Čas ľadu a zimy 33

 

Garda poslala krátku správu a do desiatich minút sa v sieni zjavila zmätená bohyňa, niekdajšia patrónka Atlantídy. Červenovlasá a červenooká žena sa nechápavo obzrela.

„Archanjel Brie, bola si predvolaná ako svedok v súdnom procese rasy víl proti Atlantíde,“ oznámila jej Carys sucho. „Potrebujeme tvoje prekladateľské schopnosti.“

Archanjel v jednoduchých bielych šatách zamrkal. „Súdnom procese koho s kým?“ neverila vlastným ušiam.

„Víly, známe ako Národ krvi,“ vysvetlila Carys.

Brie klesla sánka. „Národ krvi žaluje Atlantídu? Je toto snáď vtip? Zabili nás v desiatkach tisíc!“ rozčúlila sa.

Carys prosila vyššie sily o trpezlivosť. „Tie udalosti sú predmetom sporu a dokazovania. Súd a porota rozhodnú o ich pravdivosti.“

Brie nemohla uveriť, že jej milovaný ľud musí trieť túto frašku po tom všetkom, čím si prešli. Pozrela na unaveného Daina a v duchu ho ľutovala. „Nemôžete súdiť môj ľud za to, že sa bránil!“ prskla.

Carys ju spražila pohľadom. „Nie si tu ako morálna polícia, archanjel Brie!“ zvýšila hlas. „Máš dovolené sa zúčastniť po zvyšok dokazovania, ale tvojím svedectvom bude iba preklad uvedenej strany denníka,“ ukázala na premietaný obraz. „Si ochotná spolupracovať, alebo ťa vykážem?“

Brie sa navonok upokojila. Dôstojne sa postavila na stupienok svedkov a nenávistne zazrela na Storma, Thorna a Hazel. Potom sa sústredila na slová pred sebou.

Zneistela.

„Archanjel Brie? Čakáme,“ súrila ju Carys.

Brie naprázdno otvorila a zatvorila ústa. Poznala ten denník – pomáhala s jeho prekladom. Tajné písmo ale nikdy predtým nevidela. „J-je to séria doporučení. Biologický popis krídel krvavých bytostí a spôsobu ich...“ ozelenela. „Znetvorenia, aby sa nedali roztiahnuť. Čo je toto za falzifikát?!“

„Tvoja analýza pravosti nie je žiaduca!“ okríkla ju znovu Carys. „Sú v denníku uvedené vekové skupiny v spojení s krídlami?“

Brie porazene prikývla. „Do šiestich rokov pre chlapcov, do ôsmych u dievčat.“

Ďalší šokovaný šum.

„Ďakujem, archanjel Brie. Po zvyšok procesu máš povolené byť prítomná na balkóne zástupcov nebies. Nepočutá,“ zdôraznila.

Archanjel náhlivo vystúpil k miestu kde sedel Kaden a ten jej potichu vyrozprával situáciu.

„Má Atlantída vysvetlenie pre uvedené záznamy?“ vzdychla Carys.

Obe právničky divoko gestikulovali ako čosi mrmlali Dainovi.

„Momentálne nemá,“ odvetila nakoniec Rashmi.

Jamila si nenápadne tľapla s Theresou. Ešte stále nevytiahli svoje najväčšie eso.

„Vážený súd, o pravosti skrytého textu sa môžu viesť debaty. Tiež nevieme, či text nebol pridaný neskôr, alebo či len nejde o fikciu napísanú na starom papieri a vymazanú z dôvodu recyklácie zápisníka,“ prišla nakoniec Neela s argumentom.

Jamila sa zasmiala, za čo si od Carys vyslúžila mrzutý pohľad. „Želá si žalujúca strana predniesť ďalšie dôkazy?“

Theresa vystriedala Jamilu. „Áno. Rada by som oslovila samotné nebesia.“

„Budem vypovedať v ich mene,“ súhlasila Carys. „Ako neutrála strana.“

„Iste, iste. Takže aby som správne pochopila súvislosti – víly nemajú na nebesiach jediný záznam, správne?“

„Správne.“

Theresa sa začala prechádzať popred balkónik. „Pretože sú jurisdikcia inej planéty. Čo Atlanťania?“

„Ich záznamy boli objavené. Museli sme ich ale úmyselne hľadať. Keďže Atlanťania dlho spali, ich zložky boli potlačené do úzadia, až na samý koniec budovy záznamov,“ vysvetlila pokojne, nevediac kam právnička smeruje.

