Čas ľadu a zimy 10

 

Thorn sa strácal v tých chladných očiach, ktorých majiteľku si skutočne nechcel obľúbiť. Bol by radšej, keby jeho príbehu neverila a trvala na tom, že sa chce vrátiť domov.

Winter pomaly sklonila dlaň. „Čo bolo ďalej?“ opýtala sa jemne. Potrebovala celý príbeh. Potrebovala vedieť, s akou intenzitou má nenávidieť Atlanťanov. „Vaša moc je ohromná, ako sa im podarilo vás napriek tomu udržať pod kontrolou?“

Thornove červené oči sa upreli do neznáma. „Mali technológie a kryštále. Plus ver alebo nie, keď niekoho držíš dlho o hlade, nezostane mu veľa energie bojovať. Dostávali sme jedno jedlo denne a ak sme sa búrili, aj to nám odopreli. Ak ani to nezabralo, nastali verejné bitky, bičovanie, odrezávanie končatín, popravy. Tresty vždy vztiahli na celé rodiny a začali s deťmi. To väčšinu z nás držalo pri zemi. A ako si mohla zistiť, odrezaním krídel nám vzali možnosť odísť. V troch až štyroch rokoch nás pobrali a hromadne nám rezali kožu. Potom nás v bezvedomí vrátili príbuzným. Je pre nás náročné robiť prudké pohyby, alebo sa ohýbať v určitých uhloch. Zvládame to, ale unavíme sa. Niekedy z toho prespíme celý deň. Aby sme nepoužívali mágiu, pravidelne nám púšťali žilou. Tú krv potom využívali pri učení našej vlastnej mágie.“

Winterin žalúdok robil saltá. V ústach mala odpornú pachuť a aktívne bojovala proti dáveniu. „Ako to, že ste nevymreli? Ak vás neustále zabíjali, nové generácie sa museli rodiť v minimálnych počtoch,“ odhadovala.

Thorn jej smutne pozrel do očí.

Winter sa sípavo nadýchla. Nie, len toto nie! Tentokrát sa aj jej oči zaplnili slzami. „Nútili vás k sexu.“

Thornovi chvíľu trvalo nájsť správne slová. „Ako si sa mohla presvedčiť, mágia krvi nesprávnym použitím zotročuje. Môj ľud nie je násilný, aj keď si o nás asi myslíš opak. Naši muži by na ženy nikdy nesiahli proti ich vôli, je to pre nás absolútne neuskutočniteľné. Doslova z toho zvraciame. Ale slabí a pod vplyvom mágie...“

Winter sa rozhodla, že Atlantídu znovu potopí a tentoraz natrvalo. Ako im mohli takto klamať? Akási časť jej vedomia chcela, aby Thorn klamal. Aby si vymýšľal, len aby ju poštval proti jej vlastným spojencom. Ale kde by sa potom vzali jeho jazvy? Prečo by ju unášal ak by vedel ako fungujú zbrane, ktoré zranili jeho brata? Plus jeho poznámka o duši a slová Atlanťanov o tom, ako ani anjeli nevedeli odkiaľ sa Národ krvi vzal... Napriek tomu, že očividne žili dlho na Britských ostrovoch a založili si tam komunity. Všetko do seba príliš zapadalo. „Medzi sebou?“ hlas mala slabý, keď túto otázku položila. „Alebo to bol zároveň aj jeden z trestov?“

Bolesť v jeho očiach jej bola dostatočnou odpoveďou.

Zatla päste. „Vaše ženy?“

„Aj mužov.“ Cynicky sa zasmial. „Atlanťania ani v tomto nediskriminujú.“

Žlč jej stúpala krkom. Smrkla. „Aj t-“ nedokázala dokončiť. „Aj teba-“ nie, nešlo to. Čo je horšie, nechcela poznať odpoveď. Nechcela. Ale musela.

Thornovi po líci stiekla ďalšia slza.

Winter sa rozplakala. Nedokázala to kontrolovať. Už dávno sa naučila zvládať svoje emócie, pozorovať ľudí a ich zverstvá bez reakcie, aby náhodou nezmrazila polovicu Zemegule alebo nevyvolala zemetrasenie.

