Čas ľadu a zimy 12

 

Winter pomohla Thornovi obliecť si košeľu a aj keď sa to snažila zakryť, zachytil jej zvedavé pohľady smerom k jeho telu.

„Niežeby mi nelichotila tvoja pozornosť na moju fyzickú formu, ale mám pocit že na mne zase niečo analyzuješ a to ma desí,“ prehovoril.

Vládkyňa zružovela a zasmiala sa sama na sebe. „Som až taká očividná?“

„Keď sa ti z očí stratila ostražitosť, nie sú až tak neexpresívne.“ Postavil sa pred ňu a nadvihol jej bradu.

Winter prešla príjemná triaška. Thorn mal nádhernú tvár. Ostro rezanú, s vysokými lícnymi kosťami a pevnou čeľusťou. Dokonca aj jeho vôňa borovice ju začínala upokojovať. „Mám jednu otázku, ale bojím sa že ťa ňou urazím,“ priznala.

Thorna jej taktnosť zahriala pri srdci. „Pýtaj sa. Sľubujem, že ti to nebudem mať za zlé ak niečomu nerozumieš,“ povzbudil ju.

Winter si navlhčila pery. „Prečo sa trblietaš?“ vyletelo z nej ako zo zvedavého dieťaťa.

Zasmial sa a pohladil ju po vlasoch. „Tak preto ste s Juniper obe tak civeli.“ Ustúpil a postavil sa pod kužeľ svetla zo stropu. „Je to naša prirodzenosť. Medzi tvojimi spojencami sú bytosti s hnedou pokožkou, bledou pokožkou, až takmer čiernou pokožkou. Takto sme sa narodili my. Je to náš pigment,“ vysvetlil jej trpezlivo.

Winter fascinovane pozorovala jemné striebristé odlesky ako najjemnejší prášok roztrúsený akousi nezbednou vílou. Pristúpila k Thornovi a takmer nebadateľne ho pohladila po čeľusti. Potom jej v hlave skrsla detinská myšlienka. „Takže sa, ehm, trblietate... všade?“

Thorn nadvihol kútik pier. Sebavedome sa narovnal. „Všade,“ potvrdil zvodným hlasom a sklonil k nej hlavu. Dych sa im miešal.

Winter naprázdno preglgla a akási zvedavá časť z nej chcela vidieť trblietavý penis. Z princípu. Nahlas to však nevyslovila. „A... prečo som to nevidela na Stormovi?“ pokúšala sa o logické myslenie. Potrebovala dostať nejaké krvinky naspäť do mozgu.

Thorn pochopil jej snahu o kontrolu a ustúpil, tajomný úsmev stále prítomný. „Bol chorý a slabý. Takí ako ty by zrejme v jeho stave zbledli, možno zmodrali. Nám sa z pokožky stratí lesk,“ objasnil ďalšiu záhadu. „Čoskoro sa to napraví.“

Národ krvi sa pre ňu deň odo dňa stával zaujímavejším.

Thorn jej navrhol ďalšiu prechádzku po okolí a ona ju po toľkých dňoch ochotne uvítala. Tentokrát ju vzal na vnútorné nádvorie plné kvetín a popínavých rastlín. Vyzeralo to tam ako v rozprávke. Winter uvidela viac a viac príslušníkov jeho rasy, ako sa s láskou starajú o rastlinky, pripravujú skromné jedlo na otvorenom ohni, alebo upratujú chodby a miestnosti.

„Nejete mäso,“ uvedomila si Winter, keď prešli popri treťom stánku s pečenou zeleninou a jednoduchým chlebom. „Nikdy ste ho nenaservírovali ani nám.“

Thorn chvíľu váhal, či potvrdiť jej podozrenie, ale nakoniec rozhodol, že táto informácia nikomu neublíži. Vzal ju z nádvoria do bočných budov, okolo ktorých bol rozostavený jednoduchý  plot. „Nie sme toho schopní. Morálne a ani fyzicky. Naše telá ho nespracujú.“

Winter podišla k prvej budove, okolo ktorej sa lenivo prechádzali mačky všetkých farieb a veľkostí. Cez viaceré otvory v stene mali voľný vstup dovnútra a niekoľko žien aj mužov sa s nimi maznalo na lavičkách, alebo sa s nimi hrali na trávniku. Hneď vedľa bola rovnaká situácia so psami. Všetky zvieratá vyzerali zdravo, čisto a šťastne. „Morálne?“ zopakovala.

