Čas ľadu a zimy 14

 

Winter sa trhane nadýchla. Ešte nikdy, nikdy nebola držaná v náručí a nikdy, nikdy sa necítila viac bezmocná. Thornovo telo ju zahrievalo veľmi hriešnym spôsobom a fakt, že ju pristihol ako civí na orgie jeho ľudu, jej vohnal červeň do líc.

Thornove pery sa zvlnili v úsmeve. Bol zvedavý, ako slečna ľadová kráľovná zareaguje. Vzrušenie z nej priam sálalo. Plus bral za pozitívne znamenie, že sa nezačala brániť. Jej jemné vlasy ho šteklili v nose, ako sa nadýchol ich vône.

„Ehm... vyrušila som vás... pri niečom?“ pípla neobvykle vysokým hláskom, tak odlišným od jej dominantného, rozkazovačného tónu.

„Nie,“ odvetil nonšalantne. „Sme zvyknutí na obecenstvo.“

Na to v tej chvíli nemala chytrú odpoveď. „Ako si vedel, že som tu?“ šepla.

Thornova dlaň sa pomaly presúvala z jej bruška vyššie, až sa zastavila na kľúčnej kosti, priamo na leme šiat. „Cítil som ťa. My všetci.“

Ešte viac očervenela. „Ako?“

Thornova druhá dlaň sa tiež dala na cestu hore a zastavila sa tesne pod prsiami. Potom sa vrátila nadol. „Tak ako cítime každého. Na základe energie, ktorá nás obklopuje. Ktorá je našou potravou. Tá tvoja dlho driemala, ale práve zosilnela. Preliala sa cez nás ako jemný príliv.“

Winter nevedela, ako s tou informáciou pracovať. Alebo s výjavom, na ktorý sa stále pozerala. „Toto si praktikoval vždy, keď si nebol s nami?“ Čo ako sa snažila, v hlase sa jej mihla žiarlivosť.

„Nie. Odkedy som vás priviedol, nemal som čas. Prečo? Chceš sa pridať?“ navrhol, plne vediac, že odmietne.

Winter sa k nemu prudko otočila, čo možno nebol najchytrejší nápad, pretože ich tváre sa dostali do nebezpečnej blízkosti. Naprázdno preglgla. Thorn ju stále držal v náručí. Nedokázala sa odtiahnuť. „Čo som práve videla, Thorn?“

Thorn ju odtiahol mimo výklenku a oprel ju o stenu v tieňoch. Jeho červené oči priam žiarili. „Myslím, že si si to domyslela aj sama.“ Prstom jej prešiel po pootvorených perách.

Domyslela, ale nič jej nedávalo zmysel. „V-vaša krv. Takto dostáva energiu? Preto ju nemusíte brať iným?“

Prikývol.

„Znamená to, že musíte mať neustále... sex?“

Thorn sa jemne zasmial nad jej predpokladom. „Je to o niečo komplikovanejšie. Je to orgazmus, čo nás živí. Energia, ktorú prináša, reaguje na mágiu krvi a spojí sa s ňou.“

Winter jeho hlboký hlas upokojoval. Akoby sa nemala čoho báť, aj keď sa ocitla uprostred orgií. „Mám sestru, ktorá je v podobnej situácii. Tiež sa dobíja sexom. Ale nemusí kvôli tomu absolvovať...“ rukou ukázala k výklenku.

Thorn jej odhrnul svetlé pramene vlasov z tváre. Winter pôsobila tak nevinne a zvedavo, až ho to zabolelo pri srdci. „Chceš odísť? Je ti tento rozhovor nepríjemný?“

Pokrútila hlavou. Hľadela naňho tými modrými kukadlami, stále nerozumiac celej situácii.

