Čas ľadu a zimy 9

 

Winter bola dlhú chvíľu bez pohybu. Jej mozog sa snažil racionalizovať. Atlanťania nemohli mať otrokov. Atlanťania im posledných desať rokov neustále opakovali kde všade vidia nerovnosť, rasizmus a diskrimináciu medzi nesmrteľnými. Atlanťania ich vysmiali za rasovú vojnu, ktorá mala za následok vyhnanie z Hyperborey. Atlanťania učili Lilithine jednotky ako bojovať so zotročujúcimi účinkami mágie krvi. Atlanťania im pomohli zachrániť svet. Atlanťania boli obeťami. Atlanťania sa obetovali, než aby šli do vojny s archanjelom Noxom.

Históriu píšu víťazi, pripomenul jej ten istý mozog.

Aj Juniper prišla o chytré poznámky. Len tam stála a civela raz na Vasilyho, potom na Thorna a nakoniec na Storma.

Thorn si prehrabol čierne vlasy a pokrútil hlavou. „Prečo ich ťaháš do našich politických ťahaníc?“ sykol smerom k Stormovi.

Bielovlasý muž sa nevinne usmial. „Pretože si ich uniesol, drahý braček. A priviedol sem. A keďže videli naše jazvy, je lepšie im dať vysvetlenie, než ich nechať domyslieť si neexistujúce teórie,“ ozrejmil mu vyrovnane.

Winter sa zahľadela na Thorna. „On je tvoj brat?“ Už jej dávalo zmysel, prečo mu tak záležalo na Stormovom prežití.

Juniper sa konečne prebrala a podišla k Winter. „Och, to nie je všetko.“ Ukázala na Storma. „Tuto pán je kráľ Národa krvi.“

Thorn rozhodil rukami, frustrovaný z brata, ktorého pevné nervy naozaj nezdieľa. „Nakreslil si jej aj mapu nášho hradu so všetkými slabinami a vymenoval jej počty našich bojovníkov? Červenovláska má vlastnú armádu!“

Storma to neprekvapilo. Sálalo z nej vodcovstvo. Skúsenosti. „My tiež.“

Nikto nahlas nevyslovil, že Juniperina je väčšia, pretože sa k nej pridajú spojenci všetkých rás.

Winter bola rada, že nie je jediná ktorá sa so sestrami háda, hoci fakt že Thorn je princom jej nepriateľa jej nepridal na pokoji duše. Odkedy šľachta robí špinavú prácu?

„Všetci von!“ prikázala po ďalšej chvíli ticha.

Thorn nadvihol obočie. Ona chce rozkazovať na jeho vlastnom území?

Winter zdvihla bradu. „Vypočujem si Thorna a len Thorna. Vasily, s tebou som ešte neskončila. A Veličenstvo,“ to slovo vyslovila s ťažkosťou, ale rozhodla sa dopriať Stormovi dôstojný titul. Ako znak dobrej vôle. „Prosím, vráťte sa do postele. Ešte stále nie ste fit. Juni, postaráš sa oňho?“

Valkýra prikývla, ale jej pohľad jasne naznačoval, že bude potrebovať detailnú citáciu jej rozhovoru s princom.

Keď v miestnosti osameli, pretrela si tvár a aj keď chcela klesnúť do kresla a uvoľniť všetko to napätie v tele, zostala stáť asi meter od Thorna. „Povieš mi konečne pravdu?“

Odfrkol si. „A uverila by si jej?“

„Neviem,“ priznala po pravde. „Ale od Atlanťanov mám len príbehy, zatiaľ čo u vás vidím dôkazy niečoho iného. Takže ti dávam šancu povedať mi tvoju verziu. Bez ohľadu na to aká bude a či jej uverím, môj sľub napraviť vám pokožku na chrbte to nezmení.“

Čiernovlasý muž prešiel k oknu a pozrel na tmavé nádvorie pod nimi. Bol neprirodzene vystretý, aby uľavil tlaku na chrbte, ktorý bol jeho spoločníkom odkedy sa pamätá. Mizerný Storm aj s jeho priamočiarosťou! On sa možno zmieril s tým, čo sa im stalo, ale Thorn sa stále budí z nočných môr a rozrušia ho nečakané hlasné zvuky. Nechcel jej povedať nič. Nechcel nahlas vysloviť tie hrôzy, ktoré musel prežiť, cez ktoré musel viesť svoj ľud keď sám nevidel nádej na slobodu. Má však na výber? Ako pozná Winter, bude mu spievať Macarenu až kým nezošalie.

„Po asi päť tisíc rokov sme ja a môj ľud boli zotročení Atlanťanmi,“ povedal čo najneutrálnejšie, aby nespoznala jeho vnútorný boj. „Najskôr to boli len roztržky, keď nás objavili na, ehm, ako to voláte? Britské ostrovy? Tam sme žili. Oni chceli tiež, aj keď k nim nemali žiadne väzby mimo pár jazier, ktoré historicky obývali a o ktoré sme sa vždy starali. Bolo to pre nich pohodlné územie.“

Winter mlčala, aby nepretrhla jeho sled myšlienok.

„Naša mágia ich fascinovala, ale nechceli sme sa o ňu deliť – z viacerých dôvodov. Dá sa veľmi ľahko zneužiť a zmeniť na smrtiacu zbraň.“

To mohla vidieť v priamom prenose medzi ľuďmi. Atlanťania však vykazovali vysoký level filozofického a psychologického tréningu, než sa pustili do učenia manipulácie s krvou.

