Čas ľadu a zimy 21

 

Slnko sotva vyšlo a malá skupinka odvážnych bytostí už stála nastúpená pri útese, keď k nim Winter s Juniper dorazili. Thorn, Hazel, Vasily a Storm boli po zuby ozbrojení, nenechávajúc nič na náhodu. Winterin pohľad sa na niekoľko sekúnd zdržal na Thornovi v jeho bojovej uniforme vínovej farby a žalúdok sa jej príjemne zachvel.

Princ sa vševediacky usmial, ako pocítil jej energiu a pohľadom jej sľúbil, že príde deň keď ju z neho bude môcť strhať.

Storm zagúľal očami a nevyjadroval sa.

Vládkyňa zimy roztiahla ruky a obalila do svojej moci všetkých zúčastnených. Sústredila sa a v mysli si vybavila nebesia, ktoré vždy boli fázovo posunuté, aby boli pevné len pre tých, ktorí ich navštívia, ale aby nimi hladko preleteli vtáky aj lietadlá.

Mágia ich premiestnila na malú kamennú plochu pri vypuklom moste vedúcom do komplexu bielych budov naskladaných na sebe ako chaotická Lego stavebnica.

Prvé, čo si Winter všimla, bol chlad. Nebesia obvykle udržiavali okolo seba teplotu dvadsiatich stupňov, ale momentálne bolo všetko v ťažkých mínusoch. Juniper sa vedľa nej zachvela.

Winter si automaticky privolala kožušinový plášť, vyzliekla si ho a prehodila cez skrehnutú valkýru.

„Ďakujem,“ šepla Juniper a pred ústami sa jej tvorila para. Končeky hnedých vlasov jej zamŕzali.

„Je to tu ako v mrazáku,“ zhodnotil Vasily očividné.

„Nikto neprikladá do pece,“ povedala Winter temne a prvá sa vydala po moste. Ich malá skupinka sa predierala zamrznutými cestičkami, Winter jediná bez akéhokoľvek pošmyknutia.

Nebesia boli desivo tiché. V oknách sa nemihalo žiadne svetlo. Väčšina dverí visela na chabých pántoch. Steny našli popraskané. Keď k jednej z nich pristúpili, Juniper prešla rukou po kruhovej diere po útočnej zbrani. Nie malej. „Bojovalo sa tu,“ zhodnotila.

Čím bližšie boli k hlavnej budove, tým viac si všímali krv vsiaknutú do dlaždíc pod ich nohami. V snahe o morálnu podporu Winter zovrela Thornovu ľadovú dlaň a pevne ju stisla. Vďačne na ňu žmurkol.

Centrálna budova nebies, sídlo Najvyšších anjelov a siene archanjelov, bola najviac zničená, jej steny popraskané a na niekoľkých miestach zrútené. Okná vyrazené. Vstupné vráta doslova rozrazené.

„Telo!“ zvolala Juniper a rozbehla sa k zakrvavenej kôpke handier, z ktorej vykúkali končatiny a svetlé vlasy. Klesla k anjelovi a pretočila mladú ženu na chrbát. Jej modré oči hľadeli do prázdna, pery aj po smrti skrivené v bolesti. Na bruchu mala niekoľko ťažkých rán a ktosi jej prerezal krk. Róbu mala potrhanú a vedľa nej ležal krvavý meč.

Juniper jej smutne privrela viečka. „Odpočívaj v moci a sláve, bojovníčka,“ povedala posvätne a zo zvyku jej prstom na hruď naznačila niekoľko rún na cestu v posmrtnom živote, ako je tradíciou u valkýr.

Potom si uvedomila, že ostatní sa zastavili a s hrôzou stoja vo dverách. Obzrela sa a zhíkla.

Celá sieň bola plná rovnako bojom zničených tiel anjelov v ich bielych róbach potriesnených krvou. Vyškrabala sa na nohy, znepokojená toľkou brutalitou. Čo ako je zvyknutá na náročné boje a straty s nimi spojené, toto neboli bojovníci. Nemali na sebe žiadne ochranné brnenie, dokonca ani vhodné topánky. Niekto ich napadol a tak siahli po zbraniach, s ktorými možno ani nemali tréning.

Najvyšší anjeli, ich róby červené, padli zahnaní do kúta, ich krky podrezané.

Hazel si pritisla ruku na ústa, v očiach slzy. Klesla k ďalšiemu telu a tiež neznámemu anjelovi privrela oči a zašepkala niekoľko slov v ich jazyku. „Nemôžu tu byť dlho, keď sú stále celí. Boj musel prebehnúť nedávno.“

Winter sa prešla pomedzi telá. „Obávam sa, že boj prebehol veľmi, veľmi dávno,“ opravila ju. „A zima, ktorá nastala po smrti posledného anjela, ich uchovala v tomto stave. Budovy majú poškodenie typické pre tieto teploty.“ Ukázala na praskliny. „Ležia tu roky.“ Prišlo jej smutno. „Zabudnutí. Nepochovaní.“ Tiež sa sklonila k náhodnému anjelovi – čiernovlasej žene so zlomenou nohou a ranou od chrbta. „Neschopní rozpovedať svoj posledný príbeh.“ Privrela jej viečka a zopakovala Juniperinu frázu.

