Čas ľadu a zimy 32

 

Princezná. Titul, ktorý nezdedila, ale ktorý získala... tým, že niečo urobila. Že existovala a konala. Winter by to nahlas nepriznala, ale cenila si ho viac než vynútený titul kráľovnej. Stojac pred zrkadlom vo svojich jednoduchých modrých šatách, na ktoré mágiou nechala vyšiť symboly víl, si asi po stý raz uhladila záhyby voľnej sukne. Vlasy mala spletené v hustom cope a úporne trénovala vyrovnaný pohľad.

Mala strach. Obrovský. Nevedia, čo sa na Zemi deje a aké zlé to je na súde. Idú do neznáma a môžu len dúfať, že Juniper je stále pri moci, a Valhalla ju poslúcha. Je možné, že sa stane ich jediným útočiskom.

Thorn konečne vyšiel z kúpeľne vo svojom... kráľovskom oblečení – čiernych nohaviciach a košeli a dlhom červenom kabáte so známymi motívmi prírody. Ku kolenám mu siahali vysoké čižmy, ktoré vyzerali že jedným kopnutím odrovnajú dospelého muža.

Winterin pohľad sa na chvíľu zastavil na pevnej hrudi, ktorú košeľa naozaj dobre neukrývala, a neochotne sa presunul vyššie. Thrornove obvykle rozpustené vlasy boli odhrnuté z tváre a pridržiavané delikátnou korunou, ktorú tvorili pozlátené listy spojené tenkým drátom.

Toto nie je muž, ktorý ju uniesol a hádal sa s ňou v temniciach. Toto je princ, ktorý sa postaví na čelo armády a povedie svoj ľud do vojny.

Thorn k nej pristúpil a pohladil ju po líci. „Nemám veľa príležitostí nosiť tieto handry,“ vysvetlil jej, akoby presne vedel na čo myslí.

„Škoda,“ poznamenala a zahryzla si do pery. Rozhodne v nich vyzeral dobre.

Zasmial sa a krátko ju pobozkal. Za posledný týždeň boli nútení viesť niekoľko rozhovorov o postavení, ktoré medzi vílami nadobudla. V tichu noci, ukrytí pod teplými prikrývkami, sa dohodli na jednom – nevedia, čo im budúcnosť prinesie, ale chcú jej čeliť spolu. Winter so slzami v očiach priznala, že ju pomyslenie na život bez Thorna fyzicky bolí a Thorn jej odprisahal, že ak ho niekedy bude chcieť opustiť, musí to urobiť sama, pretože on v sebe nemá síl ju znovu poslať preč. A to pre niekoho, kto bol preč posielaný neustále, to bolo viac než akékoľvek vyznanie lásky. Winter sa mu v tú noc vyplakala na hrudi. Thorn ju ani na chvíľu nepustil.

A tak sú tu, pripravení bojovať spoločne. Proti Atlantíde. Možno proti nesmrteľným celej Zeme. Na súde, kde budú dopodrobna preberané tie najhoršie zločiny, ktoré si víly museli prežiť. Storm Winter poprosil o jediné – aby pri ich vymenovávaní neplakala, pretože už sa pre nich naplakala dosť.

Nebola si istá, či svoj sľub dodrží.

„Pripravená?“ opýtal sa a pevne ju objal. Winter nemá ani poňatia, ako veľmi ho jej prítomnosť upokojuje, pretože najradšej by od nervozity liezol po stenách. Nadýchol sa jemnej vône jej vlasov. V srdci sa mu hneď usadil mier.

Vládkyňa zimy mu pozrela do očí a odhodlane prikývla. „My sa vrátime, Thorn. Neviem ako, neviem po akom verdikte, ale vrátime sa,“ sľúbila mu. „A potom sa predo mnou... pomaly... s úsmevom... vyzlečieš z týchto zaujímavých kúskov oblečenia,“ šepla mu zvodne do ucha.

Spokojne nadvihol kútik pier. „Ak sa vrátime celí, drahá, urobím to za svitu mesiaca na lúke plnej kvetov,“ zamrmlal hlbokým hlasom. „Zatiaľ čo ty budeš zakrytá... iba... ich... lupeňmi.“

Bohovia chráňte ju, ona sa cez armády Atlanťanov prebije sama, len aby sa táto predstava naplnila! Vzala Thorna za ruku a spoločne sa vydali na námestie, kde už čakal Storm so štyrmi vílami ako sprievod.

Summer sa naposledy objala so sestrou a odprisahala jej, že sa s Vasilym o všetko postarajú. Dočasná vláda bola zverená hlavnému mágovi, ktorý sa Stormovi dôstojne poklonil a poprial mu veľa sily.

Winter sa naposledy obzrela za chradnúcou Terrou. Prosila vyššie sily o zázrak, aby ju mohla zachrániť...

