Winter bola dlhú
chvíľu bez pohybu. Jej mozog sa snažil racionalizovať. Atlanťania nemohli mať
otrokov. Atlanťania im posledných desať rokov neustále opakovali kde všade
vidia nerovnosť, rasizmus a diskrimináciu medzi nesmrteľnými. Atlanťania
ich vysmiali za rasovú vojnu, ktorá mala za následok vyhnanie
z Hyperborey. Atlanťania učili Lilithine jednotky ako bojovať so
zotročujúcimi účinkami mágie krvi. Atlanťania im pomohli zachrániť svet.
Atlanťania boli obeťami. Atlanťania sa obetovali, než aby šli do vojny
s archanjelom Noxom.
Históriu píšu
víťazi,
pripomenul jej ten istý mozog.
Aj Juniper prišla
o chytré poznámky. Len tam stála a civela raz na Vasilyho, potom na
Thorna a nakoniec na Storma.
Thorn si prehrabol
čierne vlasy a pokrútil hlavou. „Prečo ich ťaháš do našich politických
ťahaníc?“ sykol smerom k Stormovi.
Bielovlasý muž sa
nevinne usmial. „Pretože si ich uniesol, drahý braček. A priviedol sem.
A keďže videli naše jazvy, je lepšie im dať vysvetlenie, než ich nechať
domyslieť si neexistujúce teórie,“ ozrejmil mu vyrovnane.
Winter sa
zahľadela na Thorna. „On je tvoj brat?“ Už jej dávalo zmysel, prečo mu tak
záležalo na Stormovom prežití.
Juniper sa konečne
prebrala a podišla k Winter. „Och, to nie je všetko.“ Ukázala na
Storma. „Tuto pán je kráľ Národa krvi.“
Thorn rozhodil
rukami, frustrovaný z brata, ktorého pevné nervy naozaj nezdieľa. „Nakreslil
si jej aj mapu nášho hradu so všetkými slabinami a vymenoval jej počty
našich bojovníkov? Červenovláska má vlastnú armádu!“
Storma to
neprekvapilo. Sálalo z nej vodcovstvo. Skúsenosti. „My tiež.“
Nikto nahlas
nevyslovil, že Juniperina je väčšia, pretože sa k nej pridajú spojenci
všetkých rás.
Winter bola rada,
že nie je jediná ktorá sa so sestrami háda, hoci fakt že Thorn je princom jej nepriateľa jej nepridal na pokoji duše. Odkedy šľachta robí špinavú prácu?
„Všetci von!“
prikázala po ďalšej chvíli ticha.
Thorn nadvihol
obočie. Ona chce rozkazovať na jeho vlastnom území?
Winter zdvihla
bradu. „Vypočujem si Thorna a len Thorna. Vasily, s tebou som ešte
neskončila. A Veličenstvo,“ to slovo vyslovila s ťažkosťou, ale
rozhodla sa dopriať Stormovi dôstojný titul. Ako znak dobrej vôle. „Prosím,
vráťte sa do postele. Ešte stále nie ste fit. Juni, postaráš sa oňho?“
Valkýra prikývla,
ale jej pohľad jasne naznačoval, že bude potrebovať detailnú citáciu jej
rozhovoru s princom.
Keď
v miestnosti osameli, pretrela si tvár a aj keď chcela klesnúť do
kresla a uvoľniť všetko to napätie v tele, zostala stáť asi meter od
Thorna. „Povieš mi konečne pravdu?“
Odfrkol si. „A
uverila by si jej?“
„Neviem,“ priznala
po pravde. „Ale od Atlanťanov mám len príbehy, zatiaľ čo u vás vidím
dôkazy niečoho iného. Takže ti dávam šancu povedať mi tvoju verziu. Bez ohľadu
na to aká bude a či jej uverím, môj sľub napraviť vám pokožku na chrbte to
nezmení.“
Čiernovlasý muž
prešiel k oknu a pozrel na tmavé nádvorie pod nimi. Bol neprirodzene
vystretý, aby uľavil tlaku na chrbte, ktorý bol jeho spoločníkom odkedy sa
pamätá. Mizerný Storm aj s jeho priamočiarosťou! On sa možno zmieril
s tým, čo sa im stalo, ale Thorn sa stále budí z nočných môr a rozrušia
ho nečakané hlasné zvuky. Nechcel jej povedať nič. Nechcel nahlas vysloviť tie
hrôzy, ktoré musel prežiť, cez ktoré musel viesť svoj ľud keď sám nevidel nádej
na slobodu. Má však na výber? Ako pozná Winter, bude mu spievať Macarenu až kým
nezošalie.
