Čas ľadu a zimy 11

 

Winter potrebovala lepšiu vizualizáciu poškodenia Thornovho chrbta a naozaj dúfala, že rovnaký vzorec bol použitý aj u ostatných, inak bude musieť robiť toto cvičenie znovu a znovu.

Kľačala na posteli v ich komnatách, zatiaľ čo na jednej strane sedel polonahý Thorn a na tej druhej, chrbtom k nemu, polonahá Juniper. Winter bola v procese prenášania jeho jaziev na valkýru pomocou nastrihanej tejpovacej pásky, ktorá jasne vyznačí čo a kde je nesprávne.

„Zdvihni pravú ruku,“ inštruovala Thorna a pozorne sledovala napínanie pokožky pri tomto pohybe. Potom zobrala pásku a prilepila ju na Juniperin chrbát. Valkýra sa netvárila nadšene, ale chcela pomôcť.

Storm, o niečo silnejší po výdatnom spánku, sa opieral o stenu pred Thornom, aby nenarušil Juniperino súkromie. Bol fascinovaný Winterinou metódou.

„Ľavú ruku cez brucho pod rebrami,“ prišiel ďalší príkaz, ďalšia páska.

Storm sa bavil na Thornovom výraze vždy keď sa ho ich nedobrovoľný hosť nepatrne dotkol. Jeho brat si prítomnosť vládkyne zimy viac než užíval. Poslušne si pri ďalšom príkaze položil ruku na stehno a natočil sa do strany.

Juniper zatla zuby, keď pocítila ďalší pás na svojej pokožke. Koľký je to? Piaty? Šiesty? Myslela si, že to zvládne, ale jej zmysly mali opačný názor. Zalieval ju studený pot. Ruky sa jej triasli. Nútila sa zhlboka dýchať.

Ďalší pás.

Ďalší nával znechutenia.

Z čoho sa tie veci vyrábajú?

Chcela preglgnúť, ale zistila že nemôže.

Pred očami sa jej zahmlelo.

„K-koľko ešte?“ dostala zo seba bez dychu.

„Ešte pár,“ odvetila Winter, ale zastavila sa keď začula valkýrin roztrasený tón. „Juni? Je ti dobre?“

Juniper bojovala statočne, ale nevyhrala. Prudko vstala a začala si škrabať kožu v snahe dostať pásky dole, ale nedosiahla ani na jednu. „Daj to zo mňa preč! Sú hnusné! Sú hnusné, Win, prosím!“ Aj keď nepanikárila, rozhodne vyzerala že sa chce zvliecť z kože.

Winter pootvorila pery. Juniper si k hrudi pritisla voľný vankúš, aby si zakryla prsia, ale neustále sebou trhala.

Niektoré súvislosti sa až v tej chvíli pospájali. Winter si spomenula ako valkýra pozorne selektuje ingrediencie vo svojich jedlách, napráva si ponožky aby boli neustále v rovnakej polohe, zaspáva s vlasmi vždy v jednej konkrétnej polohe a účese.

Pochopila. Pribehla k Juniper a otočila ju k stene. „Strhnem ich naraz. Zvládneš to?“

„Áno. Len ich daj preč!“

Winter ju oslobodila do niekoľkých sekúnd. Triaška ustala, ale Juniper stále trhalo svalmi.

„Čo sa jej stalo?“ opýtal sa Storm nepokojne.

Winter naňho pozrela, ale neodpovedala. Toto nie je jej príbeh a Juniper si očividne dala záležať, aby nebol verejný.

„M-môžeš ma poškrabať na chrbte? Aby som cítila, že tam nič nie je?“ prosila ju valkýra.

Vládkyňa poslúchla a nechtami jej prešla po hladkej pokožke. „Lepšie?“ šepla citlivo.

Juniper prikývla.

„Zvládaš dotyk dreva?“

Ďalšie prikývnutie.

„Poď,“ odtiahla ju k drevenej skrini s matným náterom a oprela ju celým chrbtom o pevný povrch. „Vnímaj, Juni. Rovné, ploché drevo bez šrámov. Dýchaj.“ Pozrela jej do očí. „Pásky sú preč. Vidíš? Ležia na zemi.“

Juniper sa rýchlo upokojovala. Chladné drevo bol presne ten pocit, ktorý potrebovala.

