Čas ľadu a zimy 18

 

Juniper stála za polonahým Thornom a skúsene mu prehmatávala chrbát. Jej pacient sa tváril rozpačito, ale Winter mu pohľadom dodávala odvahu. Stála vedľa Storma, opretá o stále studenú stenu po ich... nočných aktivitách.

Zvedavý Vasily, ktorý sa k nim pridal na poslednú chvíľu, napäto čakal čo nové sa dozvie o svojich záchrancoch.

„Rozhodne nevidím nič, čo by ti bránilo v roztiahnutí krídel,“ zhodnotila nakoniec valkýra a odstúpila od neho, cítiac jeho nevôľu k cudzím dotykom. „Dokázal si to, než ti zjazvili chrbát?“

„Keď bol veľmi malý,“ odpovedal Storm, ktorý si toho pamätal viac. „Párkrát ich privolal, ale nemal nad nimi v tom veku kontrolu.“

„Pochopiteľne.“ Juniper sa postavila pred neho a k prekvapeniu všetkých si vyzliekla vrchnú časť šiat, pod ktorou mala špeciálne upravenú podprsenku pre bytosti s krídlami. „Je to ako skúšať pohnúť ďalším párom rúk. Sú prítomné, len stiahnuté. Cítiš ich, vždy si ich cítil, ale nič si s nimi nerobil.“ Roztiahla vlastné, hnedasté krídla z peria. „Skús to.“

Thorn vyzeral ako zmätené dieťa na vedeckej výstave. Pokúšal sa sústrediť, ale nič sa nestalo. Zúfalo pokrútil hlavou.

Juniper bola trpezlivá. Skúsila s Thornom ešte niekoľko mentálnych cvičení, aby naštartovala jeho mozog k akceptovaniu ďalších končatín. Nakoniec zvolila ten najjednoduchší trik, ktorý sa naučila od anjelov trénujúcich nových regrútov. Zhrabla ozdobnú vázu zo stola a hodila ju jeho smerom tesne mimo dosahu, aby ju rukami nezachytil.

Sekundu na to mu z chrbta vystrelil pár krídel, aké ešte Winter, Juniper a ani Vasily medzi ostatnými nesmrteľnými nevideli, a spomalil pád ťažkej vázy. Klesli im sánky, zatiaľ čo Thorn sa spamätával a natáčal hlavu, aby ich videl.

Juniper šokovane žmurkala. Potom prešla k Winter a zovrela jej predlaktie. „Prosím, povedz mi, že vidíš to čo ja,“ povedala s nadšením dieťaťa pod stromčekom, v očiach slzy radosti.

Winter nejaký čas spracovávala, čo vidí. Miestnosť zaplnili odlesky z Thornových priehľadných krídel podobných motýlím, s tenučkými blanami akoby z opálu, a trblietavými okrajmi. Siahali mu až nad hlavu a končili tesne nad členkami.

„Myslím, že čo ako sa Atlanťania snažili... pamiatka na vás zostala v našom folklóre,“ podarilo sa Winter vykoktať. „Pretože pre vašu rasu máme pomenovanie.“ A nie je to Národ krvi.

Storm nadvihol svetlé obočie. „Aké?“

Winter sa usmiala. „Víly. Ste víly.“

 

Thorn stál na najvyššej veži hradu, pod ním celé poschodia prázdnoty, a obrátil sa mu žalúdok. Juniper mávala krídlami meter od neho, poľahky kĺzajúc vzduchom.

„Je viem že to teraz vyzerá ako nemožné, ale let je prakticky nepodmienený reflex. Ako dýchanie,“ presviedčala ho. „Len čo budeš mimo pevnú zem, krídla začnú pracovať.“

Neveril jedinému jej slovu. Za posledného pol dňa sotva krídlami mávol a nanajvýš tak urobil bordel vo svojich komnatách. Pozrel na Winter, ktorá sedela na rímse a očarene ho sledovala. Nevedel celkom, ako sú víly vykresľované medzi jej civilizáciou, ale začínal mať pocit, že to nechce vedieť. Zamrzelo ho, že nikto z nich vlastne nevie aké je pomenovanie jeho druhu v ich rodnom jazyku. V akomkoľvek jazyku. Nikdy sa nijako nenazývali a nechceli používať mená, ktoré im dali Atlanťania.