 

Thorn, Storm, Winter a ich sprievod prešli portálom na území Rakúska, kde boli privítaní jednotkami Gardy pod vedením princeznej Abigail. Jeden oddiel zostal strážiť miesto priechodu na iný svet, ďalší sa postaral o transport do Ruska. Storm dlho objímal Hazel a striedavo ju karhal za risk, ktorý postúpila, a ďakoval jej za odvahu. Potom vďačne zovrel Juniper a zoznámil sa s Theresou a Jamilou, ktoré všetkých pripravili na výsluch.

Winter sa konečne zvítala so sestrami – a svojou uslzenou dedičkou. Vládkyne ročných období boli omnoho viac naklonené vílam, len čo uvideli jednu z vlastných živú, zdravú a očividne šťastnú.

Výsluchy však boli brutálne. Thorn, Storm a ich poddaní boli chytení za každé slovíčko, museli popisovať detaily na ktoré by najradšej zabudli a niekoľkí boli dohnaní k slzám.

Neela s Rashmi boli sakra dobré vo svojej práci.

O ďalšie tri dni neskôr Jamila opäť predvolala Hazel na stupienok svedkov a situácia sa konečne začala obracať.

„Hazel, podľa tvojich slov ste veľkú časť svojich otrockých povinností plnili stavbou miest na Atlantíde. Hovoríme o výstavbe budov?“

Víla prikývla. „Budov, domov, niekedy sme razili korytá riek.“

„A podľa toho čo som vyrozumela, Atlanťania sa až tak nestarali o vaše zdravie. Stavať objekty je riziková práca. Museli ste mať zranenia.“

Hazeline oči sa stratili v minulosti. „Mali sme.“

„Aj smrteľné?“

Ďalšie prikývnutie. „Padajúci materiál, nezabezpečené lešenie, niekedy vyčerpanie. Každý týždeň niekto umrel.“

Jamila potlačila spokojný úsmev, ktorý chcela hodiť po Dainovi. „Zaujímavé. Atlantída ale nemá jediné pohrebisko víl. Čo sa stalo s telami?“

Hazel naprázdno preglgla. „Boli hodené do základov alebo stien budov,“ odvetila smutne. „Zaliate tvrdnúcimi substanciami.“

Dain si odfrkol.

Jamila naozaj bojovala s nutkaním mu jednu vraziť. „Ďakujem, Hazel.“ Otočila sa ku Carys. „Vážený súd, je jednoduché overiť si Hazeline slová. Pošlite na Atlantídu Gardu s hyperborejskými skenermi. Presvietiť základy budov je práca na pár sekúnd.“

Carys chvíľu váhala. Naruší suverenitu Atlantídy tým, že nariadi jej prehľadanie?

Dain hrdo vstal. „Nenamietame,“ povedal rozhodne. „Povoľujem Garde prístup.“

Winter obozretne pozrela na stoického Thorna. Aj on vedel, čo nájdu. Len Dain naivne verí, že má stále všetko pod kontrolou. Aká bude jeho reakcia, keď sa ich obhajoba začne rozpadať?

Thorn jej nenápadne zovrel dlaň. Prikývla a usmiala sa na Hazel, aby jej dodala podporu.

Garda dostala príkaz a pod vedením Raya sa celá jednotka aj s kamerou dostavila k vybranej budove na pobreží. Celá sieň napäto sledovala priamy prenos.

Ray postavil zariadenie neurčitého tvaru o veľkosti chladničky na zem a spustil ho. Do minúty bol vystavený 3D model základov a sieňou sa nieslo šokované zhíknutie. Ešte aj Dain zbledol. Na modeli bolo vidieť desiatky kostier vo viacerých skrčených a pokrivených polohách.

Storm si zotrel jednu zradnú slzu.

Hazel vzlykla.

Carys zovrela pery.

Dain sa mračil. „Toto veľmi dobre môžu byť naši vlastní v masovom hrobe po útoku, nad ktorým neskôr vyrástla stavba,“ argumentoval kráľ.

Jamila nadvihla obočie. „Naozaj? Vaše Veličenstvo, myslela som že ľud morí a oceánov má plutvy, nie krídla.“ Priblížila záber. „Vedľa chrbtíc obetí vidím kosti vlastné okrídleným. Pokiaľ mi teda nechcete tvrdiť, že máte na kontinente masový hrob anjelov alebo možno harpyí?“

Neela s Rashmi zazreli na Daina a očakávali vysvetlenie. Kráľ žiadne nemal a šokovane hľadel na sken pred sebou.

Carys husté ticho po chvíli prerušila. „Má Atlantída vysvetlenie?“

Rashmi vstala. „Nie, k tomuto dôkazu nemáme čo dodať.“ A okamžite si začala čosi šepkať s Neelou a atlantskou delegáciou.

Jamila sa obzrela po sieni. Nesmrteľní prestali po Hazel hádzať nenávistné pohľady. „Keď už je Garda na Atlantíde, mám ešte jeden dôkaz na preskúmanie,“ pokračovala.

„Aký?“ ozvala sa Carys.