Thorn ju viedol po chodníčku medzi budovami, v každej iný druh zvierat – niektoré nemali ploty, len otvorený výbeh do lesa za hradom pre tie z divočiny. Zranené srnky a jelene, unavený medveď, diviačia rodinka, bezpočet vychudnutých líšok a bobrov a mnoho ďalších. „Príroda k nám prehovára. Zvieratá vedia, že u nás nájdu pomoc. Liečime ich. Kŕmime. Pomáhame. Cítime ich utrpenie a bolesť. Lásku. Potrebu pohladenia. Je to tak od počiatkov. To isté platí pre rastliny. Netrháme ich, nedusíme v malých kvetináčoch. Nechávame ich rásť a za to od nich máme odmenu v podobe plodov, alebo nadlimitných listov, koreňov a kvetov, ktoré slúžia ako ochucovadlá.“

Konečne jej začala dávať zmysel prakticky celá záhrada v ich komnatách. A fakt, že niečo vedia vypestovať v týchto podmienkach. Za bežných okolností by to nešlo. Teplota nestúpla nad štrnásť stupňov odkedy ju uniesli a to ešte neprišla ani zima. Keď však príde... zostane. Tentokrát nadlho.

„Čím nahrádzate proteíny?“ zaujímala sa.

„Potrebujeme ich o poznanie menej než vy. A zvieratá sa s nami radi delia o mlieko alebo vajcia, keď vedia že sa o ne postaráme. Netrýznime ich ale ako ľudia. Žiadne klietky a nútené kŕmenie.“ Ukázal na pastviny, kde sa veselo pohybovali kravy, kozy, ovce, sliepky, kačky a husi.

Winter sa zastavila, aby ich chvíľu pozorovala. Toto nie je jej parketa, ale sestry Jar a Jeseň ju čo-to naučili zo svojich vedomostí. Niektoré druhy zvierat nie sú z týchto končín. Národ krvi ich sem musel priniesť.

Všetky zamrznú. Ak sa nenapraví podnebie, všetko živé umrie a Národ krvi príde o svoj zdroj potravy. A svojich štvornohých chránencov.

Musí niečo urobiť! Winter sa stále nerozhodla, či si Thornov a Stormov ľud zaslúži jej plnú dôveru, ale ak im dokáže pomôcť, urobí to! Ibaže sama to nezvládne a nevedela, ako by ich mohla presvedčiť k tomu, aby sa s ňou vrátili v čase a vyzdvihli Summer.

Jedno po druhom. Najskôr skúsi napraviť Thornov chrbát, potom sa s ním a jeho bratom pokúsi o kompromis. Operáciu naplánovala o dva dni. Dovtedy žiadna ľadová búrka nepríde. „Preto máte také zvláštne mená,“ konečne pochopila. „Storm – búrka, Hazel – lieska. Thorn – tŕň. Všetko sú prírodné úkazy.“

Thorn s úsmevom prikývol. „Tradícia, ktorá prežila.“ Kráčali ďalej popri hrade k pobrežiu a Winter zatúžila po kúpeli v rozbúrených vlnách, aby si dobila energiu. Odolala pokušeniu. Ešte nechcela zverejniť, že svoje sily musí pravidelne dobíjať.

Kráčali v tichu niekoľko minút, než v diaľke uvideli Juniper opretú o zábradlie nad útesom, so Stormom vedľa nej. O čomsi sa bavili a Juniper si k telu tisla hrubý plášť, aby vytváral tlak na jej chrbte.

Zastavili sa, aby ich nerušili, a nechali sa ovievať vetrom od mora. Winterine sukne okolo nej viali spolu s Thornovým plášťom.

„Stále nerozumiem, čo ju rozrušilo,“ povedal po chvíli. „Keď si jej lepila pásky na kožu.“

Winter pozrela na teraz už pokojnú Juniper. Nechcela prezrádzať jej tajomstvá, keď bolo jasné, že valkýra si neželá, aby boli vyzradené. „Povedzme, že jej poistky sú zapojené inak než tie naše,“ skúsila to metaforou. „Jej senzorické vnímanie je veľmi silné a občas ju vie rozhodiť.“

Thorn nevyzeral, že by rozumel.

Winter sa k nemu otočila. „Máš nejaký kus oblečenia, ktorý nenávidíš, lebo ťa reže, šteklí, alebo pichá?“ skúsila to inak.

Prikývol.

„Juni to cíti tisíckrát znásobené. Do bodu, keď jej môže prísť špatne. Zdá sa, že, pásky sú jedným z tých materiálov. Obvykle sa to vzťahuje aj na jedlo – ak si si všimol, všetko si oddeľuje. Vie, z čoho by jej nebolo dobre.“

Thorn sa zamyslel a snažil sa spracovať jej slová. „Myslím, že máme zopár podobných aj medzi nami,“ povedal po chvíli. „Niektorí nezvládajú určité zvuky. Alebo farby. Neznesú pocit mokrých vlasov na pokožke.“

Winter opäť pozrela na valkýru. Zdá sa, že niektoré veci prepájajú nesmrteľných aj cez bariéry času, druhu alebo veku. „Ako tieto situácie riešite?“

Thorn mykol plecami. „Nevystavujeme ich prípadom, kde by sa necítili dobre,“ prišla jednoduchá odpoveď.