Ľudské zverstvá však majú vykúpenie v podobe smrti. Ich telá sú krehké. To je jediné, čo si mohla nahovárať pre potlačenie vlastnej zlosti.

V prípade nesmrteľných... Vedela, že to boli stáročia, tisícročia ťažkého utrpenia.

„M-máš následky? Fyzické? Ktoré by som vedela napraviť?“ Pretože tie druhé nedokáže. S démonmi bojovať skalpelom a dezinfekciou nevie.

Stroho pokrútil hlavou. „Vedeli sme sa zahojiť.“

Zahojiť.

To znamená, že boli zranení. Zo sexuálneho násilia.

Opakovaného.

Winter sa musela posadiť. Dlho nič nehovorila a Thorn sa o ďalšie detaily nedelil. Len čakal, ako zareaguje.

„Ako sa vám podarilo naplánovať povstanie?“ dostala zo seba po chvíli a zotierala si slzy.

Plače preňho? Pre jeho ľud? On sám sa ešte k plaču nedostal. Ani k sebaľútosti. Mal by?

„Náhoda. Prišlo silnejšie obdobie dažďov a Atlanťania potrebovali neustále opravovať poškodené časti po vlnobití. Počas jednej silnej búrky nás nechali pracovať a oni sa šli ukryť do svojich obydlí. Nevzali nám však ťažkú techniku. Vyhodili sme ju do povetria spolu s časťou kontinentu. Utiekli sme, ale to práve vybuchla sopka, kde ste nás našli. Mimo kontinentu sme chradli, sotva sme vedeli dýchať bez atlantských štítov. Zdá sa však, že s nami stratili nervy a tak nás uväznili,“ dokončil rozprávanie.

Winter si v hlave prehrávala udalosti posledných rokov. Spojila si ďalšie súvislosti. „Preto ste na nás po oslobodení útočili? Šli ste po tých skrytých artefaktoch?“

„Vasily nám pomohol. Keď sme mu ich nakreslili, ukázalo sa, že všetky skončili vo vašich múzeách alebo zbierkach. Až na jeden, ten sme stále nenašli.“

Winter škrípala zubami. Ak sa Vasily dozvedel rovnaký príbeh, je jasné, že sa nepokúsil o útek. Jeho zúfalo pevný zmysel pre spravodlivosť ho prinútil pomôcť utláčaným. A Vasily nie je z tých, ktorí by sa nechali zmanipulovať výmyslami. Obzvlášť keď tu strávil celé roky. V momente by spoznal nezrovnalosti v ich príbehoch.

Aj tak si zaslúžil tú facku. Mohol Stefanovi aspoň poslať správu. Nejako. Nevedela ako.

Thorn pozoroval škálu emócií na Winterinej tvári. Nesnažila sa ich skrývať, ale bravúrne ich zvládala. Musel si pripomenúť, že nestojí pred žiadnou mladučkou nesmrteľnou, ale stovky rokov starou bytosťou, ktorá bola nútená naučiť sa zvládať enormnú silu prírody.

„Môžem vidieť tvoj chrbát?“ prišla nečakaná otázka položená jemným, citlivým tónom, ktorý použila na Storma keď ho prvý raz uvidela.

Ustrnul. Pre jeho ľud sú tie jazvy niečo, čo ich sprevádza každý deň, ale nehovoria o nich. Nikdy totiž neodhadnú nakoľko je daná osoba traumatizovaná zo zákroku. Winter to však nevie. Jeho stav vidí očami liečiteľky. Doktorky.

Spomenul si, ako opatrne liečila jeho brata. Ako si dala záležať, aby mu nespôsobila bolesť.

Nenávidel nádej, ktorá sa mu rozliala telom v momente, keď začul že by vedela napraviť jazvy, bez ktorých si sotva vedel predstaviť svoju existenciu, hoci by chcel.

