Čas ľadu a zimy 19

 

Tentokrát onemeli obe zajatkyne. Ešte aj Winterin mozog vyskratoval. Nastalo ďalšie nepríjemné ticho. Juniper odsunula svoj tanier, opäť s presne zoradenými ingredianciami. „Paralelný ako... napríklad Juliusova pevnosť?“

Vasily pokrútil hlavou. „To bola len subrealita, predĺžené rameno nášho sveta, výklenok v priestore. Tu sme reálne v susednom vesmíre.“

Winter sa musela oprieť o stôl. „Ako?“ dokázala zo seba len dostať.

„Spomínaš si, ako som ti hovoril o našich posvätných artefaktoch?“ konečne sa ozval Thorn. „Bol to stroj. Vyvinutý tu, v našom svete. Na cestu medzi vesmírmi. Do toho vášho sa dalo dostať bez výpočtov. Niečo ako priama linka, lebo sú hneď vedľa seba. Je to akoby sa držali za ruky.“

Winter si ho neveriacky premerala. „Takže skutočne nie ste z nášho sveta!“

Pokrútil hlavou. „Pochádzame odtiaľto. V našich časoch sme tento svet volali Terra. Tak ako vy, aj my sme boli stvorení po boku ďalších nesmrteľných bytostí. Tieto ostrovy sú naším prvotným domovom. Boli prázdne, keď nás sem naši stvoritelia umiestnili. Bolo nás tu mnoho rás, ale tie postupne začali odchádzať ako objavovali svet a nové územia. Len my sme zostali, a starali sa o prírodu, stromy, kvety a zver. V časoch hladu sme poskytovali útočisko komukoľvek, kto o to požiadal. Prijali sme utečencov pred vojnami, dali domov pocestným. Potom sa ale rasy pustili do krvavého konfliktu a zničili si územia. Niekoľko druhov bytostí bolo vyhostených a ich cesta viedla k nám. Tentokrát však náš domov obsadili násilím a nás začali vytláčať, aby si tu vybudovali svoju dŕžavu. Vzali nám lesy a polia, zajali zvieratá a nakoniec nás odstrihli od zdrojov. Získali takú moc, že sa zmenili na veľmoc. Už vtedy sme mali zariadenie na cestovanie medzi vesmírmi. Viacerými, nie len našimi dvoma. Keď dve tretiny našich bratov a sestier umreli hladom a vyčerpaním, ukradli sme im stroj a otvorili portál na vašu Zem. Tak sme sa ocitli na Britských ostrovoch, než nás našli Atlanťania. Naši predkovia chceli len v mieri žiť a starať sa o prírodu. Ibaže Atlanťania sa dozvedeli o stroji, ktorý sme so sebou vzali, čím sme prakticky izolovali Terru. Jej obyvatelia nemohli viac cestovať.“

Winter mala oči ako loptičky. Ona je v inom vesmíre?!

„Atlanťania vtedy nemali dobrú civilizáciu,“ pokračoval Storm. „Boli niekde na úrovni vášho ľudstva pred apokalypsou. Orientovaní na zisk, nadbytok, kontrolu zdrojov a kontrolu más. Nemohli sme im dovoliť ani aby sa spojili s Terrou, ani aby svoje myšlienky šírili do iných vesmírov. A tak naši predkovia stroj rozobrali na niekoľko kusov a tie poschovávali po svete.“

Juniper luskla prstami. „Tak preto ste nás po prebudení napádali! Hľadali ste časti stroja!“

„Vďaka Vasilymu sme zistili, že väčšina z nich skončila ako neznáme artefakty v múzeách a zbierkach. Stále nám chýba jedna časť, tá ktorá umožňovala cestovanie mimo týchto dvoch spojených realít. Ale nedochovala sa medzi nami spomienka, kde skončila. Vieme len, že mág, ktorému bola zverená, sa dostal do zajatia Atlantídy, a stretol akúsi chudobnú umelkyňu, ktorá mu odprisahala, že predmet ukryje a nikdy nedovolí, aby sa dostal do rúk mocichtivým. Kam ho ale ukryla, to už nezistil, lebo bol zabitý krátko na to. Zostavili sme teda stroj a prešli aspoň sem, na náš pôvodný domov.“ Ukázal okolo seba. „A našli ho tak prázdny...“

Winterine oči sa tiež zaliali slzami. Toľko bolesti a neprávostí... toľko krivdy. „Je mi to tak ľúto,“ povedala, ospravedlňujúc sa v mene tých, ktorí už ani nežijú. Nežne zovrela Thornovu dlaň. „Je mi ľúto, že ste sa vrátili do prázdnoty.“

Vďačne jej ruku zovrel a smrkol. Potom sa zhlboka nadýchol. „Nie je to tvoja vina,“ šepol.

