Čas ľadu a zimy 23

 

Winter sa nechala ovievať studeným vetrom od mora. Stála na útese a nasávala vôňu slanej vody. Modré šaty okolo nej viali. Vlasy mala spletené do pevného copu, aby jej nepadali do tváre. Takto kedysi stála na ľadovcoch okolo svojho paláca a cítila sa neporaziteľná.

Dnes sa cítila inak... Porazená. Pretože nemá pod kontrolou nič. Svoje srdce, svoju budúcnosť a ani len počasie tejto planéty. Od tajnej porady s Vasilym, Hazel a Juniper ubehol týždeň. Hazel potrebovala čas na to, aby dala do pohybu veci bez podozrenia. Winter využívala každú chvíľu, ktorá jej s Thornom zostávala. Prechádzali sa spolu po okolí hradu, kŕmili zvieratá, zbierali plodiny a Winter sa dokonca naučila niekoľko receptov od víl v kuchyni. Každú noc sa preplížila do Thornových komnát a požadovala detailnú demonštráciu všetkých vzrušujúcich praktík, ktoré jeho ľud pozná. V hĺbke srdca dúfala, že jej orgazmy ho zároveň posilnia na dosť dlhú dobu, aby nemusel... Aby sa hneď nemusel zapojiť do orgií.

Samu seba vysmiala. Čo asi čaká? Že keď sa vráti, Thorn ju s otvoreným náručím privíta a všetko bude odpustené? Bude ju nenávidieť. Sotva sa pozastaví nad tým, že energiu získava od niekoho iného, kto nie je Winter.

Predstava Thorna s inou ženou jej obrátila žalúdok. V hrudi sa jej šírila prudká bolesť. Pritisla si dlaň na srdce a potláčala slzy. „Nemôžeš mať všetko, Winter,“ povedala sama pre seba. „Víly ťa potrebujú.“

Atlantída má šťastie, že je ďaleko od nej, pretože si predstavovala, ako ju mení na jednu veľkú, ľadovú kryhu aj s jej obyvateľmi. Za trest. Z pomsty. Kvôli nim nemôže mať Thorna. Kvôli nim Thorn odmieta pomoc. Kvôli nim ju potrebuje!

O niekoľko hodín neskôr ju takto ošľahanú vetrom našiel Thorn, ktorý sa vrátil z dlhej porady. Vedela, čo sa na nej preberalo. Hazel práve všetkých presvedčila, aby začali konať.

Pevné, teplé ruky ju odzadu objali, a na krku pocítila letmý bozk známych pier. „Je tebe vôbec niekedy zima?“ opýtal sa zvedavo.

„Len keď som oslabená.“ Otočila sa k nemu a pobozkala ho. Jeho tvár hovorila viac než tisíc slov. Obklopení len šumením mora sa dlho objímali, ich čelá spojené. „Ideš ma poslať preč, však?“ prorokovala.

Thornovi stiahlo hrdlo. Urobil by všetko pre to, aby nemusel. Aby sa aspoň mohli navštevovať. Ale Winter musí naspäť do bezpečia medzi svojich. Ona, Juniper a aj Vasily. Všetci traja pre nich urobili viac než dosť a nezaslúžia si živoriť s vílami na planéte, ktorá ani nie je ich. A vedel, že ich nedobrovoľní hostia nikdy sami od seba o návrat nepožiadajú. Boli by schopní tu s nimi byť až do trpkého konca.

Storm to odmietal dovoliť. Hazel mala pravdu, dlhujú im bezpečný návrat. Prosperitu. Život medzi vlastnými.

„Musíme sa pripraviť na zimu. Možno sa aj presunúť na menej otvorené priestranstvo. V tom chaose pre vás nie je miesto,“ argumentoval, hlas prázdny.

