Čas ľadu a zimy 16

 

Winter ležala na tráve, na sebe len Thornova rozopnutá košeľa, ktorá jej siahala až ku stehnám. Thorn sedel v nohaviciach opretý o stenu jaskyne a jeho pokožka sa jagala v roztrúsenom svetle z jazierka. S hlavou v jeho lone pozorovala tú podivnú hru tieňov a odleskov na jeho tele. Vyzeral byť v mieri. Po prvý raz pokojný, vyrovnaný. Zvieral jej dlaň, ktorá bola stále priam ľadová od jej stále utíchajúcej moci. Nezdalo sa, že mu to vadí.

Pozrel na ňu tými jasnými červenými očami a odhrnul jej vlhké vlasy z čela. Dotýkal sa jej, akoby bola krehké, vydesené šteniatko. Nikto ju nikdy nepovažoval za krehkú. Akoby sa narodila silná, hoci je z rodu ľudí a len mala šťastie na správne genetické vybavenie, aby sa stala dedičkou svojej vzdialenej pratety, ktorá za Winterinho života umrela a preniesla na ňu svoju moc.

„Thorn?“ začala opatrne.

„Hm?“

Nadýchla sa. „Čo si s nami plánoval robiť, keby sme sa nezaplietli do vašich záležitostí?“

Červené oči potemneli. Thorn jej pevnejšie zovrel dlaň, pretože mu bolo pripomenuté, že Winter nie je z jeho sveta. A že nedodržal svoje slovo vrátiť ju domov. Nechcel. „Presne to, čo som sľúbil. Vzali by sme vás naspäť.“

„Bez výkupného?“

Neveriacky nadvihol obočie. „Kde si, pre všetko na svete, prišla k tomuto záveru?“

Winter si rozpačito zahryzla do pery. „Mohli by ste si za nás vyžiadať technológie. Materiály. Prežívate len vďaka Vasilymu. Prišli ste sem prakticky s ničím. Nebyť jeho, svietite si ohňom. Nie pre to, že si myslím, že neovládate techniku, ale pre to, že ste boli prebudení len s oblečením, v ktorom vás zajali.“

Thorn jej odpustil tú výtku, lebo mala pravdu. Už v čase Atlantídy boli pokročilejší než Winterina civilizácia. Keby mali zdroje, dávno majú sebestačné obydlia, automatizované polia a základne na oblohe. „A kam by to poviedlo? Unášali by sme stále nových a nových rukojemníkov, až kým by sme nedostali všetko na čo pomyslíme? Kedy by tvojim spojencom došli nervy a začali by robiť to isté?“

Winter zabolelo srdce. Napriek absolútnej krutosti, v ktorej vyrástli, si Národ krvi ponechal morálne zásady, ktoré ľudská civilizácia ešte ani neobjavila. „Nájdem spôsob, ako vám všetkým napraviť kožu,“ sľúbila, hoci nevedela ako niečo také dosiahne. Obzvlášť, keď ich najskôr musí presvedčiť k evakuácii.

Thorn sám vedel, že niečo také je nemožné. Nanajvýš ich tak môže naučiť ako zákrok vykonať, ak ten jeho bude úspešný. Plus sa musí vrátiť domov, kam patrí. Kde je potrebná. „Už teraz si urobila viac než dosť.“ Pobozkal jej dlaň. „Vy obe. Som si istý, že valkýry už za Juniper smútia.“

Valkýry nesmútia. Valkýry zrejme vyleteli z Valhally a prehľadávajú každý kúsok planéty. „Jej ľud si poradí.“

Thorn zamyslene pozoroval Winterinu tvár. „Nechceš sa snáď vrátiť odkiaľ si prišla? Medzi svojich?“

Isteže chce. Chce späť tam, kde to pozná, kde má spojencov. Ale to by zároveň znamenalo vrátiť sa tam, kde opäť bude nedotknuteľná, obávaná ľadová kráľovná, ktorej sa každý stráni. „Za rok som v priemere bola objatá dvakrát. Počítala som. A to obvykle mojimi sestrami. Niekedy... niekedy som bola tak vyprahnutá po dotykoch, že som sa rozplakala a celú noc som smrkala do vankúša,“ priznala takmer nečujným hláskom. „Nikdy som nevedela, aké to je byť pritisnutá k inému telu, cítiť teplo inej osoby. Mojím spoločníkom bol vždy len chlad.“

Thorn bol zhrozený. Jeho ľud by doslova neprežil bez pravidelného kontaktu. Predstava Winter, ako túži po obyčajnom objatí a ani toho sa jej nedostane, mu prevrátila žalúdok. A takto žila stáročia? „A teraz? Stála tá skúsenosť za to?“ vyzvedal.

