Čas ľadu a zimy 20

 

Winter našla Thorna uprostred noci na balkóne vo vzdialenom krídle hradu, obrastenom brečtanom a ružami. Osvetľovali ho lucerny zavesené na stene pri sušiacich sa bylinkách.

Len čo zaznamenal jej prítomnosť, pootočil sa k nej, v očiach smútok. Kapitulácia. Akoby mu práve vzala niečo cenné, niečo o čom si myslel, že je nedotknuteľné. Winter pocítila nutkanie sa mu ospravedlniť, ale namiesto toho ju objal a len čo ho aj ona pevne zovrela, uvoľnil sa.

Delili ich vesmíry.

Vesmíry.

A napriek tomu tu stoja, v objatí.

To predsa musí niečo znamenať.

„Mám asi tak milión otázok,“ povedala, aby zhodnotila nakoľko mu je do reči.

Thorn ju pobozkal na krk, odtiahol sa a oprel sa o zábradlie balkóna. Obklopený rastlinami a jemným svetlom vyzeral ako rozprávkový princ. Jej rozprávkový princ. Z veľmi ďalekého kráľovstva. „Pýtaj sa,“ vyzval ju pokojným hlasom.

Ani nevedela kde začať. „Ako to, že vyzeráte ako my? Teda... forma Homo Sapiens?“

„Naša Zem sa vyvíjala rovnako ako tvoja. Myslím, že obecne sú naše vesmíry totožné. Rovnaké chemické, biologické a fyzikálne procesy. Sme tretia planéta od Slnka, máme jeden mesiac,“ ukázal nad seba. „S Vasilym sme porovnávali známe prehistorické míľniky a až do existencie uvedomelých bytostí sú rovnaké. Formovanie kontinentov, masívne vymieranie pri zmene klímy, veľjaštery, asteroid, sopky... V časoch, keď sme opustili tento svet, sa rapídne rozširoval druh smrteľníkov, ktorý sa vyvinul zo zvieracích druhov. Pokúšali sa o stavbu prvých usadlostí. Pozorovali sme ich.“

Winter bola fascinovaná. „A vy? Bolo tu viac rás? Aké?“

„My, upíri, psovité a mačkovité šelmy, harpye, anjeli, bosorky, džinovia. Bohovia, tí boli prví a pobývali s archanjelmi. Vedeli sme o nich. Vládli na nebesiach. Nechodili na Zem. Nemali ale mestá, o ktorých nám povedal Vasily. Nemali sme valkýry, pretože ešte neboli stvorené. Existovala Hyperborea, ale nie Atlantída. Morské bytosti žili na pobrežiach a v tomto svete sme s nimi boli zadobre. Relatívne. Ale ty... a tvoje sestry, taká moc tu nebola. Nikto nemal kontrolu nad počasím jeho podmienkami.“

Winterin mozog pracoval nadčasy. Ako tak hľadela na Thorna, spomenula si ako jeho moc prirovnala k silám jej sestier. Čosi pochopila. „Ale áno,“ oponovala mu a zvláštne si ho premeriavala. „Vy.“

Thorn nadvihol jedno obočie.

Winter sa zasmiala. „Preto je tvoja moc tak vyrovnaná mojej! V mojom svete kontrolujeme podmienky my, ale vo vašom museli archanjeli stvoriť vás ako náš ekvivalent.“

Thorn nebol presvedčený.

Winter áno. „Thorn, dokážete mať kontrolu nad flórou. Rastlinami. Tie ovplyvnia faunu a živočíchy a dlhodobo vedia modifikovať aj samotné podnebie. Zeleň je zodpovedná za kyslík, teplotu, eróziu, správanie vody, dažde, suchá, prúdenie vzduchu, zdroje potravy a zdroje na stavbu obydlí a miest.“ Bolo jej smiešne, že na to neprišla skôr. „Ešte aj zvieratá vás poslúchajú. Ste sila mňa a mojich sestier, len menej intenzívna. Viac kontrolovaná a rozdelená. Stabilná.“

„Túto informáciu nám naši predkovia nedali,“ zamrmlal Thorn zamyslene.

