Delegácia víl sa
po ťažkých týždňoch usadila v spoločenskej miestnosti prideleného krídla
v Stefanovom paláci. Winter vylovila niekoľko fliaš alkoholu, ktorým si
pripili, a ďakovali veselým právničkám. Jamila s Theresou spokojne
vyjedali prinesené sladkosti.
„Ako vám vôbec
napadlo urobiť tento kúsok?“ vyzvedala Winter sprisahanecky.
Theresa
s Jamilou si vymenili vševediace pohľady. „Najskôr sme sa snažili zistiť
niečo z anjelských záznamov o Atlanťanoch na nebesiach,“ začala
Theresa. „Ale v budove záznamov ich bolo veľmi málo. Začali sme
podozrievať predošlý režim zo zasahovania.“
„Ibaže predošlý
nebeský režim nebol pri moci, keď boli víly na Atlantíde,“ pokračovala Jamila
nadšene. „Takže oni to byť nemohli. A nebeské záznamy sú nezničiteľné, čo
znamená, že niekde stále byť musia.“
„Ale potom nám
napadlo, či to vôbec pomôže,“ vrátila sa k slovu Theresa. „Keďže víly nie
sú pozemská jurisdikcia a nebesia o nich ani nevedeli. Šli sme teda
do súčasných sekcií a otvorili Juniperinu zložku. Jej interakcia
s Hazel v nej bola zapísaná. Čo znamená, že aj dávni Atlanťania
museli mať vo svojich zložkách zapísané činy, ktoré vykonali v spojení
s vílami.“
Jamila sa
usmievala ako slniečko. „A ak sme mali veriť slovám víl o tom, čo sa im
stalo... tí, ktorí niečo podobné vykonali patria do pekla. A to by
vysvetlilo, prečo väčšina záznamov je preč. Boli presunuté dole,“ ukázala pod
seba. „A tam sme sa vkradnúť nemohli. Museli sme priviesť záznamy k nám.“
„Tak sme sa
vkradli na Atlantídu,“ prebrala slovo znovu Theresa. „Len aby sme našli niečo,
čo by dostatočne presvedčilo súd k povolaniu archanjela Brie kvôli
prekladu. Nebolo až také ťažké si domyslieť, že vtedajšie oslavované osobnosti
si zapisovali to, čo považovali za hrdinské činy. Alebo o čom sa snažili
iných presvedčiť, že boli hrdinské činy. Hazelino svedectvo o mŕtvych
telách v základoch budov bola len čerešnička na torte.“
Storm neveriacky
krútil hlavou. „Nikdy nám nenapadlo, že niekde ešte môžu existovať dôkazy
o všetkom, čím sme si prešli. Mysleli sme si, že je to naše slovo proti
slovám Atlantídy.“
Winter mu zovrela
predlaktie a naklonila sa k nemu. „Nič v tomto rozsiahlom
vesmíre nie je skryté navždy a už určite nie zabudnuté. A nebude zabudnuté
ani to, čo sa stalo na Terre. Niekde je schovaný príbeh jej obyvateľov
a my ho nájdeme.“
Kráľ na ňu vďačne
pozrel a prikývol.
„Prisahám, vidieť Daina kapitulovať bolo
nečakané,“ povedala Juniper zamyslene. „Počas celého procesu sa niesol ako páv,
sebavedomý vo svojom presvedčení.“
„Nesmieme zabúdať,
že vtedajšie generácie už dávno nie sú medzi nami,“ pripomenul im Kaden, ktorý
sa k nim priplietol v momente odchodu zo súdu, aby mohol byť
s manželkou. Hrdo jej zvieral dlaň, zatiaľ čo ona mu sedela na kolenách.
„Dain úprimne nemohol vedieť, čo sa z histórie vymazalo. Asi zabudol, že
ju píšu len víťazi.“
Thorn pobozkal
Winter na líce a zovrel jej dlaň, usadený na operadle jej pohodlného
kresla. „Myslím, že hovorím za všetky víly keď poviem, že Daina samotného
nemôžeme viniť za činy jeho predkov. Ale Atlanťania nám ublížili spôsobom, na
ktorý zabudnúť nemôžeme. My sme tie isté generácie, ktoré trpeli. Nedostali sme
privilégium času a vychovania nových.“
„Či už vina patrí
im alebo nie, vám patria reparácie,“ vyhlásila Juniper. „Atlantída je tam kde
je vďaka vašej tvrdej práci. Ich infraštruktúra, ich pohodlie. Stavali ste ich
domov, zatiaľ čo váš chátral. Nehovoriac o mágii krvi, ktorá ich posunula
rapídne vpred, aj keď ju nevyužívali naplno.“
Kaden sa zamyslel
a premeral si víly. „Môžu ju začať využívať? Myslím, tak ako vy. Nabíjanie
energie a, ehm, veci okolo toho.“
Storm pobavene
pokrútil hlavou. „Táto schopnosť je vlastná len nám. Atlanťania nikdy
nezachytia energie spôsobom akým to dokáže náš druh.“
„Vedeli by ste nám
pomôcť v boji proti krvavej mágii, ktorú využívajú ľudia?“ poprosila ho
Juniper opatrne. „Lilithine vojská bojujú už sto rokov a stále ju
nedokážeme vykynožiť.“
Storm smutne
pozrel na brata a prebehol medzi nimi nemý rozhovor. „Mágia krvi je medzi
vami,“ povedal Thorn čo najmiernejším tónom. „Nevykynožíte ju. Možno bude
lepšie, ak začnete vzdelávať seba a aj ľudí v jej etickom využívaní.
