Thorn kráčal
popred Winter uväznenú v prázdnej miestnosti jednej z väčších budov
vytesaných do hory. Summer a Vasily boli v ďalších dvoch, vypočúvaní
individuálne.
Winter bojovala
proti túžbe hodiť sa Thornovi okolo krku a nikdy viac ho nepustiť. Jeho
znechutený výraz ju však zastavil. Klesla na jednoduchú pričňu pri stene
a ukryla si tvár do dlaní. Začalo ju pohlcovať zúfalstvo. Nič nevychádza.
Ničomu sa nedarí. Všetko sa len zhoršilo. Chcela sa uložiť na spánok aspoň na
sto rokov.
„Ako ste prišli
k záveru, že ani so Summer neodvrátite dobu ľadovú? Trvala si na tom, že
je to vo vašej moci,“ začal Thorn čo najpokojnejším hlasom.
Winter si pretrela
oči a vzhliadla k nemu. Odrazu vyzerala neskutočne unavene, tvár
strhaná. „Summer mala potiahnuť prúd od juhu. Keď však šla okolo Afriky, medzi
americkým kontinentom a jej západným pobrežím, v oceáne našla
v geometrickom rade rozostavené ostrovy, ktoré tam nemajú byť. Nie sú
prirodzené.“
„Umelé ostrovy?
A to vás zastavilo?“
Pokrútila hlavou. „Nie
sú to ostrovy, len sa tak javia. Ide o akési zvislé trubice zasadené do
dna, ktorých vrchná časť má na sebe nános zeme a piesku, kde vyrástlo pár
rastlín. Sú z nehrdzavejúceho materiálu, jedna trubica o šírke
veľkomesta a dĺžke niekoľkých kilometrov. Na Zemi sme nikdy nič podobné
nevideli. Ani len Atlanťania alebo Hyperborejci nemajú kapacitu niečo také postaviť.“
Thornovi sa vôbec
nepáčil jej tón. Ani len keď ju uniesol, neznela tak zúfalo a porazene.
Akoby prehrala životný boj. „A?“ popohnal ju.
Vládkyňa privrela
oči, potom ich pomaly otvorila. „Tie trubice filtrujú vodu. Lepšie povedané,
soľ z vody. Pamätáš sa, ako som ti povedala, že salinita je dôležitá pre
prúdy a keď je v oceánoch priveľa sladkej vody, Golfský prúd
skolabuje?“
Prikývol.
„Tieto ostrovy po
minimálne stovky rokov odoberali soľ z vody a hromadili ju vo svojom
vnútri. Teda myslíme, že kryštále soli sú stále v nich. Niekto... niekto
extrémne technologicky schopný, s prístupom k obrovským masám zdrojov
surovín ich postavil s jediným cieľom a úmyslom – rozhodiť podnebie
celej Terry.“
Čo, pre všetkých
bohov, sa na tejto planéte odohralo?! Thorn nadobudol pocit, že nechce spoznať
jej obyvateľov. Nie ak prišli s týmto. „Nepovedala si náhodou, že salinitu
narušilo topenie sladkej vody v ľadovcoch?“
Winter si
prehrabla svetlé kučierky a povzdychla si. „To je tá druhá vec. Podobný
dizajn sme našli okolo Severného pólu. Trubice pod povrchom ľadu sa zahrievajú
a roztápajú ho. Udržujú teplotu len kúsok nad bodom mrazu. Kolaps to len
urýchlilo.“
Thornovi prišlo
špatne. Kto mohol mať v sebe toľko nenávisti, aby takto zničil ich
nádhernú Terru plnú života?
Winter smrkla.
„Mrzí ma to, Thorn. Mrzí ma, že vás nemôžem zachrániť, ale nikdy neoľutujem čo
som urobila, aby som sa o to aspoň pokúsila. A dala by som sa na to
znovu. Aj keby to znamenalo, že sa na mňa do konca života budeš pozerať týmto
pohľadom.“
Thorn to
nevydržal, prešiel k nej, vytiahol ju na nohy a dal jej drsný, horúci
bozk.
Vládkyňa zimy
zastonala ako ranené šteniatko a chcela ho objať, on však ustúpil.
„Toto neznamená,
že nie som vytočený!“ varoval ju.
Vo Winterinej
hrudi zasvietila iskrička nádeje. Objala sa rukami a klesla späť na
pričňu. „Vasily si myslí, že by dokázal odpojiť prívod energie z týchto
miest – fungujú na solárnom nabíjaní. Ale škodu nenapravíme,“ pokračovala.
Thorn bol dlho
ticho, premýšľajúc nad možnými scenármi. „Nemôžeme trubice jednoducho rozrezať
a vysypať soľ naspäť do oceánu?“ prišiel s najjednoduchším riešením.
