Čas ľadu a zimy 30

 

 

„Ahoj Niles,“ Theresa sa nevinne usmiala na správcu v Oddelení záznamov, nováčika na nebesiach, ktorého anjeli potajme prezývajú zlatý retríver. V tom dobrom zmysle. Svetlovlasé zlatíčko sediace za recepciou vo vstupnej hale sa okamžite usmialo na hostí a odložilo tučnú zložku pred sebou.

„Theresa, Jamila. Ako vám dnes pomôžem?“

Ženy na seba pozreli. „Potrebovali by sme sa dostať k zložkám nesmrteľných,“ priznala Jamila. „Neoficiálne.“

Niles porozumel. Len málo oprávnených anjelov má prístup ku všetkým záznamom bytostí na Zemi, aby bolo chránené ich súkromie, ale aj karma. A ani jedna zo žien na tento zoznam nepatrí. „Chcem vedieť, čo hľadáte?“

„Dôkazy pre náš súdny proces,“ odvetila Theresa.

„Ach, počul som. Ak si ale myslíte, že tu mám zložky dávnych Atlanťanov, sklamem vás. Je ich sotva pár stoviek. Sekcia IC – C – 01 – 18.“

Jamila šípila problém. „Nereinkarnovali sa?“

Mykol plecami. „To je mimo mojej platovej triedy.“

Therese sa to nepáčilo. Atlanťania by mali mať záznamy. Každá živá bytosť ich má. „Smieme... nazrieť?“

Niles si ich premeral. „Nemal by som vás pustiť.“

Jamila z vrecka vytiahla kus papiera, ktorý pred neho posunula. „Môj tajný recept na falafel.“

Nilesove úzke pery sa roztiahli v úsmeve. „Ten falafel, ktorý si priniesla na Selenine narodeniny?“

„Uhm. Presne ten.“

Anjel si papier posvätne prebral a uložil do vrecka. „O tri hodiny mi končí smena. Dovtedy musíte byť vonku.“

Theresa mu poďakovala a obe okamžite zmizli v útrobách takmer nekonečnej budovy držiacej záznamy všetkého a všetkých, ktorí kedy žili.

Niles mal nanešťastie pravdu. Vo vzdialenej, tisícky rokov očividne nenavštívenej sekcii, ktorú anjeli zrejme objavili za účelom zistiť či predošlí vládcovia nebies nezničili atlantské záznamy, našli sotva pár stoviek zložiek. Teda po tom čo sa zbavili pavučín a nánosu prachu z kabinetov naskladaných na sebe do výšky niekoľkých poschodí.

„Podľa Hazel v tých dobách žili stovky tisíc Atlanťanov,“ premýšľala nahlas Jamila. „Kde sú ich zložky? Myslíš, že ich niekto úmyselne zničil? Aby sa zbavil dôkazov?“

Theresa sa vynorila spoza oblaku prachu za rohom. „Vzhľadom k zločinom predošlého nebeského režimu by som sa nedivila.“

„A vzhľadom k tomu, že predošlý režim bol schopný ukradnúť a ukryť vlastné zložky, nič nie je nemožné,“ dodala Jamila.

„Nejde ich však zničiť. To znamená, že ak ich vzali a ukryli, niekde stále musia byť.“ Theresa prudko uzavrela šuflík. „Jamila?“

„Hm?“

„Zložky nejde zničiť. A za čias povstania predošlý režim nebies neexistoval. Nastúpil až za čias prvých civilizácií.“ Zaškerila sa. „Takže oni to byť nemohli.“

Už aj Jamila pochopila sled jej myšlienok. Zaliala ju nádej. „Ale víly záznamy nemajú. Nebesia ich nevidia ako svoju jurisdikciu.“

Theresa luskla prstami. „Nemusia mať vlastný záznam.“

Obe naraz sa rozbehli chodbičkami do súčasných sekcií a vyhrabali zložku Juniper, ktorá ešte našťastie nebola digitalizovaná. Prehrabali sa papiermi, až našli oblasť kde chýbali záznamy z jej pobytu na Terre. Len čo sa však vrátila, všetko sa znovu mágiou zapísalo.

„Je to tu!“ zvolala Jamila. „Juniperina interakcia s Hazel je v jej zložke!“

Theresa nadskočila a zatlieskala. „Myslím, že sme práve vyhrali súdny proces!“

 

 

Winter tichučko stonala, stále roztrasená zo svojho posledného orgazmu. K telu si tisla vankúš, zatiaľ čo Thorn do nej zozadu pomaly prenikal, akoby začali len pred minútou a nie pred tromi hodinami. Dlaňami jej prechádzal po krivkách bokov a stehien, pripomínajúc si ich tvar a pevnosť. Kruhy pod očami sa mu stratili a znovu sa cítil pri sile.

„Na svoj vek máš veľmi slabú výdrž,“ zašepkal jej Thorn do ucha, len aby ju podpichol.

Winter k nemu obrátila zružovenú tvár. „Mrzí ma, že nemám libido upírov. Mal si si sem priviesť Vasilyho,“ odsekla.

Thorn ju upokojujúco pobozkal na pery, líce, viečka a čelo. „Možno som mal,“ zamyslel sa neseriózne. „Ale on by mi nezasnežil komnaty.“ Obzrel sa naokolo.

Winter hrdo mrkla na nános snehu okolo jednoduchej postele a zmrazené okná. „A to je jediný dôvod?“ Zvodne pohla bokmi.