Zem je uprostred apokalypsy. Z Winterinho rozprávania som pochopil, že je
následkom ľudského ega. Mágia krvi môže byť ich nová skúška. Cesta
k budúcnosti bez deštruktívnych technológií. Ale zároveň hrozba, ak bude
niekedy využitá na nesprávne účely,“ poučil všetkých.
Theresa sa
nespokojne nadýchla. „Nepáči sa mi možnosť, že by ľudia mali v rukách
akúkoľvek mágiu.“
Storm mykol
plecami. „Mágia je nástroj. Jej účinky sú závislé od toho, kto s ňou
pracuje. Keď moji predkovia na Terre pozorovali vzostup nového smrteľného druhu
bytostí, tešili sa na to ako ich budú viesť a deliť sa s nimi
o informácie. Ako pôjdu v ústrety budúcnosti spoločne.“
To bola nová
myšlienka, ktorá zaujala aj Winter. Nesmrteľní sa vždy dištancovali od ľudí. Nepriateľstvo
týchto dvoch skupín bolo dlhé a trpké.
Tento rozhovor
prerušilo hlasné zaklopanie na dvere, v ktorých sa zjavil vždy
melancholický Stefan, stále v nepohodlnom, oficiálnom oblečení.
„Ospravedlňujem
sa, že ruším,“ povedal opatrne. „Atlantská delegácia prosí o audienciu.“
Storm
s bratom prekvapene vstali. Winter v momente priskočila
k Thornovmu boku. Atlanťania o niečo prosia? Víly?
Svetlovlasý kráľ
zovrel päste. Tajne dúfal, že Atlanťanov nikdy viac neuvidí. „Čo chcú?“
„To mi neoznámili.
Ak ich nechcete prijať, ochotne ich pošlem preč v sprievode stráží,“
uistil ho Stefan, ktorý stále spracovával svedectvo Lydie.
Storm sa narovnal.
„Prijmem ich,“ rozhodol. „Winter?“
Vládkyňa si
precvičila prsty. „Pripravená urobiť z nich rybacie nanuky,“ zašomrala.
„Postačí mi jeden nesprávny pohyb.“
Stefan kývol
hlavou smerom k chodbe a do miestnosti vošla trojica Atlanťanov –
Dain, jeho hlavný mág a generál. Všetci traja vyzerali zničene a ich
oči sa nedokázali uprieť na víly. Zelenovlasý kráľ sa zastavil pred svojím
náprotivkom a na chvíľu nastalo nepríjemné, husté ticho. Dain naprázdno
preglgol a potom, k šoku všetkých, sklonil hlavu a klesol na
kolená, tak ako jeho spoločníci.
„Veličenstvo,“
oslovil Storma.
Vílam klesli
sánky. Winter kŕčovito zvierala Thornovu ruku, čakajúc čo nastane.
Storm si odkašľal.
„Kráľ Dain,“ prehovoril.
Atlanťan mal
naďalej svoje červené oči upreté do zeme. „Slová nedokážu vyjadriť našu ľútosť
nad činmi predkov, ktorých sme do dnešného dňa oslavovali. V mene celého
ľudu Atlantídy sa ospravedlňujeme. Keby sme vedeli kde je pravda... prosím,
musíte vedieť, že by sme nikdy, nikdy nestáli za niečím tak ohavným. Atlantída
prísne stojí za právami a slobodami každej jednej živej bytosti, bez
ohľadu na to či vyzerajú alebo hovoria ako my. Keby sme vás spoznali
v dnešných časoch, boli by ste našimi čestnými hosťami a každé dieťa
narodené na našom území právoplatným Atlanťanom.“
Ospravedlnenie, na
ktoré sa čakalo sedemdesiat tisíc rokov. A ktorého sa stovky tisíc víl nedožilo. Winter dúfala, že duše ukrivdených v dnešný deň konečne našli
pokoj, nech sú kdekoľvek.
Storm nevedel, ako
reagovať. Vidieť pred sebou kľačiaceho kráľa Atlantídy bolo tak neskutočné, že
o tom ani len nesníval.