„Isteže nie. Nepotrebovali ste ju. Vaša samotná prítomnosť regulovala tento svet.“ Škodoradostne sa zaškerila. „Och, museli trpieť keď vás vyhnali!“

Z nejakého dôvodu ho to až tak nezarmútilo. „Ak hovoríš pravdu, nemali by sme byť schopní odvrátiť túto... dobu ľadovú?“

Mali. Keby sem prišli aspoň o sto rokov skôr. „Je neskoro. Ja a moje sestry sme absolútna moc, okamžitá. Vy ste nepriama. To je vaša limitácia. Tá naša sú emócie, ktoré musíme mať pod kontrolou.“

Thorn porazene udrel do zábradlia, ale nedal do toho veľa sily. „Konečne sme sa vrátili domov a je v troskách! Neobývateľný!“

Winter mu zovrela dlaň. „Ešte sú možnosti.“ Pristúpila bližšie. „So sestrou Summer sme už dobu ľadovú odvrátili na našej Zemi. Dokázali by sme to aj tu. Za pár rokov by planéta ožila. Dovoľ mi vrátiť sa na Zem a požiadať ju o pomoc. Je to len pár rokov, čo sa budete musieť usadiť v mojom svete, aby ste neumreli hladom a zimou,“ povedala s nádejou v hlase.

Thorn rázne pokrútil hlavou. „Už nikdy nebudeme prosiť o pomoc a útočisko. Rozhodne nie tvoj svet.“

Nuž, nemohla mu to mať za zlé. Na Zem utiekli pred skazou, hladní, bez domova a zúfalí. Nikomu nevzali domov, ocitli sa na prázdnych ostrovoch, ktoré chceli len zvelebiť, ale namiesto toho sa z nich stali otroci. Pretože na Zemi nemali plnohodnotný status v očiach anjelov a teda ani v očiach Atlanťanov. Prosiť o pomoc tých, ktorí im ani len nepodali pomocnú ruku, len sa odvrátili a tvárili že nič nevidia, musí znieť ponižujúco.

Ale akú inú možnosť majú?

A Atlanťania im to dlhujú. Viac než len úkryt na pár rokov. Dlhujú im všetko!

Winter sa pokúsila o čo najjemnejší, ale seriózny tón. „Aspoň mi dovoľ ísť za Summer a priviesť ju sem. Dobu ľadovú musíme aspoň zastaviť. Potrvá to roky. Thorn, v ľade si jedlo nevypestujete.“

Bol si toho vedomý. Ale v tomto bode by radšej hladoval, než aby žobral u pozemšťanov. Nažobral sa dosť. Keď ho bili, keď ho znásilňovali, keď mu pred očami zabíjali rodinu. Keď pracoval deň po dni, spal len tri hodiny a jedol raz denne. Z jeho úst už viac nevyjde jediná prosba voči tým, ktorí jeho ľudu ublížili! „Prosím, neotváraj túto tému. Ja viem, že chceš len pomôcť.“ Pohladil ju po líci. „Ale nezažila si to, čo my. Urobila si pre nás viac než dosť, Winter. Nemusíš tu zostávať s nami a živoriť. Vezmeme ťa domov v momente keď si povieš.“

Winter po lícach stiekli slzy. Má cestu von, ale netúži po ničom inom než zostať a nejako, nevedela ako, zachrániť túto jedinečnú rasu. To však bez sestry nezvládne. Nateraz však prikývla a oprela sa o Thornovu hruď. Dostala ľahký bozk do vlasov a pohladenie.

Thorn to nahlas nevyslovil, ale mal strach. Obrovský. O svoj ľud. O ich prežitie. Ako ich so Stormom ochránia? Ako ich nakŕmia? Ako im dajú domov? Tento hrad našli po príchode, ani ho len nepostavili, a obývateľný je len vďaka Vasilymu a tvrdej práci ľudu víl, ktorí opravili spadnuté budovy a spevnili steny. Ušili nové oblečenie. Natiahli káble, skonštruovali turbíny na získavanie energie a vypestovali prvé rastliny, ktoré im zabezpečili stravu.

Winter má pravdu.

V ľade nič nevyrastie.