Thorn potlačil ston. Pridržal jej panvu, aby nestratil kontrolu, potom sa vrátil k lenivým pohybom v jej vlhkom, horúcom vnútri. Prstom ej obkrúžil bradavku. „Tiež asi nemá podrezaný jazyk ako ty.“

Winter si odfrkla. „Som si sitá, že Stefan má iný názor.“

„A mňa vôbec nezaujíma,“ uistil ju. Odhrnul jej svetlé kučery z tváre. Jeho ľadová kráľovná bola opäť uvoľnená, akoby sa jej nový svet nerúcal im obom pred očami.

Winter vyčítala smer jeho myšlienok a pohladila ho po líci. Znovu pohla bokmi, aby ho rozptýlila a za odmenu sa jej dostalo ďalšieho zničujúceho vrcholu. Našťastie, Thorn našiel svoje uvoľnenie tiež a zaplavil jej vnútro.

Len čo chytila dych, otočila sa k nemu a uvelebila sa na jeho lákavej hrudi. Tlkot Thornovho srdca ju upokojoval. Viečka jej klipkali, ale spánok im dopriaty nebol. Ich chvíľku prerušilo divoké búšenie na dvere.

„Winter! Thorn! Vylezte z postele! So Summer sa niečo deje!“ kričal Storm a v hlase mal paniku. Niečo, čo Winter ešte nezažila. Nepokojne sa zamračila a hrabala sa k dverám, privolávajúc na seba šaty. Thorn sa narýchlo súkal do odhodených handier.

Storm ich zaviedol do Summeriných komnát, ktoré na začiatku boli väzením, ale nakoniec stráže odvolal – nebol dôvod jej život ešte viac obmedzovať, obzvlášť keď im pomáha.

Vasily už čakal pred dverami, bledý. Toho neuväznili vôbec, pretože potrebovali jeho pomoc s prinesenými zásobami. Upír mal v očiach výraz, ktorý Winter nikdy nevidela.

Rozrazila dvere do jednoduchých komnát a zarazila sa, keď svoju sestru uvidela nevinne stáť uprostred miestnosti a zvedavo si hľadieť na ruky, akoby o nich doteraz nevedela. Ibaže to nebola Summer. Oči mala čierne ako studnice nekonečna, pohyby trhané.

Bytosť v Summerinom tele sa zahľadela na Winter a naklonila hlavu najskôr na jednu, potom na druhú stranu. „Aké... podivné,“ povedala hlbokým, neurčitým hlasom. „Už dlho som neobývala telo. Neobýval. Neobývalo?“ Zamyslela sa nad rodom, ktorý chcela využiť.

Winter postrčila chlapov za seba. Len ona vedela, o čo ide. A aký pocit Summer zažíva. Posadol ju miestny vesmír. Bytosť za hranicou chápania, v ktorej všetci existujú. Vedomie bez formy. Obvykle bez formy. „Ehm... zdravím. Ja som...“

„Vládkyňa zimy u môjho náprotivku. Viem o tebe všetko. O vás všetkých. Často mi o vás podáva informácie,“ prerušil ju ten neprirodzený hlas. „Fascinujete ho.“

„O čo do pekla ide?“ šepol Storm.

Winter naňho krátko pozrela. „Ja a ostatné vládkyne sme extrémne mocné, takmer na hranici archanjelov a archdémonov, ktorí sú priamymi stvoreniami vesmíru. Preto má moc nás krátkodobo posadnúť,“ vysvetlila rýchlo. „Myslela som, že v tejto realite ale nám podobné bytosti...“

„Neexistujú,“ potvrdil vesmír. „Neexistovali.“ Opravil sa. „Tento svet sa vyvíjal veľmi odlišne od tvojho, vládkyňa.“

Storm urobil krok vpred, aj keď sa ho snažila zastaviť. „Vieš, čo sa tu odohralo?“

Vemsír prikývol. „Je to dlhý, komplikovaný a smutný príbeh.“ Potom sa slabo usmial. „Ktorý ešte môže mať šťastný koniec. Ale pre to tu nie som. Bola som požiadaná... bol som požiadaný...“ bytosť frustrovane zafučala. „Vaša binarita mi nerobí dobre. Môj náprotivok ma požiadal o predanie správy. Nesmrteľní planéty Zem žiadajú prítomnosť svedkov z rodu víl. Vyžiadala si to obvinená strana Atlanťanov. Máte sa dostaviť k výsluchu.“

Thornovi klesla sánka. „Juniper naozaj dotiahla Atlantídu pred súd?“

Winter nevedela, čo povedať. „Ako... ako ťa kontaktovali?“

„Mňa nie. Môj náprotivok. A on odovzdal odkaz. Čaká na odpoveď. Potrebuje súradnice, na ktorých otvoríte portál. Pokiaľ sa teda rozhodnete dostaviť.“

Winter prišlo zle od žalúdka. Môže to byť pasca. Čo ak im nedovolia odísť? Čo ak cez portál pošlú armády? Čo ak kohokoľvek, kto príde, znovu zajmú?

„A ak nie?“ ozval sa Thorn vážne.

„To už nie je moja starosť. Starám sa o milióny svetov. Každou sekundou, ktorú tu trávim, sú bez kontroly. Aká je vaša odpoveď?“

Winter vážne pozrela na Storma. Toto nie je rozhodnutie, ktoré môžu urobiť z minúty na minútu. Kráľ tiež vyzeral byť zahnaný do kúta. Otočila sa k vesmíru. „Daj im súradnice námestia tejto usadlosti. Ak sa o desať dní portál otvorí, víly sú ochotné jednať, ale len za podmienky plnej ochrany a garancie návratu. Ak sa portál neotvorí, prítomnosť na procese sme odmietli,“ oznámila vesmíru.

Večná bytosť prikývla a opustila Summerino telo. Vládkyni leta sa podlomili kolená, ale Storm s Thornom ju včas zachytili.

Miestnosť sa ponorila do nepríjemného ticha. Čo teraz?