Čas ľadu a zimy 34

 

Dain nikdy nebol násilný typ, ale len čo sa dostal do sadu za sieňou, z celej sily udrel päsťou do najbližšieho stromu a zreval ako ranené zviera. Celý jeho svet sa zrútil. Jeho viera v spravodlivých predkov. Jeho česť, s ktorou niesol ich odkaz a staral sa o ich pamiatku.

Len čo sa upokojil, jeho mág mu podal komunikačné zariadenie s naliehavou správou z Atlantídy, ktorej obyvatelia samozrejme všetko pozorovali v priamom prenose.

Jeden z jeho generálov mu ukázal zábery z ulíc a námestí, kam sa Atlanťania v hneve vyhrnuli a začali rozbíjať sochy oslavovaných vojakov, ničiť nápisy ulíc nesúcich ich mená a podpaľovali ich pomníky. Do fontán naliali červenú farbu pripomínajúcu krv.

„Veličenstvo, ľud má určité... požiadavky,“ vzdychol generál s kruhmi pod očami. Ani on nespal keď sa čítali záznamy.

Dain prikývol. Je ich reprezentantom, nie ich diktátorom. „Počúvam.“

 

 

Carys naposledy zasadla na svoj balkónik, nadopovaná litrom silnej kávy. „Právnici žalujúcej strany, máte nejaké ďalšie dôkazy?“ opýtala sa monotónne.

Jamila vstala. „Nie. Z našej strany bolo všetko vypovedané.“

Vďaka bohom! Carys si nebola istá, či by dokázala počúvať ďalšie hrôzy. „Obhajoba?“

Dain tiež vstal, ustatý a otrasený. „Atlantída sa vzdáva obhajoby,“ povedal nahlas.

Sieňou sa niesol šokovaný šum. Ešte aj Carys zaváhala. Atlantída sa práve... vzdala?

Storm nechápavo pozrel na svojho protivníka.

„V plnej miere?“ uisťovala sa Carys.

Prikývol. „Vzhľadom k dôkazom nemám jediný dôvod stáť za činmi svojich predkov. Atlantída priznáva svoju účasť na všetkých obvineniach a zaväzuje sa zaplatiť vílam reparácie v podobe zdrojov potrebných na znovupostavenie ich domova na Terre. Poskytneme pracovnú silu, jedlo a nám dostupné technológie. Zaväzujeme sa vytiahnuť ostatky víl z našich budov a preniesť ich na domovský svet k patričnému pohrebu.“

Thornovi klesla sánka. Aj Winter mala pocit, že zle počuje. Čakali mnohé, ale nie priznanie viny a ústup. Zdá sa, že Dain, na rozdiel od svojich predkov, má chrbtovú kosť.

Carys uznanlivo prikývla a pozrela na protistranu. „Víly prijímajú?“

Winter vyskočila na nohy. „Nie!“

Storm na ňu zazrel ako na nepríčetnú.

Vládkyňa však neustúpila. „Terra má problém s moriami a oceánmi. Ich salinita je extrémne znížená. Potrebujeme morských ľudí k náprave. Vrátiť vode potrebnú hustotu, aby mohli znovu začať existovať prúdy.“

Dain takú požiadavku nečakal. „Nedokážeme manipulovať samotnou štruktúrou vody,“ upozornil ju.

„To nepotrebujeme. Počas vojny na Terre niekto úmyselne postavil filtre, v ktorých sa zhromažďovala soľ. Musíme ju opatrne vrátiť kam patrí, bez narušenia morskej fauny a flóry.“

„To... by sme dokázali. Ak budeme vpustení na Terru.“ V obavách pozrel na Storma.

Kráľ musel potlačiť veľa vlastnej hrdosti. Prisahal si, že nikdy nebude Atlanťanov prosiť o pomoc. „V malých, neozbrojených skupinkách,“ rozhodol.

Dain prikývol. „V tom prípade k reparáciám pripočítame aj vyriešenie problému s vodami a prúdmi.“

Winter si vydýchla. Doba ľadová je odvrátená!

Storm nakoniec pre dobro svojho ľudu prijal ponúkané reparácie. Carys všetko nechala podpísať porotou ako svedkami a rozsudok bol právoplatný. Než sa sieň rozpustila, z ruského balkónika sa naklonil Stefan. „Ak som správne vyrozumel, víly potrebujú medicínsky personál a vybavenie, aby bolo možné napraviť im pokožku chrbta. Ruské kráľovstvo vie poslať dva striedajúce sa tímy po piatich doktoroch.“

„Čína po sedemnástich!“

„Britské kráľovstvo po štyroch!“

„Nórsko tiež!“

„Austrália sedem!“

Sieň sa rozozvučala vymenovávaním, ktorého výsledok boli stovky prisľúbených medikov.

Winter všetkým vďačne kývla. Keby na to mala byť sama, potrvalo by desaťročia všetkých operovať.

„Víly? Prijímate ponuku?“ opýtala sa Carys.

Witer lakťom štuchla do Storma. Nech sa neopováži povedať nie! Inak budú jeho krídla posledné!

„Ehm, za predpokladu dodržania rovnakých pravidiel – malé, neozbrojené skupinky,“ súhlasil kráľ.

