť stará. Moji nepriatelia žili desiatky tisíc rokov dozadu.“

Juniper sa dôstojne narovnala. „A môj ľud má spojenectvo s Atlantídou. Bola som pri vašom oslobodení. Nemysli si, že sme mu nechceli zabrániť.“

Storm zovrel pery. „Nerobím si nádeje. Ale ak som správne pochopil, momentálne ste tu len dve a nás sú tisíce. Tvoja aliancia pre mňa nepredstavuje hrozbu.“

Jej aliancia v prvom rade stojí na vetchých základoch, ale to mu nechcela prezradiť. Len naňho hľadela a snažila sa pochopiť situáciu. Stormov vyrovnaný tón ju iritoval na neznámej úrovni. Znel ako nejaký starý druid z rozprávok. Starí druidi z rozprávok síce nemajú pevnú hruď a lákavé pozadie, ale bola ochotná túto nezrovnalosť tolerovať. „Naozaj mi môžeš garantovať, že nás vrátiš domov?“ zvolila nakoniec podstatnú otázku. „Bez ujmy.“

„Máš moje slovo kráľa.“

Z výdychom prikývla, potom stuhla keď jej mozog zaregistroval celú vetu. Klesla jej sánka. „Prosím?!“

 

Winter bola vyčerpaná z prekrikovania a hádok. Nenávidela Vasilyho. „Takže si ich zajatec, alebo nie?“ opýtala sa sucho, keď sa upokojila po dlhom tichu.

Sklopil pohľad.

Sklamane si odfrkla.

„Vasily zajatcom bol,“ opravil jej predpoklad Thorn. „Potom sa sám rozhodol medzi nami zostať.“

Najradšej by mu vrazila ešte jednu. „Zbabelec!“

Neoponoval jej. „Potrebovali moju pomoc, Winter,“ odôvodnil svoje rozhodnutie.

„A tvoj ľud snáď nie?!“ okríkla ho zachrípnuto. „Náš svet? Stefan?“ vyslovila meno, pri ktorom Vasilym trhlo. „Zlomil mi tri rebrá, keď sa snažil skočiť za tebou do lávy a ja som mu bránila!“ Nikdy to Stefanovi však neprezradila. Cítil sa zle už len za to, ako jej vtedy nadával, a celý rok sa za to ospravedlňoval. „Myslíš, že máš právo posrať životy iným, aby si šiel za novým dobrodružstvom?! Psychicky sa zrútil! Musela som ho tajne pašovať k Erin na intenzívne terapie! Celé roky sme ho pumpovali liekmi na upokojenie! Dodnes chodí plakať na tvoj hrob, keď si myslí, že ho nikto nevidí! Vieš, čo neustále opakuje?“ Podišla bližšie. „Že naňho čakáš v ďalšom živote! Zatiaľ čo ty sa tu bratríčkuješ s jeho nepriateľmi!“

Vasilyho oči sa zaliali slzami.

Winter neskončila. „Utiekol si pred ním,“ obvinila ho a trafila do čierneho. „Utiekol si, len aby si nemusel priznať pred svetom, že chceš mať po svojom boku muža! Utiekol si, akoby Stefan bol tvojím špinavým tajomstvom nehodným trónu! Vieš čo? Stefan si zaslúži viac! Dúfam, že tvoje srdce zhnilo!“

Thorn so záujmom pozoroval Vasilyho. Upír im nikdy neprezradil, že za sebou niekoho nechal.

Vasily smrkol. „Stefan ti povedal o... nás?“

Hystericky sa zasmiala. „Vy dvaja ste naozaj natvrdlí! Nič mi nemusel povedať, vedel to celý svet! Vedeli sme to od momentu, keď si šiel jačať na Najvyšší dvor za to, že ho poslali na nebezpečnú misiu! Uzatvárali sme stávky, Vasily! Prišla som kvôli tomu o tri rubíny a zlatú tehličku!“

Vasily sa zapotácal. So Stefanom si dali záležať, aby si na verejnosti dávali najavo len nevraživosť, z ktorej ich tajná náklonnosť povstala. Chápal, že Miroslava si asi urobila svoje závery ako jeho pravá ruka, ale aby niečo postrehli aj iní? Čo robili nesprávne?