Usmiala sa. „Už mi nie je zima,“ odvetila.

Thorn ju nadvihol, aby si ju mohol posadiť na stehná a pevne zovrieť v náručí. Zotrel slzy, ktoré jej stiekli po lícach. Takto schúlení jeden pri druhom si v dlhom tichu užívali vzájomné dotyky.

Winter vedela, že odteraz bude mať vôňu borovice navždy spojenú s nezabudnuteľnými spomienkami. Pobozkala Thorna na krk.

„Ak ťa nevrátim, vyvolá to len ďalšiu vojnu,“ povedal to, čo bolo obom jasné.

A čo je horšie, Národ krvi bude potrebovať azyl, pretože kam sa podejú? Do inej doby? Kde budú čeliť ďalším hrozbám? Nemôžu ísť nikam, kde už existovali rasy nesmrteľných a tí si štrádovali Zem spolu s dinosaurami. Ani si len nebola istá nakoľko cestovanie v čase ovládajú.

A ako by to nebolo všetko, Atlanťania sa nikdy nesmú dozvedieť, čo Winter zistila. Čo ak ju budú chcieť odstrániť ako svedka ich zločinov? Čo ako sa jej naspäť do jej doby nechce, len v nej má moc niečo urobiť, aby Thornov ľud nezamrzol. A na to musí hrať zúboženú, vydesenú zajatkyňu. „Ja viem,“ povedala plačlivo.

Thorn jej citlivo nadvihol tvár, aby si videli do očí. „Vďaka tebe budeme mať kráľa, ktorý nás povedie. Postavíme sa na nohy a vybudujeme nový domov. Tvoje meno nebude zabudnuté, Winter, vládkyňa zimy.“

Bude. Bude zabudnuté, ak ich nedostane do bezpečia a to bezpečie pre nich nikde nie je kvôli Atlanťanom. „Ešte nie je všetkým dňom koniec,“ zašepkala mu na pery.

 

Winter čo najtichšie otvorila dvere komnát, o ktoré sa delila s Juniper, a cupitala do kúpeľne.

„Win?“ zaznelo ospalo z postele.

Vládkyňa sa zaksichtila a ustrnula uprostred pohybu.

„Kde si bola? Je takmer ráno,“ mrmlala spánkom omámená valkýra.

„Ehm, na prechádzke,“ pípla Winter previnilo.

Juniper sa posadila a zažala slabé svetlo. Pohoršene si premerala kamarátkine pokrčené oblečenie, strapaté vlasy a jasný cucflek na krku. Ako matka tínedžerskej dcéry, ktorá porušila večierku, si prekrížila ruky na hrudi. „Tak na prechádzke,“ zopakovala.

Winter sa nevinne zazubila. „Ak to pomôže, bolo to pre dobrú vec. Nabíjala som Thorna energiou.“

Juniper len krútila hlavou. „Pokiaľ ho na chodbách neuvidím žiariť ako diskoguľu, budeš mi mať čo vysvetľovať, mladá dáma!“

Obe sa chvíľu pretláčali pohľadmi, potom vyprskli do smiechu. Winter si prisadla k valkýre a porozprávala jej nové zistenia o mágii krvi. Detaily o udalostiach pri vodopáde si nechala pre seba.

Juniper mala ústa dokorán. „Chceš mi povedať, že Atlanťania nás takmer vysali počas boja proti Michaelovi, lebo si ráčili nevšimnúť, že ich otroci nepotrebujú kradnúť krv?!“ zvolala namosúrene.

„Úprimne ani neviem, či by boli schopní rovnakého úkonu ako Národ krvi. Neboli k tomu stvorení. Thorn dokáže aktívne ovládať svoju krv, je preňho ako živá bytosť. Myslím, že je to ako dať neandertálcovi vŕtačku. Stlačí gombík, ale zásuvku nenájde.“

Juniper sa zamyslela. „Páči sa mi tvoje prirovnanie Atlanťanov k neandertálcom.“

Winter na to bola hrdá. „Juni, neviem čo bude ďalej, ale Národ krvi bez pomoci vymrie. Masívnej pomoci. Naše rasy sú jediné, ktoré ju budú vedieť poskytnúť,“ šepkala sprisahanecky. „Thorn vie, že nás musí vrátiť do našich časov. To ale neznamená, že naša misia končí.“

„Čo máš v pláne?“

Winter sa zahľadela do neznáma, v modrých očiach sebaistota. „Dotiahneme Atlantídu pred medzinárodný súd a ukážeme všetkým kto je tu skutočná obeť,“ povedala rozhodne.