Winterin pohľad
hovoril za všetko. „Nasypať do vody stovky tisíc ton soli by malo extrémny
šokový efekt. Ani len Vasily nedokázal vypočítať ako bezpečne napraviť tento
nedostatok. Jediná malá odchýlka a zabili by sme aj tie posledné
prežívajúce organizmy vo vode. Ak by sme zničili kyslík produkujúce riasy, pevninské
zelené rastliny by nikdy nevykompenzovali nedostatok, ktorý by nastal. Terra by
definitívne umrela a zmenila sa na spálený kus skaly.“
Thorn nemohol
uveriť, že pokladá túto otázku, ale bol zúfalý. „Je niekto, ktokoľvek, na Zemi,
kto by vedel vypočítať ako proces bezpečne zvrátiť?“
Vládkyňa sa
zatvárila, akoby zjedla kyslý citrus. „Ehm... máš na mysli bytosti zžité
s moriami a oceánmi, schopné cítiť a aktívne ovplyvniť procesy
okolo nich?“
Už vedel, kam tým
mieri. Zaťal päste.
„Atlanťania by sa
ani nezadýchali námahou.“
Juniper
s Hazel sa zastavili pred ozdobnou bránou Valhally. Víla bola viditeľne
nervózna, stále v obavách že jej červené oči ju predurčujú
k automatickému odmietnutiu na tomto svete.
Valkýra pokojne
otvorila bránu, čo upozornilo stráže a do pol minúty boli obe obklopené desiatkou
ozbrojených valkýr v bojovom oblečení. Jedna z nich si po chvíli
zložila kuklu a pristúpila k votrelcom. „Konečne! Šla si snáď po
ceste na dovolenku?“ boli jej prvé slová smerom k Juniper.
Kráľovná sa
zasmiala a pobavene ju objala. „Mala som nejaké záležitosti
k vybaveniu.“ Ukázala na vílu. „Toto je Hazel, náš nový hosť a chránenkyňa.
Potrebuje našu pomoc.“
Strážkyňa si Hazel
premerala, na chvíľu sa pozastavila na jej očiach, potom mykla plecami
a prikývla. „Dobre. Dám pripraviť hosťovské komnaty. Máme očakávať útok zo
strany Atlantídy?“
Juniper zaiskrili
oči. „Och, len nech to skúsia!“
Ostatné valkýry
zdieľali jej krvilačnosť a spoločne sa vydali k ohromnej stavbe z
čierneho kameňa a betónu, pri ktorej aj hrad víl vyzeral ako malá
chatrč. K oblohe sa tiahli ostré štíhle veže a vežičky a na
hradbách stáli desiatky stráží.
Hazel sa obzrela
po valkýrach. „Tak ľahko?“ šepla, stále na pochybách že na ňu nemieri jediná
zbraň.
Juniper sa
usmiala. „Dôvera medzi valkýrami je silnejšia než čokoľvek. Moje sestry vedia,
že by som ich nikdy neohrozila a ja zase viem, že za mnou budú stáť nech
sa deje čokoľvek.“
Vnútri Valhally sa
vládkyňa zvítala s ďalšími ženami a potom si vyžiadala prítomnosť veľvyslankyne
na nebesiach a zároveň veľvyslankyne nebies, ktorá mala svoju kanceláriu
priamo v hrade.
Deň na to boli
s Hazel premiestnené priamo k anjelom a dostali audienciu
u Carys, spoluvládkyne nebies. Do trónnej siene museli byť prepašované,
zahalené v plášťoch, aby sa klebety o Juniperinom návrate
a Hazelinej prítomnosti nerozniesli skôr než padne obvinenie.
Carys,
červenovlasý anjel s očami podobnej farby ako Hazel, stála pred schodíkmi
k nebeskému trónu, jednému z dvoch. Kaden, jej a Juliusov syn, držal
stráž pri dverách ako svedok stretnutia.
„Prečo tieto
tajnosti? Čo sa deje?“ naliehala Carys, len čo obe ženy vošli.
Juniper si zložila
kapucňu prvá a dopriala Carys pár sekúnd na spracovanie situácie.
„Juni? Ty si
neumrela?“ anjel sa k nej rozbehol a mocne ju objal. „Drahá, boli sme
zúfalí!“ Nadšene ju pobozkala na obe líca.
Valkýra sa
rozpačito obzrela.
„Čo sa stalo? Ako
si utiekla? Ublížili ti?“ vychrlila Carys záplavu otázok.