Víly.

To nie je najhoršie.

Keď bude čas, musí z Winter dostať viac o mýtoch, ktoré pozná. A nakoľko sedia s realitou jeho ľudu.

„J-ja... myslím, že lekcie lietania by som radšej odložil,“ cúvol, vydesený.

Juniper zagúľala očami, preletela bližšie bez váhania ho postrčila dole z veže.

Storm takmer skočil za ním, ale Winter ho zadržala. „Ty krídla nemáš,“ pripomenula blonďatému obrovi.

Thorn kričal na lesy ako padal, ale ako Juniper predpovedala, jeho krídla automaticky zapracovali a pohli sa. Spomalil a podarilo sa mu vyletieť vyššie, stále v miernom šoku z toho, čo práve dokázal. Valkýra naňho hrdo mrkla a ukázala mu niekoľko pohybov.

Winter oboch so záujmom pozorovala a opäť mala pocit, že jej stále niečo nedochádza. Z Thornových krídel sa počas letu uvoľňoval striebristý prášok, ktorý zľahka dopadal na zem pod ním a tá zem reagovala. Tráva viac zozelenela. Rastliny rozkvitli, ťahali sa vyššie, plody dorastali závratnou rýchlosťou.

Ak toto dokáže jeden člen ich rasy... čo sa stane ak by poletel húf? „Keby som nepoznala zákonitosti svojho sveta... povedala by som, že máte schopnosti mojich sestier Jari a Jesene,“ zamrmlala neprítomne.

Storm sa potichu zasmial, tak aby ho nevidela. „Je mnohé, ktoré o nás ešte nevieš.“

 

Týždeň po Thornovej operácii, keď sa už aj Storm cítil byť sám sebou, Winter trvala na tom, že si potrebuje s oboma bratmi pohovoriť a vyžiadala si aj Vasilyho prítomnosť.

Thornovi akýsi nepríjemný hlások napovedal, že vládkyňa zimy určite požiada o svoje prepustenie, teraz keď už nemá akútnych pacientov. Obzvlášť keď jej dochádzajú aj zásoby vybavenia potrebné na ďalšie zákroky k oslobodeniu krídel jeho ľudu.

Aké poetické.

Jedna doktorka môže vrátiť krídla a slobodu celej jednej rase.

Spolu s bratom sa dostavili do jedálne, kde už pri mohutnom stole sedeli uvoľnené Winter a Juniper, a veselo klábosili s Vasilym. Hazel prinášala na stôl voňajúce pečivo a bohaté misy plné zeleniny. Keď chcela nenápadne odísť, Storm ju prizval, aby sa k nim pridala. Je ich dôverníčkou príliš dlho, než aby ju vylúčili z diania.

Plaché žieňa sa usmialo a kleslo na stoličku vedľa Juniper. Chvíľu sa všetci rozprávali o všetkom a o ničom, vymieňajúc si vtipné príbehy a malé detaily svojho života. Winter po prvý raz na sebe nemala typické oblečenie víl (na tento názov si ešte nezvykli), ale čosi ako rovnošatu svojho druhu, ktorú pri nej vždy drží mágia – jednoduché svetlomodré šaty po zem, s ozdobnou prackou v páse a nenápadnými výšivkami na hrudi. Vyzerala ako anjel.

Keď bola polovica jedla zjedená, Winter si s Juniper vymenila obozretný pohľad a vládkyňa Valhally len stroho prikývla. „Musíme im to povedať,“ podporila ju.

Thorn spozornel. Čo ešte nevedia? V tomto bode sa bál akýchkoľvek noviniek zo strany týchto žien. Ešte aj Storm sa napol. Ani len Vasily nevedel, o čo ide.