 

Winter si nasadila rúško a vošla do sterilnej zóny. Tentokrát bola pod omnoho menším tlakom. Nikto sa jej nevyhrážal a mala čas všetko si naplánovať. Juniper stála na opačnej strane lôžka, kde už ležal uspatý Thorn. Vasily sedel pri prístrojoch ako anestéziológ a Storm s Hazel boli pripravení v rohu poslať pacientovým smerom toľko krvi, koľko potrebuje.

Winter si precvičila svaly, než jej Juniper podala nezdravo veľký skalpel. „Pripravení?“ opýtala sa, než potečie krv. „Vasily, si dosť nasosaný, aby si nedostal hlad?“

„Tri bežné dávky,“ uistil ju upír. „A v rúšku mám zašitú levanduľu aby som necítil toľko krvi.“

„Mám rada proaktívnych kolegov.“ Winter naňho mrkla a urobila prvý zárez. Bola to nepríjemná práca, zdĺhavá. Thornova krv čoskoro zmáčala lôžko aj podlahu a keď mu začal kolísať tlak, Storm si porezal dlaň a doplnil čo jeho brat strácal.

Juniper pohľad na strhávanie zjazvenej pokožky nerobil zo začiatku dobre, ale podarilo sa jej potlačiť svoje emócie.

„Tie jazvy sú hlbšie než som si myslela,“ mrmlala Winter nespokojne, keď odrezávala viac a viac tkaniva. „Budeme musieť ísť až ku kostiam.“

Valkýra vytiahla ďalší skalpel. „Koža sa začína hojiť, potrebuješ pomoc.“ A tiež začala rezať.

Spoločne odrezali Thornovi väčšinu kože chrbta a keď uvideli kosti, prekvapene na seba pozreli. Ustrnuli uprostred pohybu.

„Čo sa deje? Prečo ste prestali?“ Storm urobil krok vpred.

Juniper nadvihla obočie.

Winter si v hlave prehrávala všetko čo vie o anatómii nesmrteľných.

„Niekto so mnou hovorte! Zabili ste mi brata?!“ okríkol ich Storm nervózne.

Winter odložila skalpel. „Thorn má stále kosti indikujúce krídla,“ povedala čo najneutrálnejšie. „Je to špeciálny druh prepojení medzi lopatkami a chrbticou.“

„Čo to preňho znamená?“ Vasily nahliadol od prístrojov.

„Že by, hypoteticky, stále mohol mať krídla,“ odpovedala Juniper, ktorá bola najlepšie zoznámená s ich princípmi. „Atlanťania nevedeli ako sa ich zbaviť, pretože ich nikdy nemali. A neboli v kontakte s inými nesmrteľnými dosť na to, aby sa dozvedeli detaily.“

Winter prikyvovala. „A keďže bolo pre nich nutné aby ste prišli o schopnosť slobodného pohybu, urobili to najjednoduchšie, čo mohli. Zjazvili vám chrbty a svaly dosť na to, aby ste krídla nemohli roztiahnuť. Hypoteticky,“ zdôraznila.

Stormovi sa takmer podlomili nohy. „M-my sme neprišli o krídla?“

Winter naňho súcitne pozrela. „Thorn je len jeden pacient. Môže ísť o náhodu, nepodarenú operáciu alebo nepozorného doktora. Nič bližšie nezistím, kým vás nebudem mať na stole viacerých.“

Po tomto prekvapivom zistení Thornovu ranu vydezinfikovali a pozorovali, ako mu dorastá pokožka. Hazel vystriedala svojho kráľa v darcovstve krvi a za pol hodiny mali pred sebou čistý, nezjazvený chrbát. Mierne trblietavý chrbát.

Vasily ho odpojil od narkózy a Winter si víťazne zložila rukavice. Aj Juniper vyzerala byť nadšená z ich práce. Previezli Thorna do jeho komnát a Winter sa uvelebila v kresle, aby ho mohla monitorovať. Juniper poslala preč so slovami, že ona bdela nad Stormom keď mala Winter domáce väzenie a teraz je rada na nej. Plus sa jej priečila predstava, že by nebola pri tom, ako sa preberie. Chcela, aby dobré správy počul od nej. Aspoň nejaké.