„A majú teda nebesia záznamy všetkých momentálne žijúcich Atlanťanov?“ vyzvedala Theresa pokojne. Akoby jej patril celý svet.

„Áno, nebesia disponujú zložkami všetkých Atlanťanov,“ potvrdila Carys.

Theresa jej pozrela do očí. „A čo zložky tých mŕtvych?“ jej tón sa zmenil, potemnel. „Každá živá a uvedomelá bytosť má automaticky záznam na nebesiach, také sú pravidlá. Kde sú zložky generálov, ktorých nám vymenovalo Jeho Veličenstvo?“

Carys uhla pohľadom. „Ešte sme ich nenašli.“

„Nie je to podivné?“ zamyslela sa Theresa nahlas. „Ako tu už zaznelo, Atlantída v čase takzvanej vojny prekypovala životom. Kde sú mená tých, ktorí padli? Vojakov? Civilistov?“

Vládkyňa nebies potlačila rodiacu sa migrénu. „Nevieme,“ priznala. „Rozhodne ale nežijú, teda sa neinkarnovali. Inak by ich zložky boli aktívne v odlišnej, frekventovanejšej časti budovy záznamov.“

Theresa prikývla. „Znamená to teda, že ich zložky sa vôbec na nebesiach nachádzať nemusia?“ vydedukovala.

„Zložky sú nezničiteľné,“ upresnila Carys. „Existujú. Len nevieme kde. Budova záznamov ich má doslovné miliardy.“

„Chápem. Ďakujem za vysvetlenie.“ Theresa sa obrátila k obecenstvu. „Predvolávam archdémona Lydiu.“

A zase hukot, šuškanie a nesúhlas.

Carys prehrávala boj s migrénou. „Archanjeli s archdémonmi nepatria do našej jurisdikcie!“ zopakovala očividné.

Theresa na ňu pozrela ponad plece. „Protistrana mala dovolené povolať archanjela v kapacite svedka. Ak má byť proces vyrovnaný, je právom mojej strany využiť rovnakú výnimku,“ oznámila sladko.

Carys si až vtedy uvedomila, že žalujúca strana doteraz hrala hru. Potrebovali aby Atlantída dostala povolenie privolať Brie. Zazrela na Kadena, akoby on bol na vine za činy svojej manželky.

Kaden jej len veselo zamával.

„Výnimka udelená,“ sykla nespokojne.

Theresa nadšene zatlieskala a nakreslila na zem kriedou pentagram, aby z doslovného pekla povolala jeho niekdajšiu vládkyňu Lydiu, známu aj pod menom Persefona. Jej drahý nenávidený manžel Hádes, v skutočnosti archdémon Baal, ju s peklom spútal kedysi dávno a na chvíľu z neho utiekol, než ho chytili, odsúdili na tomto istom mieste, vymazali mu spomienky a natlačili ho naspäť. Lydia je momentálne jeho strážkyňou, ukrytá medzi zamestnancami pekla.

Svetlovlasá žienka sa dostavila okamžite, oblečená v kožených handrách. Tiahol z nej... spálený olej?

Niekoľko upírov a vlkolakov so svojím extra silným čuchom pokrčilo nosmi. Ešte aj Carys sa rozkašľala. „Máte snáď tam dolu trestanecký McDonald?“ neodpustila si.

Lydia zagúľala očami. „No Vladimir sa nevysmaží sám.“ Uškrnula sa. „Robím ho na slnečnicovom oleji. Z princípu.“ Potom sa spamätala a zistila, že je uprostred siene, obklopená rasami nesmrteľných a pred ňou sedia okrem Atlanťanov neznáme postavy s krvavými očami. „Čo sa deje?“

Carys opäť predniesla svoju oficiálnu reč a keď Lydii jasne zdôraznila, že jej názory nie sú vítané, predala slovo Therese.

Archdémonka nadvihla obočie. Národ krvi mala asi tak rada ako hemoroid. Kvôli nim bola zaseknutá v časovej slučke a kvôli nim jej šialený manžel takmer vyhral vojnu na nebesiach.

