Čas ľadu a zimy 22

 

Winter trucovito špúlila pery, usadená na Thornovej posteli, oblečená len v jeho červenej košeli, ktorú použila ako župan. Vlasy mala stále mokré zo sprchy.

„Nepoužívaj na mňa ten pohľad zranenej srnky, som odolný,“ zašomral jej smerom Thorn, len čo vyšiel z kúpeľne, okolo pása jednoduchý uterák.

„Vieš že mám pravdu a tiež vieš, že čo ako ste mocní, proti sile ľadu a zimy nič nezmôžete,“ poučovala ho ako malé dieťa.

Thorn si toho bol vedomý, ale nahlas to nepriznal. Winter na jeho posteli vyzerala ako urazené šteniatko a nechcel nič iné, než sa k nej pritúliť pod prikrývkami a aspoň na chvíľu zabudnúť že mu na pleciach sedí osud tisícov víl, ktoré ani len neokúsili radosť z letu a život bez bolesti. Minimálne to im dlhuje. On a Storm ich sem priviedli, bojovali za získanie stroja na cestovanie medzi vesmírmi, prerozdeľovali stravu keď mali sotva čo do úst a bez prestania trvali na tom, že už bude len lepšie. Že budú slobodní.

Nemôžu ich teraz sklamať. Nemôžu ich znovu vidieť chradnúť a umierať.

Winter k nemu natiahla ruky, pretože videla démonov s ktorými v mysli bojoval. Thorn sa vyškrabal na posteľ a dopadol priamo do jej náručia, až ju zvalil na chrbát. Winter sa rozosmiala a prehodila cez nich prikrývku. Thornova váha bola na jej tele príjemná. Jemne mu masírovala spánky, ako sa uložil hlavou na jej hruď. Chcela mu uľaviť, ale nevedela ako. Vedela však, že ak o tieto momenty príde, roztrhne jej srdce. Nedokázala si predstaviť, že po tom, čo okúsila teplo jeho objatia by sa vrátila k svojmu chladnému životu bez dotykov. V samote. Thornov rešpekt k jej životu, telu a pohodliu ju zasiahol. Ešte aj tá jeho tvrdohlavosť sa jej začínala páčiť. Ani jeho ľud jej nie je ľahostajný. Obzvlášť keď naďalej potrebujú jej pomoc. Či už ako doktorky, alebo vládkyne zimy.

„Ovládame mágiu schopnú mnohého. Prečo je krátka na nejakú smiešnu ľadovú dobu?“ zamrmlal Thorn s tvárou medzi jej prsiami, čo ju pošteklilo na pokožke.

Zamyslene mu prehrabla hebké vlasy. Ten chlap je chodiaca reklama na šampón. A zrejme by sa uživil aj ako model spodného prádla. „Keby sme mali moc nad všetkým, nudili by sme sa,“ povedala filozoficky. „Neboli by prekážky, na ktorých sa učíme.“

„Ja by som napríklad ocenil pár storočí bez prekážok,“ sťažoval sa unavene.

Winter ho chápala. Pobozkala ho na čelo a preplietla im prsty na rukách. Okamžite ju zalialo známe teplo. Pokoj. Mier. „Aj tie prídu. Len musíte ešte chvíľu vydržať,“ sľúbila mu.

Thorn zdvihol hlavu a vďačne jej pozrel do očí, hoci obaja vedeli, že ten sľub je prázdny. „Že som ja neuniesol nejakú radovú upírku,“ posťažoval sa afektovane.

Winter ho hravo plesla po ramene. „Ani nevieš aké máš šťastie, že si narazil na nás dve!“

Thorn sa preplazil vyššie a uväznil Winterine ruky vedľa jej hlavy. „Och, ale viem.“ Pobozkal ju na pootvorené pery. A na líce. A na krk. Na kľúčnu kosť. „Ja a moje krídla sme toho dôkazom.“ Opatrne ich roztiahol. Okamžite začali odrážať svetlo lámp a miestnosť zaplnili dúhové odlesky.

Vládkyňa roztiahla stehná, aby sa jej nebezpečný milenec mal kde uvelebiť. „Smiem sa ich dotknúť?“ skúsila šťastie.

Thorn jej uvoľnil jednu ruku.

Winter posvätne priložila dlaň na hladké krídlo a Thorn zasyčal. Privrel oči.

„Ah, takže je to pravda aj u vás. Že krídla sú extrémne citlivé,“ zhodnotila. „Počula som, že obvykle ich majitelia nedovoľujú dotyky mimo postele, pretože hrozí... reakcia.“ Zvodne si Thorna premerala.

„Hmm... rozhodne si to musíme overiť,“ súhlasil a natočil sa, aby mala lepší prístup.