„Čo si myslela tou dobou ľadovou?“ prerušil ich chvíľku Vasily. „Tá ešte nemá nastať, nie podľa predpovedí. Sme v medzidobí. V oboch svetoch.“

Winter sa vrátila do reality. „Vlastne keby sme so sestrami nezasiahli, aj na našej Zemi je už doba ľadová. Trvalo nám päť rokov odvrátiť ju a to len vďaka apokalypse a prerušeniu ľudských činností. Inak by si si to po Moskve štrádoval na lyžiach.“

„Ako je to možné?“

Vzdychla. „Tisícky vedcov kričali na poplach a nikto ich nevypočul. Tak zjednodušene. Skleníkové plyny spôsobili masívne globálne otepľovanie, pretože bránili teplu unikať z atmosféry. To roztopilo ľadovce na póloch. Ľadovce sú zo sladkej vody. Sladká voda sa dostala do oceánov a narušila ich salinitu. Slaná voda je hustejšia než sladká a klesá do hĺbok. Golfský prúd na tomto princípe pracuje. Má prinášať teplú vodu na sever a udržovať mierne podnebie. Ochladí sa a ide zmierňovať horúčavy južne. Keďže sa však zmení jeho hustota, voda prestane prúdiť ako má a prúd skolabuje. Vo výsledku to zaľadní severnú hemisféru a doslova vysuší trópy. Keby nespadla ľudská civilizácia a tlak na atmosféru z ich činnosti by sa nezmiernil, so Summer by sme nikdy neudržali staré podmienky. Prúd kolaboval už za čias ľudí. Obnovili sme ho v poslednej chvíli.“

Thorn so Stormom si namáhali mozgy, ako sa snažili porozumieť všetkému, čo povedala. „Ale to bol tvoj svet,“ ozval sa Storm. „Prečo by sa to malo diať u nás? Obzvlášť keď tu očividne nie sú ľudia, ktorí by tieto podmienky udržiavali?“

Winter pokrútila hlavou. „Čokoľvek sa tu dialo, bolo rovnako deštruktívne. Prúd skolaboval, ľadovce sú roztopené. Len sa to udialo skôr. Nevieme, nakoľko je Terra podobná Zemi z hľadiska histórie a vývinu civilizácie. Atmosféra trpí, je tu zúfalo malé množstvo živočíchov a rastliny vymierajú. Váš svet je vo svojich smrtiacich kŕčoch. Do troch mesiacov bude celé súostrovie pod hrubou vrstvou ľadu. Aj zem naokolo.“

Storm bojoval so slzami bezmocnosti. Desať tisíc rokov väzenia a toto je všetko, čo sa im dostane? Svet nevhodný pre život? Priviedol svoj ľud do ďalšieho utrpenia?

„Mohli by sme sa presunúť,“ navrhol Vasily. „Južnejšie. Stredozemné more nás ochráni.“

Nesúhlasne naňho pozrela. „Vasily, hovoríme o kolapse prúdu zodpovedného za vhodné podmienky na život na celej planéte. Toto je finálne. Zostane veľmi tenký geografický pás, kde to bude len o niečo menej katastrofálne. Plus...“ odmlčala sa, akoby sa jej nechcelo prísť s ďalšími zlými správami. „... celá oblasť Stredozemného mora je rádioaktívna. Niekto ju zbombardoval.“

Stormove oči vyliezali z jamiek. „Zbombardoval?“

Nešťastne prikývla. „Ja... naozaj môžem len odhadovať. Ak sme na inom svete, kde sa veci diali inak... myslím si, že tu bola vojna. Veľmi, veľmi ťažká vojna. Tá zrejme spôsobila, že nikto neprežil.“