Theresa si precvičila stuhnuté svaly na krku. „Lydia, mám na teba otázku ohľadom fungovania pekla. Kto sa doň môže dostať?“

Démonka s odpoveďou neváhala. „Najhorší z najhorších. Duše tak skazené vlastnou zlobou, že ich vylúčila aj reinkarnácia. Nikdy viac sa do jej cyklu nezaradia. Keď splatia svoj dlh – a teda pocítia utrpenie každej jednej bytosti, ktorej kedy ublížili, prejdú portálom zabudnutia, ktorý ich rozloží na častice a roztrúsi po vesmíre. Nikdy viac nebudú existovať ako jedna ucelená a uvedomelá bytosť,“ predniesla.

„Kto o zaradení duše do pekla rozhodne?“ vyzvedala Theresa.

„Sily vyššie než ja. Než ktokoľvek z nás. Aby sme náhodou neboli zaujatí. Tak ako nebesia, peklo je neutrálne. Nerozhodujeme o dušiach. Dostaneme len rozhodnutie o ich pridelení.“

Upírka sa znovu začala prechádzať. „Môžeš mi uviesť príklady zločincov, ktorí sa tam dolu ocitli?“

Lydia si nebola istá, kam smerujú. „Ehm... najočividnejší Adolf, Josif, Iwane, Kryštof, Slobodan... a im podobné príjemné osobnosti,“ povedala sarkasticky.

„Vojnoví zločinci,“ zhrnula Theresa.

„Okrem iného. Mám dolu nezdravé množstvo výkonných riaditeľov korporátov, ropných magnátov, právnikov... nič osobné.“

Theresa sa zasmiala. „Ja sa pekla nebojím. Takže tam dolu sú tí, ktorí spôsobili utrpenie a smrť v masívnych číslach. Správne? Aj s ich zložkami?“

„Áno.“

„A ako ďaleko siahajú pekelné záznamy?“

„Až k počiatku jeho existencie.“

„Takže... aj tí, ktorí už... nie sú, sú stále zapísaní?“

Lydia zaváhala. „Áno.“

Theresa sa pripravila na svoje víťazné ťaženie. Ukázala na obrazovku, kde bol zoznam mien generálov Atlantídy, ktorých ospevoval Dain. „Vedela by si mi vyhľadať mená týchto hrdinov, prosím?“

Dain sa narovnal, akoby ním prešiel blesk. Ešte aj Carys vyvalila oči. Brie si od šoku prikryla ústa. Kaden ani brvou nemihol.

Lydia ju poslúchla a privolala pred seba levitujúci zvitok, z ktorého dolu v pekle čerpajú informácie. „Ehm, ako sa jeho meno vyslovuje?“

Theresa jej ochotne pomohla.

Zvitok sa rozvinul a zjavilo sa na ňom písmo. Lydia zneistela. „Tento... pán bol pred sedemdesiat tisíc rokmi doručený do pekla,“ potvrdila.

Dain vyskočil na nohy. To snáď nie je možné!

Jamila sa uvoľnene oprela na svojej stoličke a mrkla na Hazel. „Toto bude ešte divadlo,“ šepla.

Theresa sa vrátila k svojmu balkóniku, aby poskytla morálnu oporu vílam. Budú ju potrebovať. „Bola by si tej lásky a prečítala nám... prehrešky tohto oslavovaného hrdinu?“

Lydia vyzerala, že by radšej šla zápasiť v bahne s aligátormi. Odkašľala si, pokúsila sa o nezaujatý výraz a začala čítať. „Nezákonné popravy bez súdu a obvinenia. Popravy detí od veku... šiestich mesiacov. Mrzačenie detí. Väznenie odporcov. Vyhladovanie nevinných... a detí. Sexuálne násilie... aj na deťoch. Násilie na pohybovo obmedzených. Odopretie dostupnej zdravotnej starostlivosti. Pokusy na iných živých bytostiach. Lekárske experimenty bez súhlasu a tlmenia bolesti. Násilné amputácie. Nariadenie znásilnení a bitiek. Vynútené tehotenstvá. Krádež narodených detí. Potraty proti vôli rodiča. Rozbíjanie rodinných zväzkov násilným premiestnením. Ponižovanie. Mučenie, týranie a trýznenie... dospelých aj detí.“ Lydia nadobudla zelený odtieň. „Ničenie obydlí. Ničenie majetku. Otroctvo. Segregácia. Odopieranie vody. Odopieranie odpočinku. Odopieranie vzdelania. Odopieranie práv. Odopieranie kultúrnej identity. Odopieranie slobody pohybu. Odopieranie dôstojného pochovania. Zneuctenie... mŕtvych tiel... dospelých aj detí.“ Lydia viac nezvládla. Musela sa nadýchnuť a zotrieť si slzy, hoci s podobnými záznamami pracovala bežne. „Tento zoznam je extrémne dlhý. Ak ho mám celý prečítať, budeme tu hodiny.“