Porazene zaklonila hlavu. „Mrzí ma to,“ ospravedlnila sa, akoby urobila niečo zlé.

Winter jej uhladila tmavočervené vlasy. „Nemá ťa čo. Chceš ísť na vzduch?“

Juniper nad tým chvíľu premýšľala, potom prikývla, rýchlo na seba hodila oblečenie a s pohľadom upretým do zeme doslova utiekla.

Winter si od frustrácie zahákla obe dlane do vlasov.

Thorn si vymieňal nechápavé pohľady so Stormom, pretože ničomu nerozumel. „Stalo sa jej niečo? Mala kvôli páskam rovnaké bolesti ako ja?“

Winter sa vrátila na posteľ a potiahla ho za plecia, aby uľavila tlaku na jeho chrbte. „Nie. Len je... niekto má rád určité druhy dotykov, niekto nie. Juniper pásky nerobili dobre.“ Pozrela na Storma. „Dohliadneš mi na ňu? Dostaň do nej niečo sladké, ak sa dá. A pošli sem Vasilyho.“ Jeho chrbát je jediný nezjazvený, ktorý jej zostal.

Upír dorazil do niekoľkých minút a Winter dokončila svoju analýzu na ňom. Len čo si bola istá, že si všetko zapamätala, poslala Vasilyho preč. Bývalý kráľ neprotestoval, ale hodil po nej pohľad zbitého šteniatka, v ktorom ju prosil o rozhovor. O novinky.

Zagúľala očami, ale nepovedala nič. Stále bola vytočená. Len čo sa za ním zavreli dvere, Winter si začala baliť kufrík, ktorého obsah porozhadzovala po posteli. „Čím ho kŕmite?“ nadhodila, aby neboli v tichu. S Thornom na posteli sa komnata odrazu zdala akási malá.

„Krvou, prirodzene. Striedame sa. Je len jeden, nás sú tisíce, takže to nie je náročné,“ odvetil Thorn jednoducho. „Kto je ten... Stefan? Vasily pri jeho mene zbledol.“

Winter si ťažkopádne povzdychla a nasadila mu tlakomer, aby mala aspoň predstavu, či jeho druh má rovnaké indikátory ako ten jej. Pozorne sledovala malú obrazovku. „To je veľmi dlhý príbeh. Stefan a Vasily... k sebe prechovávali náklonnosť, ale držali to v tajnosti.“

Thorn ju so záujmom pozoroval. „Pretože by im hrozili následky keby tak neurobili?“ hádal.

Winterine modré oči sa k nemu konečne zdvihli. „Vidím, že ti Vasily povedal o nezmyselnostiach nášho sveta.“ Odložila tlakomer. Potom sa oprela o stolík vedľa postele a objala sa rukami. Je zvláštne viesť normálny rozhovor so svojím väzniteľom. V tejto chvíli si ale nebola istá, či sa stále má považovať za zajatkyňu.

„Priznávam, je ťažké v týchto veciach nájsť logiku. Obzvlášť keď niečo ako manželstvá detí bolo povolené až do čias apokalypsy.“ Thorn sa pokúšal vytlačiť si z hlasu odsudzujúci tón, pretože vedel že to nie sú nesmrteľní, kto praktikoval tieto zvyklosti.

Winter prikývla. „Trvalo by mi roky vysvetliť ti sociálne podmienky ktoré k tomu viedli a som si istá, že by ti len privolali depresiu. Stefan s Vasilym nepoznali nič iné po stáročia. Táto... nenávisť je stále v ich srdciach, aj keď to nie je nenávisť voči tomu čo cítia. Skôr strach z nenávisti, ktorá by ich mohla stáť reputáciu, dôveru, majetky, postavenie, možno aj životy.“

Thorn si ju zamyslene premeriaval. „A tento Stefan... nezabudol po toľkých rokoch na Vasilyho?“

Pokrútila hlavou. „Ešte ani len nezložil jeho obraz s čiernou páskou z trónnej siene.“

„A ich strach z nenávisti? Je opodstatnený? Prišli by medzi svojimi o istotu a bezpečie?“

