Čas ľadu a zimy 31

 

Jednacia sieň nesmrteľných, slúžiaca aj k súdnym procesom, sa nachádzala v Rusku, spravovaná Stefanom. V obrovskej budove bez okien sa zišli zástupcovia všetkých rás zo všetkých národov, usadení v radoch balkónikov nad platformou pre rečníkov, ktorá bola prispôsobená pre potreby súdneho procesu. V prvom rade balkónikov sedela Carys v pozícii sudkyne, po jej pravej aj ľavej strane sa usadilo dvadsať náhodne vylosovaných porotcov z radov nesmrteľných a po obvode miestnosti stála Garda pripravená zasiahnuť keby sa čokoľvek stalo. Balkóniky oproti Carys boli určené zúčastneným stranám procesu, vysunuté vpred, aby boli viditeľné zo všetkých strán.

V zástupe Atlantídy dorazil samotný Dain, plne odhodlaný túto frašku poslať do ohňov pekelných. Sprevádzali ho jeho hlavný generál, hlavný mág a päť vysokopostavených členov šľachty. Dôstojne sa usadili na určenom mieste a nenávistne zazreli na Hazel, keď vošla po boku Juniper a dvoch valkýr, nasledovaná podivne uvoľnenými Jamilou a Theresou.

Hazel obecne nebola prijatá s nadšením. Juniper jej však nedovolila čo i len sklopiť pohľad. Len čo sa zložili na svojom pridelenom balkóniku, Juniper vyzývavo mrkla na Daina. „Vieme, kto obhajuje jeho stranu?“

Theresa si povzdychla. „Princezná Rashmi z Najvyššieho dvora a Kráľovná Neela Indická. Spojené nádoby.“

Juniper to zabolelo. Obe si v detstve prešli peklom, Neela dokonca čelila manželstvu keď mala len dvanásť rokov, a obe boli nejaký čas na tréningu vo Valhalle. Všetky tri svojho času stáli bok po boku v Lilithinej armáde. Tykajú si.

„Znamená to niečo zlé?“ šepla Hazel opatrne.

Valkýra sa strnulo usmiala. „Znamená to vyrovnaný proces. Pokojne, dievča. Keď skončíme, Dain odtiaľto utečie s plačom.“

Theresa prikyvovala. „Juni má pravdu. Nebude to pekné, ale máme svoje esá v rukáve. Len potrebujeme, aby si Atlantída dala privolať jedného veľmi konkrétneho svedka.“

Hazel sa odvážila pozrieť na balkóniky nad sebou. Ani z jedného z nich k nej neprichádzal priateľský pohľad. Na chvíľu sa pozastavila nad čiernovlasým kráľom len o poschodie nad nimi, ktorý sa tváril najneutrálnejšie. V tvári mal zvláštnu melanchóliu.

Stefan Ruský.

Muž, pre ktorého bije Vasilyho srdce, ale ku ktorému nemá odvahu sa vrátiť.

Carys na seba upútala pozornosť, prečítala obvinenia a zhrnula dôvod prítomnosti oboch strán. Atlantída svoju vinu poprela a Theresa ustúpiť odmietla. Začalo dokazovanie. Hazel bola predvolaná ako svedok a celé hodiny za pomoci Jamiliných otázok popisovala útrapy víl pod nadvládou Atlanťanov.

Dain po celý čas gúľal očami a krútil hlavou. Niekoľkokrát napriek upozorneniam vykríkol, trvajúc na tom, že Atlantída by nikdy podobné činy nevykonala.

Hazel sa niekoľkokrát zlomil hlas, keď musela popisovať vlastné utrpenie. Rezanie chrbta a nikdy nekončiace násilie. Hlad a slabosť. Psychickú tyraniu. Potom prišlo ešte niečo horšie – právničky zastupujúce Atlantídu sa snažili napadnúť jej svedectvo, zdiskreditovať ju a jej mentálny stav, dokonca jej vlastné spomienky.

Ku koncu dlhého dňa bola extrémne vyčerpaná a aj keď sa držala statočne, len čo opustila sálu, rozplakala sa ako malé dieťa. Juniper ju musela odtiahnuť na malý trávnik pri vedľajšom vchode, kde jej pomohla ľahnúť si a pritiahla si jej hlavu do lona. Opatrne ju hladila po vlasoch. „Najhoršie je za tebou,“ šepkala tichučko. „Sľubujem.“

Takto ich uvidel Dain, ktorý vyšiel medzi poslednými. Viacero dvorov mu po skončení vyjadrilo svoju podporu, za čo bol náramne vďačný. Lži protistrany boli brutálne.