Vládkyňa zimy ho dlho objímala, než našla rovnováhu a znovu sa odtiahla. „Povedz mi viac o tom... stroji? Na cestovanie medzi vesmírmi? Ako vôbec môže niečo také existovať?“

To bola bezpečná téma. Teda v ich prípade. Winter si zaslúžila plnú dôveru jeho ľudu. „Naša civilizácia bola vysoko technologicky vyvinutá,“ začal. „Nie celkom na etických základoch. Šialenou rýchlosťou sme sa hnali vpred, aj za cenu utrpenia a životov. Za cenu narušenia prírodných procesov. Čo ako sa náš druh ozýval, boli sme ignorovaní. Teda aspoň podľa slov našich starších, ktorí už nežijú. Experimentovalo sa s časticami, fotónmi, gravitáciou a energiami, až sa nám podarilo otvoriť akýsi portál mimo nášho vesmíru. Bola to tvoja Zem. Nevstúpili sme na ňu, nechceli sme riskovať. Výskum trval stovky rokov a prišlo sa na to, že máme jeden susedný vesmír, ktorý sa nás dotýka a teda doň vieme doslova len otvoriť dvere. Potom ale vedci vynašli ďalšie zariadenie, ktoré sa napojilo na pôvodný stroj a dokázalo nás spojiť aj s inými realitami. Vesmírmi. Údajne boli do určitej miery rovnaké – vždy sme sa spojili s tým istým miestom, na ktorom sme boli my. Teda inou Terrou. Alebo Zemou. Alebo čímkoľvek. Niekde bol život, inde nie. Mali sme jazykové bariéry s bytosťami na iných svetoch.“

Winter mala oči dokorán. „Koľko vesmírov existuje?“

Thorn mykol plecami. „Neviem. Mnoho. Zariadenie bolo vysoko experimentálne a myslím, že v čase nášho odchodu sa vedelo asi o siedmych, kde bol život. S niekoľkými Terra dokonca započala obchodné cesty. Neboli sme prví, s daným strojom. Skôr poslední. Ostatné svety nás privítali medzi sebou, ale už boli prepojené.“

Ono tam niekde vonku sú medzivesmírne cesty a ona trčala na planéte, kde sa jej dominantná rasa hádala, či si polovica z nich zaslúži práva keď nemá penis?! Winter zaliala zúrivosť.

„Myslím, že ostatné rasy Terry neboli pripravené na tento druh kontaktu,“ pokračoval Thorn. „Viem, že mobilizovali vojská. Chceli expandovať. Možno plieniť. Neviem. Zdroje je ľahšie ukradnúť, než svojpomocne získať. Niekoľko svetov s Terrou prerušilo kontakt. Museli na svojej strane mať technológiu, ktorá zabránila otváraniu portálov z našej strany. Tisícky našich nesmrteľných protestovali proti neférovému jednaniu zo strany našich vodcov, prosili o mierové jednania, ale nepomohlo to. Čo sa dialo ďalej nevieme, pretože sa ostatné rasy obrátili proti nám. Stroj bol prevezený na naše územie, asi v snahe otvoriť portál mimo bežného miesta, ktoré používali. Naši predkovia v zúfalstve vymysleli plán na útek, pretože nemali kam inam ísť. Vzali stroj, otvorili cestu na Zem a zvyšok príbehu poznáš.“

Winter mala oči ako loptičky. Ľudia sa horko-ťažko pokúšali ísť do vesmíru, zatiaľ čo mohli mať iné reality na dosah. Čo ak je toto míľnik, ktorý potrebujú absolvovať, než vyletia nahor? „A stroj? Mohli ste ho zobrať portálom?“

Thorn prikývol. „Je to niečo ako... kanón. Vasily ho k tomu prirovnal. Vystrelí pred seba priechod do iného sveta, ale nie je s ním spojený. Vzali sme si ho v túžbe vrátiť sa.“ Smutne sa obzrel. „To moji predkovia ešte nevedeli, do čoho sa vrátime.“

Winter zdieľala jeho smútok. „A vravíš, že zariadenie na kontakt s inými vesmírmi je stále na Zemi? Stratilo sa?“

„Áno. Samo o sebe je nepoužiteľné, takže sa nebojíme, že by niekto zistil o čo ide. Ale bez neho...“

„Ste odkázaní na Terru a Zem,“ dokončila. Dva miesta, kde nemohli mať skutočný domov alebo útočisko.