Winter prižmúrila oči. Pokúša sa z nej snáď dostať, či uniesol homofóbnu puritánku? „Isteže nie. Neboli by ani prvým šľachtickým párom rovnakých pohlaví. Ibaže tí pred nimi sú mladí. Generácia Z a mileniálovia. Tí poznajú iný svet. Otvorenejší. Bolo pre nich ľahšie bojovať za lásku.“

Thorn prikývol. „Nedržíme ho tu. Kedykoľvek sa môže vrátiť.“

Toho si bola vedomá. Vasily sa skrýva. A preto je naňho naštvaná! Pokrútila hlavou a prehrabla si svetlé vlasy. „Chcem, aby si vedel čo urobím keď ťa budem operovať,“ zmenila tému a znovu sa vyškrabala na posteľ zaňho. Nežne mu prstami prešla po zadnej strane ramien. „Odrežem ti pokožku odtiaľto...“ prechádzala nimi nižšie, okolo jaziev. „... až sem. Zrejme aj pár svalov, podľa toho aké hlboké sú rany. Telo si tak nebude pamätať, kde bolo poškodenie, a všetko sa zrastie ako vyzeralo pôvodne. Budeš krvácať, ale Storm tvrdí, že ti vedia nahradiť krv. Po celý čas ťa budem mať silne nadrogovaného, takže si nebudeš nič pamätať. A keď sa zobudíš...“ Opäť mu zatlačila na najbolestivejšie miesto. „... bolesť bude preč.“

Thorn k nej pootočil hlavu. Chvíľu bol ticho, ako hľadal správne slová. „Toto nie je niečo, k čomu ťa budeme nútiť,“ povedal tým neodolateľným hlbokým tónom. „Ak chceš ísť domov... nie si povinná ďalej nám pomáhať.“

Winter sa nemotorne presunula po mäkkom matraci k jeho boku, aby nemusel napínať pokožku. Kľačiac vedľa polonahého Thorna mu pozrela do červených očí. „Znamená to, že už nie som väzeň?“

„Si slobodná. Odvolal som stráže z chodby,“ potvrdil jej. „A prosím, už nelez oknom. Je to nebezpečné.“

Zasmiala sa. Takto uvoľnená mala príjemný, zvonivý smiech. „Nebojíš sa, že pobežím za Atlanťanmi?“

„Nie.“ Aj on sa k nej otočil. Sedeli na posteli ako dvaja tínedžeri pri tajnej návšteve. „Pretože by ti aj tak neuverili. Ani oni, ani tvoji spojenci.“

Pichlo ju pri srdci. Tak nejako jej nenapadlo, že keď sa vráti, bude to jej slovo proti celému národu mierových morských bytostí. Teda jej a Juiperine, a oboje bude zamietnuté ako Štokholmský syndróm a manipulácia. Plus, niežeby mohla odísť. Stále je mimo svojho času a len Thorn vie, ako ju poslať späť. „Nechceš snáď, aby sa všetko vyjasnilo?“ prekvapila sa.

Thorn si odfrkol. „Tak povedz... v tvojom svete... mali ste podobnú situáciu? Ťažké otroctvo spojené s ubližovaním a nerovnosťou na základe odlišnosti? Ako to dopadlo, keď skončilo? Dostali poškodení uznanie? Kompenzáciu? Prestala ich spoločnosť vnímať ako menejcenných? Nebezpečných? Neboli zatlačení na jej okraj? Neozývali sa hlasy, že by sa mali vrátiť k starému systému? Neboli im viac odmietané práva a privilégiá?“

Vládkyňa sa zaksichtila. „Vasily vás toho o nás a ľuďoch naučil veľa, ako vidím.“

„Dal nám pár lekcií, než bol schopný chodiť. Neskutočne sa nudil.“

Winter sklopila pohľad. „Veľmi by som ti chcela garantovať, že veci sa napravia. Že svedectvá postačia. Že Atlanťania porozumejú.“ V očiach sa jej zjavili slzy. „Ale nemôžem.“

Thorn jej to nemal za zlé. „Cením si, že si aspoň úprimná.“

Nenávidela tú úprimnosť. Čo je však horšie, skôr alebo neskôr bude musieť Thornovi povedať, že nech sú kdekoľvek, teda kedykoľvek, nie sú tu v bezpečí a budú musieť opustiť svoj domov. Inak ich zmetie ľad a sneh.