Pozrel na uplakanú vílu a na chvíľu sa zastavil. Istým spôsobom mu jej bolo ľúto, ale to jej nedáva právo napadnúť jeho ľud týmto spôsobom. Zachytil jej pohľad. Neuhla. Chcel k nej pristúpiť, ale Rashmi ho rázne zastavila a čosi mu zašepkala. Potom ho postrčila smerom k pristaveným autám, aby ich odviezli do ruského paláca, kde sú obe strany povinne ubytované.

 

 

Druhý deň bol odlišný. Hazel sa stále dostávalo nevraživých pohľadov, ale tie na seba ochotne stiahla Theresa, keď začala vypočúvať Daina.

„Vaše Veličenstvo, aký je vek najstaršieho žijúceho Atlanťana?“ začala.

Červenooký kráľ naďalej zabiehal pohľadom k Hazel. „Ak nepočítame obdobie keď bola Atlantída potopená, najstarší Atlanťan má sedem tisíc rokov. Plus mínus storočie.“

Obecenstvo sa zasmialo.

Hazel zatínala päste.

„To znamená, že medzi obdobím uväznenia víl v sopke a súčasnosťou ubehlo... dajme tomu desať – dvanásť generácií?“

„Približne,“ súhlasil.

Theresa si dávala načas. „A historické záznamy siahajú ako ďaleko?“

„Podľa toho čo sa za historický záznam považuje. Kresby na vázach a stenách? Písané záznamy?“

„Čokoľvek. Ak si správne pamätám, aj Atlanťania mali vymazané spomienky. Inak by ste vedeli o odchode vašich predkov v medzigalaktických lodiach. A zachovali by sa schémy k ich vybudovaniu.“

Dain zaškrípal zubami. „Je verejne známe, že naša civilizácia má svoje medzery a áno, bola pravidelne cieľom mazania spomienok.“

„Je teda možné, že niektorý z týchto incidentov aktívne potlačil vedomosti o skutočnej náture situácie zahŕňajúcej víly?“

„Nie. Naše záznamy sú konzistentné za túto etapu. Máme popisy bojov, mená generálov, zoznamy obetí, dokonca súradnice bojových polí.“

Therese zasvietili očká. Len Kaden to spoznal zo svojho balkónika a hrdo sa pousmial. Jeho manželka tento súd vyhrala, len to nikto ešte nevie.

„Ach, naozaj? Prosím, Veličenstvo. Povedzte mi viac o tých záznamoch,“ poprosila sladko.

Dain spustil celú lekciu o histórii jeho ľudu, s definíciou stratégií, názvov jednotiek, a mien významných vodcov, vrátane toho koľko ulíc, námestí, fontán a budov je po nich pomenovaných.

Hazel sa naklonila k Juniper. „Na čej strane je Theresa?“ Toto svedectvo vôbec nepomáhalo ich strane.

Juniper sama bola chvíľu na pochybách.

„Ďakujem za popis, Veličenstvo. Z mojej strany všetko.“ Spokojná Theresa sa vrátila na balkónik. Juniper ju spražila pohľadom, ale právnička bola viac než spokojná so svojím výkonom a nechala protistranu vypočuť Daina a potvrdiť domnelú nevinnosť Atlanťanov.

Tretí deň začalo ísť do tuhého. Dain mal dosť nekonečných výsluchov a chcel predvolať viac víl, len aby ich mohol usvedčiť z klamstva. Súd mu vyhovel, čo odložilo pojednávanie na niekoľko dní, pretože kontaktovať iný svet je trochu problematické bez správneho vybavenia.

Hazel bola zúfalá. Mala pocit, že všetka ich námaha bola zbytočná. Jamila ju neustále uisťovala, že ani zďaleka neprehrali, ale proces nemôže pokračovať bez toho, aby obhajoba nedostala šancu vypočuť svedkov.

„Ak Storm nedá príkaz otvoriť portál, nemáme šancu sa s Terrou spojiť,“ zúfala si Hazel v salóniku hosťovských komnát ruského paláca. „A to len za predpokladu, že by sme vedeli kde sa otvorí.“

„Ja by som mala riešenie,“ ozvala sa od dverí Rebecca, vládkyňa jesene, ktorá sa len pred pár dňami blažene dozvedela, že jej sestry nie sú mŕtve, a rozhodla sa nezaujať postoj v tomto procese, kým nedostane všetky fakty.

