Čas ľadu a zimy 35

 

Delegácia víl sa po ťažkých týždňoch usadila v spoločenskej miestnosti prideleného krídla v Stefanovom paláci. Winter vylovila niekoľko fliaš alkoholu, ktorým si pripili, a ďakovali veselým právničkám. Jamila s Theresou spokojne vyjedali prinesené sladkosti.

„Ako vám vôbec napadlo urobiť tento kúsok?“ vyzvedala Winter sprisahanecky.

Theresa s Jamilou si vymenili vševediace pohľady. „Najskôr sme sa snažili zistiť niečo z anjelských záznamov o Atlanťanoch na nebesiach,“ začala Theresa. „Ale v budove záznamov ich bolo veľmi málo. Začali sme podozrievať predošlý režim zo zasahovania.“

„Ibaže predošlý nebeský režim nebol pri moci, keď boli víly na Atlantíde,“ pokračovala Jamila nadšene. „Takže oni to byť nemohli. A nebeské záznamy sú nezničiteľné, čo znamená, že niekde stále byť musia.“

„Ale potom nám napadlo, či to vôbec pomôže,“ vrátila sa k slovu Theresa. „Keďže víly nie sú pozemská jurisdikcia a nebesia o nich ani nevedeli. Šli sme teda do súčasných sekcií a otvorili Juniperinu zložku. Jej interakcia s Hazel v nej bola zapísaná. Čo znamená, že aj dávni Atlanťania museli mať vo svojich zložkách zapísané činy, ktoré vykonali v spojení s vílami.“

Jamila sa usmievala ako slniečko. „A ak sme mali veriť slovám víl o tom, čo sa im stalo... tí, ktorí niečo podobné vykonali patria do pekla. A to by vysvetlilo, prečo väčšina záznamov je preč. Boli presunuté dole,“ ukázala pod seba. „A tam sme sa vkradnúť nemohli. Museli sme priviesť záznamy k nám.“

„Tak sme sa vkradli na Atlantídu,“ prebrala slovo znovu Theresa. „Len aby sme našli niečo, čo by dostatočne presvedčilo súd k povolaniu archanjela Brie kvôli prekladu. Nebolo až také ťažké si domyslieť, že vtedajšie oslavované osobnosti si zapisovali to, čo považovali za hrdinské činy. Alebo o čom sa snažili iných presvedčiť, že boli hrdinské činy. Hazelino svedectvo o mŕtvych telách v základoch budov bola len čerešnička na torte.“

Storm neveriacky krútil hlavou. „Nikdy nám nenapadlo, že niekde ešte môžu existovať dôkazy o všetkom, čím sme si prešli. Mysleli sme si, že je to naše slovo proti slovám Atlantídy.“

Winter mu zovrela predlaktie a naklonila sa k nemu. „Nič v tomto rozsiahlom vesmíre nie je skryté navždy a už určite nie zabudnuté. A nebude zabudnuté ani to, čo sa stalo na Terre. Niekde je schovaný príbeh jej obyvateľov a my ho nájdeme.“

Kráľ na ňu vďačne pozrel a prikývol.

 „Prisahám, vidieť Daina kapitulovať bolo nečakané,“ povedala Juniper zamyslene. „Počas celého procesu sa niesol ako páv, sebavedomý vo svojom presvedčení.“

„Nesmieme zabúdať, že vtedajšie generácie už dávno nie sú medzi nami,“ pripomenul im Kaden, ktorý sa k nim priplietol v momente odchodu zo súdu, aby mohol byť s manželkou. Hrdo jej zvieral dlaň, zatiaľ čo ona mu sedela na kolenách. „Dain úprimne nemohol vedieť, čo sa z histórie vymazalo. Asi zabudol, že ju píšu len víťazi.“

Thorn pobozkal Winter na líce a zovrel jej dlaň, usadený na operadle jej pohodlného kresla. „Myslím, že hovorím za všetky víly keď poviem, že Daina samotného nemôžeme viniť za činy jeho predkov. Ale Atlanťania nám ublížili spôsobom, na ktorý zabudnúť nemôžeme. My sme tie isté generácie, ktoré trpeli. Nedostali sme privilégium času a vychovania nových.“

„Či už vina patrí im alebo nie, vám patria reparácie,“ vyhlásila Juniper. „Atlantída je tam kde je vďaka vašej tvrdej práci. Ich infraštruktúra, ich pohodlie. Stavali ste ich domov, zatiaľ čo váš chátral. Nehovoriac o mágii krvi, ktorá ich posunula rapídne vpred, aj keď ju nevyužívali naplno.“

Kaden sa zamyslel a premeral si víly. „Môžu ju začať využívať? Myslím, tak ako vy. Nabíjanie energie a, ehm, veci okolo toho.“

Storm pobavene pokrútil hlavou. „Táto schopnosť je vlastná len nám. Atlanťania nikdy nezachytia energie spôsobom akým to dokáže náš druh.“

„Vedeli by ste nám pomôcť v boji proti krvavej mágii, ktorú využívajú ľudia?“ poprosila ho Juniper opatrne. „Lilithine vojská bojujú už sto rokov a stále ju nedokážeme vykynožiť.“

Storm smutne pozrel na brata a prebehol medzi nimi nemý rozhovor. „Mágia krvi je medzi vami,“ povedal Thorn čo najmiernejším tónom. „Nevykynožíte ju. Možno bude lepšie, ak začnete vzdelávať seba a aj ľudí v jej etickom využívaní. Zem je uprostred apokalypsy. Z Winterinho rozprávania som pochopil, že je následkom ľudského ega. Mágia krvi môže byť ich nová skúška. Cesta k budúcnosti bez deštruktívnych technológií. Ale zároveň hrozba, ak bude niekedy využitá na nesprávne účely,“ poučil všetkých.