Winter mu prešla po celej dĺžke krídla, kam jej len ruka dosiahla. Thorn sa celý prehol v ústrety jej telu a zachvel sa. To chvenie pocítila vo vlastnom vnútri. A na stehne následok jej dotyku. Spokojne nadvihla kútik pier. „Vaše orgie nadobudnú nový zmysel, keď sa vyliečite.“

Thorn si odfrkol. „Prečo mám pocit, že by si sa na to rada pozrela?“

Zahryzla si do pery. „Možno som trochu zvedavá.“ Uvoľnená ruka zamierila medzi ich telá, kde zovrela jeho pevnú pýchu. „Ale len pokiaľ si zapamätáš, že sa nedelím,“ dodala s vražedným podtónom. Možno zložila prísahu neubližovať, ale podá si kohokoľvek, koho sa Thorn dotkne tak ako sa dotýka jej.

Vášnivo ju pobozkal. Mal čo robiť, aby odolal pokušeniu vkĺznuť do jej vnútra a nájsť uvoľnenie. „O tom by som ani nesníval. Ešte by si sa nechala zviesť inou vílou s peknými krídlami.“ Zamával tými svojimi a oboch zasypal striebristý prášok, ktorý príjemne šteklil na pokožke.

Winter si začala rozpínať košeľu. „To aby si sa snažil udržať moju pozornosť, drahý princ.“

Thornovi sa podarilo udržať ju po celú noc.

 

 

Winter ráno cupitala z Thornových komnát a vo dverách sa stretla so stoickým Stormom. Jej nočné návštevy neboli práve tajomstvom, ale nikto jej k tomu zatiaľ nič nepovedal. Teda okrem Juniper, ktorá jej rada pripomínala, že príde deň kedy sa budú musieť pobrať domov a Winter hrozí zlomené srdce.

Zbabelo ju ignorovala.

Storm vládkyňu slušne pozdravil a zavrel za sebou dvere, keď sa prešmykla von a on dnu. Okamžite sa nesúhlasne zamračil na Thorna, ktorý na seba rýchlo hádzal oblečenie. „Aké máš s tou ženou plány?“ začal bez úvodu.

Thorn naňho nepozrel. „Mal by som nejaké mať?“

„Nie sme ako ona,“ pripomenul mu kráľ. „Nezískavame energiu ako ona, nežijeme ani v jej svete.“

Thorn po ňom fľochol pohľadom. „To ty si ma za ňou v tú noc poslal,“ bránil sa.

„Áno, a urobil by som to znovu. To neznamená, že medzi vami nestoja prekážky. Ak má byť jednou z nás, bude musieť opustiť svoj svet a všetko čo pozná. Nebude sa môcť vrátiť. Jej vlastní ju odsúdia. A medzi nami bude živoriť v ľade a zime. Ty, na druhej strane, nemôžeš vstúpiť do jej sveta bez toho, aby si nebol lovnou zverou.“

Princ víl robil všetko, aby bratove slová vytlačil z hlavy. Z miestnosti. Nechcel, aby existovali. Porazene sa posadil na okraj postele. „Zachránila nás, Storm. Dlhujeme jej viac než vďaku. Tu nemôže ostať.“ Oči mal plné sĺz, ale nepopieral očividné. Winter by v jeho svete trpela. Obzvlášť ak prídu aj o tie tenké zdroje potravy, ktoré majú teraz. Tiež mal pocit, že jej ich strava začína liezť na nervy a potrebuje mäso. Jej telo nie je ako jeho.

Storm si povzdychol. Celú noc nezažmúril oka a hľadal cesty zo situácie, ktorá sa na nich hrnie. Ak Thorn príde o jedinú ženu, pri ktorej sa aspoň na chvíľu cítil živý, celý a nie menejcenný, nikdy si to ako kráľ neodpustí. Že nedokázal zabezpečiť ani len šťastie vlastného brata, pre ktorého by obetoval život. „Jediná vďaka, ktorú máme k dispozícii, je jej sloboda. Aspoň nateraz.“ Posadil sa k Thornovi a poplácal ho po zahojenom chrbte. „Ste obaja nesmrteľní. Keď sa situácia ukľudní, budeš sa môcť po ňu vrátiť. Ideálne bez nutnosti únosu.“

Ani len Thorn tomu neveril. „Myslíš o tie desiatky tisíc rokov, keď možno ľad poľaví? Nebuďme naivní.“ Aj keby tak dlho žila, dávno naňho zabudne. Bolo by extrémne kruté od nej chcieť, aby naňho počkala. Ak on sám prežije. O svoj svet však chcel bojovať. Aj proti tomu, čo ona sama reprezentuje – chladu a zime.

Storm brata súcitne objal. „Ešte nie je všetkým dňom koniec.“

 

 

Winter vošla do komnát, kde už čakala Juniper, usadená v kresle, v očiach sústredený pohľad.

„Ale nie. Ty si používala mozgové závity, nemám pravdu?“ hádala vládkyňa.

Valkýra vstala a prešla k oknu. Slnko bolo zastreté hustými oblakmi a od mora vial ľadový vietor. Vlny sa rozbíjali o útesy. „Winter, víly nemajú šancu prežiť bez zásahu zvonku,“ povedala niečo, čo obe vedeli od začiatku.