Hazel inštinktívne zdvihla ruky a pokúsila sa chrániť si tvár, pretože Rebecca sa jej zjavila za chrbtom. Po sekunde sa však spamätala a narovnala.

Juniper si s Rebeccou vymenila vševediacky pohľad.

„Aké?“ opýtala sa Jamila, aby zabránila rozhovoru o Hazelinom utrpení.

„Ja a moje sestry sa vieme spojiť s vesmírom. Ak to, čo ste nám povedali o Terre je pravda a tieto dve... entity sa dotýkajú, možno by vedel poslať odkaz na druhú stranu a tamojší vesmír by zase kontaktoval Summer alebo Winter.“

„T-to by si pre mňa urobila?“ vyhabkala Hazel.

Rebecca sa k nej otočila. „Chcem poznať pravdu, nech je akákoľvek.“

Jamila sa chvíľu potichu radila s Theresou.

„Dobre. Urob to. Pošli správu o súde, ale musíme vílam garantovať slobodný pohyb, bezpečný návrat a ochranu portálu pred prechodom našich armád na ich územie.“

Vládkyňa prikývla. „Dajte mi jeden deň.“

 

 

V obecnej budove pri námestí sa zišlo niekoľko víl pod Stormovým velením, Thorn, Vasily, Summer a Winter. Všetci boli informovaní o novej situácii a ich pozvaní na Zem. Padali všetky možné teórie o tom, ako môžu dopadnúť, ak portál otvoria. Samotná Winter ich varovala pred možnosťou násilného vstupu na Terru zo strany Atlanťanov.

Storm sa dlaňami opieral o masívny okrúhly stôl, ktorý nebol vytesaný, ale doslova vyrástol zo zeme, v ktorej mal zapustené korene a okolo nôh listy. „Počasie na Terre nás o chvíľu odstrihne od farmárskej pôdy. Budeme potrebovať útočisko na Zemi. Ak by sa nám pred súdom podarilo dokázať, čo nám Atlanťania urobili...“

„Ak,“ zdôraznil hlavný mág víl, rezervovaný muž s dlhými vlnitými blond vlasmi a vysokou postavou. „Ak nie, budú očakávať že kdekoľvek otvoríme portál. Nebudeme v bezpečí ani v najodľahlejších oblastiach, kde sme sa plánovali ukryť. A to len za predpokladu, že Hazel a kohokoľvek, kto sa dostaví k súdu, nevyužijú ako rukojemníkov a nebudú požadovať stroj na výmenu za ich životy.“

Vasily, opretý o stenu, si stisol koreň nosa. Aj keď bol presvedčený, že Stefan dohliadne na korektnosť súdu, nedokázal sa postaviť za korektnosť Atlanťanov. Nie po tom všetkom, čo sa o nich dozvedel. „A ak stroj neprenesiete na Zem, nebudete sa mať ako vrátiť,“ dodal.

Summer krútila hlavou. „Prečo všetci predpokladáte, že ostatné rasy sa postavia za Atlantídu? Tisícky rokov sme boli vo vojnách. Nerozpútame ďalšiu len pre to, že nejaké poloryby nám to nariadia. Na tom naše spojenectvá nestoja.“ Prosebne pozrela na Storma. „Ak Atlantída chce vašu prítomnosť, znamená to, že Hazelino svedectvo bolo tak presvedčivé, že ho nemôžu napadnúť. Vedia, že prehrávajú.“

Thorn o tom presvedčený nebol. „A prečo by sme im mali vyhovieť? Neskákali sme ako oni pískali dosť dlho? Úprimne, ja ich ani len nechcem vidieť.“

Veliteľka Stormovej armády, stoická čiernovláska, si vypočula všetky argumenty, než ponúkla svoj záver: „Pozemšťania nás berú dosť vážne na to, aby kvôli nám usporiadali súdny proces. A očividne držia Hazel v bezpečí, inak by sme neboli prizvaní. Navyše, aj keby nás zajali, stále budeme mať jedného z nich. Môžeme z neho urobiť rukojemníka.“ Pohľadom prebehla po Vasilym. „Nič osobné, upír.“

Bývalý kráľ si povzdychol. Čo ako nechcel, aby sa Stefan dozvedel o jeho existencii týmto spôsobom, nebola to najhoršia možnosť. Prikývol a dal im povolenie pracovať s týmto plánom. „Stefan by v momente vytiahol s vojskom. Má mocných spojencov. Plus ovláda väčšinu moderných komunikačných zariadení, ktoré mus stačí odpojiť, aby dostal čo chce.“

„Až tak veríš, že mu bude záležať na tvojom živote?“ opýtal sa Storm vážne.