Thorn bojoval so slzami. „Čo ešte cítiš?“

Zovrela pery. Tak veľmi im nechcela sypať soľ do rán, keď konečne našli svoj domov. „Africký kontinent sa rozpadol, ale umelo. Somálska platňa je ostrovom. Niekto musel úmyselne rozkopať túto časť, aby praskla. Rádioaktivitu cítim aj Južnej Ameriky a Japonska. Tomu chýba jeden ostrov. Tiež necítim Tajvan. Červené more je nepriechodné, ale Gibraltár je roztvorený. Pretože chýba kus Španielska. Mŕtve more je úplne vyschnuté a Kaspické tiež. Tropické pásmo prakticky neexistuje, zostali len púšte. Sever Ameriky zažíva búrky a tornáda na dennej báze. Pobrežie je pod vodou. Takisto kvôli zvýšenej hladine morí neexistuje Havaj, Malta, Cyprus je len malá prázdna bodka, a ostrovy v Tichom oceáne sú nadobro preč. Na Antarktíde kvitnú kvety,“ vymenovala.

Vasily ohromene civel.

Storm odstrčil tanier s jedlom, akoby stratil chuť. Thorn mal pohľad stratený v neznáme.

Winter sa z akéhosi dôvodu cítila previnilo. Za to, že sa stala poslom zlých správ. Ale ako inak ich prinútiť konať? Na Terre zostať nemôžu. Nie ak chcú reálne žiť a nie prežívať.

„Aké teploty môžeme očakávať?“ opýtal sa po chvíli Storm.

Winter sa nadýchla k odpovedi, ale musela si pripomenúť, že nie je viac vo svojom svete a spýtavo pozrela na Vasilyho.

„Naučil som ich Celziovu stupnicu,“ potvrdil.

„V zime do mínus tridsiatky. Letné mesiace možno dosiahnu k nule. More zamrzne a spojí tieto ostrovy s pevninou vedľa.“

Juniper ju pod stolom jemne kopla do nohy, aby už radšej prestala s novinkami. Na dnes toho prezradila viac než dosť.

Thornovi v hlave vírili všetky možné scenáre, ako postupovať, ale každý končil nedobre. Nemajú dostatok technológií na prežitie kataklizmy tohto rozsahu. Ani ich mágia toľko nezvládne. Na malú chvíľu nenávidel Winter za jej slová. Za to, že im predostrela skutočnosť, ktorú nemohli vidieť. Prečo im nedopriala milosrdnú lož? Potom si uvedomil, že ju sem uniesli. Keby bola zlomyseľná, presne to by urobila – nepovedala im o blížiacej sa hrozbe a nedala im ani šancu sa pripraviť. Zaliala ho vďačnosť a rešpekt k tejto drzej, nevyspytateľnej bytosti. Nevedel, čím by sa jej mohol odmeniť. Majetky jej očividne nechýbajú. Niežeby nejaké mal.

„Čo anjeli?“ napadlo Vasilymu. „Mali ste na vašom svete nebesia?“

Storm prikývol. „Nemiešali sa do našich záležitostí. Neprišli nám na pomoc, keď sme ich volali.“ V hlase mal trpkosť.

Winter tušila, kam sa upírove myšlienky uberajú. „Anjelov necítim. Sú v samostatnej realite nad oblakmi.“ Na chvíľu sa odmlčala. „A-ale vedela by som nás dostať na nebesia. Nemôžem však zaručiť čo nás tam bude čakať. Alebo kto.“

Juniper k nej prekvapene otočila hlavu. „Ty sa vieš premiestniť k anjelom? Myslela som, že túto moc majú len okrídlenci.“

Vládkyňa mykla plecami. „Archanjeli si nevšimli, že nám túto moc ponechali. Nikdy sme to nerozhlasovali.“

Thorn sa chytal slamky. „Vzala by si nás tam? Ak nebesia necítiš, mohlo by to znamenať, že sa tam preživší dokázali ukryť.“

Všetci pri stole vedeli, že tá šanca je malá, ale Winter nemala to srdce vysloviť túto myšlienku nahlas. „Vezmem,“ prisľúbila. „Zajtra ráno? Keď si odpočiniete?“

Súhlasil. So Stormom sa vzdialili, aby sa poradili, a smutná Hazel sa k nim pridala. Nesmú pred svojím ľudom zatajiť čo sa deje.

Winter sa vysilene oprela o dosku stola. „Som takmer všemocná vládkyňa zimy. Ako to, že im neviem pomôcť?“ zašomrala rétoricky.

Juniper ju súcitne pohladila po ramene.