Čas ľadu a zimy 28

 

Thorn kráčal popred Winter uväznenú v prázdnej miestnosti jednej z väčších budov vytesaných do hory. Summer a Vasily boli v ďalších dvoch, vypočúvaní individuálne.

Winter bojovala proti túžbe hodiť sa Thornovi okolo krku a nikdy viac ho nepustiť. Jeho znechutený výraz ju však zastavil. Klesla na jednoduchú pričňu pri stene a ukryla si tvár do dlaní. Začalo ju pohlcovať zúfalstvo. Nič nevychádza. Ničomu sa nedarí. Všetko sa len zhoršilo. Chcela sa uložiť na spánok aspoň na sto rokov.

„Ako ste prišli k záveru, že ani so Summer neodvrátite dobu ľadovú? Trvala si na tom, že je to vo vašej moci,“ začal Thorn čo najpokojnejším hlasom.

Winter si pretrela oči a vzhliadla k nemu. Odrazu vyzerala neskutočne unavene, tvár strhaná. „Summer mala potiahnuť prúd od juhu. Keď však šla okolo Afriky, medzi americkým kontinentom a jej západným pobrežím, v oceáne našla v geometrickom rade rozostavené ostrovy, ktoré tam nemajú byť. Nie sú prirodzené.“

„Umelé ostrovy? A to vás zastavilo?“

Pokrútila hlavou. „Nie sú to ostrovy, len sa tak javia. Ide o akési zvislé trubice zasadené do dna, ktorých vrchná časť má na sebe nános zeme a piesku, kde vyrástlo pár rastlín. Sú z nehrdzavejúceho materiálu, jedna trubica o šírke veľkomesta a dĺžke niekoľkých kilometrov. Na Zemi sme nikdy nič podobné nevideli. Ani len Atlanťania alebo Hyperborejci nemajú kapacitu niečo také postaviť.“

Thornovi sa vôbec nepáčil jej tón. Ani len keď ju uniesol, neznela tak zúfalo a porazene. Akoby prehrala životný boj. „A?“ popohnal ju.

Vládkyňa privrela oči, potom ich pomaly otvorila. „Tie trubice filtrujú vodu. Lepšie povedané, soľ z vody. Pamätáš sa, ako som ti povedala, že salinita je dôležitá pre prúdy a keď je v oceánoch priveľa sladkej vody, Golfský prúd skolabuje?“

Prikývol.

„Tieto ostrovy po minimálne stovky rokov odoberali soľ z vody a hromadili ju vo svojom vnútri. Teda myslíme, že kryštále soli sú stále v nich. Niekto... niekto extrémne technologicky schopný, s prístupom k obrovským masám zdrojov surovín ich postavil s jediným cieľom a úmyslom – rozhodiť podnebie celej Terry.“

Čo, pre všetkých bohov, sa na tejto planéte odohralo?! Thorn nadobudol pocit, že nechce spoznať jej obyvateľov. Nie ak prišli s týmto. „Nepovedala si náhodou, že salinitu narušilo topenie sladkej vody v ľadovcoch?“

Winter si prehrabla svetlé kučierky a povzdychla si. „To je tá druhá vec. Podobný dizajn sme našli okolo Severného pólu. Trubice pod povrchom ľadu sa zahrievajú a roztápajú ho. Udržujú teplotu len kúsok nad bodom mrazu. Kolaps to len urýchlilo.“

Thornovi prišlo špatne. Kto mohol mať v sebe toľko nenávisti, aby takto zničil ich nádhernú Terru plnú života?

Winter smrkla. „Mrzí ma to, Thorn. Mrzí ma, že vás nemôžem zachrániť, ale nikdy neoľutujem čo som urobila, aby som sa o to aspoň pokúsila. A dala by som sa na to znovu. Aj keby to znamenalo, že sa na mňa do konca života budeš pozerať týmto pohľadom.“

Thorn to nevydržal, prešiel k nej, vytiahol ju na nohy a dal jej drsný, horúci bozk.

Vládkyňa zimy zastonala ako ranené šteniatko a chcela ho objať, on však ustúpil.

„Toto neznamená, že nie som vytočený!“ varoval ju.

Vo Winterinej hrudi zasvietila iskrička nádeje. Objala sa rukami a klesla späť na pričňu. „Vasily si myslí, že by dokázal odpojiť prívod energie z týchto miest – fungujú na solárnom nabíjaní. Ale škodu nenapravíme,“ pokračovala.

Thorn bol dlho ticho, premýšľajúc nad možnými scenármi. „Nemôžeme trubice jednoducho rozrezať a vysypať soľ naspäť do oceánu?“ prišiel s najjednoduchším riešením.

Winterin pohľad hovoril za všetko. „Nasypať do vody stovky tisíc ton soli by malo extrémny šokový efekt. Ani len Vasily nedokázal vypočítať ako bezpečne napraviť tento nedostatok. Jediná malá odchýlka a zabili by sme aj tie posledné prežívajúce organizmy vo vode. Ak by sme zničili kyslík produkujúce riasy, pevninské zelené rastliny by nikdy nevykompenzovali nedostatok, ktorý by nastal. Terra by definitívne umrela a zmenila sa na spálený kus skaly.“

Thorn nemohol uveriť, že pokladá túto otázku, ale bol zúfalý. „Je niekto, ktokoľvek, na Zemi, kto by vedel vypočítať ako proces bezpečne zvrátiť?“

Vládkyňa sa zatvárila, akoby zjedla kyslý citrus. „Ehm... máš na mysli bytosti zžité s moriami a oceánmi, schopné cítiť a aktívne ovplyvniť procesy okolo nich?“

Už vedel, kam tým mieri. Zaťal päste.