Theresa sa nespokojne nadýchla. „Nepáči sa mi možnosť, že by ľudia mali v rukách akúkoľvek mágiu.“

Storm mykol plecami. „Mágia je nástroj. Jej účinky sú závislé od toho, kto s ňou pracuje. Keď moji predkovia na Terre pozorovali vzostup nového smrteľného druhu bytostí, tešili sa na to ako ich budú viesť a deliť sa s nimi o informácie. Ako pôjdu v ústrety budúcnosti spoločne.“

To bola nová myšlienka, ktorá zaujala aj Winter. Nesmrteľní sa vždy dištancovali od ľudí. Nepriateľstvo týchto dvoch skupín bolo dlhé a trpké.

Tento rozhovor prerušilo hlasné zaklopanie na dvere, v ktorých sa zjavil vždy melancholický Stefan, stále v nepohodlnom, oficiálnom oblečení.

„Ospravedlňujem sa, že ruším,“ povedal opatrne. „Atlantská delegácia prosí o audienciu.“

Storm s bratom prekvapene vstali. Winter v momente priskočila k Thornovmu boku. Atlanťania o niečo prosia? Víly?

Svetlovlasý kráľ zovrel päste. Tajne dúfal, že Atlanťanov nikdy viac neuvidí. „Čo chcú?“

„To mi neoznámili. Ak ich nechcete prijať, ochotne ich pošlem preč v sprievode stráží,“ uistil ho Stefan, ktorý stále spracovával svedectvo Lydie.

Storm sa narovnal. „Prijmem ich,“ rozhodol. „Winter?“

Vládkyňa si precvičila prsty. „Pripravená urobiť z nich rybacie nanuky,“ zašomrala. „Postačí mi jeden nesprávny pohyb.“

Stefan kývol hlavou smerom k chodbe a do miestnosti vošla trojica Atlanťanov – Dain, jeho hlavný mág a generál. Všetci traja vyzerali zničene a ich oči sa nedokázali uprieť na víly. Zelenovlasý kráľ sa zastavil pred svojím náprotivkom a na chvíľu nastalo nepríjemné, husté ticho. Dain naprázdno preglgol a potom, k šoku všetkých, sklonil hlavu a klesol na kolená, tak ako jeho spoločníci.

„Veličenstvo,“ oslovil Storma.

Vílam klesli sánky. Winter kŕčovito zvierala Thornovu ruku, čakajúc čo nastane.

Storm si odkašľal. „Kráľ Dain,“ prehovoril.

Atlanťan mal naďalej svoje červené oči upreté do zeme. „Slová nedokážu vyjadriť našu ľútosť nad činmi predkov, ktorých sme do dnešného dňa oslavovali. V mene celého ľudu Atlantídy sa ospravedlňujeme. Keby sme vedeli kde je pravda... prosím, musíte vedieť, že by sme nikdy, nikdy nestáli za niečím tak ohavným. Atlantída prísne stojí za právami a slobodami každej jednej živej bytosti, bez ohľadu na to či vyzerajú alebo hovoria ako my. Keby sme vás spoznali v dnešných časoch, boli by ste našimi čestnými hosťami a každé dieťa narodené na našom území právoplatným Atlanťanom.“

Ospravedlnenie, na ktoré sa čakalo sedemdesiat tisíc rokov. A ktorého sa stovky tisíc víl nedožilo. Winter dúfala, že duše ukrivdených v dnešný deň konečne našli pokoj, nech sú kdekoľvek.

Storm nevedel, ako reagovať. Vidieť pred sebou kľačiaceho kráľa Atlantídy bolo tak neskutočné, že o tom ani len nesníval.

Hazel sa zlomila prvá. Vystúpila z radu a sklonila sa k Dainovi. „Och pre všetko na svete, vstaňte!“ Začala ho ťahať na nohy.

Traja muži ju váhavo poslúchli a Dain na sekundu zvládol pozrieť Hazel do očí rovnakej farby ako tie jeho. Videl v nich únavu a zraniteľnosť. Počas procesu sa jej vysmieval, ale až dnes pochopil koľko sily v sebe musela nájsť, aby zopakovala všetky hrôzy ktoré si prežila, zatiaľ čo bola na nepriateľskom území, obklopená bytosťami pochybujúcimi o každom jej slove.

Hazel vystrúhala smutný úsmev a vrátila sa k boku svojho kráľa.

Dain potláčal slzy. Smrkol. „Prosím, urobte pre nás zoznam čohokoľvek, čo budete na Terre potrebovať. Ak by ste sa náhodou rozhodli prečkať najhoršie na Zemi, než sa napraví podnebie, na Atlantíde budete srdečne vítaní. Aj keď mi je jasné, že pre mnohých by to bol veľmi bolestivý návrat.“

Storm to nevyslovil nahlas, ale vedel že jeho ľud radšej zamrzne v ľade, než aby znovu vstúpil na Atlantídu. Rezervovane pozoroval potomkov rasy, ktorú tak dlho nenávidel, a zistil, že v sebe nedokáže nájsť hnev, ktorý v ňom plápolal v deň začiatku povstania. Zostala len prázdnota obohnaná smútkom a trpkosťou. „Cením si vaše slová, Veličenstvo. Aj vaše ospravedlnenie. Verím, že príde deň, keď si naše národy podajú ruky.“ Pohľad mu potemnel. „Ale ešte je skoro. Môj ľud má priveľa jaziev. Doslova.“

Dain chápavo prikývol. „Budeme trpezlivo čakať.“ Ustúpil a pomaly sa so svojimi spoločníkmi vzdialil.