Čas ľadu a zimy 17

 

Thornove vedomie sa začalo prinavracať uprostred noci. Winter plytko driemala, sediac vedľa jeho postele na zemi, komnata osvetlená jediným svetlom na stene. Ležal na bruchu, jedna ruka spustená cez okraj. Jeho tiché stony ju okamžite prebudili.

„Thorn?“ Zovrela mu dlaň.

Červené oči sa na ňu upreli a bola v nich vpísaná číra panika. Porozumela jej.

„Šššš. Si v bezpečí.“ Pohladila ho po vlasoch. „Ja viem, že sa ešte nedokážeš pohnúť. Drogy, ktoré sme ti dali, boli veľmi silné. Ale odznejú.“

Panika nepoľavila. Thornovi divoko búšilo srdce a stratený v minulosti, kedy bol mnohokrát zviazaný, paralyzovaný alebo držaný svojimi väzniteľmi, očakával bolesť, ktorej sa v tomto stave nemôže brániť.

„Sme tu len my dvaja,“ prenikol k nemu Winterin pokojný, melodický hlas. „Ležíš vo vlastnej posteli. Medzi svojimi. Nemám tu jediný ostrý predmet. Si slobodný, Thorn. Odpočívaj.“

Jeho zastretý mozog si dával načas, kým pochopil jej slová. Napriek tomu sa pokúšal získať kontrolu nad nefunkčnými končatinami, ktoré slabo brneli.

Winter im preplietla prsty. Ten dotyk cítil. Nebol bolestivý. Nebol ani chladný. Z ľadovej kráľovnej sálalo teplo.

Kľakla si na kolená pri jeho hlave hladila ho na líci. „Pomaly. Nádych. Výdych. Nádych. Výdych,“ dýchala s ním.

Konečne sa mu podarilo pochopiť celú situáciu a viečka mu zaklipkali. Winterina civilizácia vyvinula skutočne kvalitné substancie. Možno by si mohol vyžiadať chemické vzorce. Pozoroval jej tvár a túžil sa jej dotknúť, ale ani len prsty ho nepočúvali.

Rozhodne kvalitné substancie.

Winter prežívala Thornove muky spolu s ním a usmiala sa, keď jej konečne stisol dlaň a zahýbal prstami na nohách. Vydýchla si. Po hodine už napínal svaly a zvládal aj prvé slová.

„Ako... môj chrbát?“ opýtal sa cez spletený jazyk.

Winter sa posadila na okraj postele a očami prebehla po hladkej, čistej pokožke. Tak ako v Stormovom prípade sa prestala trblietať, ako zoslabol, ale svaly pod ňou sa poľahky vlnili, prvý raz slobodné.

Zohla sa a pobozkala Thornovu chrbticu medzi lopatkami. Potom znovu o kúsok ďalej. A znovu.

Thorn zastonal. Winterine horúce pery nič netlmilo. Žiadne jazvy. Nedostal kŕč od nesprávneho pohybu. Vlastne ho nič nebolelo. Žiadne pnutie, žiadne obmedzenia. „Ženská, toto mi nerob keď ležím na bruchu,“ posťažoval sa.

Zasmiala sa a vrátila sa na zem, aby na seba videli. „Nezostali ti žiadne následky. Keď vstaneš, budeš sa cítiť neprirodzene, pretože tvoj mozog si nepamätá ako telo pracovalo pred zraneniami. Ale cvikom sa to napraví,“ varovala ho.

Z červených očí sa vykotúľali slzy. „Ako sa ti len odvďačím?“ šepol.

Winter mu prstom prešla po perách. Nechaj si ma tu ako zajatkyňu. Utečme kamsi ďaleko. Preč od Atlantídy, preč od doby ľadovej, preč od toho, kým sme v očiach iných. „Bojuj,“ povedala namiesto toho, čo jej kričalo srdce.

