Čas ľadu a zimy 13

 

Winter sa vrátila do svojich pridelených komnát a Juniper našla usadenú na zemi s chrbtom k skrini, kolená ohnuté a pritisnuté k hrudi. Valkýra zachytila jej pohľad a čakala na reakciu.

Vládkyňa zimy sa usadila na zem oproti nej k posteli a veľavýznamne nadvihla obočie. „Mohla si mi to povedať. Nikdy by som ťa úmyselne nevystavila nepríjemným pocitom.“

„Na moju obranu, nevedela som že mi pásky budú vadiť. Nikdy som žiadnu na sebe nemala,“ povedala vyrovnane.

„Zvládaš to dobre.“

Juniper sa zasmiala. „Žijem s autizmom už nejaké to storočie,“ pripomenula jej svoj vek. „Naučila som sa s ním pracovať. Moje jedlo musí byť vždy oddelené, žiadne omáčky. Znesiem len určité druhy materiálov na pokožke, inak sa neviem sústrediť. Potrebujem mať veci vyvážené a vyrovnané, aby jedna časť môjho tela necítila viac než druhá. Výmenou za to mi môj mozog dokáže analyzovať najmenšie detaily nepriateľa, bojiska, stratégie, vidím vzorce tam kde iní chaos a moje sústredenie je neoblomné keď chcem.“

Winter si ju obdivne premerala. Mnohí uvažovali, ako sa Juniper dostala k moci medzi valkýrami a vždy sa hovorilo, že je precízna analytička, vďaka čomu udržala svoje sestry takmer bez strát počas bojov. Preto okamžite pribehla Lilith na pomoc aj s celou Valhallou. „Tvoje sestry o tom vedia?“

„Iste. Hovoria tomu moja superschopnosť.“ Pousmiala sa. „A keď chcú na prvého apríla vyviesť žartík, vymenia moju stoličku v jedálni za tú, ktorej odrezali milimeter na jednej nohe.“

Winter bola rada, že valkýry namiesto vylúčenia išli cestou pochopenia.

„Aj keď to ale vedia...“ pokračovala Juniper, „ostatní nie. A nateraz chcem, aby to tak ostalo.“

Winter sa k nej preplazila a posadila sa vedľa valkýry, ale tak aby sa jej zbytočne nedotýkala. „Vieš, že nemôžeš byť jediná, však? Autizmus nie je choroba.“

Juniper zagúľala očami. „Ja viem. Keby bola, vyliečime sa pri premene na nesmrteľých. Ver mi, je nás viac než by si si vedela predstaviť. Rozpoznáme to na sebe.“

„Tak prečo trváš na tajnosti?“

Povzdych. „Pretože inakosť je aj v našom svete podivnosťou. Nie pre teba, lebo si doktorka a rozumieš môjmu stavu. Ale ostatní nie.“

Winter sa začínala cítiť ako obohraná platňa. Najskôr Vasily, teraz Juni. „A ako sa podľa teba znormalizujú veci, keď ich všetci ukrývame?“ Zhlboka sa nadýchla, aby neznela prísne. „Ja viem, že svetu nedlhuješ byť vlajkonosičkou autizmu, ale si v obrovskej pozícii moci, z ktorej dokážeš mnohé zmeniť. V mene tých, ktorí sa snažia potlačiť kým sú, len aby zapadli.“

Juniper sa ironicky uškrnula. „Povedala slečna, ktorá sa stránila celého sveta nesmrteľných, lebo v nich budila len strach a nikdy neurobila nič, aby to zmenila.“

Vládkyňa dotknuto zasyčala. Asi sa pri svojich prejavoch zabudla pozrieť do zrkadla. Zasmiala sa nad vlastnou hlúposťou. Prisunula sa bližšie k Juniper a súcitne položila hlavu na jej plece.

Valkýra ju poplácala po vlasoch ako neposlušné šteniatko.

„Ešte musíme na našom svete zapracovať,“ zhodnotila Winter sucho.

„Ja viem,“ súhlasila Juniper. „Len čo sa doň vrátime.“

 

 

Thorn stál pred zrkadlom zabudovaným v stene a snažil sa v ňom uvidieť svoje jazvy. Aj keď ich cítil celý život, málokedy pocítil túžbu ich vidieť. Teraz, keď má šancu sa ich zbaviť, si uvedomil, že Winter ich pozná lepšie než on.

Storm bez zaklopania vošiel a tiež pohľadom prebehol po bratovom chrbte. Pred očami mal ten deň, keď ho Atlanťania násilím vytrhli z rúk ich matky, ktorá kričala a plakala, ale nič nepomohlo. Deň na to im ho vrátili v bezvedomí, krvácajúceho a bledého. Storm, aj keď bol sám len o pár rokov staršie dieťa, mu každú jednu vyčistil a robil tak niekoľkokrát denne. Nosil malému Thornovi jedlo a vodu. Prosil ho, aby bol silný, aby prekonal bolesť. Aby sa nevzdával. A Thorn sa chcel vzdať. Chcel, aby jeho utrpenie skončilo.