„Nebolo mi
ublížené,“ boli Juniperine prvé slová. „Ver alebo nie, víl... Národ krvi
dodržal všetky body Ženevskej konvencie. Mali zraneného kráľa, potrebovali
medika na jeho uzdravenie.“
„Zabili Winter!“
„Nezabili. Winter
aj Summer sú v bezpečí medzi nimi.“
Carysin pohľad
potemnel a podozrievavo ustúpila. „Juni?“
Valkýra sa
narovnala. „Som tu, aby som vzniesla obvinenie voči Atlantíde,“ povedala
oficiálne. „Mám svedka a dôkazy o ťažkých zločinoch vrátane otroctva
a mrzačenia. Požadujem súdny proces v mene Národa krvi. A ich druh
sa volá víly, ako ich odteraz budeme nazývať. Zároveň žiadam o pridelenie
právnikov.“
Carys ustrnula. Na
chvíľu si myslela, že Juniper sa zasmeje dobrému vtipu, ale nestalo sa. V očiach
mala číre odhodlanie. „To myslíš vážne?“
„Smrteľne vážne.“
Kývla Hazel, ktorá si tiež zložila kapucňu. „Atlanťania nám klamali. Neboli vo
vojne. Víly nikdy neboli ich nepriateľmi a ich mágia bola ukradnutá
a prekrútená.“
Carys podvedome
urobila krok ďalej od Hazel. „Je ti jasné, čo spustíš ak sa na toto dáš?“
upozornila valkýru. „A aké následky bude súdny proces mať, ak prehráš?“
Juniper ani na sekundu
nezaváhala. „Ak prehrám, vzdám sa svojej pozície medzi valkýrami a odídem
medzi víly.“
Hazel šokovane
zalapala po dychu. „Juniper, to nesmieš!“
Valkýra jej
zovrela dlaň. „Ak nesmrteľní rozhodnú, že Atlantída je v práve a víly
nie sú jej obeťami, nechcem v takej spoločnosti žiť. Radšej budem každý
deň pestovať zemiaky a kosiť trávu.“
Carys niekoľko
sekúnd váhala, ale poznala svoje povinnosti. Nebesia sú neutrálne a ak sú
požiadané o započatie súdneho procesu, je jej povinnosťou ho uskutočniť
a poskytnúť obom stranám možnosť obhajoby nestrannými právnikmi dobrovoľne
slúžiacimi súdu. „Dobre. Tvoje obvinenie je zaznamenané.“ Kývla Kadenovi, aby
jej priniesol tablet. Stále neisto pozrela na Hazel. „Povedz mi svoj príbeh,
víla Hazel.“
OdpovědětVymazatMoc děkuji za skvělou kapitolu.
Děkuji
OdpovědětVymazatDěkuji moc
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazatDěkuji za kapitolu.
OdpovědětVymazatVeľmi pekne ďakujem za ďalšiu kapitolku
OdpovědětVymazatDěkuji 😊 Jana
OdpovědětVymazatDěkuji za úžasnou kapitolu. 😊
OdpovědětVymazatVeľmi pekne ďakujem. Teším sa na pokračovanie.
OdpovědětVymazatĎakujem 🥰
OdpovědětVymazatDěkuji moc za další kapitolu. Věřím, že se dovolají spravedlnosti💓
OdpovědětVymazatĎakujem veľmi pekne za ďalšiu skvelo napísanú kapitolu. 💖🌹💖
OdpovědětVymazatMockrát ďakujem za suprovú kapitolu a nesmierne som zvedavá na pokračovanie.
OdpovědětVymazatDakujem pekne za novu kapitolu!
OdpovědětVymazatDěkuji za další skvělou kapitolu 😍
OdpovědětVymazatĎakujem za kapitolku
OdpovědětVymazatDakujem
OdpovědětVymazatDěkuji moc za další nálož, jste nejlepší 🤩
OdpovědětVymazatĎakujem za ďalšiu kapitolu.
OdpovědětVymazatDěkuji moc
OdpovědětVymazatDěkuji za novou kapitolu ♥️
OdpovědětVymazatMoc děkuji za další kapitolu. Jitka
OdpovědětVymazatDěkuji moc za další skvělou kapitolu.
OdpovědětVymazatMoc děkuji ❤️🍀
OdpovědětVymazatDěkuji. Bobo.
OdpovědětVymazatTěším se, až se to rozběhne. Moc děkuji za skvělou kapitolu. Mirus
OdpovědětVymazatJsem zvědavá, jak toto dopadne
OdpovědětVymazatDěkuji za super kapitolu 💙
Ďakujem 🙂
OdpovědětVymazatděkuji
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazatMoc děkuju
OdpovědětVymazatĎakujem za ďalšiu kapitolu
OdpovědětVymazatMoc děkuji za další super kapitolu 🤗.
OdpovědětVymazatMoc děkuji.
OdpovědětVymazatĎakujem za ďalšiu kapitolu :-)
OdpovědětVymazat