Winter odložila napoly zjedenú mrkvu a odkašľala si. „Ja... neviem presne ako vám niečo takéto vysvetliť.“ Úzkostne si všetkých premerala. „Ako vládkyňa zimy cítim mnoho vecí, moja moc obklopuje a formuje celú Zem. Viem, že sme prešli časom. Sme buď v ďalekej minulosti, alebo v ďalekej budúcnosti – moja stávka je na budúcnosť. A aj keď to nemáte ako vedieť, sme v dobe ľadovej. Na jej samom začiatku.“ Smutne zovrela pery. „Musíte sa presunúť inam. Poklesy teploty, ktoré zažívame, nie sú zmenou ročného obdobia, ale príznaky prvotného zaľadnenia.“

Vasilymu klesla sánka, zatiaľ čo bratia len šokovane žmurkali, akoby plne nechápali jej slová.

Vasily našiel svoj hlas prvý. „Ehm... Winter... asi budeš musieť byť trochu... konkrétnejšia so svojimi predpokladmi. Čo tým myslíš, že sme prešli časom?“

Winterine oči vyhľadali Thornove. Nebol z jej slov vôbec nadšený, ale chcel vedieť viac. „Nie sme v období, z ktorého ste nás uniesli, pretože dobu ľadovú sme so sestrami odvrátili pred polstoročím, plus na Zemi v tomto čase nie sú žiadne iné živé bytosti mimo nás. Ani ľudia, ani nesmrteľní.“

Posledné dve vety naplno rozhodili každého okrem Juniper. Storm prudko vstal a oprel sa o stôl, akoby ho hlboko urazila. „Čo tým myslíš, žiadne iné živé bytosti?!“ skríkol, až sa Hazel zháčila.

Winter sa nechápavo zamračila. „Vy... ste to nevedeli?“

Šokované tváre jej boli dostatočnou odpoveďou. Vasily si vyčerpane pretrel tvár. „Nebesia!“

Hazel si navlhčila pery. „A... a čo zvieratá?“

„Uvedomelé bytosti,“ opravila sa Winter. „Ale aj tá biodiverzita je na hranici. Tej spodnej.“

Storm sa začal prechádzať popred stôl ako lev v klietke, až za ním viala biela hriva. „Ako to môžeš vedieť? Čo ak sa mýliš?“ skúšal podkopať jej tvrdenie.

Vasily krútil hlavou. „Ver mi, jej moc siaha ďalej než si vieš predstaviť. Ak necíti živých... nie sú tu.“

Tentokrát bola zmätená už aj Winter. „Boli ste snáď v tom, že tu nie ste sami?“

„Odkedy sme prišli, pokúšame sa nájsť... kohokoľvek,“ vysvetlil jej upír. „Celé roky som viedol výpravu za výpravou na pevninu vedľa, vysielal drony a signály a...“ nedokončil. 

Thorn porazene zaklonil hlavu. Ticho v miestnosti bolo nepríjemné. Winter nechápavo pozrela na Juniper. Ako mohli nevedieť, že sú tu sami? To si snáď vybrali náhodné číslo a do toho roku sa dostali, v nádeji že civilizácia bude vyzerať lepšie?

„Mrzí ma to,“ povedala vládkyňa úprimne. „Netušila som, že vás rozruším. Myslela som, že viete čo sa deje. Že ste úmyselne prišli do tohto času. Aby ste boli v bezpečí.“

Thorn udrel päsťou po stole.

„Povedzte jej to,“ ozval sa po chvíli Vasily, v hlase kapitulácia. „Aj tak vie viac než my.“

Winter zvedavo hľadela na prítomných. Je snáď niečo, čo aj jej uniklo?

Storm sa konečne vrátil za stôl a zotrel si slzy, ktoré sa mu kopili v očiach. Vyzeral, akoby zostarol o tisícročia. Nedokázal však nájsť slová.

Thorn stroho prikývol, a opatrným dotykom na ramene tíšil brata.

Zostalo na Vasilym, aby opravil jej domnienku. „Winter, neprešli sme časom. Sme stále v našej súčasnosti, v rovnakom roku, ktorý poznáš.“

Odfrkla si. „Takže mi chcete povedať, že za ten čas čo som bola v bezvedomí, ste vyhladili nesmrteľných aj ľudí a zničili celú planétu?“

Upír si prehrabol svetlé vlasy. „Nie. Sme síce v našom čase, ale nie v našom svete. Toto je paralelná Zem, Winter. V paralelnom vesmíre dotýkajúcom sa toho nášho.“