„Po asi päť tisíc
rokov sme ja a môj ľud boli zotročení Atlanťanmi,“ povedal čo
najneutrálnejšie, aby nespoznala jeho vnútorný boj. „Najskôr to boli len
roztržky, keď nás objavili na, ehm, ako to voláte? Britské ostrovy? Tam sme
žili. Oni chceli tiež, aj keď k nim nemali žiadne väzby mimo pár jazier, ktoré
historicky obývali a o ktoré sme sa vždy starali. Bolo to pre nich
pohodlné územie.“
Winter mlčala, aby
nepretrhla jeho sled myšlienok.
„Naša mágia ich
fascinovala, ale nechceli sme sa o ňu deliť – z viacerých dôvodov. Dá
sa veľmi ľahko zneužiť a zmeniť na smrtiacu zbraň.“
To mohla vidieť
v priamom prenose medzi ľuďmi. Atlanťania však vykazovali vysoký level
filozofického a psychologického tréningu, než sa pustili do učenia
manipulácie s krvou.
„Tiež sme mali...
mocné artefakty, ktoré pre nás boli posvätné. Keďže tomu Atlanťania nerozumeli,
uniesli niekoľkých z nás a mučením z nich dostali všetko čo
potrebovali. Začali útočiť. Len čo sme pochopili, že chcú posvätné predmety,
niekoľko našich najlepších mágov utieklo a poschovávalo ich po svete, aby
sme ich snáď jedného dňa znovu našli a aby sa k nim Atlanťania nikdy
nedostali. Získali by priveľa moci. Čo ako sme sa bránili, obkľúčili nás a odtiahli
na Atlantídu. Najskôr skúšali vyjednávať – naše vedomosti o krvi plus
artefakty za slobodu. Odmietli sme. Viem, že ti to vyznie zvláštne, ale
chránili sme viac než seba. Naše posvätné predmety by im dali do rúk moc
ekvivalentnú k tomu, čo za tvojej civilizácie bola koloniálna veľmoc.
Padli by národy.“
Winter sa
zamračila a prepočítavala roky. „V tej dobe neexistovali národy.“ Nie
ľudské. Ani nesmrteľné.
Thorn ignoroval
jej poznámku. „Keď nezabrali jednania a ani vyhrážky, prešli
k mučeniu. Boli tak posadnutí túžbou po moci, že eventuálne zabili všetky
generácie, ktoré si pamätali slobodu. Mysleli si, že s nimi umreli aj
vedomosti o umiestnení artefaktov.“
Winter skutočne
zaujímalo čo to bolo za predmety a aká sila sa v nich skrývala, ale
súdiac podľa Thornových slov jej nedôveruje dostatočne na to, aby sa
o túto pravdu podelil. Oprela sa o stenu vedľa neho. „Ty a Storm
ste sa narodili do otroctva?“
Prikývol. „Boli
sme prvá generácia. Naši starší sa nám snažili predať čo najviac príbehov a návodov,
než boli zabití. Postupne ale nikto nepoznal nič iné. Atlanťania nás využívali
na budovanie ich kontinentu a ďalším mučením z nás dostali aj
vedomosti o mágii krvi. Vedeli, že niektoré z nových generácií stále
držia tajomstvo artefaktov, ale keďže sa nikdy nenamáhali zistiť ako funguje
náš systém moci, nerozoznali kto je potomkom koho. Ja a Storm sme nikdy
nepodľahli. Časom zrejme zabudli prečo nás vôbec uniesli. Boli sme pohodlná
a nenáročná pracovná sila. Vyzerali sme inak ako oni, hovorili inou rečou
a z nejakého dôvodu boli presvedčení, že nemáme dušu. A preto je
v poriadku si s nami robiť čokoľvek chceli. Dávali nám len minimum
jedla na prežitie, nesmeli sme si zhromažďovať zásoby vody a kontrolovali
aj tok energií a tepla.“
Winter privrela
oči. Ona vedela prečo. Atlanťania boli pozorní. „Pretože než sa s vami
pustili do boja, šli za anjelmi,“ povedala potichu.
Thorn na ňu
nechápavo obrátil pohľad.
„Atlanťania nám
povedali, že o vás nikdy nepočuli a tak prosili anjelov o pomoc.
Ibaže tí tiež nič nevedeli. Každá uvedomelá bytosť má u nich niečo ako
záznam. Vedia o nej. Vy ste neboli na ich zoznamoch.“ A teda prišli
k záveru, že nemajú dušu. Aj keď Atlanťanom muselo byť jasné, že cítia
bolesť, potrebujú jesť a piť, že krvácajú a majú svoje sny
a nádeje, neurčitý status Národa krvi im dal potrebné sebavedomie k pocitu
nadradenosti. Zdá sa, že nesmrteľní sa od ľudskej rasy až tak nelíšia, len
nerovnosť vidia v iných princípoch.