Jemne jej zahryzol do prsta. Takmer sa bál vstať, aj keď už účinky drog plne odzneli. „Nikdy som neprestal.“

A v tom je problém. Národ krvi nesmie byť neustále pod tlakom. Potrebujú bezpečné útočisko. Domov. A armádu doktorov, ktorí im napravia chrbty. Cesta k tomu však vedie cez súd s Atlantídou. „A teraz sme na to dvaja,“ sľúbila mu odhodlane. „Keď bude po všetkom, odvďačte sa mi tým, že mi ušijete svoje tradičné oblečenie. S ozdobami, so všetkým. A naučíte ma aspoň jeden z vašich tancov.“

Thorn sa cez slzy usmial. Za celé tie tisícročia nikoho z Atlantídy nezaujímalo aké vzory si vyšívajú na oblečenie, aké stehy používajú. Aké farby sú pre nich typické. Tance aj piesne jeho ľudu boli zakázané. „Dám ti ušiť šaty hodne kráľovnej,“ sľúbil.

Winter sa k nemu sklonila a zotrela mu slzy. „Tie nechaj pre niekoho, kto sa objaví po Stormovom boku. Mne postačia šaty princeznej.“

Thornovo srdce sa rozbúchalo silnou emóciou. Pobozkal ju na hánky. Potom sa zhlboka nadýchol a prikývol, že je pripravený. Zaprel sa a opatrne vstal. Winter ho podoprela a dostala ho do sedu.

Zvedavo sa otáčal, hýbal rukami a naťahoval ich do všetkých strán. Napoly očakával, že mu z chrbta vystrelí pálčivá bolesť, ale čo ako sa snažil, nestalo sa. Dokázal sa nahrbiť aj vystrieť. „Je to ako zázrak,“ povedal ohromene.

Winter mala v očiach hrdosť. Vytiahla ho na nohy a urobila s ním niekoľko cvikov, len aby vedel akých pohybov je teraz schopný. Potom s tajomným výrazom prešla zaňho. „Toto sa ti bude páčiť,“ zašepkala mu do ucha, stojac na špičkách.

Zvedavo čakal.

Odrazu na chrbte pocítil dve teplé dlane. Začali na ramenách a pomaly sa posúvali nižšie a nižšie, hladiac citlivú pokožku.

Thorn zaklonil hlavu a zastonal. Každé jeho nervové zakončenie ožilo.

Winter ho zozadu objala. Jemná látka jej šiat, pod ktorou cítil každú jej krivku, bola rovnako stimulujúca ako dotyk dlaní. Pootočil k nej hlavu. „Tvoj svet ťa nedocenil. Si zázračná liečiteľka.“

Winter zružovela nad tou pochvalou. Ešte nikdy nijakú nedostala. „Pre môj svet som kráľovná zimy. Inú definíciu nedostanem.“ V hlase mala smútok.

Thorn prikryl jej dlane svojimi. „Pre ten môj si omnoho viac. Zachránila si môjho brata aj mňa. Na to nikto z nás nikdy nezabudne.“

Povzdychla si. Storma zachránila pred smrťou, ale život bez bolesti dala len Thornovi. Sú tisíce ďalších, ktorí potrebujú rovnakú operáciu. A na to nemá dosť zásob. Nehovoriac o bezpečnej sále, ktorá do pár mesiacov nezamrzne. „Kiež by som nemusela. Kiež by Atlanťania nikdy neexistovali!“

To si želal aj on, ale minulosť nenapravia. Môžu sa od nej len oslobodiť. Otočil sa k Winter, opäť cítiac jej dlane na chrbte. Pobozkal ju na pootvorené pery. „Už mi nestoja za nenávisť. Nikto z tých, ktorí nás zotročili, nežije.“

To pochopila aj ona. Je to predsa len sedemdesiat tisíc rokov a Atlantída sa potopila pred desiatkou tisíc rokov. Otázne je, koľko toho vedia a čo všetko pred ostatnými rasami zatajili, aby zo seba urobili hrdinské obete. Mučeníkov.

Aj tak musia zaplatiť. Nejako.

Thorn chcel vyskúšať čo všetko teraz zvládne a tak sa zohol a zdvihol Winter do náručia, akoby nevážila menej než drobné šteniatko, hoci nikdy netrpela nedostatkom jedla. Zvýskla a omotala mu ruky okolo krku, aby nespadla.

„Čo si myslíš, že robíš?“

„Niečo, čo som chcel urobiť už dávno,“ odvetil a preniesol ju k posteli. Uložil ju na matrac bez jediného výstrelu bolesti a prehupol sa ponad ňu.