„Jeho Veličenstvo Dain spomenul mená generálov z čias tejto takzvanej vojny. Denník jedného z nich sa dochoval do dnešných čias a je uložený v atlantskom múzeu. Rada by som ho premietla zúčastneným.“

Dain na ňu podozrievavo pozrel. „Ten denník je verejne známy a dávno preložený. Sú v ňom vojenské stratégie a osobné pocity z bojov.“ Nedokázal si predstaviť, čo by v ňom mohlo pomôcť Národu krvi.

Jamila sa sladko usmiala. „Ja viem.“

Kráľ mykol plecami.

O hodinu neskôr už bol pred kamerou krehký zápisník, ktorým pomaly listoval Ray v rukaviciach, aby ho nepoškodil. Jamila absolútne nerozumela prastarému atlantskému jazyku, tak ako nikto zo zúčastnených. „Presvietiť UV svetlom!“ nariadila.

Dain nechápavo zažmurkal.

Carys mala neblahé tušenie.

Hazel len zovrela pery.

Ray teda vytiahol UV baterku a posvietil ňou na strany denníka. Svetlo odhalilo tajný atrament a nové, nepreskúmané záznamy.

Theresa si opatrne vydýchla a usmiala sa na Storma, akoby práve vyhrala celý súd.

„Veličenstvo? Môžete potvrdiť, že ide o originálny denník vášho niekdajšieho generála a jeho písmo?“

„Áno,“ precedil Dain pomedzi zuby. „Ale týmto jazykom nehovorím. Pokojne tam môže byť spísaný recept na kuraciu polievku. Tajný atrament neznamená nevyhnutne konšpiráciu.“

Jamila súhlasila. „Máte pravdu. Čo takto sa pokúsiť o preklad? Predvolajme si Isobel Wallisovú z britského upírskeho dvora.“ Vzhliadla k balkóniku, kde po boku kráľa Salvatora sedel jeho prvý muž Conor a s ním aj manželka Isobel, ktorej bolo pred pár dňami naznačené, aby sa dostavila keby boli potrebné jej služby. Dostala totiž dar od anjelov porozumieť každému jednému jazyku Zeme.

Carys naznačila Garde, aby ju priviedli.

Svetlovlasá upírka opatrne nahradila Hazel na stupienku svedkov a zahľadela sa na náhodnú stránku denníka, ktorú držal Ray otvorenú a osvietenú.

„Isobel? Čo sa v denníku píše?“ naliehala Carys.

Isobel váhala s odpoveďou. „J-je to popis. Návod.“

„Návod čoho?“ zatlačila Jamila.

Upírka sa zhlboka nadýchla. „Procesu prerezania pokožky za účelom zamedzenia využitia krídel. S rozpísaným vekom kedy sa približne objavujú. Sedem až osem u dievčat, päť až šesť u chlapcov. S dôrazom na odstránenie možnosti letu obzvlášť u chlapcov, aby nepredstavovali hrozbu. Na stránke sa ďalej píše že nie je nutné využívať anestetikum, pretože približne po treťom záreze pacient omdlie bolesťou.“

Sieňou sa niesol zhnusený šum.

Dain strácal pevnú pôdu pod nohami a jeho právničky mu čoraz častejšie čosi šepkali, v tvárach nahnevané výrazy. „Vážený súd,“ povedala Neela po chvíli. „Čo ako toto svedectvo znie strašidelne, Isobel nemusí plne rozumieť výrazom a frázam prastarého jazyka. Jej slová potrebujú overenie.“

Isobel sa zháčila, ale neprotestovala. Toto nie je jej proces.

Carys začínali dochádzať nervy. „Mám snáď začať vyvolávať duchov?“

Neela sa narovnala. „Nie. Ale na Zemi je stále jedna prežívajúca strážkyňa atlantského jazyka. Archanjel Brie.“

Carys zafunela ako býk. Nesmrteľní vyhostili archanjelov s archdémonmi zo svojich kruhov po tom, čo boli nútení sa zapliesť do ich krvavej vojny. Kontakty s nimi sú zakázané a prísne obmedzované. V pozemských kráľovstvách nemajú práva a ich masívne lietajúce mestá sa vznášajú nad moriami a oceánmi, aby viac nemali vplyv na bytosti, ktoré kedysi stvorili lebo sa nudili. A zatajili to. A spôsobili pravidelné mazanie spomienok kvôli ich vojne na nebesiach.

Theresa vstala. „Protistrana nenamieta,“ prekvapila všetkých.

Carys zagúľala očami. Poslední, koho chcela zapliesť do tohto procesu, sú archanjeli. Len čo sa dozvedia o paralelných svetoch, budú k nezastaveniu so svojimi otázkami a žiadosťami vedieť a vidieť viac. Atlantída, bohužiaľ, má právo na svojho prekladateľa, aj keď ide o vyhosteného jedinca. „Predvolajte archanjela Brie!“ povedala porazene.