Thorn v zrkadle zachytil jeho pohľad a nenamáhal sa obliecť. Jeho brat tiež pozná každú jazvu do detailu.

„Si si istý, že chceš byť jej pokusným králikom?“ uisťoval sa kráľ.

Thorn zovrel pery. Kto iný, než on? Storm sa stále zotavuje a nikdy by nežiadal poddaných podstúpiť riskantnú a hlavne neotestovanú operáciu. Winterino sebavedomie je jedna vec, ale úspešný zákrok vec druhá. „Nebojím sa,“ odvetil. Plus videl, ako citlivo pomohla Stormovi. Ako merala každý jeden pohyb skalpelom. Ako si dávala záležať na stehoch. Úprimne veril, že im chce pomôcť. Časť z neho sa však bála, že ani jej extenzívne vzdelanie neporazí takéto rozsiahle jazvy.

Storm rešpektoval bratovo rozhodnutie. „V tom prípade potrebuješ nabrať sily. Veľa síl.“ Prísne prižmúril oči v náznaku, že ide o príkaz kráľa a nie prosbu súrodenca.

„Som si toho vedomý,“ zašomral Thorn a siahol po košeli. Už dlhšie sú jeho sily na spodnej hranici. Únos žien, strach o Storma a ten malý súboj s Winter ho vyšťavili. Tak nejako sa mu ale nechcelo urobiť potrebné, aby si dobil energiu.

Storm ho so záujmom pozoroval. „Ľadová kráľovná o tom ešte nevie, hm? O zdroji našich síl?“ Nenápadne sa usmial. Jeho podarený brat sa do tej chladnej cudzinky naozaj zahľadel! To sa ešte nestalo.

Thorn sa otočil od zrkadla a precvičil si večne boľavé svaly. „Nepovedali sme im toho o nás už dosť?“

Storm sa na mladšom súrodencovi dobre bavil. Kto by bol tušil, že bude potrebná papuľnatá, neprispôsobivá a rozkazovačná nesmrteľná iného druhu, doslova inej civilizácie a iného sveta, aby si konečne uvedomil, že aj on má srdce? „A si si istý, že to je jediný dôvod? Alebo len nechceš, aby ťa videla...“ premeral si ho od hlavy po päty, „... v kompromitujúcej situácii?“

Thorn po bratovi hodil topánku, ktorú si práve obúval. „Cítiš predsa jej energiu. Je až nechutne nevinná.“ Striaslo ho.

Storm hodil topánku späť a prekrížil si ruky na hrudi. „Pretože nikto z jej sveta v sebe nenašiel odvahu na ňu vôbec siahnuť. Na rozdiel od Juniper.“ Stormov pohľad potemnel a zaťal päste.

Thorn ho na ceste von poplácal po ramene. „Staraj sa o svoju valkýru. Ja si poradím s ľadovou kráľovnou.“

 

Bez stráží, ktoré by limitovali pohyb zajatkýň, sa Juniper s Winter ocitli viac-menej osamote. Storm už nepotreboval ich pomoc a po rýchlej kontrole sa odporúčal kamsi do hlbín hradu.

Thorn dostal od Winter inštrukcie, aby nasledujúci deň jedol sporadicky a veľa odpočíval. Nepriečil sa, ale so zvláštnym výrazom tiež zmizol len čo im priniesol ďalšiu vegetariánsku večeru.

Juniper sa po psychicky náročnom dni uložila na spánok skoro a Winter posadla kliatba zvaná nuda, ktorá ju prinútila opustiť pridelené komnaty s úmyslom preskúmať rozložitú stavbu.

Obdivujúc zeleň a kvitnúce rastliny ťahajúce sa po stenách a vystavené v slepých chodbách a rohoch kráčala náhodným smerom. Po ceste stretla minimálne dvadsať spokojných, rozmaznaných mačiek, ktoré ochotne pohladila.

Teraz, keď vedela ako sa Vasily angažoval, bol jeho vplyv jasne badateľný. LED svetlá, komunikačné zariadenia prepájajúce celý objekt, obrazovky v salónoch a senzory pohybu spolu s poplašnými zariadeniami.

Počas svojich ciest minula niekoľko červenookých členov kráľovstva, ktorí jej len kývli na pozdrav a šli si svojou cestou.

Winter si bola istá, že kráčala snáď hodinu, než sa dostala do najvzdialenejšieho krídla, najluxusnejšie zariadeného. Jej kroky tlmil hrubý červený koberec, po stenách sa ťahali silne voňajúce kvetiny a miestnosti boli vybavené mäkkými sedačkami, leňoškami a kreslami.