Miestnosť bola v absolútnom tichu. Nesmrteľní mali sánky až na zemi. Storm s Thornom akosi ešte nespracovali fakt, že skutočne exituje dôkaz o povstaní a otroctve víl. Winter so slzami v očiach zvierala Thornovu dlaň a vďačne mrkla na Theresu. Dievča hralo nebezpečnú hru. Nemohla vytiahnuť pekelné záznamy, pretože spadajú pod moc archdémonov a archanjelov, ktorí majú zakázanú interakciu s internými problémami nesmrteľných. Musela prinútiť Atlantídu dostať výnimku, aby ju vedela využiť aj ona.

„Myslím, že nám stačilo,“ súhlasila Theresa.

„Nie!“ vykríkol Dain a oprel sa o zábradlie, akoby ho každou chvíľou chcel preskočiť. „Prečítaj nám všetko! Každý jeden čin.“ Hlas sa mu triasol.

A tak Lydia pokračovala. Jeden po druhom čítala prehrešky bývalého pekelného trestanca. Po určitom čase sa záznamy skonkretizovali a padali mená všetkých, ktorým ublížil. Hodina za hodinou ubiehali a len čo dočítala jedno meno, pokračovala s ďalším a ďalším generálom.

Za celý ten čas Hazel, Storm a Thorn nepohnute stáli, pred očami činy, ktoré si sami odžili. Činy, ktoré sa konečne dostali na povrch. O ktorých si nemysleli, že im niekto uverí. Celé čítanie trvalo viac než jeden deň a Carys si ho nedovolila prerušiť na viac než pauzy na toaletu, rýchle jedlo a vodu. Porota aj obecenstvo sa za ten čas šli niekoľkokrát diskrétne vyzvracať, ale Dain nepoľavil. S hrôzou počúval o jednom zločine za druhým, bledý a rozladený. Hazel si po čase všimla, že mu po lícach tečú slzy. Napriek tomu si ani len nesadol, len tam stál a trval na zverejnení všetkých zločinov jeho predkov.

A tých zločinov nebolo málo.

Keď Lydia celá zachrípnutá a znechutená skončila, v sieni nastalo šokované ticho. To po desiatkach minút nakoniec prerušila Rashmi. „Vážený súd, vzhľadom k novým informáciám nie sme naďalej ochotné obhajovať ľud Atlantídy z dôvodu nášho morálneho cítenia a zásad. Vymenované činy nie sú v zhode s medzinárodnými zákonmi, aj keď boli vykonané pred ich spísaním.“

Carys si zotierala slzy. „Je vaším právom odstúpiť,“ potvrdila.

Neela s Rashmi si vzali svoje kufríky, opustili stále šokovaného Daina a pribehli k balkóniku víl. Šeptom sa začali ospravedlňovať, ale Jamila len pokrútila hlavou a ukázala na voľné stoličky, aby sa pridali.

Carys smrkla. „Nuž... vzhľadom k novým skutočnostiam dávam obom stranám hodinovú prestávku. Atlantída má právo požiadať o nových právnikov.“ Aj keď si nebola istá, či by sa za nich ktokoľvek postavil.

Len čo nastalo presúvanie a balkóniky sa na pauzu vyprázdnili, Winter k sebe otočila Thorna a mocne ho objala. Zovrel ju ako svoj záchranný čln a rozplakal sa. Celé telo sa mu otriasalo, zatiaľ čo ho upokojujúco hladila pozdĺž chrbtice.

„Je po všetkom,“ šepkala. „Dain môže povedať akúkoľvek lož, nikto mu viac neuverí. Všetci poznajú pravdu.“

Thorn nevedel, čo za pocit ho premohol. Ťažoba, o ktorej ani nevedel, odrazu zmizla z jeho srdca a pliec. Ťažoba krivdy jeho ľudu, o ktorého prežitie bojoval zubami-nechtami.

Juniper tiež súcitne objala Storma a potom zovrela v náručí Hazel. Víla si tiež šla vyplakať oči. Klesla na stoličku a mala pocit, akoby aspoň rok nespala.