„Atlanťania by sa ani nezadýchali námahou.“

 

 

Juniper s Hazel sa zastavili pred ozdobnou bránou Valhally. Víla bola viditeľne nervózna, stále v obavách že jej červené oči ju predurčujú k automatickému odmietnutiu na tomto svete.

Valkýra pokojne otvorila bránu, čo upozornilo stráže a do pol minúty boli obe obklopené desiatkou ozbrojených valkýr v bojovom oblečení. Jedna z nich si po chvíli zložila kuklu a pristúpila k votrelcom. „Konečne! Šla si snáď po ceste na dovolenku?“ boli jej prvé slová smerom k Juniper.

Kráľovná sa zasmiala a pobavene ju objala. „Mala som nejaké záležitosti k vybaveniu.“ Ukázala na vílu. „Toto je Hazel, náš nový hosť a chránenkyňa. Potrebuje našu pomoc.“

Strážkyňa si Hazel premerala, na chvíľu sa pozastavila na jej očiach, potom mykla plecami a prikývla. „Dobre. Dám pripraviť hosťovské komnaty. Máme očakávať útok zo strany Atlantídy?“

Juniper zaiskrili oči. „Och, len nech to skúsia!“

Ostatné valkýry zdieľali jej krvilačnosť a spoločne sa vydali k ohromnej stavbe z čierneho kameňa a betónu, pri ktorej aj hrad víl vyzeral ako malá chatrč. K oblohe sa tiahli ostré štíhle veže a vežičky a na hradbách stáli desiatky stráží.

Hazel sa obzrela po valkýrach. „Tak ľahko?“ šepla, stále na pochybách že na ňu nemieri jediná zbraň.

Juniper sa usmiala. „Dôvera medzi valkýrami je silnejšia než čokoľvek. Moje sestry vedia, že by som ich nikdy neohrozila a ja zase viem, že za mnou budú stáť nech sa deje čokoľvek.“

Vnútri Valhally sa vládkyňa zvítala s ďalšími ženami a potom si vyžiadala prítomnosť veľvyslankyne na nebesiach a zároveň veľvyslankyne nebies, ktorá mala svoju kanceláriu priamo v hrade.

Deň na to boli s Hazel premiestnené priamo k anjelom a dostali audienciu u Carys, spoluvládkyne nebies. Do trónnej siene museli byť prepašované, zahalené v plášťoch, aby sa klebety o Juniperinom návrate a Hazelinej prítomnosti nerozniesli skôr než padne obvinenie.

Carys, červenovlasý anjel s očami podobnej farby ako Hazel, stála pred schodíkmi k nebeskému trónu, jednému z dvoch. Kaden, jej a Juliusov syn, držal stráž pri dverách ako svedok stretnutia.

„Prečo tieto tajnosti? Čo sa deje?“ naliehala Carys, len čo obe ženy vošli.

Juniper si zložila kapucňu prvá a dopriala Carys pár sekúnd na spracovanie situácie.

„Juni? Ty si neumrela?“ anjel sa k nej rozbehol a mocne ju objal. „Drahá, boli sme zúfalí!“ Nadšene ju pobozkala na obe líca.

Valkýra sa rozpačito obzrela.

„Čo sa stalo? Ako si utiekla? Ublížili ti?“ vychrlila Carys záplavu otázok.

„Nebolo mi ublížené,“ boli Juniperine prvé slová. „Ver alebo nie, víl... Národ krvi dodržal všetky body Ženevskej konvencie. Mali zraneného kráľa, potrebovali medika na jeho uzdravenie.“

„Zabili Winter!“

„Nezabili. Winter aj Summer sú v bezpečí medzi nimi.“

Carysin pohľad potemnel a podozrievavo ustúpila. „Juni?“

Valkýra sa narovnala. „Som tu, aby som vzniesla obvinenie voči Atlantíde,“ povedala oficiálne. „Mám svedka a dôkazy o ťažkých zločinoch vrátane otroctva a mrzačenia. Požadujem súdny proces v mene Národa krvi. A ich druh sa volá víly, ako ich odteraz budeme nazývať. Zároveň žiadam o pridelenie právnikov.“

Carys ustrnula. Na chvíľu si myslela, že Juniper sa zasmeje dobrému vtipu, ale nestalo sa. V očiach mala číre odhodlanie. „To myslíš vážne?“

„Smrteľne vážne.“ Kývla Hazel, ktorá si tiež zložila kapucňu. „Atlanťania nám klamali. Neboli vo vojne. Víly nikdy neboli ich nepriateľmi a ich mágia bola ukradnutá a prekrútená.“

Carys podvedome urobila krok ďalej od Hazel. „Je ti jasné, čo spustíš ak sa na toto dáš?“ upozornila valkýru. „A aké následky bude súdny proces mať, ak prehráš?“

Juniper ani na sekundu nezaváhala. „Ak prehrám, vzdám sa svojej pozície medzi valkýrami a odídem medzi víly.“

Hazel šokovane zalapala po dychu. „Juniper, to nesmieš!“

Valkýra jej zovrela dlaň. „Ak nesmrteľní rozhodnú, že Atlantída je v práve a víly nie sú jej obeťami, nechcem v takej spoločnosti žiť. Radšej budem každý deň pestovať zemiaky a kosiť trávu.“

Carys niekoľko sekúnd váhala, ale poznala svoje povinnosti. Nebesia sú neutrálne a ak sú požiadané o započatie súdneho procesu, je jej povinnosťou ho uskutočniť a poskytnúť obom stranám možnosť obhajoby nestrannými právnikmi dobrovoľne slúžiacimi súdu. „Dobre. Tvoje obvinenie je zaznamenané.“ Kývla Kadenovi, aby jej priniesol tablet. Stále neisto pozrela na Hazel. „Povedz mi svoj príbeh, víla Hazel.“