Žeby našla Stormovo krídlo? Ale prečo by teda býval na opačnom konci hradu spolu s Thornom?

Prešla ďalšou chodbou a zastavila sa, keď začula niekoľko tichých stonov. Nazrela za roh v obave, čo by mohla nájsť, ale bola to len ďalšia chodba, ktorá ústila k balkónu jedno poschodie nad sieňou, z ktorej vychádzalo tlmené svetlo.

Zvedavo sa priblížila, nečujne. Stony sa zopakovali.

Winter, ukrytá v tieňoch, prešla na skrytý balkónik a pozrela pod seba.

Klesla jej sánka.

Miestnosť pod balkónikom bola priestranná a rovnako luxusná ako tie naokolo. Vybavená hrubým, jemným kobercom a rovnako jemnými sedačkami a podložkami podobnými matracom. Vôňa ruží a ľalií bola omamujúca, zvodná. Ladila s tým, čo sa odohrávalo.

Sex. Veľa, veľa sexu. Nahé telá. Komplikované pozície. Winter napočítala cez pätnásť účastníkov. Mužov aj žien. Dvojice, trojice, štvorice. Pomalé pohyby. Rýchle pohyby. Trhané vzdychy. Prepletené prsty. Pevné zovretia. Bozky. Ruky, pery a iné časti tela zapojené do všakovakých činností.

Všetko extrémne zmyselné. Citlivé. Zúčastnení očividne nepraktikovali túto činnosť pre potešenie iných, len pre svoje vlastné. Úsmevy na perách toho boli dôkazom. Winterinu pozornosť prilákal orgazmický výkrik mladej ženy stlačenej medzi dvoma mužskými telami, každý prirážajúc z jednej strany. Vyčerpaná žena privrela oči a užívala si jemné bozky ako odmenu za svoje vyvrcholenie.

Vedľa nich v širokom kresle sedel muž, s ďalším atraktívnym jedincom na kolenách, a súdiac podľa pohybov rúk a bokov si práve dávali intenzívnu predohru.

Dve ženy v strede miestnosti k sebe stiahli polonahého muža, ktorý im priniesol poháre s vodou, a za odmenu mu dali zmyselnú, erotickú masáž.

Winterina myseľ nedokázala spracovať toľko výjavov. Ďalšia trojica, dve štvorice. Páry všetkých pohlaví.

Celá očervenela. Toto bolo pre jej oči príliš intímne. Príliš skutočné. Žiadne falošné vzdychy, nepohodlné polohy a snaha zaujať kohokoľvek, kto sa pozerá, ako to často videla vo videách (čo by nikdy nahlas nepriznala).

Primrazená na mieste spozorovala Thorna. Sedel v kresle pri stene a všetko pozoroval. Fascinovane. So záujmom. Priam nasával atmosféru okolo seba. Košeľu mal napoly rozopnutú a nohavice veľmi očividne napnuté.

Chvíľu tam len sedel, potom sa pomrvil a prešiel pomedzi svoj ľud. Nepridal sa k nikomu, ale vždy spomalil a cielenými dotykmi napomohol iným k vrcholu. Pohladenie. Jemné stlačenie svalov. Zmyselné pošteklenie.

Winter naprázdno preglgla. Na malú chvíľu si predstavila tie skúsené ruky na vlastnom tele, jeho prsty na svojej pokožke. Jeho pery na svojich. Bol by rovnako nežný ako je so svojimi poddanými? Vedel by odhadnúť kde sú jej citlivé miesta?

Aj keď by mala byť pohoršená vlastnými myšlienkami a výjavom, ktorý sa jej naskytol, jej telo malo iné plány. Medzi stehnami pocítila známy tlak a jej zrak sa nalepil na Thorna, ktorý zovrel dlaň svetlovlasej ženy, do ktorej zozadu prenikal jej partner a pevne ju zvieral pri sebe.

Jej orgazmus bol tichý, ale intenzívny.

Thorn zaklonil hlavu, akoby si ho užíval spolu s ňou.

Winter prešla vlna žiarlivosti a vzrušenia zároveň.

Toto nie je zdravé!

Thorn vstal a chvíľu sa rozhliadal, akoby nad čímsi uvažoval. Potom ustúpil naspäť do tieňov.

Vládkyňa zimy cítila všetko, len nie chlad, ktorý ju sprevádzal prakticky od narodenia. Ako môže toto množstvo zmyselnosti vôbec existovať? Ako si môžu zúčastnení toľko veriť, aby zdieľali tieto momenty s ostatnými?

Stony pokračovali. Telá sa zvíjali. Oblečenie sa strácalo. Minúty ubiehali.

A odrazu Winter nebola sama. Zozadu sa k nej pritislo pevné, horúce telo. Boky jej zovreli dlane, o ktorých fantazírovala len pred pár minútami, a pery pri jej uchu zašepkali: „Páči sa ti výhľad, drahá Winter?“