„Tiež sme mali... mocné artefakty, ktoré pre nás boli posvätné. Keďže tomu Atlanťania nerozumeli, uniesli niekoľkých z nás a mučením z nich dostali všetko čo potrebovali. Začali útočiť. Len čo sme pochopili, že chcú posvätné predmety, niekoľko našich najlepších mágov utieklo a poschovávalo ich po svete, aby sme ich snáď jedného dňa znovu našli a aby sa k nim Atlanťania nikdy nedostali. Získali by priveľa moci. Čo ako sme sa bránili, obkľúčili nás a odtiahli na Atlantídu. Najskôr skúšali vyjednávať – naše vedomosti o krvi plus artefakty za slobodu. Odmietli sme. Viem, že ti to vyznie zvláštne, ale chránili sme viac než seba. Naše posvätné predmety by im dali do rúk moc ekvivalentnú k tomu, čo za tvojej civilizácie bola koloniálna veľmoc. Padli by národy.“

Winter sa zamračila a prepočítavala roky. „V tej dobe neexistovali národy.“ Nie ľudské. Ani nesmrteľné.

Thorn ignoroval jej poznámku. „Keď nezabrali jednania a ani vyhrážky, prešli k mučeniu. Boli tak posadnutí túžbou po moci, že eventuálne zabili všetky generácie, ktoré si pamätali slobodu. Mysleli si, že s nimi umreli aj vedomosti o umiestnení artefaktov.“

Winter skutočne zaujímalo čo to bolo za predmety a aká sila sa v nich skrývala, ale súdiac podľa Thornových slov jej nedôveruje dostatočne na to, aby sa o túto pravdu podelil. Oprela sa o stenu vedľa neho. „Ty a Storm ste sa narodili do otroctva?“

Prikývol. „Boli sme prvá generácia. Naši starší sa nám snažili predať čo najviac príbehov a návodov, než boli zabití. Postupne ale nikto nepoznal nič iné. Atlanťania nás využívali na budovanie ich kontinentu a ďalším mučením z nás dostali aj vedomosti o mágii krvi. Vedeli, že niektoré z nových generácií stále držia tajomstvo artefaktov, ale keďže sa nikdy nenamáhali zistiť ako funguje náš systém moci, nerozoznali kto je potomkom koho. Ja a Storm sme nikdy nepodľahli. Časom zrejme zabudli prečo nás vôbec uniesli. Boli sme pohodlná a nenáročná pracovná sila. Vyzerali sme inak ako oni, hovorili inou rečou a z nejakého dôvodu boli presvedčení, že nemáme dušu. A preto je v poriadku si s nami robiť čokoľvek chceli. Dávali nám len minimum jedla na prežitie, nesmeli sme si zhromažďovať zásoby vody a kontrolovali aj tok energií a tepla.“

Winter privrela oči. Ona vedela prečo. Atlanťania boli pozorní. „Pretože než sa s vami pustili do boja, šli za anjelmi,“ povedala potichu.

Thorn na ňu nechápavo obrátil pohľad.

„Atlanťania nám povedali, že o vás nikdy nepočuli a tak prosili anjelov o pomoc. Ibaže tí tiež nič nevedeli. Každá uvedomelá bytosť má u nich niečo ako záznam. Vedia o nej. Vy ste neboli na ich zoznamoch.“ A teda prišli k záveru, že nemajú dušu. Aj keď Atlanťanom muselo byť jasné, že cítia bolesť, potrebujú jesť a piť, že krvácajú a majú svoje sny a nádeje, neurčitý status Národa krvi im dal potrebné sebavedomie k pocitu nadradenosti. Zdá sa, že nesmrteľní sa od ľudskej rasy až tak nelíšia, len nerovnosť vidia v iných princípoch.

Thorn sa zamyslel. Čosi sa mu v hlave prepojilo, akási nová súvislosť. „To by dávalo zmysel.“

Winter sa zamračila. „Vedeli ste, že nemáte záznamy?“

„Nikdy sme nad tým nepolemizovali, ale je to logické. Nie sme... nie sme ako tvoj druh.“ Za tými slovami sa zdal byť ďalší bolestivý príbeh, ktorý z neho ale dnes asi nedostane.

„A... máte teda dušu?“ skúsila opatrne.

Thorn prešiel popred ňu. „Neviem. Ako zistíš, že máš dušu? Tým, že ovládaš reč? Že sa naučíš empatii? Alebo tým, že ju stratíš? A záleží na tom? Som niečo menej len pre to, že ju nemám ako ty?“

Winter zovrelo srdce. Toto neboli Thornove slová, toto boli slová jeho väzniteľov. Pristúpila k nemu, opäť príliš blízko. Pár centimetrov a ich telá by sa dotkli. „Máš ju,“ povedala jednoducho. „Máš dušu, vy všetci. Cítim ju od začiatku.“

Thornovi po líci stiekla slza. Toto je prvý raz, čo počuje niečo iné než výsmech za predpoklad, ktorému takmer uveril. Má dušu. Nie je prázdna nádoba.

Winter mu slzu zotrela a dlaňou mu pohladila líce. Ak je Thornov príbeh len z polovice pravdivý... Musel neskutočne trpieť. Nesmrteľní sú odolní. Neublížia im bitky, rany a ani odrezanie končatín. Prikryl jej ruku svojou a chvíľu stáli v tichu, spojení jednoduchým dotykom.

Nikto by nemal pochybovať o vlastnej duši, keď len on dokáže určiť či nejakú má. A nikto nemôže dokázať opak.