Potlačil svoju hrdosť a začal si rozopínať pevnú košeľu s ozdobnými prvkami na ramenách a hrudi. Nechal ju spadnúť z pliec a pridržal materiál na predlaktiach.

Winterine oči kĺzali po na pohľad jemnej, bledej pokožke ktorá... sa vo svetle lámp trblietala? Už si ráčila všimnúť, že Thorn a jeho ľud akoby žiarili, ale teraz, keď mala možnosť vidieť viac než len tváre a dlane, nemohla poprieť ten podivný úkaz. Bolo to akoby niekto poprášil Thornovo telo tým najjemnejším striebristým práškom.

Rozhodla sa k tomu nateraz nevyjadriť. Pomaly, aby Thorn videl čo robí, sa presunula zaňho a musela si pritisnúť dlaň na ústa, aby potlačila zhrozený výkrik.

Thornov chrbát vyzeral ako nákres bojového plánu na ovládnutie sveta. Medzi lopatkami mal viacero kostrbatých šrámov, pod nimi doslova mriežku precíznych zárezov a až ku krku sa mu tiahli tenké, ale premyslené jazvy kopírujúce trajektóriu svalov. Pomedzi to všetko sa vynímali plytké bodnutia.

Bolo to viac než barbarské. Ktokoľvek to vykonal, doslova roztavil fungujúci systém šliach a nervových zakončení a dal si záležať, aby sa pospájali nesprávne.

„Je v poriadku, ak sa ťa dotknem?“ šepla. „Nebude ťa to bolieť?“

Opäť tá starosť o jeho bolesť. Po skúsenosti s Atlanťanmi mal problém pochopiť, že bežní liečitelia si dávajú záležať na pohodlí svojich pacientov. Potlačil slzy a prikývol. „Jazvy nebolia.“

Winterine prsty prešli po šráme od jeho lopatky až k chrbtici a odrazu zatlačili na kožu v určitom smere.

Z Thornovho hrdla sa vydral nechcený ston, keď pocítil náhlu úľavu od tlaku v tom bode. „Čo si urobila?“

Winterine prsty sa presunuli k ďalšej jazve a urobili podobný pohyb. Thornova pokožka pod nimi bola pevná a teplá. „Ukázala ti, ako by malo byť zdravé tkanivo zrastené.“

Thorn privrel oči. Aj ten krátkodobý pocit stál za všetky útrapy, ktorými si prešiel aby ju uniesol. Bytostne cítil vládkyňu zimy za chrbtom, a nebol to chlad čo z nej sálalo. „Naozaj dokážeš toľké poškodenie napraviť?“

Ďalší tlak, ďalšia úľava. Winterin dych ho pošteklil na krku. „Uhm. Budem potrebovať nejaký čas na preskúmanie všetkých jaziev, ale inak viem presne čo robiť,“ potvrdila.

Thorn sa k nej prudko otočil a jeho košeľa pri tom pohybe spadla na zem. Winter sa netvárila, že by ju to vydesilo. Len k nemu zdvihla zmierlivý pohľad. Chvíľu nič nepovedali.

„Nie si tak chladná, ako ťa opisoval Vasily,“ prehovoril nakoniec Thorn.

Winter sa pousmiala. „Len pre to, že ma nepoznáš.“ Opäť zdvihla prsty a zaviala okolo nich mágia. Keď sa ho dotkla tentokrát, priamo na hrudi, akoby mala ruky z ľadu. Zasyčal, ale nebol to vyslovene nepríjemný pocit. Prešla mu po línii hrudnej kosti a zastavila sa pod rebrami.

Rozhodne to nebol nepríjemný pocit.

Thornove nižšie partie súhlasili.

Vládkyňa zimy bola ohromená. Nesmrteľní z jej sveta by už od strachu utekali v predstave, že ich celých zmrazí. Zamyslela sa. „Vysvetlil ti Vasily aká som nebezpečná?“ Možno Thorn len nie je dobre informovaný o deštruktívnej sile jej druhu.