Vládkyňa posmutnela. „Civilizácia, v ktorej som žila, niečo takéto brala za dôvod k diskriminácii.“

Thorn zagúľal očami. „Je niečo čo tvoja civilizácia aj normálne akceptovala?“

Hystericky sa zasmiala a obrátila pozornosť späť k nemu. „Ten zoznam by bol veľmi krátky.“ Pokračovali v prechádzke, len čo Juniper so Stormom odišli. „Mimochodom, prečo si nám nepovedal, že si princ? A Storm kráľ?“

„Nevidel som dôvod,“ odpovedal Thorn bez zaváhania. „Správala by si sa k nám snáď inak, keby si vedela, že sme šľachta? Mali by naše životy väčšiu váhu?“

Chápala, kam tým mieri. Rovní a rovnejší. Na tom stála spoločnosť jej doby. „Nie, ale rozhodne by som ti viac odvrávala,“ zavtipkovala.

Thorn na ňu uprel zhrozený pohľad. „Ono to ide ešte viac?!“ chytil sa za srdce.

Hravo ho plesla po ramene. „Vezmeš ma za Vasilym? Už som sa upokojila a chcem s ním hovoriť,“ poprosila.

 

Upíra našli v priestrannej dielni, ktorú si tu za posledné roky vytvoril. Bola plná káblov, neznámych súčiastok a prístrojov. Vasily mal na sebe montérky a jednoduché tričko. Nikto by nikdy nepovedal, že tento muž kedysi kraľoval jednému z najmocnejších celkov na Zemi. Thorn im doprial súkromie a šiel si za svojimi povinnosťami.

Winter sa posadila na rozheganú stoličku a pohľadom prebehla po miestnosti. Vasily odložil vŕtačku a takmer vydesene sa posadil oproti nej.

„Kde sa tu vzalo toľko tvojich technológií?“ začala vyzvedať. Určite len tak nenakráčal do Moskvy a nevzal si svoje vybavenie.

Upír sa nevinne zazubil. „Mal som po svete tajné bunkre s vybavením, pre prípad že by som niekedy bol vyhostený alebo musel utiecť,“ pripustil. „Trvalo nám to, ale potajme sme väčšinu preniesli sem.“

Takže takto sa dostali k solárnym svetlám a modernému vybaveniu! Bez Vasilyho by mali omnoho menej pohodlia. Mávla rukou. „Fajn, tak sa pýtaj. Viem, že horíš zvedavosťou.“ Bola zvedavá, kam sa jeho myšlienky poberú.

Vasilyho oči zaiskrili. „Ešte sa hneváš?“ testoval situáciu.

Winter sa k nemu naklonila. „Mám svoje výhrady k tvojim rozhodnutiam. Ale kto som ja, aby som ťa ťahala z malérov? Svoje problémy si si spôsobil, sám si ich vyrieš! Nebudeš sa tu môcť schovávať večne. Rozumiem však tvojej potrebe Národu krvi pomôcť. Asi by som sa zachovala rovnako. Stačí?“

Nuž, niežeby si mohol vyberať. „Ako... ako je na tom moje kráľovstvo?“ šepol takmer so strachom.

Winter si prekrížila ruky na hrudi. „Už to nie je tvoje kráľovstvo,“ pripomenula mu. „Má nového vládcu. Stefana Ruského.“

Vasily zo seba vydal obrovský výdych úľavy. Pretrel si oči. „Ako sa mu darí?“

„Je z neho dobrý kráľ,“ odpovedala po pravde. „Poddaní ho rešpektujú a šľachtici tiež. Verejne sa priznal k rodinnému spojeniu s gréckym dvorom ako vojvoda. Pokračuje v tvojej práci. Jeho tímy inžinierov sa majú ako v bavlnke.“

Vasilyho srdce divoko búšilo nad tými dobrými správami. Radosťou sa usmial.

Winter ho však schladila. „Tiež má prezývku Kráľ, ktorý sa nikdy neusmieva.“

Nadšenie sa stratilo. Vasilyho oči posmutneli. „Nie je šťastný?“

Vládkyňa by ho najradšej prefackala. „A ty by si bol, keby ti Stefan umrel pred očami?“ vyprskla.

Neodpovedal.

„Počas korunovácie bol na práškoch. Doslova. Tvoj hrob v krypte má stále čerstvé kvetiny. Ak si čakal, že na teba po toľkých rokoch zabudol a pokračuje vo svojom živote, mýliš sa. A si blbec.“

Upír smrkol, oči zaliate slzami. „Boli sme opatrní...“

Winter zagúľala očami. „Vasily, vzájomná náklonnosť nie je badateľná len z dotykov a objatí. Je v pohľadoch, slovách obavy a úsmevoch. V činoch, ako napríklad kričanie na svojich kráľov za to, že ho poslali na náročnú misiu bez pomoci. V pevnom zovretí v rúk keď čakáte, že si po vás príde smrť na mori. V slzách za utrpenie toho druhého. V tom ste opatrní neboli.“ Pretože vtedy ešte sami nevedeli, čo sa deje.

Bývalý kráľ si zotrel slzy.

Winter vstala a poplácala ho po ramene. „Viem, prečo ste utekali pred vlastnými citmi, Vasily. Ale toto nie je riešenie. Toto je zbytočné utrpenie. Pre vás oboch.“ A odišla.