Storm sa odvážil vojsť do trónnej siene archanjelov, ale tróny našiel prázdne, na schodoch pod nimi viac krvi, viac tiel. Tu však na stene uvidel ešte niečo srdcervúcejšie. Akýsi anjel ležal pod krvou napísanými slovami, jeho prsty zafarbené touto tekutinou.

„Čo sa tam píše?“ zisťovala Winter, keď sa k nemu pridala. Podivnému písmu nemala šancu rozumieť.

Storm sa snažil udržiavať dojem kráľa, ktorý má všetko pod kontrolou, ale nie vždy sa mu darilo tú masku nestratiť. „Netuším,“ priznal. „Písmo je vzdialené tomu, čo nás učili rodičia, jazyk sotva jasný.“

Vládkyňa si musela pripomenúť, že víly boli vytlačené pred sedemdesiatimi tisíckami rokov. Odvtedy sa jazyky aj písmo Terry museli vyvíjať a meniť do bodu, keď neexistuje aby im rozumeli.

„Naši druhovia nám možno zanechali svoj posledný odkaz a my ho ani nedokážeme prečítať!“ skríkol frustrovane, až sa jeho hlas niesol prázdnou sieňou.

 

V zime a chlade sa usadili v domčeku vedľa hlavnej budovy, kde našťastie nenašli ďalšie telá. Vyzeral byť nedotknutý časom, ale jeho vybavenie bolo v určitej fáze rozkladu. Malá skupinka skrúšených bytostí si zakúrila ohňom v krbe, odtlačila nestabilnú sedaciu súpravu a na zem naskladala deky a vankúše, na ktoré sa zložili. Winter jedinej nebolo v týchto teplotách nepríjemne, ale Juniper vyzerala, že sa o chvíľu zmení na cencúľ, a tak ju Storm postrčil čo najbližšie k sálajúcemu ohňu.

„Ak sú anjeli mŕtvi, nemá kto spravovať mŕtve duše,“ povedala Winter nahlas, čoho sa každý obával. „Cyklus reinkarnácie sa zastavil.“ Čo znamená, že ak umrie nejaká víla, ich duše zostanú bez cesty ďalej. Nevidené, nepočuté. Zaseknuté medzi živými.

„Potrebujete anjelov,“ dodala Juniper, len čo jej prestali drkotať zuby. „Potrebujete pomoc.“

Storm ju spražil pohľadom. „Poradíme si.“

Winter a Juniper si vymenili frustrované pohľady. Neochota víl sa vôbec pokúsiť o rozumnú reč s pozemšťanmi im bude osudnou. Ešte aj Vasily nesúhlasne krútil hlavou.

„Storm, mám k vám a vašej suverenite obrovský rešpekt, ale ste sami na mŕtvej, čoskoro ľadovej planéte, kde očividne prebehla veľmi krvavá vojna. Nemáte dostatok zdrojov na prežitie a ak bola posledná civilizácia dostatočne deštruktívna, je tu veľká šanca že strategické miesta planéty sú podmínované. Prosím. Dovoľte nám vyhľadať pomoc medzi našimi,“ naliehal upír.

Storm neustúpil. „Nie. Prežili sme tisícročia otroctva, väznenie v sopke aj vyhnanstvo. Netvrdím, že poznám riešenie našich problémov, ale na Zem sa kvôli nim nevrátime. A už určite nie aby sme prosili o pomoc.“

A sú zase pri tom. Winter prosebne zovrela Thornovu dlaň. V odpovedi jej jemne pohladil hánky, ale stál za svojím bratom. „Čo by sme teoreticky potrebovali, aby sme prežili v nastávajúcom zaľadnení?“ opýtal sa, aby zmenil tému.

Winter ani nevedela kde začať. Nedokázala im popísať vážnosť situácie, ktorej rozumela len ona. Dobu ľadovú každý pozná len z učebníc a veľmi nepresných animákov. „Úkryty s hrubými stenami, zdrojmi tepla a energie, navzájom prepojené a odolné voči tiahe ľadu. Silné filtre vzduchu a vody, obrovské množstvo hnojív a to ani nehovorím o miestach pre ustajnenie zvierat. Plus odolné odrody plodín na pestovanie. UV lampy. Lekársku starostlivosť,“ zdôraznila.

„Nič, k čomu momentálne máme prístup,“ upozornil Vasily. „A tu na nebesiach nemôžete zostať. Bez prítomnosti anjelov zamrznú rovnako.“

Winter sa otočila k Thornovi. „Premyslite si to. Aspoň Summer mi dovoľte priviesť. Ešte máme čas zastaviť proces a v priebehu rokov ho zvrátiť. S jej pomocou by ste mohli zostať v rodnej vlasti na ostrovoch.“

Thornov pohľad hovoril za všetko. Nemajú rodnú vlasť, pretože sa narodili na Atlantíde. Svoj domov poznajú len z rozprávania svojich predkov. Prišli o veľkú časť jazyka aj kultúry. Nerozumejú ani len písmu ich planéty. „Toto je náš boj, Winter. Ale sme vám naveky zaviazaní za všetko, čo ste pre nás urobili. Viac požadovať nebudeme.“