Thorn sa zamyslel.
Čosi sa mu v hlave prepojilo, akási nová súvislosť. „To by dávalo zmysel.“
Winter sa
zamračila. „Vedeli ste, že nemáte záznamy?“
„Nikdy sme nad tým
nepolemizovali, ale je to logické. Nie sme... nie sme ako tvoj druh.“ Za tými
slovami sa zdal byť ďalší bolestivý príbeh, ktorý z neho ale dnes asi
nedostane.
„A... máte teda
dušu?“ skúsila opatrne.
Thorn prešiel
popred ňu. „Neviem. Ako zistíš, že máš dušu? Tým, že ovládaš reč? Že sa naučíš
empatii? Alebo tým, že ju stratíš? A záleží na tom? Som niečo menej len
pre to, že ju nemám ako ty?“
Winter zovrelo
srdce. Toto neboli Thornove slová, toto boli slová jeho väzniteľov. Pristúpila
k nemu, opäť príliš blízko. Pár centimetrov a ich telá by sa dotkli. „Máš
ju,“ povedala jednoducho. „Máš dušu, vy všetci. Cítim ju od začiatku.“
Thornovi po líci
stiekla slza. Toto je prvý raz, čo počuje niečo iné než výsmech za predpoklad,
ktorému takmer uveril. Má dušu. Nie je prázdna nádoba.
Winter mu slzu
zotrela a dlaňou mu pohladila líce. Ak je Thornov príbeh len
z polovice pravdivý... Musel neskutočne trpieť. Nesmrteľní sú odolní. Neublížia
im bitky, rany a ani odrezanie končatín. Prikryl jej ruku svojou
a chvíľu stáli v tichu, spojení jednoduchým dotykom.
Nikto by nemal
pochybovať o vlastnej duši, keď len on dokáže určiť či nejakú má. A nikto
nemôže dokázať opak.
Velka vdaka za novu kapitolu!
OdpovědětVymazatMoc děkuji za pokračování příběhu. Jsem zvědavá, jak se s poznáním vyrovnají Juniper a Winter.
OdpovědětVymazatMoc děkuji za novou kapitolu ♥️
OdpovědětVymazatDěkuji 😊 Jana
OdpovědětVymazatĎakujem 🥰
OdpovědětVymazatDěkuji za zajímavou kapitolu. 😊
OdpovědětVymazatDěkuji moc za další kapitolu, je dobré vidět i pohled z druhé strany💞
OdpovědětVymazatDěkuji moc. Krásná kapitola. Jsem zvědavá na vysvětlení ze strany Arlanťanů
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazatĎakujem za ďalšiu kapitolu
OdpovědětVymazatDěkuji za další skvělou kapitolu 😍
OdpovědětVymazatDěkuji za za další úžasnou kapitolu 🥰
OdpovědětVymazatJsem moc zvědavá na to, jak se to vyvine 😊💙💙💙
Ďakujem veľmi pekne 💗😉😢
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazatĎakujem 🙂
OdpovědětVymazatVeľmi pekne ďakujem. Som zvedavá na pokračovanie.
OdpovědětVymazatSmutné,tragické. Moc ti děkuji za další super kapitolu, Alex.
OdpovědětVymazatDěkuji
OdpovědětVymazatMoc děkuji.
OdpovědětVymazatMoc děkuji za skvělou kapitolu.
VymazatĎakujem
OdpovědětVymazatděkuji tak to bylo depresivní. Jen se to samě děkuji i teď v některých zemích
OdpovědětVymazata práve pre to som o tom musela napísať. aby sme nezabudli, že je to stále aj naša realita, ktorú musíme napraviť...
VymazatDěkuji za další pozoruhodnou kapitolu.
OdpovědětVymazatDěkuji. Bobo.
OdpovědětVymazatDěkuji moc
OdpovědětVymazatDěkuji za kapitolu.
OdpovědětVymazatĎakujem 🥰
OdpovědětVymazatKrásna kapitola. Mockrát ďakujem za ďalšiu časť a veľmi sa teším na pokračovanie.
OdpovědětVymazatĎakujem za kapitolu
OdpovědětVymazatMoc děkuju
OdpovědětVymazatMoc děkuji za skvělou kapitolu ❤️🍀
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazatĎakujem za kapitolu :-)
OdpovědětVymazatĎakujem za kapitolku
OdpovědětVymazatĎakujem za ďalšiu kapitolu 🥰
OdpovědětVymazat