„A prečo podľa teba do tých dvoch tĺkov hučím, aby ma pustili za Summer?“ rozhodila Winter bezmocne rukami. „Je to ako hádzať hrach o stenu.“ Skúšala to znovu uprostred noci, keď dúfala že Thornov mozog dostatočne odkrvila, ale dostala rovnakú odpoveď ako vždy. „Ich hrdosť im nedovolí prijať pomoc kohokoľvek. Je zázrak, že to dovolili aspoň nám.“

Juniper si hrýzla peru a prstami sa pohrávala s lemom šiat. „Naozaj ich chceš nechať zamrznúť?“ opýtala sa vážne. „Po tom všetkom, čo si vytrpeli?“

„Isteže nie.“ Winter si frustrovane prehrabla vlasy. „Ale neviem koľko dní im budeme musieť spievať Macarenu, aby nás počúvli.“

Valkýra sa pousmiala. „Obávam sa, že v tomto prípade nezaberie.“ Otočila sa od okna.

Obe ženy si pozreli do očí a pochopili nevypovedané. Je na nich urobiť to, čo víly odmietajú. A za to budú nenávidené v oboch svetoch. Winter sa objala, predstavujúc si Thornov hnev. Nie, nie hnev. Sklamanie. Bude sklamaný jej zradou. Znechutený.

Nebude viac teplých objatí.

A horúcich bozkov.

A dvojzmyselných narážok.

A pohladení.

Ale aspoň bude nažive. On, aj víly. A možno, možno jedného dňa nájdu mier aj so Zemou. Na to ale najskôr musia nezamrznúť.

Porazene prikývla. „Aký je plán?“

V tej chvíli sa na dvere ozvalo klopanie a Winter nadskočila, akoby boli odhalené. Juniper ju však upokojila pohybom ruky a otvorila, aby vpustila Hazel s Vasilym v závese. Hazel k dverám vyslala krvavý symbol. „Nikto nás nebude počuť,“ oznámila.

Winter rozpačito skákala pohľadom po zúčastnených. „Juni, koho si do svojich plánov zatiahla?“

„To nie je môj plán,“ opravila ju valkýra a vrátila sa do kresla. „Ale jej,“ ukázala na Hazel.

Vládkyňa zimy trochu neveriacky pozrela na plachú vílu, ktorú má Storm za dôverníčku.

„Moji vládcovia sú tvrdohlaví ako mulice,“ povedala Hazel bez obalu. „Niekedy si nevidia ďalej od nosa a potrebujú popostrčiť. Ak to znamená vrátiť vás na Zem, aby ste zmobilizovali vládkyňu leta...“ vzdychla. „Tak vám s tým pomôžem.“

Ešte aj Vasily mal svoje pochybnosti. „Hazel, je ti jasné čo nám ponúkaš a aké následky ti hrozia?“

Tmavovláska sa k nemu odhodlane otočila. „V deň keď započalo povstanie ma zbičovali za pomalú prácu,“ povedala k prekvapeniu všetkých. „Bola som hladná, pretože mi už tri dni nedali jesť. Nevládala som viac žiť. Napriek tomu som sa v daždi dopotácala na stavenisko, kde sme pracovali. Storm s Thornom ma chceli vziať do môjho príbytku a ošetriť ma, ale odmietla som. Namiesto toho som nakráčala priamo medzi techniku, pospájala niekoľko súčiastok a nechala vybuchnúť časti mesta.“

Winter klesla sánka. Hazel viedla povstanie?

„Viac som nezvládla, ale stačilo to,“ pokračovala víla. „Moji druhovia uvideli, že boj je stále možný a Thorn so Stormom sa postavili na jeho čelo. S mojím krvácajúcim telom v náručí vypochodovali z určeného stanovišťa, nasledovaní ostatnými otrokmi. Môj čin im stačil. Malá iskra, ktorá rozpálila oheň nezávislosti.“ Odmlčala sa, aby si pozbierala myšlienky. „Moji panovníci niekedy nevidia možnosti, ktoré sa im ponúkajú. Nesiahnu po nich, ale za svojich poddaných budú bojovať do posledného dychu. Ak mám znovu byť tou, ktorá spustí sériu udalostí, urobím to. Nemám toho veľa o čo by som prišla. Buď sa pokúsim o záchranu, alebo zmrznem.“

Winter necítila nič menej než rešpekt k tejto žene. Prisahala si, že jej krídla vráti ako druhej v poradí. Naklonila sa k zadumanému Vasilymu. „Je ako Stefanovo dvojča s vagínou,“ zašepkala. Rozhodne videla podobnosti s novým ruským vládcom, ktorý si tiež niekedy nachádzal pochybné, nebezpečné metódy k dosiahnutiu výsledkov.

Upír na to ani nechcel pomyslieť. Vedel, že cesta k bezpečiu víl vedie cez náročný terén. „Tak aký je plán?“

Hazel si všetkých premerala vážnym pohľadom. „Zradiť môjho kráľa.“