Thornovi neprišla o nič nebezpečnejšia než ktokoľvek z jeho ľudu. Zovrel jej chladnú dlaň – nie v obrane, nie od strachu. Len tak, akoby boli spolu na prechádzke plážou. „Tak chceš byť vnímaná? Ako nedotknuteľná kráľovná zimy?“ zamrmlal, keď k nej sklonil hlavu.

Winter pohla prstami v Thornovej dlani. Nepustil ju, aj keď musel mrznúť. Stiahla svoju moc. „Nezmením kto som,“ odvetila, v hlase nový rešpekt k Thornovmu odhodlaniu nenechať sa zastrašiť.

„To vôbec nie je potrebné.“ Nebadane sa pousmial. „Vypusti na mňa svoju silu. Na skúšku,“ vyzval ju.

Klesla jej sánka. „Prosím?“

Thorn jej voľnou rukou pohladil svetlé vlnky vlasov na pleci. „Skús to. Sľubujem, že neutečiem.“

Winter prestúpila z nohy na nohu, odrazu neistá. „Útek je jeden z tých lepších scenárov. Mohla by som ťa zmeniť na ľadovú sochu.“

Žmurkol na ňu. „Uvidíme. Neprežila by si takto dlho, keby si sa nevedela ovládať. Spoznáš, kedy mám dosť.“ Sklonil sa ešte bližšie, až mal pery pri jej uchu. „Pri mne tvoje ovládanie nie je nutné,“ zamrmlal.

Prešla ňou príjemná triaška. Hovorí stále o sile ľadu, však?

Thorn ju pustil a o dva kroky odstúpil. Ani sa nenamáhal siahnuť po košeli. Len tam tak stál ako dokonalý terč.

Winter si nebola istá, či chce niečo dokázať jemu alebo sebe, ale rozhodla sa otestovať jeho sebavedomie. Z rúk jej vyšľahol prúd ľadového vzduchu a vlhkosti, ktorý sa najskôr zachytil na zemi a začal ju meniť na klzisko, potom stúpal po stenách, nábytku a nevyhnutne aj po Thornovi.

Thorn si uvoľnene porezal prst na nenápadnej dýke za opaskom a červený pramienok vzácnej tekutiny nadobudol vlastný život v momente keď opustila jeho žily. Ako tenké lanko s vlastným životom sa ovinula okolo Thorna a odmrazila ho. Potom sa rozširovala po miestnosti a udržovala ju v teple a suchu. Winterin ľad ustupoval. Pomaly, nie agresívne. Akoby našiel rovnocenného protivníka, s ktorým hrá zvláštnu hru o dominanciu.

Winter sa zamračila a pritvrdila.

Thornova krv sa lenivo plazila po ľade a topila ho.

Nechápavé modré oči pozreli do uvoľnených červených. Ani jedna sila nevyhrávala, ale ani jedna nedostala šancu zmeniť sa na smrteľnú. Winter skúsila privolať sneženie, ale vločky len nevinne padali zo stropu a zmizli než dopadli na zem.

Nechápavo stiahla svoju moc. Thornova krv sa vrátila k jeho telu a do jeho vnútra.

„To Atlanťania nerobia!“ ukázala na jeho zahojený prst. Keď s krvou pracujú oni, eventuálne sa postráca, zrazí, alebo vsiakne do zeme.

„Je mi to jasné.“ Thorn sa konečne strnulo zohol po košeľu a jeho ubolený pohyb jej pripomenul ako táto situácia započala. Podišla k nemu a pomohla mu narovnať sa.

„Čo som to práve videla?“

Thorn si pozapínal košeľu. „Pôvodný proces mágie krvi,“ vysvetlil jej pokojne. „Bez toho, aby sme ju museli brať niekomu inému. Jej moc je v nás, nie v kvantite.“

„Ako?“ nechápala.

Thorn neodpovedal hneď. Prehrabol si husté vlasy a zhlboka sa nadýchol. „Tak ako ty používaš svoju. Tiež asi nekradneš námrazu z chladničiek.“

To jej vôbec nič nevysvetlilo.

Nechápavo za ním hľadela, ako mieri ku dverám. Klamali im Atlanťania ešte aj o tomto?