Winter sa z očí vykotúľali slzy. Pre tohto muža sa naplakala viac než pre kohokoľvek iného, vrátane seba. Pevne ho zovrela, s dlaňami na chrbte, ktorý ho aspoň už viac nebude bolieť. „Moja práca neskončila. Kým nebude každá víla schopná letu, nepoľavím.“

To je jeho Winter. Odvážna zajatkyňa, ktorá mu papuľovala od prvého dňa. Prehrabol jej vlasy. Ich hebkosť mu bude chýbať. „Aj ten deň príde.“ Za veľmi, veľmi dlhý čas. Ak vôbec. „Dovtedy musíš byť v bezpečí. Neodpustím si, ak na teba prenesiem naše útrapy. Aj tak si ich zažila až dosť.“

Bolo jej to jedno. Jeho útrapy a útrapy jeho ľudu prijala za svoje. Vzlykla. „Každá jedna za to stála.“ Prstom mu prešla po perách v snahe zapamätať si ich tvar. Ich dotyk.

Srdce ho zabolelo. Winter nestála len za ním, ale aj za všetkými vílami. Chcela zmierniť ich utrpenie. Ona nepatrí do ľadových palácov plných samoty. Mala by byť obklopená inými bytosťami, milovaná a oslavovaná. To dobro, ktoré z nej sála, sa potrebuje šíriť. Pobozkal ju. „Nikdy na teba nezabudnem. Budeš tou najkrajšou spomienkou, ktorá prekryje všetko utrpenie, ktoré som zažil na Atlantíde.“

Winter sa rozplakala. Nebude. Bude trpkou spomienkou na zradu, ktorú nečakal.

Prečo musí láska tak bolieť? „Koľko máme času?“ pípla cez slzy.

Thorn ju k sebe pritisol ešte pevnejšie. „Do zajtra rána.“

Prikývla. „Posledná noc?“ Preplietla im prsty. „Spoločná?“

Už len pri tej myšlienke sa mu lámalo srdce. „Posledná noc,“ súhlasil a odviedol ju do svojich komnát.

Než sa za nimi zavreli dvere, polovica ich oblečenia bola preč. Winter čelila útoku Thornových pier a všetečného jazyka a ani nevedela ako, skončila opretá o stenu, príjemne uväznená. Trhanými pohybmi mu pomohla zbaviť sa nohavíc, zatiaľ čo on jej uvoľnil posledné šnúrky na šatách, ktoré dopadli na zem. Len čo bola nahá, rukami preskúmal každý kúsok jej bledej pokožky. Winter privrela oči a užívala si horúce dotyky. Zastonala, keď Thornove pery skĺzli nižšie, až našli jej vlhký stred. Kolená sa jej takmer podlomili. S rukami zaháknutými v jeho vlasoch bojovala o kontrolu a ako to už býva, prehrala. Po niekoľkých minútach skúsených ťahov jazyka vykríkla v orgazme a prišla o rovnováhu.

Thorn ju včas zachytil a zdvihol do náručia. V očiach mal samoľúby výraz. „Tvoja výdrž nie je najdlhšia, drahá. Týmto tempom ťa unavím do hodiny,“ poznamenal.

Winter ho urazene uhryzla do ramena. „Nie všetci sme strávili svoj dospelý život účasťou na orgiách,“ pripomenula mu, keď ju opatrne uložil na posteľ.

„Veľká chyba. Myslím, že by si si ich užila.“ Thorn sa vyhupol k nej a pootočil ju na bok. Zozadu ju pevne objal a dlaňami jej masíroval prsia so zahrotenými bradavkami.

Winter, aby mu situáciu neuľahčila, sa svojím lákavým pozadím pomrvila proti jeho už aj tak napätému penisu. „Súdiac podľa...“

Usmial sa za jej chrbtom a pobozkal ju na krk. „Súdiac podľa tvojej reakcie, keď si nás uvidela,“ zašepkal zvodne.

Vládkyňa zovrela pery. Čo ako sa snažila tú myšlienku zahnať, pričasto sa jej pripomínala. Niežeby v sebe mala odvahu dovoliť komukoľvek inému mimo Thorna dotknúť sa jej. Alebo dovoliť jemu siahnuť na niekoho iného. Napriek tomu... „Niekedy ma tvoje inštinkty desia,“ zašomrala a pootočila k nemu hlavu ku krátkemu bozku.