„Nie je to náš orgazmus, na ktorom sa kŕmime,“ vysvetlil jej Thorn šeptom. „Upíri sa tiež nenasýtia vlastnou krvou. Energia sexuálneho uvoľnenia je špecifická. Extrémne silná.“ Sklonil sa k jej uchu. „Jedinečná.“

Winter pocítila, ako ňou prešli zimomriavky. Pulzovanie medzi stehnami nie a nie ustať. Ak si je Thorn vedomý týchto pocitov... „Nie je to len prehadzovanie energii? Od jedného k druhému?“

„Nie. Počas vyvrcholenia k sebe priťahujeme energiu z okolia, zo samotného vesmíru. Naše telá ju spracujú a to, čo sa uvoľní, je pre nás takmer hmatateľné. Túto silu ale musíme odovzdať, pretože ju sami do seba neprijmeme. Na to potrebujeme...“ Ruku jej položil na vonkajšiu časť stehna. „... partnerov.“

Winter privrela oči. „A... a Atlanťania... to nevedeli?“

Thorn si odfrkol. „Ako by mohli? Všetko, čo sme robili, bolo vynútené. Nikdy nedostali šancu vidieť krásu dobrovoľného vyvrcholenia, prameniaceho s potešenia, dôvery a vášne. A tak sa nikdy nenaučili skutočný princíp mágie krvi.“

Preto jej povedal, že násilný styk im je odporný. Musí to byť ekvivalent k upírom, ktorí pijú nedobrovoľne danú krv. Je pre nich takmer toxická. Winter to nevydržala a zaborila mu ruky do hustých čiernych vlasov.

Thorn ju pobozkal. Vládkyňa zastonala nad nepoznaným pocitom a bola rada, že je opretá o stenu, inak by sa asi zosypala. Bol to jej prvý bozk. V jej dobách sa nenašiel nikto, kto by sa odvážil k takémuto kroku. Ešte aj keď bola medzi ľuďmi, odplašila každého kto by na to čo i len pomyslel. Thorn ani len nezaváhal. Jazykom vkĺzol pomedzi jej pery a zatiaľ čo bola rozptýlená, nadvihol jej stehno a vtlačil sa do priestoru, ktorý tým vytvoril. Winterino telo privítalo horúci tlak na citlivých miestach, hoci len cez niekoľko vrstiev oblečenia. A súdiac podľa toho čo sa naučila o mužskej anatómii – Thorn sa na danom mieste ocitol viac než rád.

Celí zadýchaní sa od seba odtiahli. Winter divoko búšilo srdce. „P-potrebuješ sily pred operáciou, však?“ hádala.

„Storm mi to nariadil,“ odvetil Thorn, akoby chcel ospravedlniť svoju účasť na orgiách.

Čo ako to nenávidela, vedela že ak má mať Thorn šancu na zotavenie, potrebuje toľko energie, koľko sa doňho vojde. „Má pravdu. Musíš byť silný.“ Zmierlivo sa v šere usmiala.

Bol si toho vedomý. Zároveň sa mu ale nechcelo vrátiť dole a pokračovať v tom, čo začal. Táto ľadová kráľovná zahodila všetky svoje predsudky, aby im pomohla, a jeho inštinkty vedeli, že je vzrušená. Tiež však vedeli, že sa jej nikto nikdy nedotkol a využiť ju ako zdroj energie sa mu nepáčilo. Aj keď výraz v jej očiach naznačoval, že ani ona nechce, aby šiel hľadať sily inde.

Winter sa chcelo plakať. Nevedela kedy a čo sa zmenilo. Nevedela, prečo je jej absolútne odporná myšlienka na Thornove ruky na tele iných žien. Alebo mužov. Ani len nepoznala jeho preferencie. Čo iné jej ale ostáva, než ho poslať tam, kam patrí? Medzi svojich. Aj keby ho presvedčila k tomu, že môže využiť jej energiu, bolo by to preňho nebezpečné. Jej sestra Rebecca počas sexu vytvára v miestnosti celé sady, pokrýva podlahu listami a mení teplotu.

Ona by mohla zmraziť celý hrad. A tento svet viac chladu nepotrebuje.

Thorn im spojil čelá. Ešte stále v sebe nenašiel silu odtiahnuť sa. „Si nevinná,“ argumentoval nad nevyslovenou prosbou. „Nikdy si s nikým nespala a nie je správne, aby si svoju prvú noc strávila s niekým, kto ťa uniesol a kto potrebuje cez tvoje telo načerpať energiu.“

Winter znovu očervenela. „Nie som panna!“ ohradila sa.