Hazel sa zlomila
prvá. Vystúpila z radu a sklonila sa k Dainovi. „Och pre všetko
na svete, vstaňte!“ Začala ho ťahať na nohy.
Traja muži ju
váhavo poslúchli a Dain na sekundu zvládol pozrieť Hazel do očí rovnakej
farby ako tie jeho. Videl v nich únavu a zraniteľnosť. Počas procesu
sa jej vysmieval, ale až dnes pochopil koľko sily v sebe musela nájsť, aby
zopakovala všetky hrôzy ktoré si prežila, zatiaľ čo bola na nepriateľskom
území, obklopená bytosťami pochybujúcimi o každom jej slove.
Hazel vystrúhala
smutný úsmev a vrátila sa k boku svojho kráľa.
Dain potláčal
slzy. Smrkol. „Prosím, urobte pre nás zoznam čohokoľvek, čo budete na Terre
potrebovať. Ak by ste sa náhodou rozhodli prečkať najhoršie na Zemi, než sa
napraví podnebie, na Atlantíde budete srdečne vítaní. Aj keď mi je jasné, že
pre mnohých by to bol veľmi bolestivý návrat.“
Storm to
nevyslovil nahlas, ale vedel že jeho ľud radšej zamrzne v ľade, než aby znovu
vstúpil na Atlantídu. Rezervovane pozoroval potomkov rasy, ktorú tak dlho
nenávidel, a zistil, že v sebe nedokáže nájsť hnev, ktorý v ňom
plápolal v deň začiatku povstania. Zostala len prázdnota obohnaná smútkom
a trpkosťou. „Cením si vaše slová, Veličenstvo. Aj vaše ospravedlnenie.
Verím, že príde deň, keď si naše národy podajú ruky.“ Pohľad mu potemnel. „Ale
ešte je skoro. Môj ľud má priveľa jaziev. Doslova.“
Dain chápavo
prikývol. „Budeme trpezlivo čakať.“ Ustúpil a pomaly sa so svojimi
spoločníkmi vzdialil.
Ďakujem za kapitolku
OdpovědětVymazatDěkuji za další skvělou kapitolu 😍
OdpovědětVymazatDěkuji 😊 Jana
OdpovědětVymazatKrásná kapitola.Děkuji Mirus
OdpovědětVymazatDěkuji za kapitolu.
OdpovědětVymazatDakujem pekne za novu kapitolu!
OdpovědětVymazatDěkuji moc
OdpovědětVymazatMoc děkuji za skvělou kapitolu.
OdpovědětVymazatDěkuji za novou kapitolu ♥️
OdpovědětVymazatĎakujem 🥰
OdpovědětVymazatĎakujem za ďalšiu kapitolu
OdpovědětVymazatSuper. Veľmi pekne si to vymyslela. 🥰 Dain za tie zločiny nemôže a ani vtedy nežil.. ale toto gesto podľa mňa víly potrebovali. Teším sa, ako sa to všetko dáva konečne do poriadku. 😊 Dúfam, že to bude trošku aj opísané. 😊 Si geniálna. Takáto fantázia. Ďakujeme veľmi krásne za peknú kapitolu. 🥰
OdpovědětVymazatĎakujem veľmi pekne 💗🥲
OdpovědětVymazatMoc děkuji za úžasnou kapitolu❤️🍀
OdpovědětVymazatĎakujem za kapitolu
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazatMoc děkuji za další skvělou kapirolu
OdpovědětVymazatNádherne napísané. Je smutné za akej situacii sa Atlanťania dozvedeli o zverstvách svojich predkov. Ale hlavné je, že sa to dozvedeli a môžu pomôcť s nápravou. Mockrát ďakujem za úžasnú kapitolu a nesmierne sa teším na pokračovanie.
OdpovědětVymazatĎakujem za ďalšiu kapitolu 🥰
OdpovědětVymazatĎakujem 🙂
OdpovědětVymazatVeľmi pekne ďakujem. Super kapitola, veľmi sa teším na pokračovanie.
OdpovědětVymazatMoc děkuji.
OdpovědětVymazatDěkuji za parádní kapitolu 🤍
OdpovědětVymazatDěkuji moc za další skvělou kapitolu. Už se moc těším na další pokračování.
OdpovědětVymazatDěkuji za skvělou kapitolu
OdpovědětVymazatĎakujem za skvelú kapitolu
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazatMoc děkuju
OdpovědětVymazatNeskutečné. Storm má pravdu. Tuto Atlandani to nezažili. Zatímco víly to stále prožívají. Je to složité. Moc děkuji za další super kapitolu, Alex.
OdpovědětVymazatĎakujem
OdpovědětVymazatDěkuji. Bobo.
OdpovědětVymazat