Thorn jej jemne zahryzol do pery. „Nie je nič zlé na potešení z našich tiel,“ poučil ju.

Winter ho pohladila po líci, zapamätávajúc si jeho pokojnú tvár, jeho črty. Hebkosť líc. Tú jedinečnú farbu karmínu v jeho očiach. Prstom mu prešla po perách.

Thorn sa pri tom dotyku usmial. „Chceš vidieť niečo vzrušujúce?“ zamrmlal hlbokým hlasom.

„Pozerám sa na to,“ odvetila rovnako zasnene.

Thorn sa zasmial, siahol na nočný stolík a porezal si prst na malej dýke, ktorú na ňom mal vždy uloženú. Pramienok krvi, ktorý opustil jeho žily, sa preplazil k Winter a začal na jej pokožke vytvárať ozdobné ornamenty – okolo bruška, bradaviek, krku, a nakoniec zamieril nižšie. Vzory kvetín a listov jej pokryli podbruško a k jej absolútnemu šoku sa dostali až k citlivej pokožke medzi stehnami. Bol to podivný pocit – akoby sa jej dotýkali teplé, poddajné úponky. Pripadala si ako staroveká obeť, označená bohmi k neznámemu obradu.

„Thorn...“ šepla Winter ohromene. „Je to... nádherné.“ Detailné vyobrazenia prírody na jej pokožke boli ako majstrovské dielo.

Zahrialo ho pri srdci, že ju neodplašil. Obzvlášť keď bola naučená mágiu krvi nenávidieť. Cítil svoju moc nad jej telom v objatí krvi. Jeho krvi. Doprial jej čas preskúmať jemné ornamenty a keď to nečakala, pohol úponkami okolo jej klitorisu a užíval si krátky šok, ktorý u Winter vyvolal.

„Čo si to...“ Vzlykla. Úponky sa znovu pohli, obkrúžili citlivý kúsok tkaniva a uzavreli ho do podivného objatia.

Thorn urobil rovnaký pohyb prstami okolo bradaviek a Winterno vzrušenie ho zalialo ako prívalová vlna. „Naša mágia má mnohé využitia,“ ozrejmil jej pobavene a zozadu do nej pomaly prenikol, zatiaľ čo naďalej udržiaval tlak na všetkých potrebných miestach. Ako obvykle ho privítala horúca vlhkosť, ktorá testovala jeho výdrž.

Winter prišla o slová. Bolo to akoby sa jej Thorn dotýkal na celom tele. Kde neboli ruky, boli pramienky krvi žijúce vlastným životom. A ona, namiesto toho aby bola zhrozená, znechutená a vydesená, len tichučko stonala v jeho náručí a vychádzala v ústrety jeho pomalým pohybom. Toto je mágia, ktorú Atlanťania démonizovali?

Keďže aj ona chcela priniesť kúsok svojej sily do tohto podivného aktu, privolala si do dlane ľad a priložila ju Thornovi na stehno. Kontrast jej teplého tela a studeného dotyku ho očividne vzrušil, pretože zrýchlil tempo.

„Si veľmi, veľmi nebezpečná žena, Winter,“ povedal s hrdosťou v hlase a pobozkal ju na pootvorené pery. Čoskoro okolo nich začalo snežiť a len čo si po Winter prišiel druhý orgazmus, zem pokryl ľad.

Thorn to nevydržal a vyvrcholil krátko po nej, neschopný odolať silnému zovretiu jej vnútra.

Winter lapala dych ešte dlhé minúty na to, stále obdivujúc majstrovské dielo na svojom tele. Len čo uvidela, že sa Thorn spamätal, pretočila ho na chrbát a obkročmo sa mu posadila na boky s výzvou v očiach. „Tak koľko chladu znesieš, princ Thorn?“