Winter neveriacky krútila hlavou. „Pred hodinou si sa sotva hýbal a toto je prvé na čo myslíš?“ karhala ho pobavene.

Nevinne sa zazubil. „Som slabý. Potrebujem svoju dávku energie,“ vyhováral sa, zatiaľ čo ju oslobodzoval zo zajatia šiat.

Winter mu ochotne pomohla, obaja rozosmiati. Len čo boli nahí, veselo spadli medzi prikrývky a Thorn testoval svoju novonadobudnutú slobodu. Bozkami zasypal každý centimeter jej pokožky a keď okolo nich začalo snežiť, siahol po noži na nočnom stolíku, porezal sa a narýchlo vyslal k stenám ochranné symboly.

Winter v pästiach zvierala prikrývku, zaplavená vzrušením. Thorn sa zmenil na živel, keď ho už nič neobmedzovalo. Ani nevedela ako a odrazu do nej vkĺzol, ich tváre centimetre od seba, okolo nich ticho padajúce vločky.

Winterin spokojný výraz mu stál za všetky úskalia, ktorými si prešiel aby ju sem dostal. Pohladil ju po líci. Jej vnútro ho pulzujúco zvieralo, čo vysielalo záblesky rozkoše do celého jeho tela. Pomaly sa rozpohyboval, ale neponáhľal sa. Chcel vidieť každú jednu emóciu na Winterinej tvári.

Kráľovná zimy tichučko stonala a nechcene zmrazila celú podlahu. Námraza sa šplhala po oknách, ale Thornovi sa darilo chrániť rastliny pred zamrznutím. Len čo Thorn zmenil uhol prieniku, prekvapením vykríkla.

Jej skúsený milenec sa vševediacky usmial a ešte viac spomalil. Jej vnútro sa zachvelo. „Ale. Našiel som tvoj špeciálny bod?“ mrmlal jej do ucha ako kráľ sveta.

Winter mu nechtami poškrabala pokožku chrbta. Tento druh príjemnej bolesti mu vyhovoval. Pobozkal ju a pokračoval v zmyselnom útoku. Znovu a znovu. K jej absolútnej frustrácii nezvyšoval tempo, a keď vyvrcholila, pokračoval bez zmeny. Winter videla hviezdičky, zatiaľ čo prežívala druhý a tretí orgazmus. Bola taká citlivá, že sotva zvládala Thorna odtlačiť, pretože už viac nevládala, ale Thornove inštinkty to našťastie spoznali bez jediného slova. Naposledy ju pobozkal a dvoma pohybmi našiel vlastné uvoľnenie.

Winter prudko dýchala, keď ju k sebe pritiahol na posteli, a schúlila sa k nemu pod teplou prikrývkou. Rukou mu prechádzala po pevnej hrudi. „Začínaš sa znovu trblietať,“ povedala nadšene, ako dieťa ktoré práve dostalo novú hračku.

„Nabral som mnoho energie,“ pripomenul jej ospalo a pobozkal ju do vlasov.

 Z akéhosi primitívneho dôvodu sa cítila hrdá, že ju nabral vďaka nej. Vzhliadla k nemu a podoprela sa na lakti, stále pohodlne uvelebená na Thornovej hrudi. „Thorn?“

„Hmm?“ zamrmlal, napoly v spánku.

„Budeš mať krídla,“ zašepkala do ticha.

Červené oči sa okamžite otvorili, neveriacky. „Krídla?“ zopakoval.

Prikývla. „Keď sme sa prerezali dostatočne hlboko, našli sme nepoškodené kosti, z ktorých krídla bežne vyrastajú. Neexistuje dôvod, prečo by si nemal byť schopný letu.“

Thornovo srdce sa divoko rozbúchalo. O svojich krídlach ani len nesníval. Dokonca si celkom nepamätal ako vyzerali. A s určitosťou vedel, že ich nikdy nepoužil. Nikdy sa nenaučil lietať. „Nerobíš si srandu?“

Winter pokrútila hlavou a pobozkala ho na krk. „Nie. Len čo sa zotavíš, Juniper ti dá lepšie inštrukcie ako ich ovládať. Ja bohužiaľ skúsenosti nemám.“

Nové slzy sa vykotúľali z tých zmučených, červených očí. „Ani neviem akým silám poďakovať za to, že existuješ, moja ľadová kráľovná.“