Thorn sa usmial. Krátko ju pobozkal. „To, že si sa sama postarala o panenskú blanu, zrejme pomocou falického predmetu, neznamená že si prišla o nevinnosť. Nie v našich očiach. Každý to vedel. A ak ťa zajtra uvidia a okolo teba sa bude vznášať iná energia... celý hrad si domyslí, čo sa stalo.“

Winter bola doslova pohoršená nad faktom, že členovia Národa krvi o nej poznajú toľké detaily. Chcela dať Thornovi facku, ale nie je to celkom jeho vina, že sa narodil s inštinktmi, ktoré má. „Myslíš, že ma to trápi? Alebo že sa ťa bojím, Thorn?“

Pohladil ju po vlasoch. „Mala by si sa.“

Hystericky sa zasmiala. „To je pre mňa novinka!“ Obvykle je ona tá obávaná. „Keď mám orgazmus, spôsobujem sneženie. Vytváram ľadové klziská. Ver mi, to ma desí viac než čokoľvek, čo by ma postretlo medzi vami.“

Aká podivná bytosť! Thorna však dojala jej starosť o jeho ľud. „Drahá Winter, tvoja sila neprekročí hranice tej mojej,“ uistil ju. „To sme si už overili.“

Trochu sa urazila. „Som nebezpečná.“ To jej predsa každý vždy opakoval. Aby sa kontrolovala, pretože je nebezpečná. Nejaký červenooký chlap jej snáď nebude tvrdiť opak!

„Pre mňa nie.“ Thorn ju za jej slová potrestal ďalším hlbokým, dlhým bozkom. „A nič by mi neurobilo väčšiu radosť než vidieť tvoju tvár v okamihu absolútnej rozkoše a zistiť, či preferuješ stony alebo výkriky – prípadne sa pokúsiť o oboje.“ So sebazaprením jej pustil stehno a pomohol jej postaviť sa na nohy. „Ale už si sa do môjho sveta zaplietla viac než dosť. Nebudem na teba hádzať aj naše praktiky.“

Tentokrát boli Winterine slzy v očiach badateľné. Cítila sa odmietnutá, aj keď vedela že Thornove slová pramenia z rešpektu, nie zo zlomyseľnosti. Tiež jej pripomenuli, že tu nie je doma. Bola sem dotiahnutá proti svojej vôli a jedného dňa sa bude musieť vrátiť odkiaľ prišla. Nebude to lepšie bez zlomeného srdca? Rozhodla sa nehádať nad jeho snahou dopriať jej dôstojnosť. Objala ho a upravila mu rozstrapatené vlasy. Smrkla. „Naber veľa síl, áno? Budeš ich potrebovať.“

Thorn si úprimne nebol istý, či toho bude schopný, pretože všetka jeho chuť na sex sa vytratila pri pohľade na jej slzy. Pre toto nechcel, aby vedela o ich kŕmení. Zovrel jej ruku, potom ju neochotne pustil.

Winter vystrúhala falošný úsmev a odkráčala do tmy.

„To bolo vážne úbohé,“ prišlo odkiaľsi z chodby. Storm práve vyšiel z postrannej miestnosti, kde sám naberal sily vo väčšom súkromí. Obliekal si košeľu a nesúhlase sa mračil na brata.

„Bolo to jediné správne rozhodnutie,“ trval na svojom Thorn.

Storm ho plesol po ramene. „Choď za ňou, blbec!“

„Nie!“

Storm prosil vyššie sily o trpezlivosť. „Už nie sme na Atlantíde. Je nám rovná a my jej. Čokoľvek chcela, bolo to dobrovoľné, Thorn. A ak po toľkých rokoch svojho života prišla k záveru, že chce ukončiť svoje obdobie nedotknutosti s tebou, napriek všetkému čo si s nami prežila, je dosť silná aby zvládla naše... potreby.“

Áno, ale čo potom? Príde deň, keď ju bude musieť poslať domov. Sem Winter nepatrí. Už teraz bolo ťažké sa od nej odtrhnúť. „Choď za tou pojašenou ľadovou kráľovnou!“ zopakoval Storm akoby dohováral malému dieťaťu.

Thorn pozrel na brata. „Čo ak ju po dnešku už nebudem chcieť pustiť?“

Storm mu položil ruku na plece. „Tak ju naučíme, ako cestovať medzi našimi svetmi.“

Thorn ešte chvíľu váhal, potom sa rozbehol chodbami.