Winter sa prinútila upokojiť. Potichu napočítala do desať.

Vasily si zotrel slzy. Nemal čo povedať.

Thorna istým spôsobom dojala Winterina lojalita tomuto neznámemu mužovi – Stefanovi. Už o niečo menej ho dojal nový pojem, ktorý sa naučil od Vasilyho krátko po tom, čo sa k nim pridal – homofóbia. Prišlo mu to až smiešne. Zo všetkých vecí, ktorých by sa súčasné civilizácie mali a mohli báť, si vyberú lásku?

 Vo Winter sa čosi zlomilo. Obalila ju akási apatia. „Prečo ste potrebovali jeho pomoc?“ otočila sa k Thornovi, hlas plytký.

Neodpovedal jej.

Pokrútila hlavou. Zistila, že to ani nechce vedieť. Nechce byť uprostred politických ťahaníc. Na to je príliš mocná a príliš sú jej ukradnuté. „Vieš čo? Je mi to jedno. Pôvodne som sa ti chcela len ospravedlniť.“

Thorn spozornel. Zle počul?

„Za to, čo som povedala o mrzačení detí. Nemohli ste to byť vy, lebo neviete čo sú Mýtické zbrane. Predpokladám, že ani Vasily neprišiel na to, že jedna z nich zranila Storma.“

„Nebol som tu,“ zašomral. Keď mu Thorn v panike poslal správu, dokázal mu len poradiť, aby vyhľadal medikov spomedzi nesmrteľných. Spolu s malou skupinkou bol na výprave na susednej pevnine.

Winter si precvičila stuhnutý krk. „Tie jazvy na vašich chrbtoch sú rovnakého pôvodu. Ak vám ich urobili Atlanťania, je to vojnový zločin, pretože deti nemajú byť zahrnuté v konfliktoch. Ani len deti agresorov.“

Thornovi zovrelo žalúdok. Pred očami mal ten moment, keď ho násilím pripútali o stôl a rezali doňho, kým nestratil vedomie.

„Dôvod, prečo ste v bolestiach, a ja viem že ste, je kvôli zle zrastenej pokožke, čo musel tiež byť úmyselný čin. Neviem prečo vám to urobili, ale viem ako. Tiež viem ako to napraviť.“

Thorn prudko vstal, jej slová ním preleteli ako blesk. Ešte aj Vasily spozornel.

Winter mu pozrela do očí. Na dnes zo seba dostala dosť frustrácie. „Ak budete chcieť, samozrejme.“

„Prečo?“ bola jeho okamžitá reakcia. „Prečo sa ponúkaš len tak nám pomôcť?“

„Neponúkam. Ako som povedala, zložila som prísahu.“

Thorn jej neveril. Doslova. Takéto zázraky sa nedejú, nie im. „Vasily povedal, že jazvy tohto druhu sú neliečiteľné.“

„Vasily nie je doktor a ani Mýtické zbrane neskúma. Nevrátim vám krídla, viem len napraviť vašu mobilitu. A tiež mi je jasné, že to oľutujem keď vytiahnete do ďalšej vojny s Atlantídou.“ Ale ak to skutočne spôsobili oni, zaslúžia si viac než len nečakaný útok. Zaslúžia si ísť pred súd.

Thornov pohľad sa odrazu presunul ku dverám, v ktorých sa zjavil unavený Storm nasledovaný zvedavou valkýrou. Oprel sa o zárubňu. Vypočul si väčšinu rozhovoru, ktorý sa ozýval chodbami. Winter mala zvučný hlas.

„Nikdy sme vo vojne s Atlantídou neboli,“ povedal jednoducho. „Ani sa do nej neplánujeme vrátiť. Ak nás skutočne dokážeš vyliečiť, budeme ti naveky dlžní.“

Winter istým spôsobom upokojilo, že ho vidí na nohách. „Neboli,“ zopakovala pochybovačne. „A celé generácie ich predkov vymreli, pretože zbierali lúčne kvety?“

Vasily jej zovrel predlaktie. „Winter, do tejto záležitosti sa skutočne nechceš...“

Storm ho prerušil. „Aj tak už zistila priveľa. Nech si sama urobí závery.“ Pozrel na sebavedomú doktorku. „Nebola to vojna, ale povstanie. Atlanťania nás mali ako otrokov.“