Upír zružovel. „Jeho ľudu áno,“ odpovedal neutrálne.

Winter si odfrkla a zagúľala očami. „Ten chlap poňho šiel do rádioaktívnej jaskyne a umrel na to. A to je len jedna z hlúpostí, ktoré preňho urobil.“

Vasily sa k tomu nevyjadril.

Thorn podišiel k bratovi. „Pôjdem ja,“ ponúkol sa. „Po mojom prechode zavrite portál a otvárajte ho pravidelne každých päť dní na pár sekúnd. Ak ma neuvidíte, nikoho ďalšieho neposielajte.“

Storm krútil hlavou. „Je to môj ľud, o ktorom sa pojednáva. Budem ho zastupovať.“ Narovnal sa. „Nebojím sa pozrieť do očí kráľovi, ktorý vedie druh zodpovedný za utrpenie nášho druhu!“

Winter pevne zovrela Thornovu dlaň. „V tom prípade idem aj ja. Keď nič iné, môžem byť živým štítom. Moje sestry by nikdy nedovolili, aby mi bol skrivený vlások na hlave. Aj keď nebudú súhlasiť s voľbou mojej lojality.“

Thorn sa na ňu kráľovsky zamračil. „Nebudeme z teba robiť živý štít!“ zvýšil hlas, vydesený už len z tej predstavy.

Winter mu pozrela do očí a pritisla mu dlaň na srdce. „Nebudete. Ja ho urobím sama. Váš ľud vás potrebuje. Musíme zaistiť, že sa vrátite na Terru,“ povedala jemne.

„To sa radšej prebijem cez armádu Atlanťanov!“ vyhlásil Thorn.

Winter prosebne pozrela na Storma. Ani on sa netváril, že by jej plán oceňoval.

„Nebudeme využívať iné živé bytosti v náš prospech, Winter,“ povedal kráľ citlivo. „A ak naozaj chceš ísť s nami, tak nie ako potenciálny štít, ale ako...“ odmlčal sa.

Winter čakala. „Ako...?“

„Ako princezná. Po Thornovom boku,“ ozrejmil jej.

Vládkyňa ustrnula a chvíľu spracovávala jeho slová. Ešte aj Thorn sa zdal byť v pomykove. Prísne zazeral na brata a škrípal zubami nad tým, že ju vôbec chce pustiť späť na Zem. Bezmocnú. „Ale ja nie som...“ začala.

„Nie si čo, Winter? Stáť nad nami nemôžeš, lebo si nám rovná. Zároveň ale tvrdíš, že sme tvoj ľud.“ Kráľ si prekrížil ruky na hrudi. „A ak máš zastupovať naše záujmy, niekde patriť musíš.“

Patriť. To je slovo, ktoré sa v jej živote často neobjavovalo. Nikto jej nikdy ani len nenavrhol miesto v kráľovstve. „Ako samotárka som to zvládala dobre,“ ohradila sa.

„Uhm. Takže kto ti prišiel na pomoc, keď sa ti rúcal palác?“

Winter ho spražila pohľadom. „Ty si mi ho zrútil!“

„A ani som sa nezapotil,“ prilial Storm olej do ohňa. „Preto som sa rozhodol nelipnúť na tvojej krádeži nášho stroja. Sme vyrovnaní.“ Sladko sa usmial.

S touto bytosťou nemôže žiť v jednom kráľovstve! Winter rozhodila rukami. „To je šialené!“

„Ber alebo nechaj tak,“ Storm mykol plecami.

Zúfalo pozrela na Thorna. Za ten čas čo sú spolu sa aktívne vyhýbali rozhovorom o budúcnosti ich vzťahu, pretože sa museli sústrediť na budúcnosť Terry a víl. Winter si ani len nebola istá, či ju Thorn chce po svojom boku. Dlhodobo. Vlastne ani celkom nezistila, či medzi vílami existuje monogamia, vzhľadom k ich... energetickým požiadavkám.

Thorn behal pohľadom z brata na Winter, chytený v sieti. „Takže sme sa rozhodli? Ideme na Zem?“

Storm prikývol. „Ideme na Zem!“

Princ k sebe otočil rozhorčenú Winter a pred všetkými ju pobozkal. Dlho. Hlboko. Až prišla o dych. „V tom prípade Winter pôjde ako princezná ľudu víl.“