Carys sa trochu uľavilo. Súd skončil šťastne, ale bola to reakcia nesmrteľných, ktorej sa obávala. Ich ochota pomôcť vílam ju dojala. „Nebesia by zároveň poslali svojich anjelov, aby sprevádzkovali vaše nebeské procesy. Tiež môžeme priniesť naše zákonníky a každá rasa by si na Terre založila základňu, odkiaľ by sa vybudovali nové cesty a infraštruktúra,“ plánovala.

„Nie!“ vykríkol ktosi. Všetky hlavy sa otočili za Najvyššou kráľovnou Minou, ktorá kŕčovito zvierala zábradlie svojho balkónika. „Nič z toho nesmieme urobiť!“

Carys podráždene nadvihla obočie.

Mina neustúpila. „Mala som vidinu. Bolo mi v nej povedané, že zem pre ktorú sme ochotní zabiť nie je naša. Zem, pre ktorú sme ochotní umrieť, je. Víly boli ochotné umrieť pre Terru a na Terre. Položili životy za svoj návrat. Je to ich zem. Ich domov. Ak na ňu expandujeme, postihne nás rovnaký osud ako ľudí. Nesmieme byť kolonizátormi. Nesmieme obsadiť, čo nie je naše, bez ohľadu na to, že Terra je takmer prázdna. Nevnútime jej naše pravidlá a naše zákony!“

Carys bola zmätená. „Veličenstvo, na Terre je nedotknutá príroda. Mohli by sme odľahčiť Zem a hlavne nájsť pokoj po tom všetkom, čo na nej ľudia spôsobili. Výmenou za pomoc vílam.“

Mina ju prepálila pohľadom. „Víly sa o seba a svoju zem vedia postarať aj sami. Je na nich rozhodnúť, či nás na ňu vôbec vpustia a ak áno, smieme byť len návštevníkmi. Inak nás postihne karma ľudí,“ predpovedala.

Carys sa to nepáčilo. Terra nemá nič. Kto sa bude starať o ich duše? A záznamy? Kto povedie nebesia? Pozrela na víly a zovrela pery. Ľudia kedysi stáli pred rovnakým rozhodnutím. Prišli na novú zem, ktorej obyvatelia žili v súlade s prírodou. A namiesto toho, aby ju ochránili, ju obsadili, vzali pôvodným obyvateľom domov a vyhlásili ju za svoju. A toto sa opakovalo stovky rokov. Vždy na novom kúsku zeme, na ktorom mali taktickú výhodu. „Nebesia ponúkajú Terre akúkoľvek pomoc, ktorú budú víly potrebovať,“ opravila sa. „Ak budú anjeli pozvaní.“

Storm si nebadane vydýchol. Víly nemajú kapacitu dať sa na politiku, keby sa na Terru nahrnuli desiatky nových frakcií. A aj keby, nemajú ani s čím obchodovať a vyjednávať. Stále sú vo fáze prežívania. „Ceníme si to,“ odvetil.

Carys sa naňho usmiala a prikývla. „Terra možno nie je naším domovom, ale asi hovorím za všetky rasy keď poviem, že nás fascinuje. Nikdy sme ani nesnívali o možnostiach paralelných svetov. Budeme radi, ak sa s nami eventuálne podelíte o vaše vedecké poznatky. Obzvlášť ohľadom vášho fascinujúceho stroja. Tiež vás prosím o to, aby ste po odchode nezatvorili portál natrvalo. Nech nestratíme kontakt.“

Storm neodpovedal hneď. Otvorený portál znamená otvorenú vstupnú bránu pre kohokoľvek, kto sa rozhodne nerešpektovať rozhodnutie a nariadenie súdu. „Čo takto krátkodobé otvorenie v pravidelných termínoch?“ navrhol.

To nateraz stačilo. Carys rozpustila súd a nariadila Garde dohliadnuť na to, aby sa obe strany vrátili do svojho ubytovania a na druhý deň budú eskortované odkiaľ prišli.

Winter po celý čas zvierala Thornovu dlaň a len čo vyšli z temnej budovy, zarazila sa spolu so všetkými ostatnými zúčastnenými. Na malej vyvýšenine pred nimi stálo päť Jazdcov apokalypsy na ohromných koňoch. Chvíľu na nich hľadeli, akoby sa nad čímsi rozhodovali. Potom sa štyria z nich otočili a odcválali preč.

Ellinor, piata Jazdkyňa, pricválala k nahromadeným nesmrteľným. Ako bývalá upírska princezná k nim mala najbližšie. Zoskočila z koňa a všetkých si premerala. „Nemáte ani poňatia, ako blízko ste boli k dosahu našich síl,“ povedala sprisahanecky.

Carys vystúpila do čela zástupu. „Mysleli sme, že táto apokalypsa sa nesmrteľných netýka.“

„Netýkala,“ opravila ju Ellinor. „Ale pár rokov dozadu ste sa vrátili na náš radar. Neviem, čo sa dnes stalo, ale znovu ste z neho zmizli.“ Pozrela na Winter a jej sprievod. „Odvrátili ste druhé dejstvo kolonializmu.“

Mina víťazne nadvihla bradu a naklonila sa k Winter. „Než odídeš, musíme hodiť reč,“ zašepkala.

Vládkyňa si bola istá, že to bude zaujímavý rozhovor.